znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 332/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta,   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania v sume 254,88 € (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov)   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004.

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   doručil   13.   októbra   2004 okresnému   súdu „návrh   o určenie   poškodzovania   práv   zamestnanca   formou diskriminácie“. Ako odporca bol v konaní označený D., a. s., B. (ďalej len „odporca“).

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu   3. októbra 2006 žiadal o podanie správy „z akého dôvodu nebolo vytýčené pojednávanie, nakoľko od podania návrhu prešli už   dva   roky“,   a   „v   akej   dobe   je   predpoklad   začatia   konania“. Rozsudok   vo   veci   bol vyhlásený   19.   júna 2007,   keďže   však   v písomnej   forme   sťažovateľovi   nebol   doručený, doručil   okresnému   súdu   3. augusta   2007   sťažnosť   na   postup   súdu,   ktorú   predsedníčka okresného   súdu   v odpovedi   z 8.   augusta   2007   posúdila   ako   dôvodnú   konštatujúc, že zákonná   sudkyňa   vo   veci   konala „s   objektívnymi   prieťahmi“. Rozsudok   bol   potom doručený   17.   augusta   2007   sťažovateľovi,   ktorý   ho   napadol   odvolaním.   Krajský   súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 331/08-189 z 31. júla 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia   prvostupňového rozsudku   bolo   jeho   nedostatočné   odôvodnenie,   preto   podľa   sťažovateľa „v   dôsledku odborného zlyhania konajúcej sudkyne je opätovne vedené konanie na konajúcom súde“.

Prieťahy   v konaní   o sťažovateľovej   žalobe   konštatoval   aj   verejný   ochranca   práv, a to na základe   dvoch   podnetov   adresovaných   mu   sťažovateľom   23.   októbra   2006 a 18. februára 2009.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   332/2010-12   z 21.   septembra   2010   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne   ústavný   súd   18.   októbra   2010   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu, aby sa k sťažnosti   vyjadrila,   aby   ústavnému   súdu   zaslala   predmetný   súdny   spis a aby ústavnému súdu oznámila, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   spolu   s vyžiadaným   súdnym   spisom   bolo ústavnému súdu doručené 12. novembra 2010.

V doručenom   vyjadrení   predsedníčka   okresného   súdu   vyjadrila   súhlas   s konaním ústavného   súdu   bez   ústneho   pojednávania   a uviedla   takýto   chronologický   priebeh predmetného konania:

„Dňa 13.10.2004 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: J. B., proti odporcovi: D. B., a.s. Dňa 15.10.2004 bola predmetná vec predložená vyššiemu súdnemu úradníkovi na odstránenie vád návrhu na začatie konania. Dňa 13.09.2005 súd uznesením, č. k. 18C 377/2004-19 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád   návrhu   na   začatie   konania.   Dňa   12.10.2005   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa 12.10.2005   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   12.12.2006   bol   nariadený   termín pojednávania na deň 20. február 2007 o 09.30 hod. Dňa 16.01.2007 výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 15.01.2007 výzva adresovaná odporcovi. Dňa 26.01.2007 doručené podanie   odporcu.   Dňa 30.01.2007   doručené   podanie navrhovateľa.   Dňa 20.02.2007   sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 29. máj 2007 o 09.00 hod. Dňa 20.02.2007 pokyn zákonného sudcu – zistiť, či bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 26.02.2007 úradný záznam o tom, že súdny poplatok zaplatený nebol. Dňa 20.02.2007 doručené podanie odporcu. Dňa 26.02.2007 doručené podanie   navrhovateľa   –   námietka   proti   obsahu   zápisnice.   Dňa   26.02.2007   doručené podanie   navrhovateľa   –   doplnenie   dôkazového   materiálu.   Dňa   02.03.2007   výzva adresovaná   navrhovateľovi.   Dňa   12.03.2007   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa 29.05.2007 úradný záznam. Dňa 29.05.2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 19. jún 207 o 12.30 hod. Dňa   05.06.2007   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   19.06.2007   sa   uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, č. k. 18C 377/2004-146. Dňa 09.08.2007 pokyn   zákonného   sudcu.   Dňa   10.08.2007   bola   predmetná   vec   predložená   zákonnému sudcovi. Dňa 13.08.2007 pokyn zákonného sudcu.   Dňa 20.08.2007 doručené odvolanie navrhovateľa.   Dňa   03.09.2007   pokyn   zákonného   sudcu.   Dňa   14.09.2007   súd   vyzval navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie.   Dňa   23.05.2008   výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 23.05.2008 výzva adresovaná odporcovi. Dňa 02.06.2008 doručený   nesúhlas   navrhovateľa   s rozhodnutím   bez pojednávania.   Dňa   02.06.2008 doručené odvolanie navrhovateľa proti zaplateniu súdneho poplatku za odvolanie.   Dňa 27.06.2008 súd uznesením, č. k. 18C 377/2004-169 vyhovel odvolaniu navrhovateľa proti uloženému súdnemu poplatku a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 597,49€. Dňa 12.06.2008 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 17.07.2008 doručené podanie   navrhovateľa   –   výzva   na   vrátenie   časti   súdneho   poplatku.   Dňa   17.07.2008 doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu 1.č.169. Dňa 13.08.2008 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave.   Dňa 28.08.2008 Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 2Co 209/2007-174 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa 18.09.2008   bol   predmetný   spis   vrátený   súdu   prvého   stupňa.   Dňa   2.09.2008   pokyn   na doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa 08.10.2008 doručené podanie   navrhovateľa   –   výzva   navrhovateľa   na   vrátenie   časti   súdneho   poplatku.   Dňa 08.10.2008   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   02.12.2008   pokyn   vyššieho   súdneho úradníka.   Dňa   03.12.2008   výzva   adresovaná   navrhovateľovi.   Dňa   10.12.2008   pokyn zákonného   sudcu   –   zistiť,   či   bol   zaplatený   súdny   poplatok.   Dňa   29.12.2008   záznam o zložení. Dňa 29.12.2008 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 31.07.2009   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením,   č. k. 2Co 331/2008-189   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 03.09.2009 bol predmetný   spis   vrátený   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Dňa   02.10.2009   bol nariadený termín pojednávania na deň 12. november 2009 o 08.15 hod. Dňa 12.11.2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje   na   deň   14.   január   2010   o 08.15.   hod.   Dňa   12.11.2009   doručené   podanie navrhovateľa. Dňa 12.11.2009 výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 18.11.2009 výzva adresovaná odporcovi. Dňa 19.11.2009 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 19.11.2009 doručené doplnenie podania navrhovateľa. Dňa 25.11.2009 doručené podanie odporcu. Dňa   04.12.2009   oznámenie   adresované   navrhovateľovi.   Dňa   04.12.2009   žiadosť adresovaná odporcovi. Dňa 10.12.2009 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 16.12.2009 pokyn zákonného sudcu. Dňa 16.12.2009 predvolanie svedka. Dňa 17.12.2009 doručené podanie   odporcu.   Dňa   18.12.2009   doručené   podanie   odporcu.   Dňa   22.12.2009   pokyn zákonného sudcu. Dňa 28.12.2009 doručené oznámenie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 05.01.2010 pokyn zákonného sudcu. Dňa 07.01.2010 úradný záznam. Dňa 14.01.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa   odročuje   na   deň   18.   marec   2010   o 08.15   hod.   Dňa   18.01.2010   doručené   podanie odporcu. Dňa 20.01.2010 výzva adresovaná účastníkom konania. Dňa 20.01.2010 doručené podanie   navrhovateľa.   Dňa   21.01.2010   predvolanie   svedka.   Dňa   03.02.2010   doručené podanie odporcu. Dňa 05.02.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 10.02.2010 súd uznesením   č.   k.   18C   377/2004-297   rozhodol,   že   návrh   žalobcu   na   vrátenie   súdneho poplatku zamieta. Dňa 10.02.2010 výzva adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa. Dňa   22.02.2010   doručené   odvolanie   navrhovateľa.   Dňa   22.02.2010   doručené   podanie navrhovateľa.   Dňa   18.03.2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 29. apríl 2010 o 08.15 hod. Dňa

