znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F. M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Lamačkom   ml.,   Hlavné   námestie   7,   Nové   Zámky,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. januára 2014   doručená   sťažnosť   F. M.,   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd) sp. zn. 1 T 242/2009 z 10. októbra 2012 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   v súbehu   s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný peňažný trest v sume 160 € podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. j), § 41 ods. 1 a § 56 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Zároveň okresný súd rozhodol podľa § 57 ods. 2 Trestného zákona, že vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu, a v prípade, že by výkon tohto peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   (okrem   iných)   odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 To 128/2012 z 29. apríla 2013 rozhodol tak, že ho zamietol.

Podaním   doručeným okresnému súdu   11.   septembra 2013   sťažovateľ podal   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 128/2012 z 29. apríla 2013 dovolanie s odôvodnením, že   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)].   Najvyšší   súd   o dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   napadnutým   uznesením sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, a to tak, že ho podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho „právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Článku 46 ods. 1, ods. 2 úst. zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, ako aj v zmysle Článku 36 ods. 1 a v zmysle Článku 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd“.

Porušenie svojho základného práva sťažovateľ odôvodnil takto:„...   Najvyšší   súd...   dovolanie   zamietol,   a to   s odôvodnením,   že...   zaplatením uloženého   peňažného   trestu   som   zapríčinil   nepreskúmateľnosť   napadnutého   uznesenia odvolacieho   súdu,   keďže...   došlo   k zahladeniu   odsúdenia...,   čím   nastala   situácia,   že dovolaním napadnuté rozhodnutie právne neexistuje a proti neexistujúcemu rozhodnutiu... dovolanie nie je prípustné, a kde zákon ukladá... povinnosť dovolaciemu súdu... dovolanie zamietnuť podľa § 387 písm. f) Tr. por. [správne má byť § 382 písm. f) Trestného poriadku, pozn.]Dovolací   súd   vyslovil   aj   ten   právny   názor,   že   som   mohol   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým mi bol uložený peňažný trest,... žiadať priamo v dovolaní a že dokonca po podaní dovolania by prvostupňový súd vo vykonávacom konaní nepokračoval.

Avšak dovolací súd opomenul jednu významnú skutkovú okolnosť, a to že dovolanie bolo   podané   dňa   11. 9. 2013   a peňažný   trest   bol   zaplatený   dňa   12. 9. 2013,   keď   výzva na jeho   zaplatenie   zo   strany   prvostupňového   súdu   bola   sťažovateľovi   doručená   ešte pred podaním dovolania... nemožno opomenúť ani fakt, že uznesenie odvolacieho súdu... bolo   obhajcovi   sťažovateľa   doručené   dňa   6. 9. 2013,   takže   naozaj   v relatívne   krátkom časovom   slede   došlo   k správoplatneniu   rozsudku   prvostupňového   súdu...,   ku   kreovaniu výzvy   na   uhradenie   peňažného   trestu,   k uplatneniu   dovolania   a k uhradeniu   peňažného trestu...

Sťažovateľ má za to, že uhradením peňažného trestu ani rozsudok Okresného súdu... a ani uznesenie Krajského súdu... nezanikli, neprestali právne existovať... Jednalo sa aj v čase   uplatnenia   dovolania   a aj   v súčasnosti   o právoplatné   a vykonateľné   rozhodnutia, ktoré nie sú k dnešnému dňu žiadnym právnym aktom zrušené alebo zmenené.

Žiadna právna norma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniu trestu...

Týmto... postupom dovolací súd mi odňal možnosť konať pred súdom a uplatniť svoje právo   na   súdnu   ochranu   aj   za   využitia   mimoriadnych   opravných   prostriedkov.   Preto namietam...   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy...   a práva   zaručeného   v Článku   36   a v Článku   38   ústavného   zákona   č.   23/1991 Zb...“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 2 Tdo 70/2013 zo dňa 10. 12. 2013   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   F. M.,   a to   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Článku 46 ods. 1, ods. 2 úst. zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, ako aj v zmysle Článku 36 ods. 1 a v zmysle Článku 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

2. – zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 2 Tdo 70/2013 zo dňa   10. 12. 2013   a vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   nové konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   70/2013 z 10. decembra   2013,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa ako také, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, s odôvodnením, že v jeho trestnej veci došlo k zahladeniu odsúdenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Ústavný   súd   podľa   svojej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 128/2012 z 29. apríla 2013, okrem iného uviedol:

„Najvyšší   súd   pri   predbežnom   preskúmaní   dovolania   zistil,   že   obvinený 12. septembra 2013 zaplatil uložený mu peňažný trest, ako jediný trest. U právoplatného odsudzujúceho rozsudku okresného súdu (v spojení s uznesením krajského súdu) tým nastali účinky jeho zakladania [správne má byť „zahladenia“, pozn.] v zmysle § 92 ods. 2, § 93 ods. 1 Tr. zák. (na páchateľa sa hľadí, ako by nebol odsúdený).

