znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 332/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval na neverejnom zasadnutí 13.   októbra   2009   sťažnosť   JUDr.   T.   Š.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   H.,   K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. T. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č.   k.   III.   ÚS   332/08-7   zo   14.   októbra   2008   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. T. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008.

Sťažovateľ podaním z 10. januára 2005 požiadal ústavný súd o priznanie príplatku za výkon   funkcie   sudcu   ústavného   súdu   (ďalej   len   „príplatok   za   výkon   funkcie   sudcu“) v zmysle § 16a zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 586/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2004 Z. z.“).

Rozhodnutím sp. zn. Spr 32/05 zo 7. februára 2005 ústavný súd prostredníctvom osobného   úradu   Kancelárie   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   priznal sťažovateľovi príplatok za výkon funkcie sudcu od 1. januára 2005, t. j. odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona   č.   586/2004   Z.   z.,   ktorým   bolo   znenie   zákona   o ústavnom   súde   doplnené o ustanovenie § 16a.

Sťažovateľ podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   rozklad,   v ktorom   namietal, že podľa § 16a ods. 9 zákona o ústavnom súde má právo na príplatok za výkon funkcie sudcu aj za obdobie pred 1. januárom 2005, a to od okamihu splnenia podmienok podľa § 16a ods. 1 zákona   o ústavnom   súde.   Predseda   ústavného   súdu   rozhodnutím   sp.   zn.   Spr   32/05 z 23. septembra 2005 sťažovateľom podaný rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie sp. zn. Spr 32/05 zo 7. februára 2005 potvrdil.

Sťažovateľ   podal   17.   októbra   2005   najvyššiemu   súdu   žalobu   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu ústavného súdu sp. zn. Spr 32/05 z 23. septembra 2005. Najvyšší súd uznesením č. k. 2 Sž 87/05-7 z 22. novembra 2005 vyslovil, že nie je na prejednanie veci vecne príslušný a postúpil vec na prejednanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“), ktorý rozsudkom č. k. 5 S 2/2006-22 z 13. decembra 2006 žalobu zamietol.

Sťažovateľ   podal   6.   februára   2007   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   na   základe ktorého prerokoval vec najvyšší súd. Ten rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008 prvostupňový rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 2/2006-22 z 13. decembra 2006 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta: «... Podľa názoru oboch súdov nebol prijateľný môj výklad sporného ustanovenia, podľa ktorého bolo a je možné rozšíriť jeho pôsobnosť nielen na „osobný rozsah“, ale aj na obdobie pred jeho účinnosťou.

Podľa ods. 9/ § 16a citovaného zákona: „ustanovenia odsekov 1 až 8 sa vzťahujú aj na   sudcu,   ktorý   vykonával   funkcie   sudcu   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona...“.

Aplikácia tohto odseku a jeho interpretácia závisí teda od doslovného výkladu ustanovení,   na   ktoré   poukazuje:   ods.   1   a   2   ustanovenia.   Logická   a   vecná   súvislosť, osobný a   časový   kontext   všetkých   týchto   troch   odsekov   sa   rozhodne   pri   objektívnych úvahách viac kloní k retroaktívnej výhode, ako naopak.

Úvahy   Najvyššieho   súdu   sú   formalistické   najmä   v   názore,   čo   by   „zákonodarca urobil“, keby mienil nárok priznať spätne. Ak by bolo každé ustanovenie každého zákona takto zákonodarcom   spracované,   nebolo   by   potrebné   používať   množstvo   druhov výkladov. Napokon   bez   tohto   postupu   sa   ani   sám   nezaobišiel   -   a   predpis   vyložil   in fraudem. Pritom nejde o žiadne nahrádzanie účelu a vôle zákonodarcu výkladom. Ide o nejednoznačný text normy, kedy si jej uplatnenie výklad naopak vyžaduje.

Ústavný súd nenahradzuje svojimi rozhodnutiami právne úvahy všeobecných súdov, uvedené v ich rozsudkoch (I. ÚS 188/06). Jeho právomoc je však daná, ak sú napadnuté rozsudky   arbitrárne   a   v   rozpore   s   ustálenou   a   odobrenou   judikatúrou   (I.   ÚS   13/00, II. ÚS 21/96). V rozhodnutí Beyeler proti Taliansku (2000) Európsky súd vyslovil názor, podľa ktorého „prvok neistoty, prítomný v zákone a široký manévrovací priestor, ktorý táto neistota poskytuje štátnym orgánom musí byť vzatý do úvahy pri posúdení zlučiteľnosti opatrenia s požiadavkami spravodlivej rovnováhy“.