18.03.2010 súd uznesením, č. k. 18C 37/2004-315 rozhodol o povinnosti doplniť žalobu. Dňa 22.03.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 25.03.2010 úradný záznam. Dňa 08.04.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 18.03.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na   ktorom   bolo   vyhlásené   uznesenie,   že   termín   pojednávania   sa   odročuje   na neurčito z dôvodu   prerušenia   konania.   Dňa   29.04.2010   súd   uznesením,   č. k. 18C 377/2004-346 rozhodol, že konanie prerušuje do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Dňa 29.04.2010   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   29.04.2010   doručené   podanie navrhovateľa. Dňa 20.05.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 31.05.2010 súd uznesením, č.k. 18C 377/2004-368 zrušil uznesenie zo dňa 29.04.2010, prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, rozhodol o rozšírení   žaloby. Dňa 11.06.2010   žiadosť   adresovaná   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa.   Dňa   29.06.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 29.06.2010 doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 01.07.2010 súd uznesením, č. k. 18C 377/2004-377 zrušil rozhodnutie zo dňa 31.05.2010 (z dôvodu,   že   súd   prerušil   konanie   do   zaujatia   stanoviska   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   s tým,   že   postúpi   návrh   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky.   Predmetom zaujatia   stanoviska malo byť   obdobie   uplatneného nároku   za rok   2006.   Avšak žalobca uplatnený nárok za rok 2006 zobral podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.06.2010 späť).   Dňa   01.07.2010   prípis   adresovaný   navrhovateľovi.   Dňa   09.07.2010   doručené podanie   navrhovateľa.   Dňa   01.07.2010   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   deň 26. august 2010 o 09.30 hod. Dňa 22.07.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 27.07.2010 doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   04.08.2010   výzva   adresovaná   odporcovi.   Dňa 19.08.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 19.08.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 26.08.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania   sa   odročuje   na   deň   26.   október   2010   o 08.15   hod.   Dňa   26.08.2010   súd uznesením,   č.   k.   18C   377/2004-409   konanie   v časti   zastavil.   Dňa   27.08.2010   výzva adresovaná   odporcovi.   Dňa   09.09.2010   doručené   podanie   odporcu.   Dňa   14.09.2010 vyjadrenie   odporcu   doručené   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa.   Dňa   17.09.2010 doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa   17.09.2010   doručené   podanie   navrhovateľa.   Dňa 04.10.2010   súd   uznesením,   č.   k.   18C   377/2004-423   rozhodol   o rozšírení   žaloby.   Dňa 05.10.2010 doručené podanie navrhovateľa.“

Predsedníčka okresného súdu konštatovala, že „boli počas konania zistené prekážky postupu   konania   v súlade   s   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku. Avšak v súčasnosti   uvedená   prekážka   neexistuje,   a to   s poukazom   na   uznesenie, č. k. 18C 377/2004-377   zo   dňa   01.07.2010“. Podľa   jej   názoru „predmetné   konanie   je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah“. Uviedla ďalej, že zo strany sťažovateľa „neboli vo väčšom rozsahu spôsobené prieťahy v konaní“, zároveň však poukázala na vyjadrenie zákonného sudcu, z ktorého bolo „zistené, že žalobca postupne   podával   rôzne   návrhy,   nespočetné   množstvo   rozšírení   návrhu, a to nekvalifikovaných“.

Konečné   rozhodnutie   o predloženej   sťažnosti   ponecháva   predsedníčka   okresného súdu na zváženie ústavného súdu, žiada však, „aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný sudca subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní“.

Ústavný   súd   22.   novembra   2010   zaslal   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   podaním   doručeným   ústavného   súdu 7. decembra   2010.   V ňom   s poukazom   na   niektoré   už   známe   skutočnosti   (vyjadrenia verejného   ochrancu   práv,   meritórny   rozsudok   okresného   súdu   z 19.   júna   2007) preukazujúce   podľa   jeho   názoru   existenciu   prieťahov   v označenom   konaní   namietal argumentáciu predsedníčky okresného súdu o objektívnom charaktere prieťahov, ktoré sa v konaní vyskytli.   Zotrval   na pôvodnej   podobe   sťažnosti   z hľadiska   jej   petitu   i rozsahu odôvodnenia a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Posudzované konanie okresného súdu v súčasnosti nie je právoplatne ukončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   pre   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetom   konania vedeného   okresným   súdom,   v rámci   ktorého   namieta   sťažovateľ   zbytočné   prieťahy,   je poskytovanie   ochrany   pred   diskrimináciou   sťažovateľa   v pracovnoprávnych   vzťahoch. Judikatúra všeobecných súdov v podmienkach Slovenskej republiky nie je v tejto oblasti rozvinutá a stabilizovaná v takom rozsahu, ktorý by umožňoval hodnotiť vec sťažovateľa ako právne jednoduchú. Uvedený záver platí zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že od 1. júla 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon).   Aplikačná   prax   vo   vzťahu   k uvedenému   zákonu   sa   ešte   len vyvíja.   Antidiskriminačným   zákonom   bola   do   slovenského   právneho   poriadku implementovaná smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 05/zv. 04; Ú. v. ES L 303, 2. 12. 2000), a ktorá v čase počiatočného priebehu konania   pred   okresným   súdom   vzhľadom   na   termín   svojho   schválenia   takisto   ešte nevykazovala   dostatočne   komplexný   odraz   v stabilizovanej   judikatúre   Súdneho   dvora Európskych spoločenstiev.

