znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 332/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. SA-8 C 205/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011 doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. SA-8 C 205/2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„V roku 2003 som podal žalobný návrh vo veci ochrany osobnosti (a iné) na súd. Išlo   o návrh   voči   fyzickej   osobe   menom   Ľ.   A.   Vzhľadom   na   reorganizáciu   súdnictva a súdov,   putoval predmetný spis na   rôzne súdy   až   napokon skončil   na Okresnom   súde v Galante, kde ho v súčasnosti evidujú pod č. SA – 8 C/205/2004 a doposiaľ nebola vec ukončená ani na súde I. stupňa...

Žiadam preto ústavný súd, aby posúdil všetky aspekty daného súdneho konania, teda už vyššie   uvedené putovanie   súdneho spisu zo   súdu na súd,   či vec prejednávajúci   súd postupoval bez zbytočných prieťahov, či si súd splnil svoju zákonnú povinnosť poučenia, či súd   vydal   vo   veci   nesprávne   rozhodnutia,   a aby   súd   posúdil   tieto   aspekty   spolu   a vo vzájomnej   kombinácii.   Lebo   aj   keby   aspekty   samé   o sebe   neviedli   k záveru,   že   došlo k prieťahom,   posúdiac   ich   spolu   a vo   vzájomnej   kombinácii   už   môžu   viesť   k takémuto záveru.   Veď   napokon   samotný   fakt,   že   konanie   trvá   už   8   rokov   a zatiaľ   vec   nebola rozhodnutá ani na súde I. stupňa, hovoria už samy za seba...

Na moju sťažnosť na prieťahy v konaní mi predseda OS Galanta odpísal listom zo dňa 7. 3. 2011 sp. zn. Spr. 1502/2011, že on žiadne prieťahy nevidí.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v k. č. SA – 8 C/205/2004 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Galanta   v k.   č.   SA   –   8   C/205/2004,   prikazuje   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. P. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Euro.“

Sťažovateľ súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, a to s poukazom na nepriaznivé osobné, finančné a majetkové pomery.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v postupe všeobecných súdov vo veci vedenej pod sp. zn. SA-8 C 205/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. SA-8 C 205/2004 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 22. októbra 2003 podal pôvodne žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na Okresnom súde Nitra. Predmetom tohto návrhu boli tvrdenia   sťažovateľa,   že   žalovaný   v rámci   trestných   konaní   svojimi   nepravdivými výpoveďami zasiahol do jeho osobnostných práv. Z dôvodu miestnej príslušnosti bol však spis 16. augusta 2004 postúpený Okresnému súdu Šaľa, ktorý ho 25. augusta 2004 zaslal Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o miestnej príslušnosti. Krajský súd uznesením č. k. 7 NcC 28/2004-14 z 31. augusta 2004 určil miestnu príslušnosť Okresného súdu Šaľa, ktorému bol spis vrátený 1. októbra 2004.

Okresný súd Šaľa na základe informácie o vedení totožného konania na Okresnom súde Nitra uznesením č. k. 8 C 205/04-20 z 18. novembra 2004 zastavil konanie z dôvodu prekážky   litispendencie,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   8. decembra   2004   odvolanie a 17. januára 2005 už okresný súd predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave, ktorý uznesením č. k. 11 Co 9/2005-29 z 31. marca 2005 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 19. mája 2005.

Dňa 23. mája 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, na   základe   čoho   sťažovateľ   7.   júna   2005   požiadal   o oslobodenie   od   zaplatenia   tohto poplatku. V priebehu júna 2005 okresný súd zisťoval miesto pobytu odporcu a v júli 2005 zisťoval osobné a majetkové pomery sťažovateľa. Následne v auguste 2005 okresný súd žiadal Úrad justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej   len   „polícia“)   o poskytnutie   informácie   o trestných   veciach,   v rámci   ktorých   mal žalovaný   svojimi   výpoveďami   zasiahnuť   do   osobnostných   práv   sťažovateľa.   Správa z polície bola okresnému súdu doručená 21. septembra 2005.

Dňa   10.   októbra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   potvrdenie o osobných a majetkových   pomeroch   sťažovateľa,   na   základe   čoho   okresný   súd uznesením sp. zn. SA 8-C 205/04 z 26. októbra 2005 rozhodol tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

V októbri   2005   a v marci   2006   okresný   súd   žiadal   krajský   súd   o podanie   správy o stave konania v trestných veciach, v rámci ktorých malo dôjsť k zásahu do práv spojených s osobnosťou   sťažovateľa.   Na   základe   oznámení   krajského   súdu   zo   7.   novembra   2005 a 19. apríla 2006 o tom, že jedna z trestných vecí sťažovateľa už bola právoplatne skončená (k tej bol predložený aj rozsudok, ktorým bol sťažovateľ odsúdený za trestný čin lúpeže) a v druhej   trestnej   veci   (trestný   čin   vraždy)   bol   určený   termín   hlavného   pojednávania, okresný súd uznesením sp. zn. SA-8 C 205/2004 z 3. mája 2006 podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prerušil konanie o ochranu osobnosti do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 1/05. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 18. mája 2006 odvolanie a 21. júna 2006 okresný súd predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave, ktorý uznesením č. k. 10 Co 257/2006-89 z 28. júla 2006 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 13. septembra 2006.