Táto   okolnosť   bráni   vecne   prerokovať   podané   dovolanie,   keďže   v   dôsledku zahladenia   odsúdenia   napadnuté   rozhodnutie   právne   neexistuje.   Proti   neexistujúcemu rozhodnutiu   potom   dovolanie   nie   je   prípustné,   na   čo   zákon   reaguje   povinnosťou dovolacieho súdu odmietnuť podané dovolanie (§ 387 písm. f/ Tr. por.).

Generálne teda platí: Následky zahladenia odsúdenia na základe rozhodnutia súdu alebo zákonnej fikcie platia generálne a nevzťahujú sa len na prípad, v ktorom zákon také účinky pre použitie určitého inštitútu výslovne neguje (údaje o zahladených odsúdeniach v odpise z registra trestov uvedené a použité v zmysle § 13 ods. 1 písm. c/, ods. 3 zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov v znení neskorších predpisov).

Ak sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený a taký účinok nastal u všetkých trestov uložených právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom, dotknuté rozhodnutie nemožno   preskúmať   v   dovolacom   konaní   a   dovolací   súd   dovolanie,   ktoré   bolo   podané napriek účinkom zahladenia odsúdenia obvineného dovolaním napadnutým rozhodnutím, odmietne podľa § 382 písm. f/ Trestného poriadku.

Čo sa týka povinnosti zaplatiť peňažný trest, splnením ktorej páchateľ (obvinený, resp. odsúdený) vyvolá účinky zahladenia odsúdenia, avšak zároveň aj nemožnosť úspešne podať dovolanie, aby odvrátil hrozbu nariadenia výkonu náhradného trestu odňatia slobody v zmysle § 57 ods. 3 Tr. zák., § 429 ods. 1, § 432 ods. 2 Tr. por. (keďže dovolanie nemá podľa § 368 ods. 4 Tr. por. odkladný účinok):

Podľa   §   380   ods.   4 Tr.   por.   minister   spravodlivosti   alebo   generálny prokurátor môže výkon   rozhodnutia,   proti   ktorému   podal   dovolanie,   odložiť   alebo   prerušiť   až do rozhodnutia. Po podaní dovolania môže tak urobiť aj dovolací súd.

Taký postup, teda odklad výkonu rozhodnutia, mohol v podanom dovolaní navrhnúť dovolaciemu súdu aj dovolateľ.

Dovolací súd by takto mohol postupovať aj bez návrhu (navyše, po predložení veci na dovolacie   konanie   by   súd   prvého   stupňa   vo   vykonávacom   konaní   nepokračoval). Dovolateľ   však   zaplatením   peňažného   trestu   vzápätí   po   podaní   dovolania (12. septembra 2013)   odklad   výkonu   rozhodnutia   znemožnil,   nakoľko   nemožno odložiť výkon už vykonaného rozhodnutia.

Uvedené okolnosti sa týkajú len odkladu výkonu uloženého peňažného trestu (a teda aj náhradného trestu odňatia slobody) do rozhodnutia dovolacieho súdu, na rozhodnutí o podanom dovolaní by odklad výkonu rozhodnutia nič nezmenil.

Najvyšší   súd   na   základe   vyššie   uvedených   okolností   dovolanie   odmietol na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f/ Tr. por.“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že najvyšší   súd dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietol, a to z dôvodu, že ho vyhodnotil ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Tento   záver,   ku   ktorému   najvyšší   súd   dospel,   oprel   o   konkrétne   platné   a účinné zákonné ustanovenie relevantného, na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu (§ 92 ods. 2 a § 93 ods. 1 Trestného zákona). Výklad aplikovaných zákonných ustanovení najvyšším súdom nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti. Zaoberal sa relevantnými, pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami a svoj verdikt dostatočne odôvodnil. Pritom odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   nemožno   považovať   ani   za   nelogické,   ani za iracionálne. Taktiež nemožno tvrdiť, že by uznesenie najvyššieho súdu trpelo vnútornou rozpornosťou a nekonzistenciou.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   ide   o otázku   prípustnosti   dovolania   proti konečným právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v trestných veciach, v ktorých už došlo k zahladeniu odsúdenia, nie je oprávnený podávať výklad zákona. K tomu sú povolané všeobecné súdy, ktorým to do právomoci zveruje právny poriadok Slovenskej republiky.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb   (čl.   127   ústavy)   spočíva   iba   v   posúdení,   či   všeobecný   súd   vo   veci   aplikované ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vyložil v súlade s ústavou, t. j. ústavne konformným   spôsobom,   a   či   výkladom   a   aplikáciou   zákona   nebolo   zasiahnuté do základných   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ako   aj   to,   či   odôvodnenie   takého výkladu a aplikácie právneho predpisu je v súlade s ústavnoprávnymi princípmi. V danom prípade   ústavný   súd   zásah   do   základných   práv   sťažovateľa   nezistil.   Z   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pritom svoj právny záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