Po   skutkovej   stránke   ústavný   súd   nehodnotí   predmetné   konanie   ako   náročné, čo plynie z krátkeho časového odstupu od priebehu udalostí, na ktorých sťažovateľ založil svoj žalobou uplatnený nárok, ale aj zo šírky možných dôkazných prostriedkov slúžiacich konajúcemu súdu na objasnenie skutkového stavu veci. Istú mieru náročnosti objasňovania skutkového stavu veci prinášali so sebou procesné podania sťažovateľa meniace rozsah ním tvrdených   skutočností   napĺňajúcich   podľa   jeho   názoru   skutkové   podstaty   diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, ktorého bol subjektom.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sa hodnotia prípadné zbytočné prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ a v neskoršej fáze konania aj jeho právny zástupca reagovali na výzvy okresného súdu včas a riadne. Na druhej strane po preštudovaní   vyžiadaného súdneho   spisu   ústavný súd   považuje za nevyhnutné čiastočne prisvedčiť   obrane   okresného   súdu,   ktorý   argumentoval   viacerými   procesnými   návrhmi sťažovateľa   meniacimi   rozsah   žalobného   petitu   (12.   októbra   2005,   20. februára   2007, 5. júna 2007, 20. augusta 2007, 12. novembra 2009, 29. apríla 2010). Ústavný súd tiež zistil, že sťažovateľ viackrát zmenil tvrdený skutkový základ uplatneného nároku (12. novembra 2009, 19. novembra 2009, 20. januára 2010, 8. apríla 2010, 29. júna 2010, 19. augusta 2010, 17.   septembra   2010).   Uvedená   skutočnosť   mala   v predmetnom   konaní   význam   pre posúdenie otázky relevantného právneho predpisu, ktorý má byť aplikovaný, čo bolo navyše zvýraznené aj prebiehajúcim konaním podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy pred ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 10/2010 (Rvp 15367/08), ktorého predmetom bolo posudzovanie súladu niektorých ustanovení antidiskriminačného zákona s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie   práce   č. 111   o diskriminácii   (zamestnaní   a povolaní).   Skutkové   okolnosti podľa sťažovateľových podaní najprv mali prebiehať v období apríl – jún 2004 (potreba aplikácie § 13 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), neskôr   však   sťažovateľ   tvrdil,   že k diskriminačnému   správaniu   odporcu   malo   dôjsť   aj v roku   2006   (potreba   aplikácie   antidiskriminačného   zákona   účinného   od   1.   júla   2004). V tejto súvislosti ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie konania   oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Z podkladov tvoriacich prílohy sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využíval na ochranu svojho   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   prostriedky   právnej   ochrany, keď predsedníčke   okresného   súdu   3.   augusta   2007   adresoval   sťažnosť   na   postup   súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

3. Vo vzťahu k tretiemu kritériu rozhodujúcemu pre posúdenie prípadného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd v prvom   rade   konštatuje,   že   z obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   prehľad procesných   úkonov   konajúceho   súdu   a účastníkov   konania   podaný   vo   vyjadrení predsedníčky   okresného   súdu   doručenom   ústavnému   súdu   12.   novembra   2010   zásadne zodpovedá   skutočnosti.   Navyše,   z predmetného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil, že po doručení uznesenia okresného súdu č. k. 18 C 377/2004-423 zo 4. októbra 2010, ktorým   sa   okrem   iného   rozhodlo   o prerušení   konania,   sťažovateľovi,   tento   doručil okresnému súdu 21. októbra 2010 odvolanie proti uvedenému uzneseniu. Následne zákonná sudkyňa 4. novembra 2010 dala súdnej kancelárii pokyn na predloženie spisu Krajskému súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní sťažovateľa.