V priebehu prerušenia konania okresný súd pravidelne (október 2006, marec 2007, máj 2007, júl 2007, september 2007, február 2008, apríl 2008, august 2008, október 2008, január 2009 a marec 2009) zisťoval na krajskom súde stav trestného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 1/2005 a neskôr aj pod sp. zn. 1 T 2/2005.

Počas prerušenia   konania   bol   spis   okresného   súdu   v období   od   5.   júna 2007   do 24. júla 2007 predložený Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „kancelária zástupcu“) a v období od 14. mája 2008 do 10. júla 2008 sa spis nachádzal na ústavnom súde z dôvodu podania sťažnosti.

Dňa 16. apríla 2008 bolo okresnému súdu doručené doplnenie žalobného návrhu a žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa 22. mája 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď krajského súdu o tom, že vo veci   vraždy   bol sťažovateľ vo veci   vedenej pod sp.   zn. 1 T 1/2005 právoplatne odsúdený   rozsudkom   tamojšieho   súdu   zo   17.   januára   2007   v spojení   s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 12/07 zo 7. novembra 2007. Rozsudok vo veci lúpeže sp. zn. 1 T 2/05 z 10. októbra 2005 bol zrušený. Dňa   4.   septembra   2008   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   právneho   zástupcu z radov advokátov.

Dňa 4. júna 2009 krajský súd zapožičal okresnému súdu trestné spisy týkajúce sa sťažovateľa a predmetu konania o ochranu osobnosti sp. zn. 1 T 1/2005 a sp. zn. 1 T 2/2005, na   základe   čoho   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   SA-8   C   205/2004   zo   16.   júla   2009 pokračoval v konaní.

Dňa 20. júla 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 16. september 2009, ale 7. septembra 2009 právny zástupca sťažovateľa požiadal o jeho odročenie z dôvodu kolízie s pojednávaním v inej veci.

Dňa   27.   novembra   2009   okresný   súd   určil   termín   výsluchu   sťažovateľa na 18. december 2009 s tým, že sa uskutoční v Ústave na výkon trestu   odňatia slobody (ďalej len „ústav“). Pred začatím výsluchu sťažovateľ predložil zmenu petitu návrhu zo 17. decembra   2009,   na   základe   čoho   sudca   odročil   termín   výsluchu   na   5.   marec   2010 a právnemu zástupcovi sťažovateľa určil lehotu do 20. februára 2010, aby predložil písomné materiály, na ktoré sa sťažovateľ odvolával.

Uznesením   sp.   zn.   SA-8C   205/2004   z 21.   decembra   2009   okresný   súd   pripustil zmenu petitu návrhu.

Dňa 5. marca 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k veci. Toho istého dňa sa v priestoroch ústavu uskutočnil výsluch sťažovateľa, v rámci ktorého sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý prisľúbil do spisu predložiť, na základe čoho sudca jeho výsluch odročil na neurčito a jeho právnemu zástupcovi uložil povinnosť upresniť svedkov, ktorých navrhol vypočuť.

Dňa 28. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa a 10. júna 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 12. júl 2010, ale to sa neuskutočnilo z dôvodu zdravotných problémov zákonného sudcu. Následne 27. júla 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 6. október 2010, ktoré sa konalo v neprítomnosti žalovaného. V ten istý deň okresný súd určil termín pojednávania na 12. november 2010 a zaslal predvolanie žalovanému.

Dňa 12. novembra 2010 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu predvolania svedkov odročené na neurčito.

Dňa 10. februára 2011 okresný súd upovedomil ústav o tom, že 10. marca 2011 sa v priestoroch väznice uskutoční pojednávanie.

Dňa   8.   marca   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   právneho zástupcu   sťažovateľa,   že   sa   nemôže   zúčastniť   na   pojednávaní   z dôvodu   kolízie s pojednávaním v inej veci.

Dňa 10. marca 2011 sa v priestoroch ústavu uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. jún 2011.

Dňa   9.   júna   2011   sa   v ústave   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito z dôvodu podania námietky zaujatosti proti sudcovi. Sťažovateľ bol vyzvaný, aby námietku konkretizoval. Jeho podanie týkajúce sa námietky zaujatosti bolo okresnému súdu doručené 14. júna 2011.

Dňa 1. júla 2011 bol spis okresného súdu predložený na preskúmanie ústavnému súdu.