Rozdielnosť rozhodovania v „neistých“ prípadoch so spoločným prvkom tzv. neistoty nie je v súlade ani s právnou istotou, ani s právom na riadny a spravodlivý proces, reprezentovaný aj jeho výsledkom. Takto nemožno vynechať z porovnania s týmto prípadom situáciu, nastavšiu po známom rozhodnutí Ústavného súdu o protiústavnosti opatrenia, brániaceho   vyplatiť   sudcom   mzdové   (zákonné)   nároky. V   tomto   prípade   sa   názor   o účinnosti nálezov   ex   nunc   neuplatnil.   Nie   je   mi   známe,   že   by   čo   len   v   jednom prípade došlo k odmietnutiu doplatky prijať, pričom išlo o minimálne rovnakú „neistotu“ v aplikácii či už praxe alebo zákona, ako v tomto prípade.

Netvrdil som ani netvrdím, že text spornej normy mi právo jednoznačne priznáva. Tvrdím ale, že niet dôvodu s rovnakou intenzitou hľadať argumenty pre vyhovenie žalobe, ako proti nej. Postoj súdov je podľa ich dôvodov zreteľne apriórny.»

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci podanej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo JUDr. T. Š., zaručené čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 6 ods. 1/ Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho súdu v Bratislave sp. zn. 1 Sžo 30/2007 zo dňa 13. decembra 2007 (správne 15. apríla 2008, pozn.) porušené bolo.

2/ Napadnutý rozsudok sa zrušuje. 3/ Najvyšší súd SR je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy jeho zastúpenia.“

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č. k.. KP 8/08-120 z 5. novembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že v danej veci zo znenia ustanovenia § 16a ods. 9 zákona (zákona o ústavnom súde, pozn.) nevyplýva právna úprava nároku na príplatok sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorí vykonávali funkciu sudcu pred účinnosťou zákona č. 586/2004 Z. z. odo dňa vzniku ich nároku na starobný dôchodok a takáto právna úprava nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia tohto zákona ako ani zo zákona   č.   586/2004   Z.   z.,   a preto   nebolo   možné   prihliadnuť   na   námietku   žalobcu,   že výkladom právnej normy ustanovenej v § 16a ods. 9 zákona mu vznikol nárok na príplatok spätne k vzniku jeho nároku na starobný dôchodok. Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť   s jeho   názorom,   že   správne   orgány   ako   aj   súd   prvého   stupňa   vykonali   výklad predmetnej právnej normy reštriktívne v jeho neprospech.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho, správne orgány oboch stupňov si v danej veci pre svoje rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových podkladov, zistili skutočný stav veci a zo skutkových zistení vyvodili správny právny záver, aplikujúc správne právnu normu účinnú v čase podania žiadosti žalobcu.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v danej veci konal a rozhodoval na základe práva platného v čase uplatneného nároku žalobcu – sťažovateľa.

Vychádzajúc   z uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.“

V rámci   prípravy   prerokovania   predmetnej   veci   si   ústavný   súd   vyžiadal   spisový materiál   týkajúci   sa   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   5   S   2/2006 a z digitálneho archívu Národnej rady Slovenskej republiky si zabezpečil materiály týkajúce sa schvaľovania a prijatia zákona č. 586/2004 Z. z.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu krajského súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe zabezpečených listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci   patrí   v rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi   do   právomoci všeobecných súdov (v rámci výkonu tzv. správneho súdnictva). Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Základné právo fyzických osôb a právnických osôb na prístup k súdu v súvislosti s preskúmaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy spôsobilých zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov týchto osôb zaručuje primárne ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy.

Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46   ods.   2 ústavy, je však súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy totiž nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti zbraní, či právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   ktorá   má   byť   v konkrétnom   prípade   poskytnutá.   Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   z čl.   6   ods.   1   dohovoru,   totiž   vyžaduje,   aby   súdy   založili   svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci (mutatis mutandis III. ÚS 305/08).

Súd musí vykladať a používať ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Súčasne musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v   súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (mutatis mutandis IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Z tohto hľadiska musí súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať   na spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným   právam a oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 78/07).

Podľa § 16a zákona o ústavnom súde: (1) Sudca, ktorý viac než polovicu funkčného obdobia vykonával funkciu sudcu, má nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak

a) skončil výkon funkcie sudcu a

b) má nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku.

(2) Sudcovi patrí príplatok za výkon funkcie sudcu vo výške 33,3 % základného platu sudcu zaokrúhlený nahor na celých 100 Sk, začínajúc prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom splnil podmienky ustanovené v odseku 1.

