znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 332/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   uznesením   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 2782/05-12 z 9. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2005 doručená sťažnosť (z 24. októbra 2005) J. J.,   toho času vo výkone trestu odňatia slobody   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných   práv nezákonným uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 2782/05-12 z 9. septembra 2005.

Sťažovateľ podal 6. júna 2005 trestné oznámenie na E. G. pre podozrenie z trestného činu   vraždy,   ktorý   mala   spáchať   spolupáchateľstvom   so sťažovateľom   a   M.   G., argumentujúc, že v čase spáchania trestného činu (zo 7. mája na 8. mája 2002) bola s nimi v byte v B. a mala sa fyzicky podieľať na usmrtení svojho otca (konanie v trestnej veci týkajúcej   sa   uvedeného   trestného   činu   bolo   vedené   v prvom   stupni   na   Krajskom   súde v Bratislave - ďalej len „krajský súd“, pod sp. zn. 3 T 1/03).

Prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) uznesením č. k. 2 Kn 2353/00-7 z 9. augusta 2005 trestné oznámenie sťažovateľa odmietla podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi a M. G. pre trestný čin vraždy, ktorý mali spáchať spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a za ktorý boli obaja odsúdení, sa E. G. nepodarilo dokázať, že by sa fyzicky podieľala na smrti svojho otca.

Uznesenie   krajskej   prokuratúry   č.   k.   2   Kn   2353/00-7   z 9.   augusta   2005   napadol sťažovateľ sťažnosťou z 15. augusta 2005 doplnenou ďalším podaním z 23. augusta 2005, v ktorom   uviedol,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   mali   konanie   E.   G.   posúdiť   ako účastníctvo na trestnom čine vraždy formou organizátorstva a pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. b) a c) Trestného zákona.

Uznesením č. k. IV/1 Gn 2782/05-12 z 9. septembra 2005 zamietla prokurátorka generálnej   prokuratúry   sťažnosť   sťažovateľa   z 15.   augusta   2005,   doplnenú   podaním z 23. augusta   2005,   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú konštatujúc: „Podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku, na základe sťažnosti J. J. preskúmala som   zákonnosť   a dôvodnosť   výroku   uvedeného   v uznesení   prokurátorky   Krajskej prokuratúry v Bratislave z 9. augusta 2005 sp. zn. 2 Kn 2353/05-7, ako aj konanie ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, ale nezistila som dôvod na vyhovenie podanej sťažnosti a teda   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a na   vydanie   pokynu   na   začatie   trestného stíhania a vznesenia obvinenia E. G. za trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a to ani vo forme organizátorky na tomto trestnom čine podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona, resp. za iný úmyselný násilný trestný čin, alebo trestný čin nadržiavania podľa § 166 Trestného zákona.

Zo záverov trestného konania vedeného voči J. J. a spol. je evidentné, že útok E. G. na   telo   jej   otca   nebol   takej   intenzity,   aby   odôvodňoval   jej   trestné   stíhanie   zo spolupáchateľstva s obžalovaným J. J. a M. G. vo vzťahu k trestnému činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.

Ďalej bolo preukázané, že E. G. sa bála brániť otca pred fyzickými útokmi M. G., lebo tento ju predtým tak udrel,   že jej   začala tiecť   krv z nosa,   lebo ho mala zlomený. Priznala, že otca udrela aj ona, ale z podnetu jej manžela, lebo mala z neho strach. Vzhľadom   na   takto   zistený   skutkový   stav,   konanie   E.   G.,   nie   je   možné   právne podriadiť pod iné trestné činy, kde sa vyžaduje úmyselné cielené konanie, pre naplnenie zákonných znakov týchto trestných činov. E. G. protiprávne konala pod nátlakom a zo strachu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, sťažnosť J. J. ako nedôvodnú zamietam.“

Sťažovateľ   namieta   nezákonnosť   uznesenia   generálnej   prokuratúry   č.   k. IV/1 Gn 2782/05-12 z 9. septembra 2005 tvrdiac: „... To sú črty dvojakého práva, a to, že niekto je za to vinný iný nie, podľa toho čo treba verejnosti predostrieť....“

K sťažnosti   sťažovateľ   pripojil   fotokópie   uznesenia   krajskej   prokuratúry   č.   k. 2 Kn 2353/00-7   z 9.   augusta   2005   a   uznesenia   generálnej   prokuratúry   č.   k. IV/1 Gn 2782/05-12   z 9.   septembra   2005.   Zároveň   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti   s konaním   vedeným   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   217/05 (o predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa) ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 3 T 1/03 zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 T 1/03 z 1. decembra 2003 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa ustanovenia § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 Trestného zákona a bol mu vymeraný trest odňatia slobody, pričom rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   22.   decembra   2003   a jeho   právnemu   zástupcovi 5. januára 2004 (č. l. 556 predmetného spisu).

Sťažovateľ   podal   2.   januára   2004   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie, o ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   To   1/2004 z 12. februára 2004 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a rozsudok prvostupňového súdu nadobudol daným dňom právoplatnosť.

Podstatou   sťažovateľovej   sťažnosti   je   teda   tvrdenie,   že   uznesením   generálnej prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   2782/05-12   z 9.   septembra   2005,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie   krajskej   prokuratúry   č.   k.   2   Kn   2353/00-7   z 9.   augusta   2005   o odmietnutí sťažovateľovho trestného oznámenia, ktorým sa domáhal začatia trestného stíhania proti inej   osobe   pre spolupáchateľstvo,   resp.   účastníctvo   na trestnom   čine,   za   ktorý   bol   sám právoplatne odsúdený, došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral na posúdenie otázky,   či   mohlo   sťažovateľom   označeným   spôsobom   dôjsť   zo   strany   generálnej prokuratúry   k porušeniu   niektorého   zo   sťažovateľových   základných   práv   alebo   slobôd zaručených v ústave, resp. v medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo je aj jeden z predpokladov prípadného ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľovi pre účely ďalšieho konania pred ústavným súdom (sťažovateľ neoznačil konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré mali byť v danom prípade porušené, požiadal však o ustanovenie právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   s tým,   že   tento   môže   napomôcť odstráneniu formálnych nedostatkov sťažnosti).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí samo osebe medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v Zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   vec   Helmers   v.   Švédsko   z 29.   októbra   1991,   §   29,   vec   Perez v. France z 12. februára 2004, § 70).

Podľa ústavného súdu by o porušení sťažovateľových základných práv bolo možné uvažovať   len   v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevenovali   trestnému oznámeniu   sťažovateľa   pozornosť,   ktorú   vyžaduje   zákon.   Uvedené   orgány   však   trestné oznámenie sťažovateľa   preverili,   t.   j. preskúmali prípadnú   trestnú   zodpovednosť   osoby, proti   ktorej   smerovalo,   a na   základe   výsledkov   obsiahleho   dokazovania   vykonaného v trestnej   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   3   T   1/03   dospeli   k záveru,   že v uvedenom prípade nedošlo k naplneniu materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových   podstát   trestného   činu   konkrétnou   osobou.   Skutočnosť,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   v tomto   prípade   nezačali   trestné   stíhanie   voči   konkrétnej   osobe vznesením   obvinenia   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   znamenať   porušenie sťažovateľových práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   pričom   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005