SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 331/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkomsp. zn. 5 Co 109/2014 z 9. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 109/2014z 9. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení žalobkyne v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len„okresný súd“), predmetom ktorej bolo rozhodovanie o jej žalobe, ktorou sa domáhalanáhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp.nesprávnym úradným postupom okresného súdu (ďalej len „žaloba“), ktorý je súčasnesúdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorým žalobu v celom rozsahuzamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súdnapadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie okresného súdu a odporkyni (Slovenskejrepublike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky) náhradu trov odvolaciehokonania nepriznal.
Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „spôsobil“ porušenie jej základných práv, „osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konanía napadnutým rozsudkom, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšiekonanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento súdv odvolacom konaní potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby o náhradumajetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti týkajúcej sa napadnutéhorozhodnutia krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitáargumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorúpoužila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulomobdobí a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o jejžalobných nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vsúvislosti s oneskoreným postupom všeobecných súdov pri postupe podľa § 44 ods. 2Exekučného poriadku. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť vpoužitej právnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustáleniezáverov všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiežposudzovaných ústavným súdom, pozn.), ako aj krajského súdu, proti ktorému sťažnosťsmeruje, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne známe dôvodyodmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavnéhosúdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej/kľúčovejargumentácie sťažovateľky proti napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sa táto nemení,nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojichpredchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 369/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. I. ÚS373/2014 z 2. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 458/2014 z 30. júla 2014, sp. zn. IV. ÚS 363/2014 z1. júla 2014, sp. zn. IV. ÚS 256/2014 zo 16. apríla 2014), ktoré skončili odmietnutímrovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovanýchprípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiachodkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiutejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdua vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015