(3) Sudcovi patrí iba jeden príplatok za výkon funkcie sudcu bez ohľadu na počet funkčných období, v ktorých vykonával funkciu sudcu.

(4) Ak má sudca nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu a súčasne má aj nárok na príplatok za výkon funkcie podľa osobitného predpisu, patrí mu iba jeden príplatok. To platí aj pre príplatok k dôchodku pozostalých.

(5) Príplatok k dôchodku pozostalých patrí... (6) Príplatok za výkon funkcie sudcu a príplatok k dôchodku pozostalých sa zvýšia, ak   sa   zvýši   základný   plat   sudcu.   Zvýšený   príplatok   patrí   oprávnenej   osobe   odo   dňa, od ktorého sa zvýši základný plat sudcu.

(7)   O   príplatku   za   výkon   funkcie   sudcu   a   o   príplatku   k   dôchodku   pozostalých rozhodne ústavný súd do 30 dní od doručenia žiadosti o ich priznanie. Príplatok za výkon funkcie   sudcu   a   príplatok   k   dôchodku   pozostalých   sa   vypláca   bezhotovostne   na   účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky označený poberateľom.

(8) Príplatok za výkon funkcie sudcu a príplatok k dôchodku pozostalých vypláca ústavný súd vopred v pravidelných mesačných lehotách ním určených, najneskôr 15. deň toho kalendárneho mesiaca, za ktorý sa príplatok vypláca.

(9) Ustanovenia odsekov 1 až 8 sa vzťahujú aj na sudcu, ktorý vykonával funkcie sudcu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ako aj na pozostalých tohto sudcu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie,   či   sporný   výklad ustanovenia   §   16a   zákona   o ústavnom   súde   v sťažovateľom   napádanom   rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008 je zlučiteľný so sťažovateľovým základným   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeným   v čl.   46   ods.   1   ústavy a právom   zaručeným v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   alebo,   či   naopak,   jeho   účinky   porušujú ústavné limity a požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení ústavy a dohovoru.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008 vyplýva, že tento sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu rozhodujúceho v prvom stupni, ako aj s názorom žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého príplatok za výkon funkcie sudcu vo vzťahu k sudcom ústavného súdu vznikol ako nový inštitút na základe ustanovenia § 16a zákona o ústavnom súde doplneného do tohto právneho predpisu zákonom č. 586/2004 Z. z. s účinnosťou   od   1.   januára 2005.   Znenie   ods.   9   §   16a citovaného   zákona   rozšírilo   len osobnú pôsobnosť uvedenej normy aj na sudcov ústavného súdu, ktorí vykonávali svoju funkciu ešte pred vznikom tohto inštitútu, v dôsledku čoho by im právo na príplatok za výkon funkcie sudcu inak nepatrilo.

Výklad právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 16a citovanej právnej normy je totiž potrebné vykonať s prihliadnutím na účel zákona (vôľu zákonodarcu), pričom prípadný úmysel zákonodarcu priznať nárok na príplatok oprávneným osobám spätne by vzhľadom na jeho retroaktívny   účinok   bol vyjadrený   v ustanoveniach   právneho predpisu   výslovne (expresis verbis).

Sťažovateľ v rámci argumentácie uvedenej v sťažnosti pripúšťa, že v prípade § 16a ods.   9   v spojení   s   ods.   1   a 2   uvedeného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde „...   ide o nejednoznačný   text   normy...“,   ktorý   si   uplatnenie   viacerých   metód   právneho   výkladu vyžaduje   („logická   a vecná   súvislosť,   osobný   a časový   kontext...   odsekov...“).   Namieta však,   že   výklad   zvolený   v danom   prípade   súdmi   je   neprimerane   reštriktívny,   pretože retroaktívny časový účinok § 16a ods. 1, 2 a 9 zákona o ústavnom súde nezhoršuje, ale naopak   zlepšuje   jeho   právne   postavenie,   takže   zásada   zákazu   retroaktivity   nebola aplikovaná správne.

Zo znenia § 16a zákona o ústavnom súde vyplýva, že zákonodarca v odseku 1 upravil vo všeobecnosti podmieky vzniku práva na príplatok za výkon funkcie sudcu (skončenie výkonu funkcie sudcu vykonávanej viac ako polovicu funkčného obdobia a vznik nároku na výplatu   starobného   dôchodku,   predčasného   starobného   dôchodku   alebo   invalidného dôchodku). V odseku 2 § 16a citovaného zákona je upravená výška príplatku a tiež okamih, od   ktorého   vzniká   právo   na   jeho   vyplácanie   po   splnení   podmienok   uvedených v   predchádzajúcom   odseku   oprávnenou   osobou   s tým,   že   vznik   práva   je   podmienený rozhodnutím ústavného súdu na základe žiadosti podanej oprávnenou osobou (§ 16a ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 16a ods. 9 zákona o ústavnom súde ustanovenia odsekov 1 až 8 sa vzťahujú aj   na   sudcu,   ktorý   vykonával   funkcie   sudcu   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona, ako aj na pozostalých tohto sudcu.

