znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 332/09-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť M. C. st. a M. C. ml., obe bytom H., zastúpených advokátom JUDr. N. T.,   K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. C. st. a M. C. ml. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 b o l i   p o r u š e n é.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   126/2007 z 29. apríla 2009   z r u š u j e   a   v e c   m u   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. C. st. a M. C. ml. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť M. C. st. a M. C. ml. trovy konania spolu v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy) na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. N.   T.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania v sume   444,04   €   (slovom   štyristoštyridsaťštyri   eur   a   štyri   centy)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 332/09-44 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   C.   st.   a   M.   C.   ml.   (ďalej   len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním z 15. januára 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. januára 2010. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie   sťažovateliek   proti   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   23.   mája   2006   sp.   zn. 6 Co 338/2005, ktorým bolo potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I z 30. júna 2005 č. k. 15 C 27/02-187.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v   danej   veci   a dospel k záveru,   že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa   žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľkami namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľky namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Osobitne sa zaoberal aj otázkou, či si súdy nižších stupňov splnili poučovaciu povinnosť podľa § 30 O. s. p. výslovne uviedol, že z obsahu spisu (čl. 73 a 74) vyplýva, že dovolateľkám bola doručená (28. 11. 2003) výzva z 11. 11. 2003 označená v poznámke ako „Výzva pre navrhovateľa podľa § 114 O. s. p.“, ktorej obsahom bolo i poučenie, že ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu ich záujmov. Napriek tomuto poučeniu žalobkyne v priebehu ďalšieho konania   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   súdom   nepožiadali,   keď   vyjadrenie žalobkyne 2/ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 21. 10. 2004 o tom, že nik z radov advokátov ich nechce zastupovať, pretože vec je vedená proti žalovanému 1/, nebolo možné   bez   ďalšieho   za   takúto   žiadosť   považovať.   Zaoberal   sa   aj   námietkou   ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené   ani   ustanovenie   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Svoj   záver   dovolací   súd   náležite   v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia náležite právne vyargumentoval. Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.»

K   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateliek podaním   z   21.   januára   2010,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   22.   januára   2010. V podaní okrem iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom stanovisku... opakuje svoju argumentáciu z odôvodnenia svojho ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia (Uznesenie zo dňa 29. 04. 2009, sp. zn.: 4   Cdo/126/2007   ďalej   len   „Uznesenie   dovolacieho   súdu“),   keď   konštatuje,   že   po preskúmaní prípustnosti dovolania v danej veci (Dovolania sťažovateliek proti Rozsudku Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   23.   05.   2006,   sp.   zn.:   6   Co/338/2005   -   ďalej   len „Dovolanie“)   dospel   k   záveru,   že   so   zreteľom   na   dovolateľkami   (sťažovateľkami) namietanú vadu konania, podľa ktorej sa účastníčkam konania odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237, písm. f) zákona č. 99/1963 2b. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „O.   s.   p.“),   dovolateľky   (sťažovateľky)   namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.

S   uvedeným   záverom   je   podľa   názoru   sťažovateliek   potrebné   nesúhlasiť   a domnievajú sa, že dôvod pre dovolanie na ich strane existuje. Podľa názoru sťažovateliek im bola možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237, písm. f) O. s. p. odňatá minimálne tým, že neboli náležité poučené o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov   ako   aj tým,   že nebol   súdmi vykonaný dôkaz,   ktorý navrhli   vykonať   a navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne zdôvodnené.

