znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 332/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 182/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   G.,   a.   s.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 182/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti G., a. s., trovy   právneho   zastúpenia   v sume 4   045 Sk   (slovom   štyritisícštyridsaťpäť   slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti G., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 332/07-10 z 3. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 182/05.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 25. januára 2008 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   zo   4.   februára   2008 (sp. zn. 1SprV/60/2008, doručenom ústavnému súdu 6. februára 2008) okrem iného uviedol: „Dňa 4.10.2004 podal právny predchodca sťažovateľa G., k.s. ako žalobca na Okresnom súde Košice II žalobu, pôvodne vedenú pod sp. zn. 33Rob 842/04, proti žalovanému L. M. o zaplatenie 22.905,84,- Sk s príslušenstvom. Dňa 12.1.2005 bol vydaný platobný rozkaz, ktorý bol zrušený uznesením zo dňa 7.6.2005, nakoľko ho nebolo možné doručiť žalovanému do   vlastných   rúk.   Dňa   14.7.2005   bola   vec   zapísaná   do   registra   Cb   pod   sp.   zn.   38Cb 182/2005 do súdneho oddelenia Mgr. G. F.

V mesiacoch   júl   až   september   2005   boli   vykonané   úkony   súvisiace   s prípravou pojednávania a zistenia pobytu žalovaného. Uznesením zo dňa 28.10.2005 bol žalovanému ustanovený opatrovník v konaní.

Dňa   18.7.2006   podal   sťažovateľ   sťažnosť   predsedovi   Okresného   súdu   Košice   II sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu listom zo dňa 11.8.2006 sp. zn. Spr.23127/06 upovedomil sťažovateľa podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov,   že jeho   sťažnosť   na prieťahy v konaní   nie je dôvodná   s poukazom   na   skutočnosť,   že   dĺžka   konania   pred   súdom   bola   ovplyvnená okolnosťami na strane žalovanej, keďže žalovaný sa v mieste svojho bydliska nezdržiaval, pričom z hľadiska postupu súdu, ktorý vydal platobný rozkaz, vykonal potrebné opatrenia nevyhnutné pred nariadením pojednávania a následne ustanovil žalovanému opatrovníka konštatoval, že konanie súdu bolo efektívne a smerovalo k ukončeniu veci.

Podaním,   ktoré   bolo   doručené   súdu   dňa   3.8.2006,   navrhol   sťažovateľ,   aby   súd pripustil   zmenu   účastníkov   konania   na   strane   žalobcu,   na   základe   zmluvy   o predaji podniku.

Rozhodnutím   zo   dňa   15.3.2007   Okresný   súd   Košice   II   pripustil,   aby   z konania vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto do konania vstúpil sťažovateľ. Dňa 16.8.2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 14.1.2008, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobe, až na zamietnutie žaloby v pomerne nepatrnej časti, vyhovel.“ V závere svojho   vyjadrenia   predseda   okresného   súdu   vyslovil   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda okresného súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v podaní   z 25.   februára   2008   oznámil,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná..   Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom   je rozhodovanie   o nároku   sťažovateľky   na zaplatenie sumy 22 905,84   Sk   s   príslušenstvom.   Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadne skutočnosti svedčiace o právnej alebo faktickej zložitosti veci, ktorá by mohla zásadnejším spôsobom ovplyvniť priebeh konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu okresného súdu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní.

Nečinnosť   ústavný   súd   zistil v období   od   28.   októbra   2005,   keď   okresný   súd uznesením ustanovil žalovanému opatrovníka v konaní, do 15. marca 2007, keď okresný súd pripustil na návrh sťažovateľky, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto   do   konania   vstúpila   sťažovateľka.   V uvedenom   období   okresný   súd   nevykonal žiadny procesný úkon, ktorý by slúžil ako podklad na rozhodnutie vo veci (nečinnosť rok a štyri mesiace). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľka podala návrh na zmenu účastníkov na strane žalobcu 3. augusta 2006, pričom okresný súd rozhodol o jej návrhu až 15. marca 2007, teda takmer po uplynutí ôsmich mesiacov. Kratšie obdobie   nečinnosti   ústavný   súd   zistil   aj   v období   od   10.   mája   2007,   keď   uznesenie okresného   súdu,   ktorým   pripustil,   aby   do   konania   vstúpila   sťažovateľka   namiesto pôvodného žalobcu, nadobudlo právoplatnosť, do 16. augusta 2007, keď nariadil termín pojednávania vo veci na 14. január 2008 (nečinnosť tri mesiace).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   38   Cb   182/05   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 38 Cb 182/05 konal bez zbytočných prieťahov,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   na   pojednávaní   14.   januára   2008 vo veci   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   12.   februára 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, ktoré odôvodnila poukazom najmä na to, že „navodením právnej neistoty zo strany súdu a ním zapríčineným porušením (...) ústavných práv“ bola obmedzená „v rozvoji podnikateľských   aktivít,   nadobudnutí   a udržiavaní   si   materiálnych   a osobných   zložiek podnikania“ a taktiež podľa jej názoru utrpela „ujmu na dobrom mene – likvidite, ktorú požíva v relevantných ekonomických kruhoch“.  

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Na základe uvedených zásad, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä predmet sporu pred okresným súdom, dĺžku obdobia zistených prieťahov, skutočnosť, že sťažovateľka vstúpila do konania až 10. mája 2007, a že vec bola v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne skončená,   ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení   práv   sťažovateľky   za   dostatočnú   ochranu   jej   základného   práva,   a preto   jej žiadosti o primerané finančné zadosťučinenie nevyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené v 3. bode výroku tohto nálezu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátom Mgr. T. K. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich uplatnil v sume 4 045 Sk za dva úkony právnej služby spolu s režijným paušálom (dvakrát) a zvýšením o 19 % DPH.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia nepresahuje sumu vyplývajúcu z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2008