Právnu   normu   ako   všeobecne   záväzné   a štátnou   mocou   vynutiteľné   pravidlo správania ustanovené oprávneným orgánom   vydané vopred stanoveným kvalifikovaným postupom a v kvalifikovanej forme možno aplikovať iba v medziach jeho vecnej, časovej, teritoriálnej a osobnej pôsobnosti. Vecná pôsobnosť predstavuje vymedzenie skutkových a právnych skutočností („skutkovej podstaty“), na ktoré sa právna norma vzťahuje. Časová pôsobnosť   vymedzuje   uplatnenie   právnych   účinkov   právnej   normy   v určitom   časovom období a teritoriálna pôsobnosť ich uplatnenie na určitom území. Osobná pôsobnosť právnej normy vymedzuje okruh subjektov, na ktoré sa právna norma vzťahuje.  

Výklad § 16a ods. 1, 2 a 9 zákona o ústavnom súde, ktorý by zakladal retroaktívny účinok, pokiaľ ide o právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, tak vo vzťahu k okruhu oprávnených osôb, ako aj vo vzťahu k časovému obdobiu, za ktoré prináleží, v podobe tzv. pravej   retroaktivity,   súdy   odmietli   s poukazom   na   princíp   zákazu   spätnej   pôsobnosti právnych   noriem,   s ktorým   je   spojená   legislatívna   a výkladová   prax,   v zmysle   ktorej predstavujú   prípady   spätného   zásahu   zákona   do   uzavretých   minulých   skutkových a právnych   stavov   výnimku   z pravidla,   ktorá   má   byť   v právnom   predpise   formulovaná výslovne a s dostatočnou presnosťou.

Vzhľadom   na   nejednoznačnosť   aplikovanej   právnej   úpravy   sa   súdy   priklonili k reštriktívnemu výkladu § 16a ods. 9 zákona o ústavnom súde, priznajúc mu iba účinky nepravej retroaktivity tak, že zakladá nový právny nárok na základe minulých skutkových stavov (t. j. na základe skutočností, ku ktorým došlo v minulosti a s ktorými vznik takéhoto právneho následku nebol v tom čase spojený), pričom uvedený právny nárok vzniká iba do budúcna. V zmysle tejto interpretácie ustanovenie § 16a ods. 9 v spojení s ods. 1 a 2 zákona o ústavnom   súde   retroaktívne   rozširuje   okruh   oprávnených   osôb   na   základe   splnenia podmienok vzťahujúcich sa na udalosti, ku ktorým došlo v minulosti, avšak právny vzťah na základe uvedených právnych skutočností zakladá výlučne do budúcna – od účinnosti uvedenej právnej normy.

Súdy pritom argumentovali, že táto interpretácia zodpovedá úmyslu zákonodarcu, t. j. účelu ustanovenia § 16a ods. 9 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pri preskúmaní opodstatnenosti tejto argumentácie podporne aplikoval metódu historického výkladu oboznámiac sa s parlamentnými dokumentmi týkajúcimi sa legislatívneho procesu v súvislosti s prijatím zákona č. 586/2004 Z. z.