Opakovaná   argumentácia   porušovateľa   o   splnení   poučovacej   povinnosti   súdov podľa ust. § 30 O. s. p. o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov (pričom za splnenie   tejto   povinnosti   považoval   doručenie   tlačiva   označeného   ako   „Výzva   pre navrhovateľa podľa § 114 O. s. p.“, ktorej obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu ich záujmov“) neobstojí a sme naďalej toho názoru, že v štádiu, keď sťažovateľky konajúci súd vyzýval na zaujatie stanoviska k prednesom a vyjadreniam žalovaných, ktorí sú advokátmi, malo im (sťažovateľkám) byť dané konkrétne poučenie v zmysle ustanovenia § 30 O. s. p. o možnosti žiadať o ustanovenie právneho   zástupcu   z   radov   advokátov.   V   tejto   súvislosti   opakovane   poukazujeme   na ustanovenie článku 47, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa ktorého: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených zákonom.“,   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľky   boli   pred   súdom   prvého   aj   druhého stupňa oproti odporcom v nerovnom postavení, čo je v rozpore s ustanovením článku 47, ods. 3 Ústavy SR: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“.

Je dôležité uviesť do pozornosti konajúceho súdu tú skutočnosť, že porušovateľ sa vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) vôbec nezaoberá jedným z dôvodov Dovolania sťažovateliek a to dôvodom, že súdmi nebol vykonaný dôkaz, ktorý sťažovateľky navrhli vykonať a to výsluch JUDr. J. M. a navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne zdôvodnené. Porušovateľ sa k tejto otázke vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) pravdepodobne vyjadril len veľmi stručne v rámci vety, že „Dospel k záveru, že dovolateľky namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.“

Keďže v stanovisku porušovateľa absentuje akákoľvek ďalšia konkrétna, výslovná argumentácia   ohľadom   nedôvodnosti   námietky   sťažovateliek   o   nevykonaní   dôkazu výsluchom JUDr. J. M., sťažovateľky sa domnievajú, že porušovateľ má naďalej za to (ako to   vyslovil   vo   svojom   napadnutom   uznesení),   že   ani   tato   námietka,   ani   námietka,   že nevykonanie   tohto   dôkazu   nebolo   zdôvodnené   nie   je   dôvodná   a   odkazuje   pritom   na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (Rozsudok Okresného súdu Košice zo dňa 30. 06. 2005,   sp.   zn.:   15   C/27/2002)   na   jeho   siedmej   strane:   „...   súd   v   konaní   nevypočul žalovaného v prvom rade, pretože tento sa pre plnenie pracovných povinností v postavení predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti a písomne sa vyjadril.“ a teda uzatvára, že „odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a ani sám sa touto okolnosťou zaoberať.“ (tak ako je to uvedené v Uznesení dovolacieho súdu). Je potrebné preto opakovane vytknúť, že podľa názoru sťažovateliek sa s takýmto odôvodnením   porušovateľa   nie   je   možné   uspokojiť   a   práve   z   dôvodu   nevykonania navrhnutého   dôkazu   neboli   v   priebehu   konaní   pred   súdom   prvého   a   druhého   stupňa odstránené   vážne   rozpory   medzi   tvrdeniami   sťažovateliek   a   písomnými   vyjadreniami žalovaného v 1. rade (JUDr. J. M.). Sme presvedčení, že povinnosť žalovaného v 1. rade dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať, by nemala brániť a nebránila by vykonávaniu jeho   povinností   predsedu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   na   druhej   strane vykonávanie povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže brániť a nebráni povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať.

Tak   ako   to   bolo   uvedené   v   Doplnení   sťažnosti   zo   dňa   22.   10.   2009   (ďalej   len „Doplnenie sťažnosti“), práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J. M.) chceli sťažovateľky v predmetnom konaní preukázať existenciu svojho nároku na náhradu škody a skonfrontovať   skutočnosti   uvádzané   JUDr.   J.   M.   v   jeho   písomných   vyjadreniach   s   ich vlastnými,   protichodnými   vyjadreniami.   Zároveň   vykonaním   tohto   dôkazu   chceli sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, prečo došlo z jeho strany k porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci účinne a hospodárne a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne z pojednávania. V zmysle stanoviska porušovateľa sa porušovateľ zaoberal aj námietkou ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom uzatvoril, že nebolo nimi porušené ani ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V tejto súvislosti považujú sťažovateľky za dôležité opakovane vysloviť názor, že je potrebné pochybovať aj o úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia   rozhodnutí   porušovateľom   uvádzaných   súdov   nižších   stupňov   (rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 30. 06. 2005, sp. zn.: 15 C/27/2002 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.   05.   2006,   sp.   zn.: 6 Co/338/2005).   Máme za to,   že tieto rozhodnutia   sú   nielen   nesprávne,   ale   aj   nedostatočne   odôvodnené,   pričom   výklad hmotnoprávnych   predpisov   uskutočnený   súdmi   vykazuje   značný   stupeň   arbitrárnosti, predmetnými   rozsudkami   sa priznáva   zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy SR ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušovateľ   vo   svojom   stanovisku   tiež   uviedol,   že   aj   svoje   závery   náležité   v odôvodnení Uznesenia dovolacieho súdu právne vyargumentoval.