Ústavný súd však musel zohľadniť, a to v neprospech sťažovateľa, že tento návrh podal pôvodne Okresnému súdu Nitra, ktorý nebol miestne príslušným súdom. Miestne príslušnému súdu, ktorým bol v tom čase Okresný súd Šaľa, bol spis postúpený v auguste 2004.   Miestnu   príslušnosť   toto   súdu   napokon   určil   aj   krajský   súd   svojím   rozhodnutím z 31. augusta   2004.   Dňa   23.   mája 2005   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Následne sťažovateľ v júni požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, čomu okresný súd po zabezpečení potrebných podkladov 26. októbra 2005 vyhovel.

V priebehu konania okresný súd zisťoval na polícii a neskôr na krajskom súde stav trestných   konaní,   v rámci   ktorých   mal   žalovaný   zasiahnuť   do   osobnostných   práv sťažovateľa.   Keďže   tieto   konania   neboli   právoplatne   ukončené   a ich   výsledok   mal   pre konanie o ochranu osobnosti význam, okresný súd 3. mája 2006 konanie dôvodne prerušil. Počas prerušenia konania okresný súd v pravidelných intervaloch zisťoval stav trestných konaní na krajskom súde, pričom   počas tejto doby   sa spis okresného súdu   takmer dva mesiace (od 5. júna 2007 do 24. júla 2007) nachádzal v kancelárii zástupcu a ďalšie takmer dva mesiace (od 14. mája 2008 do 10. júla 2008) na ústavnom súde na základe podaní sťažovateľa. Okresný súd pokračoval v konaní 16. júla 2009 potom, keď mu krajský súd v júni 2009 zapožičal na nahliadnutie trestné spisy.

Od   júla   2009   až   do   1.   júla   2011,   keď   bol   spis   predložený   ústavnému   súdu na preskúmanie, okresný súd určil vo veci 2 výsluchy sťažovateľa a 6 pojednávaní. Len jedno z týchto pojednávaní (12. júla 2010) sa neuskutočnilo z dôvodu, ktorý je potrebné pripočítať   na   vrub   okresnému   súdu   ako   prekážku   v konaní   sudcu.   Ďalších   dvoch pojednávaní (16. septembra 2009 a 10. marca 2011), ktoré boli odročené, sa nezúčastnil právny zástupca sťažovateľa z dôvodu kolízie s pojednávaniami v iných veciach a výsluch sťažovateľa   naplánovaný   na   18.   december   2009   sa   neuskutočnil,   pretože   pred   jeho začiatkom sťažovateľ predložil zmenu petitu návrhu zo 17. decembra 2009, ktorú okresný súd pripustil uznesením z 21. decembra 2009.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z tohto   právneho   názoru   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti.

Je   nepochybné,   že   namietané   konanie   ako   celok   prebieha   už   od   októbra   2003. Miestne príslušný súd vo veci konal až od augusta 2004. Pritom vyše tri roky a dva mesiace (máj 2006 – júl 2009) bolo konanie dôvodne prerušené.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (mutatis   mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP možno považovať za prekážku konania. Totiž v zmysle § 111 ods. 1 citovanej právnej normy ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom   poriadku,   nemôžu   sa   v   prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, II. ÚS 290/2010, III. ÚS 325/2010).

Ústavný súd konštatuje, že potom, čo okresný súd pokračoval v konaní, postupoval plynulo a jeho konanie spočívajúce v nariaďovaní a uskutočňovaní pojednávaní a výsluchov sťažovateľa smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka predmetného súdneho sporu vyjmúc obdobie, keď sa spis nachádzal na miestne nepríslušnom súde, čo zapríčinil sťažovateľ (od októbra 2003   do   augusta   2004),   a obdobie   prerušenia   konania   (od   mája   2006   do   júla   2009) v okolnostiach prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Celková dĺžka doterajšieho (čistého) konania okresného súdu v trvaní takmer štyri roky, s prihliadnutím na počet a frekvenciu vo veci vykonaných úkonov, ako aj s poukazom na to, že v danom prípade bol postup okresného súdu sťažený skutočnosťou, že sťažovateľ sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, čo sa odzrkadlilo pri realizácii pojednávaní a výsluchov, zatiaľ vylučuje, aby konanie vedené pod sp. zn. SA-8 C 205/2004 bolo už možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS   42/01).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmito článkami (napr. II.   ÚS   57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď okresný súd počas takmer štyroch rokov vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   SA-8   C   205/2004   meritórne   nerozhodol,   nebol   nečinný a vykonal celý rad úkonov smerujúcich k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   na   svojom predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať, že v prípade,   ak by postupom   okresného súdu   v danej   veci   dochádzalo aj naďalej   k zbytočným   prieťahom,   sťažovateľ   má   možnosť   opätovne   podať   sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nezaoberal   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľa ani jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011