Z uvedených   dokumetov   vyplýva,   že   vládny   návrh   zákona   publikovaného po schválení   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „národná   rada“)   v Zbierke zákonov ako zákon č. 586/2004 Z. z. (ďalej len „návrh zákona“) bol poslancom predložený ako   parlamentná   tlač   č.   718   a v pôvodnom   znení   neobsahoval   ustanovenia   týkajúce   sa príplatku za výkon funkcie sudcu vo vzťahu k sudcom ústavného súdu (t. j. ustanovenie, ktorým   sa   mení   a dopĺňa   znenie   zákona   o ústavnom   súde).   Na   základe   pozmeňujúcich návrhov v priebehu prerokovania návrhu zákona vo výboroch národnej rady sa v spoločnej správe (parlamentná tlač č. 718a) predloženej Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej   republiky   ako   gestorským   výborom   navrhuje   plénu   národnej   rady   schváliť predkladaný   návrh   zákona   vrátane   pozmeňujúceho   návrhu   spočívajúceho   v rozšírení predmetu návrhu zákona v súvislosti s novelizáciou zákona o ústavnom súde doplnením o ustanovenie § 16a ods. 1 až 8 zakladajúcim nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu aj vo   vzťahu   k sudcom   ústavného   súdu.   Tento   pozmeňujúci   a doplňujúci   návrh   bol odôvodnený tým, že: „Ústavný súd Slovenskej republiky je plnohodnotným a rovnocenným orgánom   súdnej   moci,   ktorý   Slovenská   republika   zriadila   ako   orgán   štátu   s výlučnou právomocou chrániť ústavnosť. Úloha Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je náležite zohľadnená v postavení sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky... Návrhom zákona sa odstraňuje   znevýhodnenie   sudcov   ústavného   súdu   a zosúlaďuje   postavenie   sudcov ústavného súdu po odchode do dôchodku s postavením sudcov všeobecných súdov...“Po   schválení   návrhu   zákona   národnou   radou   bol   tento   vrátený   prezidentom Slovenskej   republiky   podľa   čl.   102   ods.   1   písm.   o)   ústavy   na   opätovné   prerokovanie. Prezident v súvislosti s vrátením schváleného návrhu zákona navrhol, aby ho národná rada pri   opätovnom   prerokúvaní   schválila   s niekoľkými   zmenami   vrátane   doplnenia   §   16a o deviaty   odsek   v znení: „Ustanovenia   odsekov   1   až   8   sa   vzťahujú   aj   na   sudcu,   ktorý vykonával   funkciu   sudcu   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   ako   aj   na pozostalých tohto sudcu.“ Prezident odôvodnil navrhovanú zmenu v tejto časti takto: „... V čl.   II   pri   novelizácii   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa zavádzajú nové inštitúty a to príplatok za výkon funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky a príplatok k dôchodku pozostalých. V čl. II však absentuje ustanovenie, podľa ktorého by príplatok za výkon funkcie sudcu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a príplatok   k dôchodku   pozostalých   jednoznačne patril odo dňa nadobudnutia účinnosti schváleného zákona (od 1. januára 2005) aj sudcovi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vykonával túto funkciu do dňa nadobudnutia účinnosti schváleného zákona, ak spĺňa podmienky podľa čl. II § 16 ods. 1 schváleného zákona (viac než polovicu funkčného obdobia vykonával funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky,   skončil výkon funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky a má   nárok   na   výplatu   starobného   dôchodku,   predčasného   starobného   dôchodku   alebo invalidného dôchodku), ako aj pozostalým po tomto sudcovi.“  

Národná   rada   po   opätovnom   prerokovaní   schválila   zákon   publikovaný   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako zákon č. 586/2004 Z. z., pričom uvedené pripomienky a prezidentom navrhovanú zmenu akceptovala.

Z uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   cieľ   sledovaný   zákonodarcom   v súvislosti s doplnením zákona o ústavnom súde o ustanovenie § 16a je totožný s účelom označenej právnej normy, ako ho prostredníctvom teleologického výkladu identifikovali krajský súd a následne (v sťažovateľom napádanom rozhodnutí) aj najvyšší súd.

Výklad   súdov   v danom   prípade   korešponduje   aj   s ustálenou   legislatívnou a interpretačnou praxou rozlišovania retroaktívnych účinkov právnej normy z hľadiska tzv. pravej retroaktivity a nepravej retroaktivity.

Účinky výkladu ustanovenia § 16a ods. 9 v spojení s ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde nie sú ani v rozpore s princípom spravodlivosti obsiahnutým v základnom práve na spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   rešpektujú   primeranú   rovnováhu   medzi   ochranou sťažovateľových   práv   a záujmom   na   rešpektovaní   princípu   právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1 ústavy)   v systéme   sociálneho   zabezpečenia,   ako   aj   zásadu   rovnakého   zaobchádzania a vylúčenia   diskriminácie   medzi   rôznymi   skupinami   oprávnených   osôb   v systéme sociálneho zabezpečenia.

Ústavný súd   sa   vzhľadom   na už uvedené   skutočnosti   nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným právom na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda že by zo strany   najvyššieho   súdu   nebola   sťažovateľovi   poskytnutá   súdna   ochrana   ústavne konformným spôsobom. Sám sťažovateľ v sťažnosti pripustil: „Netvrdil som ani netvrdím, že text spornej normy mi právo jednoznačne priznáva.“

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (mutatis mutandis III. ÚS 341/07).  

Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   vysloviac,   že sťažovateľovo základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 30/2007 z 15. apríla 2008 porušené neboli (výrok nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z   15.   apríla   2008 ani priznaním   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   sa   už nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009