Napriek uvedenej konštatácii porušovateľa, máme naďalej za to, že porušovateľ sa nezoberal dôsledne Dovolaním sťažovateliek, ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bolo dostatočne objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza dostatočne   dôvody,   na   ktorých   sa   zakladá   a   je   nepresvedčivé.   Na   základe   uvedených skutočností máme za to, že odôvodnenie Uznesenia dovolacieho súdu nie je v súlade s ustanovením § 157, ods. 2 O. s. p., nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení Dovolania dovolací súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sme i naďalej toho názoru, že Uznesením dovolacieho súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa článku 36, ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Porušenie práva na   súdnu   a inú   právnu ochranu a   práva na   spravodlivé   súdne konanie vidíme v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci rozhodovania o Dovolaní   podanej   sťažovateľkami   nezoberal   dôsledne   všetkými   dôvodmi   Dovolania sťažovateliek   (nesplnená   povinnosť   súdov   poučiť   sťažovateľky   o   možnosti   uvedenej   v ustanovení   §   30   O.   s.   p.   žiadať   o   ustanovenie   právneho   zástupu   z   radov   advokátov, nevykonanie   navrhnutého   dôkazu   výsluchom   JUDr.   J.   M.   a   nedostatočné   odôvodnenie nevykonania   tohto   dôkazu),   ich   vecnými   a   právnymi   argumentmi,   nedal   sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bol dostatočne objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé, čím navyše podľa nášho názoru porušil povinnosť stanovenú v ustanovení § 157, ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p,   v   zmysle   ktorého   odôvodnenie   Uznesenia   dovolacieho   súdu   malo   byť   o.   i.   aj presvedčivé.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03) vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a obranou proti takému uplatneniu“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07]. Z   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane   a   právnymi závermi na strane druhej.

Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť záväzného vyriešenia sporu. V tomto významnú úlohu zohráva zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   ktorú   treba   v   občianskom   súdnom   procese bezvýhradne   uplatňovať.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   umožňuje   voľný myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohodnotenej veci, pričom „súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov opierajúcich sa o skúsenosť a logiku“ (Zoulík, F.: Soudy a soudnictví. CH. Beck, Praha 1995, s. 130). V občianskom súdnom konaní je uvedená zásada zakotvená v § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov   smerujúci   k   jednostranným   záverom.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je limitovaná   požiadavkou   nadväznosti   medzi   skutkovými   zisteniami   súdu   získanými   v procese   dokazovania,   úvahami   súdu   v   procese   hodnotenia   dôkazov   a   jeho   právnymi závermi.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi a   návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s výhradou,   že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Sťažovateľky v dovolaní vyvodzovali prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. f) OSP z dôvodu, že im postupom všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred   súdom   najmä   na   tom   základe,   že   súdy   nevykonali   nimi   navrhované   dôkazy (nevypočuli   žalovaného   v   prvom   rade),   a   tiež   tým,   že   im   v   konaní   nebol   ustanovený zástupca z radov advokátov.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie k prvej námietke sťažovateliek v podstate iba tým, že ju nepovažoval za opodstatnenú, pričom k tomu uviedol, že „Nevykonanie označeného dôkazu odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom rozsudku na strane 7 v prvom odseku, čím bola splnená požiadavka vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., preto odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a ani sám sa touto okolnosťou zaoberať“.

V rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 30. júna 2005 sp. zn. 15 C 27/2002, ktorý žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľky „nepreukázali v konaní vznik škody, ako ani zodpovednosť žalovaných - ich protiprávne konanie, ich zavinenie a príčinnú súvislosť medzi ich protiprávnym konaním a vznikom škody“, sa na strane   7   v   prvom   odseku   (č.   l.   193   súdneho   spisu)   uvádza: „Súd   v   konaní   nevypočul žalovaného   v   I.   rade,   pretože   tento   sa   pre   plnenie   pracovných   povinností   v   postavení predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti. Svoje stanoviská vyjadril v písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného v II. rade. Navrhol konať a rozhodnúť bez jeho vypočutia a účasti na pojednávaní. Súd potom postupom podľa § 101 ods. 1 OSP vo veci pokračoval v konaní bez jeho účasti.“

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľky sa domáhali na okresnom súde náhrady škody   proti   žalovanému   v   1.   rade   JUDr.   J.   M.   a   žalovaným   v   2.   a   3.   rade „podľa ustanovenia § 21, ods. 1 a ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona 302/1999 Z. z., účinným do 01. 01. 2004... z dôvodu, že zo strany žalovaných došlo pri výkone ich povolania k porušeniu ustanovenia § 13 zákona o advokácii účinného do 01. 01. 2004...“

Dôvodom tejto žaloby bolo to, že žalovaný v 1. rade podal proti Ing. M. M. žalobu „o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní“, pričom v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/421/1994 bol ako právny zástupca sťažovateliek okresným   súdom   poučený,   že „jeho   postup   a   žaloba   sú   nesprávne   a   správne   by   mal žalovať, resp. správne by sa mal domáhať voči Ing. M. M. vydania veci“.

Sťažovateľky uvádzajú, že „Práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J. M.)   chceli   sťažovateľky   v   predmetnom   konaní   preukázať   existenciu   svojho   nároku   na náhradu   škody   a   skonfrontovať   skutočnosti   uvádzané   JUDr.   J.   M.   v   jeho   písomných vyjadreniach   s   ich   vlastnými,   protichodnými   vyjadreniami.   Zároveň   vykonaním   tohto dôkazu chceli sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o určenie   rozsahu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   v   dedičskom   konaní,   prečo došlo z jeho strany k porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci účinne a hospodárne a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne z pojednávania...

Rozpory,   ktoré   takto   vznikli   po   vykonaní   dôkazov   mohli   byť   podľa   názoru sťažovateliek   odstránené   výpoveďou   žalovaného   v   1.   rade...   ktorý   mal   pred   konajúcim súdom vysvetliť, prečo zvolil postup podania žaloby o určenie rozsahu vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní proti Ing. M. M., aj keď medzi   dedičmi   o   tomto   rozsahu   nebol   spor,   prečo   nevzal   na   vedomie   poučenie prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej legitimácii Ing. M. M. a poučenie o tom, že by sa mal podľa názoru prvostupňového súdu domáhať skôr vydania veci od Ing. M. M.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, ale Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sa „v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou   prvostupňového   súdu,   osvojil   si   uvedené   dôvody   rozsudku   súdu   prvého stupňa, opakovane a stručne konštatoval, že sťažovateľky nepreukázali skutočnosti tvrdené v odvolaní ani príčinnú súvislosť medzi konaním advokátov a vznikom škody. Odvolací súd dospel   tiež   k   záveru,   že   sťažovateľkám   nič   nebránilo   domáhať   sa   u   súdneho   komisára konania   o   dedičstve“,   a   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   rozsudkom   sp.   zn. 6 Co/338/2005 z 23. mája 2006.

