znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 332/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Daniela Maceka, I., ktorou namietal porušenie svojho práva na   spravodlivý   proces   pred   nezávislým   a nestranným   súdom   a   práva   na   obhajobu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 16/01 z 5. júna 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002, ako aj postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v označených konaniach, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Daniela Maceka v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho práva na   spravodlivý   proces   pred   nezávislým   a nestranným   súdom   a   práva   na   obhajobu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 16/01 z 5. júna 2002, ako aj jemu predchádzajúcim   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 16/01   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Daniela Maceka v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho práva na   spravodlivý   proces   pred   nezávislým   a nestranným   súdom   a   práva   na   obhajobu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 47/02   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2004 doručená sťažnosť (zo 17. augusta 2004) Daniela Maceka, I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   pred   nezávislým a nestranným súdom, ako aj porušenie svojho práva na obhajobu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 16/01 z 5. júna 2002 a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   To   47/02 z 5. decembra 2002.

Sťažovateľ   uviedol,   že   oba   označené   súdy   sa   porušenia   jeho   práv   dopustili v súvislosti   s prerokovávaním   a rozhodovaním   v jeho trestnej   veci   vedenej   na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 16/01. V uvedenom konaní mal sťažovateľ postavenie obžalovaného. Bol obžalovaný zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), ods.   4 písm. a) a ods.   5 písm. b) Trestného zákona sčasti   dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 16/01 z 5. júna 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania označeného trestného činu, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ   namietal:   «Tak   na   hlavnom   pojednávaní,   ako   i na   pojednávaní   na Najvyššom súde SR mi bolo upreté základné právo obhajoby. Taktiež súdy nepostupovali dôsledne   podľa   §   2   ods.   5   Tr.   por.,   ktoré   ukladá   súdu   vykonať   rozsiahle   a podrobné dokazovanie, ktorým je možné dostatočne zistiť skutkový stav veci kladenej mi za vinu. Súd odmietol vypočuť navrhovaných svedkov, odmietol vykonať navrhované konfrontácie. Sú zrejmé aj rozpory zo záznamov NPJ (Národnej protidrogovej jednotky Policajného zboru, pozn.) (...). Taktiež súd vzal do úvahy nezákonne získané telefonáty a porušil § 88 ods. 4 Tr. por.,   ktorý   hovorí   o doslovnom   prepise   záznamov.   Porušením   práva   obhajoby   je   aj skutočnosť, že som bol políciou zadržaný až rok po spáchaní tr. činu a tak mala polícia dostatočne dlhý čas na „vyrobenie“ chýbajúcich dôkazov. (...) Dôkazy prokuratúry boli podložené iba úradnými správami, ktoré nielen že nie sú preukázané a podložené dôkazmi, ale podľa platných zákonov sa ani nemôžu za dôkazy považovať. (...) Ďalej súd nebral do úvahy § 3 ods. 3 Tr. zák. a § 4 písm. b) Tr. zák. o úmyselnom zavinení (...) Porušením § 92 ods. 2, mi bolo znemožnené podrobne sa vyjadriť a opísať skutočnosti, ktoré sú mu kladené za   vinu,   uviesť   okolnosti,   ktoré   toto   obvinenie   zoslabujú,   prípadne   ho   aj   vyvracajú a ponúknuť o nich dôkazy, ktoré je vyšetrovateľ, resp. súd povinný rešpektovať a na základe ich posúdenia rozhodovať. Týmito ustanoveniami sa ani jeden zo súdov neriadil.»

Na základe uvedených tvrdení   sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR boli právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 T 16/01 zo dňa 5. júna 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 47/02 zo dňa 5. decembra 2002, u odsúdeného Daniela MACEKA (...) I. porušené základné práva na spravodlivý a nezávislý proces a základné práva obhajoby. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 T 16/01 zo dňa 5. júna 2002, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 47/02 zo dňa 5. decembra 2002 a vec vracia na ďalšie konanie na Krajský súd v Bratislave. Odsúdeného Daniela MACEKA vzhľadom na čas strávený vo väzbe a v doterajšom výkone trestu prepúšťa na slobodu, aby zabránil ďalšiemu porušovaniu základných práv a slobôd.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   malo   dôjsť rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   16/01   z   5.   júna   2002   v spojení   s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002, resp. postupom oboch uvedených súdov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal, v súvislosti s prerokovávaním a rozhodovaním v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 16/01 a na najvyššom súde v rámci odvolacieho konania pod sp. zn. 5 To 47/02.

2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia jeho práva na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom a práva na obhajobu rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   16/01   z   5.   júna   2002   a jemu   predchádzajúcim postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní,   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity jeho právomoci zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o ochrane   základných   práv   a slobôd sťažovateľa, len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Zo samotného obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde a k jeho prvostupňovému rozsudku   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolania   [§   245,   §   246   ods.   1 písm. b) Trestného poriadku]. Sťažovateľ nakoniec tento prostriedok aj využil.

Ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany označených práv sťažovateľa. Na základe podaného odvolania môže odvolací   súd   v zmysle   §   254   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané,   a v prípade   splnenia   zákonom   ustanovených predpokladov zrušiť napadnutý prvostupňový rozsudok.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade napadnutý rozsudok, ako aj jemu   predchádzajúci   postup   krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľom   namietaného porušenia   jeho   práv   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu v tejto veci bez ohľadu na spôsob, akým bolo o podanom odvolaní rozhodnuté. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (v danom prípade ako súdu odvolacieho), nie však preskúmavanie postupu, resp. rozhodnutia krajského súdu, ako sa domáhal sťažovateľ.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy v spojení   s § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľovej sťažnosti,   ktorá   smerovala   proti   postupu   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   sp.   zn. 5 To 47/02 a proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002.Z obsahu   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   z obsahu   listinných   dôkazov   (predovšetkým kópií   na   vec   sa   vzťahujúcich   rozhodnutí   a doručenky   preukazujúcej   dátum   doručenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002 sťažovateľovi), ktoré si ústavný súd vyžiadal zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 16/01 týkajúceho sa predmetnej veci, vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 47/02 z 5. decembra 2002   (ktorému   predchádzal   aj   sťažovateľom   napádaný   postup   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní sp. zn. 5 To 47/02) bolo sťažovateľovi doručené 21. februára 2003.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   už   uviedol,   že   pri napádanom   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi (napr. III. ÚS 90/03).

Zároveň ide o najneskorší okamih, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť o zásahu do svojich základných práv a slobôd napádaným postupom najvyššieho súdu v predmetnom odvolacom konaní.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažnosť sťažovateľa zo 17. augusta 2004 bola ústavnému súdu doručená 18. augusta 2004,   teda   po   uplynutí   viac   ako   roka   od   uplynutia   zákonom   stanovenej   lehoty   na   jej podanie.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2004