Postup okresného súdu zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Obdobie súvislej nečinnosti postup žalovaného súdu vykazoval v čase od 13. októbra 2004, keď sťažovateľ okresnému súdu doručil návrh na začatie konania, do 13. septembra 2005,   keď   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho návrhu. Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období predstavovala 11 mesiacov. V tejto súvislosti   treba   uviesť,   že   nositeľom   zodpovednosti   za   bezchybnosť   návrhu   na   začatie občianskeho súdneho konania je primárne samotný navrhovateľ, v prípade chybného návrhu však nemožno ospravedlniť konajúci súd, ak jednoduché uznesenie ukladajúce odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania je vydané takmer rok po podaní návrhu.

Obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   možno   označiť aj obdobie   od   12.   októbra   2005,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   odstránenie nedostatkov   návrhu   na   začatie   konania,   do   19.   januára   2007,   keď   okresný   súd   doručil sťažovateľovi   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   začatie   konania a predvolanie na pojednávanie (viac ako 1 rok a 3 mesiace).

Odstraňovanie nedostatkov sťažovateľovho návrhu na začatie konania trvalo viac ako dva roky a dva mesiace, a tak spôsobilo, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 20. februára   2007,   teda   viac   ako   dva   roky   a štyri   mesiace   po   začatí   konania.   Táto skutočnosť napriek už uvedenej primárnej zodpovednosti navrhovateľa za bezchybný návrh dosahuje   mieru   relevantnú   z pohľadu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov.

Napokon   ústavne   relevantný   prieťah   v posudzovanom   konaní   predstavovalo aj obdobie   od   20.   augusta   2007,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   odvolanie proti meritórnemu rozsudku z 19. júna 2007, do 28. mája 2008, keď bolo sťažovateľovi doručené   uznesenie,   ktorým   bol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie, a odporcovi bolo doručené odvolanie sťažovateľa na zaujatie stanoviska (viac ako 11 mesiacov).

Následne sťažovateľ 2. júna 2008 podal proti uzneseniu vyzývajúcemu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 33 000 Sk odvolanie, ktorým namietal sumu súdneho poplatku. Na základe odvolania okresný súd v rámci autoremedúry uznesením č. k. 18 C 377/04-169 z 27. júna 2008 pôvodné uznesenie o súdnom poplatku zrušil a uložil sťažovateľovi súdny poplatok   zaplatiť   v správnej   sume.   Samotný   okresný   súd   konštatoval,   že   v pôvodnom uznesení bol súdny poplatok vypočítaný „v nesprávnej výške“. Popísaný postup okresného súdu hodnotí ústavný súd rešpektujúc svoju ustálenú judikatúru (napríklad I. ÚS 17/99, II. ÚS   33/99)   ako   nesústredené   konanie,   ktoré   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2.

Za nesústredený možno považovať aj postup okresného súdu pri odstraňovaní chyby návrhu   na začatie   konania   spočívajúcej   v nezaplatení súdneho   poplatku   za   tento   návrh. Okresný   súd   totiž 19.   januára 2007 doručil   sťažovateľovi uznesenie, ktorým   ho vyzval na zaplatenie   predmetného   súdneho   poplatku,   a sťažovateľ   k procesnému   podaniu doručenému   okresnému   súdu   30.   januára   2007   priložil   fotokópiu   dokladu   opatreného pečiatkou S., a. s., o úhrade súdneho poplatku v požadovanej sume 24. januára 2007 na požadovaný   účet   a pri   rešpektovaní   všetkých   predpísaných   nevyhnutných   údajov   pre realizáciu   platby   (konštantný,   variabilný,   špecifický   symbol).   Napriek   tomu   zákonná sudkyňa   22.   februára   2007   žiadala   súdnu   kanceláriu   o informáciu   o zaplatení   súdneho poplatku za návrh na začatie konania (č. l. 114), hoci na č. l. 116 vyžiadaného súdneho spisu je informácia účtovníčky z 26. januára 2007 o zaplatení požadovaného súdneho poplatku. Následne   bol   sťažovateľ   podaním,   ktoré   mu   bolo   doručené   7.   marca   2007,   opätovne vyzvaný na zaplatenie určeného súdneho poplatku so žiadosťou, aby zaslal okresnému súdu „hodnoverný dôkaz o zaplatení súdneho poplatku“. Sťažovateľ okresnému súdu 12. marca 2007 opätovne zaslal rovnaký doklad ako v podaní z 30. januára 2007, pričom okresný súd už znovu sťažovateľa na predloženie iného dôkazu o zaplatení súdneho poplatku nevyzýval, čo   dosvedčuje,   že   pôvodne   predložený   dôkaz   bol   napokon   pre   okresný   súd   dostatočne hodnoverný.