Sťažovateľky sa domnievajú, že „s takýmto odôvodnením porušovateľa nie je možné uspokojiť sa a práve z dôvodu nevykonania navrhnutého dôkazu neboli v priebehu konaní pred   súdom   prvého   a   druhého   stupňa   odstránené   vážne   rozpory   medzi   tvrdeniami sťažovateliek a písomným vyjadrením žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti považujeme za potrebné   podotknúť,   že   žalovaný   v   1.   rade   sa   celý   čas   zdržiaval   v   Košiciach   -   mieste konania   predmetného   súdneho   sporu   a   sme   presvedčení,   že   povinnosti   dostaviť   sa   na predvolanie   súdu   a   vypovedať,   by   nemala   brániť   a   nebránila   by   vykonávaniu   jeho povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a na druhej strane vykonávanie povinností   predsedu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nemôže   brániť   a   nebráni povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateliek „nezoberal dôsledne dovolaním sťažovateliek, ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú pre   vec   význam   a   ktorými   by   bolo   dostatočne   objasnený   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia... neuvádza dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutí všeobecných   súdov,   na   ktoré   najvyšší   súd   odkazuje,   konštatuje,   že   prvú   námietku sťažovateliek   považuje za   plne opodstatnenú   a z už   uvedených   skutočností   sa   dá   ďalej vyvodiť,   že   doterajšie   konanie   a   rozhodovanie   všeobecných   súdov   bolo   jednostranné, pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované žalovanými v 2. a 3. rade, pričom nevypočuli   najmä   žalovaného   v   1.   rade,   ktorý   uzatváral   dohodu   o   právnej   pomoci   so sťažovateľkami   aj   napriek   tomu,   že   to   výslovne   žiadali.   Nezaoberali   sa   teda   ďalšími navrhovanými dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového stavu z hľadiska tvrdení sťažovateliek. Svedčí o tom i to, že na strane 9 svojho rozsudku okresný súd (s. 195 súdneho   spisu)   uviedol: „Aj   keď   žalovaný   v   I.   rade   nebol   vypočutý   z   vyjadrení   jeho právneho   zástupcu,   z   obsahu   spisu,   najmä   zmluvy   o   poskytovaní   právnej   pomoci,   zo svedeckej výpovede svedka... nevyplýva, že by žalovaný v I. rade poskytoval právnu pomoc Ing. M. M., prípadne, že by bol dohodol postup spôsobujúci vznik škody žalobkyniam s treťou osobou. Tomu nenasvedčuje ani fakt, že advokátska kancelária žalovaného v I. rade vrátila zálohu na poskytovanie právnej pomoci poskytnutú na základe zmluvy o poskytovaní právnej pomoci v sume 30.000 Sk späť žalobkyniam dňa 20. 11. 2000.“

Krajský súd sa tiež riadne nevysporiadal v tomto smere s argumentmi sťažovateliek uvedenými   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   tvrdili,   že   práve   vrátenie preddavku za poskytnutú právnu pomoc v sume 30 000 Sk v zmysle zmluvy o právnej pomoci považujú za „uznávací prejav zodpovednosti žalovaných v I., II. a III. rade za spôsobenú škodu“. (č. l. 202 spisu).

K tomu ústavný súd nad rámec uvádza, že v zmysle zmluvy o právnej pomoci medzi žalovaným v 1. rade a sťažovateľkami (č. l. 35 a č. l. 36 súdneho spisu) bola dohodnutá zmluvná odmena za podanie žaloby v sume 30 000 Sk. Táto odmena bola splatná ešte pred podaním   žaloby   a   zmluva   neupravovala   možnosť   vrátenia   odmeny   za   právne   služby v prípade,   keď   žaloba   nebude   úspešná.   Prečo   bola   odmena   vrátená,   všeobecné   súdy neskúmali, a táto skutočnosť nevyplýva ani z písomného vyjadrenia žalovaného v 2. rade, ktorý zastupoval žalovaného v 1. rade, z 2. decembra 2003 (č. l. 87 súdneho spisu). Z tohto pohľadu   sa   rozhodnutia   okresného   súdu   a   odvolacieho   súdu   javia   ako   nepresvedčivé. Najvyšší   súd   tiež   detailnejšie   neskúmal,   ako   sa   všeobecné   súdy   vysporiadali   s   touto záležitosťou,   čo   po   vzájomnej   konfrontácii   sťažovateliek   so   žalovaným   v 1.   rade v konečnom dôsledku mohlo potvrdiť, alebo i vyvrátiť všetky tvrdenia sťažovateliek v tejto veci.