O ústavnosti postupu najvyššieho súdu nasvedčuje aj samotné konanie sťažovateľa, ktorý bol v relevantnom čase zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – obhajcom (vyplýva   to   z rozhodnutia   najvyššieho   súdu).   Sťažovateľ   najprv   proti   rozhodnutiu   súdu druhého   stupňa   podal   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie)   a   následne   vykonal peňažný trest (zaplatil peňažný trest). Musel si však byť vedomý, a to vzhľadom na jeho zastúpenie obhajcom, účinkov vykonania trestu (zaplatenia peňažného trestu). Sťažovateľ mohol a mal predpokladať, k akej situácii dôjde a aký možný bude postup najvyššieho súdu vo veci dovolania. Bolo úlohou obhajcu sťažovateľa (v dovolacom konaní, pozri § 373 ods. 1   a 2   Trestného   poriadku)   právne   reagovať   na   túto   situáciu,   ktorá   nastala,   tak   aby v konečnom dôsledku bola na prospech sťažovateľa [pozri aj ustanovenie § 430 ods. 1 písm. a)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   na   návrh   odsúdeného   môže   predseda   senátu z dôležitých dôvodov odložiť výkon peňažného trestu, a to na čas najviac troch mesiacov odo   dňa,   keď   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť].   Aj sám   najvyšší   súd   v   uznesení o odmietnutí dovolania uviedol spôsob, akým mohol a mal sťažovateľ postupovať (požiadať o odklad výkonu peňažného trestu), ak chcel úspešne iniciovať dovolacie konanie.

Nemožno   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa,   že   tak   nemohol   urobiť   z dôvodu,   že najprv podal dovolanie a následne vykonal trest (zaplatil peňažný trest). Naopak, práve táto okolnosť (takáto postupnosť) umožňovala postup opísaný v odôvodnení najvyššieho súdu. Taktiež nemožno v súvislostiach danej veci prijať tvrdenie sťažovateľa, že „Žiadna právna norma... kogentne neustanovuje, že dovolanie je neprípustné, pokiaľ už dôjde k vykonaniu trestu“,   pretože   sťažovateľovi   uniká   skutočnosť,   že   v tejto   otázke   nie   je   rozhodujúce vykonanie trestu, ale rozhodujúcim je zahladenie odsúdenia. A práve zahladeniu odsúdenia a najmä   jeho   účinkom,   t.   j.   na páchateľa   sa   hľadí   akoby   nebol   odsúdený,   ktoré   tvorili podstatu   rozhodnutia   o dovolaní,   sa   najvyšší   súd   z pohľadu   požiadaviek   ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa dostatočným spôsobom venoval.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený,   ale   za   ústavne   akceptovateľný,   a   rozhodnutie najvyššieho súdu ako také za zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne, preto ústavný súd nemá dôvod do neho zasahovať. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba konštatovať, že nezistil žiadnu možnosť zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti omietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že už zo samotného znenia   označeného   ustanovenia   ústavy   je   jednoznačné,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 70/2013 z 10. decembra 2013 k jeho porušeniu žiadnym spôsobom   nemohlo dôjsť.   V   sťažovateľovej   veci   žiaden   orgán   verejnej   správy   nevydal rozhodnutie,   ktorého   zákonnosť   by   bolo   možné   preskúmať   všeobecným   súdom.   Medzi namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a označeným rozhodnutím najvyššieho súdu teda absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny, sťažovateľ v sťažnosti nešpecifikoval, v čom videl toto porušenie a akým spôsobom k nemu malo dôjsť. Nekonkretizoval, do ktorého konkrétneho základného práva z katalógu práv upravených   v   tomto   ustanovení   malo   byť   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   zasiahnuté. Sťažovateľ   v   sťažnosti   nenamietal   neverejnosť   dovolacieho   konania,   netvrdí,   že   by   sa postup najvyššieho súdu vyznačoval zbytočnými prieťahmi, a takisto sa nezmieňuje, že by bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Navyše,   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, a nie proti jeho postupu. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny) za absolútne neodôvodnenú, a tak zjavne neopodstatnenú, resp. za takú, ktorá nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde – odôvodnenie návrhu), preto ju bolo potrebné (aj v tejto časti) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci   na   „nové“   konanie)   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie   (čl.   127   ods.   2   ústavy   – podmienka vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody), preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014