Pochybnosti o sústredenosti konania okresného súdu v sťažovateľovej veci vyvoláva aj prerušenie konania uznesením č. k. 18 C 377/2004-423 zo 4. októbra 2010. Dôvodom prerušenia konania má byť skutočnosť, že na okresnom súde prebieha iné konanie vedené pod sp. zn. 18 C 136/2005, „ktoré konanie je prerušené do zaujatia stanoviska Ústavného súdu   SR   a po   právoplatnosti   uznesenia   bude   podaný   návrh   na   Ústavný   súd   SR“. Podľa názoru okresného súdu „vo veci 18C 136/2005 prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci a to nesúlad § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce s čl. 2 Dohovoru č. 111, keďže v ustanovení § 13 Zákonníka práce sa zakazuje diskriminácia podľa kritérií uvedených v § 13 ods. 1 Zák. práce a v Dohovore č. 111 sa zakazuje akákoľvek diskriminácia“, a preto „súd v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s.   p.   konanie   prerušil   do   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   vo   veci   Okresného   súdu Bratislava I, sp. zn. 18C 136/2005“.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie sa začína dňom doručenia návrhu ústavnému súdu.

Z databázy došlých podaní ústavný súd zistil, že v čase vydania uznesenia okresného súdu   č.   k.   18   C   377/2004-423   (4.   októbra   2010),   dokonca   ani   do   dňa   meritórneho rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu nebol doručený žiaden návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení právnych predpisov, ktoré okresný súd uviedol v odôvodnení predmetného uznesenia. Preto v čase jeho vydania podľa názoru ústavného súdu   nebola   splnená   podmienka   prebiehajúceho   konania   o prejudiciálnej   otázke   podľa citovaného   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP.   Popísaný   postup   okresného   súdu   tak   rovnako nenapĺňa požiadavku plynúcu zo základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá spočíva v sústredenom procesnom postupe konajúceho súdu.

Na   dĺžke   predmetného   konania   v rozsahu   viac   ako   šesť   rokov   (po   odpočítaní 8 mesiacov,   keď   spis   mal   k dispozícii   krajský   súd   pre   účely   rozhodnutia   o podanom opravnom prostriedku) sa tak okresný súd podieľal nečinnosťou v dĺžke viac ako tri roky. Navyše, v postupe okresného súdu ústavný súd identifikoval aj nesústredené úkony, ktoré si vyžadovali adekvátne procesno-právne korekcie vyžadujúce si tiež určitý čas, čo je rovnako relevantné pri posudzovaní rešpektovania základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Všetky uvedené zistenia vo svojom súhrne zakladajú právomoc ústavného súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci bez zbytočných prieťahov (bod 1 výroku tohto nálezu).

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   navrhol   takéto   rozhodnutie.   V danom   prípade posudzované konanie vedené na okresnom súde nie je v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   preto   bolo   potrebné   popri   vyslovení   porušenia označených základných práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä   charakter   predmetu   konania,   obdobie   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a   aj   tú skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo   veci   zistil   porušenie   základného   práva.   Významným kritériom   podmieňujúcim   sumu   priznaného   finančného   zadosťučinenia   bolo v posudzovanom   prípade   pre   ústavný   súd   aj   správanie   sťažovateľa   počas   predmetného konania popísané v bode 2, časti II odôvodnenia tohto nálezu, ktoré prispelo k predĺženiu konania predovšetkým v období od vrátenia spisu okresnému súdu po rozhodnutí krajského súdu o odvolaní proti meritórnemu prvostupňovému rozsudku (3. septembra 2009).

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   €. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. E.   Š.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť).   Obidva úkony boli vykonané v roku 2010. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu vo výške 120,23 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát 7,21 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (bod 4 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 7. decembra 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011