Z tohto pohľadu preto nemožno považovať doterajšie konanie za spravodlivé, a to tak v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnej praxi totiž zodpovedá názor, že ak z vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť skutkový stav, potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania dokazovanie doplniť (napr. obdobne m. m. I. ÚS 226/03).

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z   obsahu argumentácie   sťažovateliek   prednesenej   ústavnému súdu   v sťažnosti   je zrejmé,   že   podstata   nimi   namietaného porušenia   ich   základných   práv   a   slobôd   tkvie   v namietanej   neodôvodnenosti   a   nesprávnosti   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých   v napádanom uznesení.

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané procesne   ustanoveným   postupom   hodnotili   podľa   svojej   úvahy   jednotlivo,   ako   aj   vo vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP) a aby rozhodli vo veci na základe zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.

Bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   vykonať   potrebné   dokazovanie   na   účely dôsledného   zistenia   veci   a   dôvody,   prečo   prerokovali   vec   bez   osobného   vypočutia žalovaného   v 1.   rade   ku   skutočnostiam   uvádzaným   sťažovateľkami   v   konaní   pred prvostupňovým súdom, sú nedostatočné a nepresvedčivé.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   tiež   pristupoval   k   danej   námietke sťažovateliek príliš formalisticky, keďže sa uspokojil len so všeobecným konštatovaním prvostupňového   súdu   a   riadne   neskúmal,   resp.   neodpovedal   na   všetky   argumenty sťažovateliek   prednesené   v   odvolacom,   resp.   dovolacom   konaní,   ktoré   žiadali   vykonať dôkaz (vypočutie žalovaného v 1. rade) práve pre účely odstránenia rozporov a nejasností medzi účastníkmi konania.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 k prvej námietke sťažovateliek ústavný súd preto konštatuje, že právne a skutkové závery najvyššieho súdu je možné v tejto časti kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namietajú.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vo   vzťahu   k   druhej   námietke,   že «im   nesplnením   povinnosti   súdov   poučiť sťažovateľky o možnosti ustanovenia   zástupcu z radov advokátov bola odňatá   možnosť konať   pred   súdom,   považoval   za   nedôvodnú   a   za   splnenie   tejto   povinnosti   považoval doručenie tlačiva označeného ako „Výzva pre navrhovateľa podľa § 114 O. s. p.“, ktorej obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu ich záujmov“», ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a spisu okresného súdu konštatuje, že nie je opodstatnená a uznesenie najvyššieho súdu k danej námietke sťažovateliek je riadne odôvodnené (citované je na s. 3 tohto nálezu), a ústavný súd ho preto v tejto časti považuje za súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva a práva sťažovateliek bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateliek bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateliek v   relevantnom   skutkovom   a   právnom   odôvodnení   rozhodnutia   reagujúc   najmä   na nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nevykonanie navrhovaného dôkazu (vypočutie účastníka konania) v konaní o náhradu škody.

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou sťažovateliek o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľky požadovali finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   však   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľkám   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateliek sa v tomto konaní   náprava   dosiahne   najmä   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľky   žiadali v podaní z 21. januára 2010 úhradu trov konania v sume 444,04 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Keďže ústavný súd sťažovateľkám na základe ich žiadosti a po splnení podmienok ustanovil   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 444,04 €.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zároveň   uložil   najvyššiemu   súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkami uplatnených trovách konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010