znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/066/2012 z 9. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž/25/2012 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   (ďalej   len   „Rada“)   č. RP/066/2012 z 9. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie Rady“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž/25/2012 z 29. januára 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 10. apríla 2012 jej bola doručená výzva Rady na doloženie   súvislého   záznamu   z   televízneho   vysielania   programovej   služby z 1. apríla 2012   v   určenom   čase.   Sťažovateľka   odpovedala   upozornením,   že požadovaný záznam nedodá.   Na   základe   jej   oznámenia   bolo   proti   nej   začaté   správne konanie č. 312-PLO/O-3601/2012 v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 16 ods. 3 písm.   l)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona č. 195/2000 Z. z.   o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní a retransmisii“), v ktorom jej rozhodnutím Rady č. RP/066/2012 z 9. októbra 2012   bola uložená   pokuta   vo   výške   2   000   eur.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Rady   sa sťažovateľka   odvolala.   O   jej   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 4 Sž/25/2012 z 29. januára 2013 tak, že potvrdil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu.

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   a   Rada   svojimi   rozhodnutiami,   ako   aj konaniami, ktoré im predchádzali, porušili jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   Rada „v   rozpore   s   právom   sťažovateľky neobviňovať seba samú použila štátne donútenie a štátnym donútením sa pokúsila získať dôkaz proti sťažovateľke a následne sankcionovala sťažovateľku.   Sťažovateľka tvrdí,   že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu RVR, tým, že neposkytol ochranu ústavných práv sťažovateľky a postup RVR pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom.“.

Ďalej v sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje svoje presvedčenie o zásahu do jej práva neobviňovať samú seba:

«Sťažovateľka   má   za   to,   že   nie   je   a   nebola   povinná   RVR   predložiť   záznam z vysielania a to ani na vyžiadanie RVR, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej   garantovaných   práv.   Spôsob   akým   dochádza   k   získavaniu   dôkazu   -   záznamu z vysielania programu jednoznačne porušuje právo sťažovateľky na inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru), a to v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom,   ktorý   je   jadrom   pojmu   spravodlivého   procesu   podľa   článku   6. (napr.: Saunders v. Spojené kráľovstvo).

Sťažovateľka tvrdí,   že článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na prejednávaný prípad, nakoľko RVR použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku   zo   spáchania   správneho   deliktu   a   v   rozpore   s   článkom   6   a   právom neobviňovať seba samého RVR na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) požadovala aktívnu   súčinnosť   sťažovateľky   pri   produkovaní   dôkazov   proti   sebe.   Rozhodnutím   RVR uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením vyžiadaného dôkazu, ktorý mal (mohol aj nemusel) byť použitý v konaní proti nej.»

V ďalšej časti svoje sťažnosti sťažovateľka uvádza rozhodnutia najvyššieho súdu aj ústavného súdu, ktoré sa zaoberali námietkou rozporu so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a vyslovili nedôvodnosť uvedenej námietky, a argumentuje proti záverom, ktorými súdy objasnili svoje tvrdenia.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález: „1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o., B., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 4 SŽ/25/2012 zo dňa 29. 01. 2013 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/066/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 312-PLO/O-3601/2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   odvolaní pod sp. zn.: 4 SŽ/25/2012   zo   dňa   29.   01.   2013   a   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/066/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 312-PLO/O-3601/2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   a   Rada   pre   vysielanie   a   retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M., s. r. o., B., trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie B., s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozhodnutím Rady

Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Rady č. RP/066/2012 z 9. októbra 2012.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je   podľa   §   64   ods.   6   zákona   o   vysielaní a   retransmisii   prípustný   opravný   prostriedok, o ktorom   rozhoduje   najvyšší   súd   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Sťažovateľka   v   tomto   prípade   využila   možnosť   podať odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu, a preto o ochrane jej práv proti uvedenému rozhodnutiu   Rady   rozhodoval   v odvolacom   konaní najvyšší súd.   Právomoc najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu Rady v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/25/2012 z 29. januára 2013. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil   podľa   § 250q ods.   2 OSP napadnuté rozhodnutie Rady,   keďže   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   a   postup   správneho   orgánu   sú   v   súlade so zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta zásah do jej práva neobviňovať samú seba, a to na základe štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri získavaní dôkazu.   Sťažovateľka   sa   na   základe   toho   domnieva,   že   nie   je   povinná   predložiť   Rade záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej   práv   garantovaných   ústavou   a   dohovorom,   pričom   poukazuje   aj   na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   konkrétne   uvádza,   že napr. rozhodnutia Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené kráľovstvo, Martinen v. Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko, ako aj Bykov v. Rusko sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec. Tvrdí tiež, že každé „sebaobviňovanie“ treba skúmať ad-hoc, a keď je sťažovateľka hoci aj nepatrne podozrivou osobou, musia byť garantované jej práva vrátane práva neposkytovať aktívnu súčinnosť pri produkovaní dôkazov vo svoj neprospech.

Sťažovateľka tiež poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktorá «jednoznačne priznáva právo RVR na vyhotovovanie záznamov z vysielania na vlastnom   nahrávacom   zariadení.   Preto   v   rozpore   s   názorom   Ústavného   súdu   SR (IV.ÚS 47/2013-26), ktorý uviedol, že „Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania“, sťažovateľka uvádza, že samotný Ústavný súd SR priznal RVR právo   kontrolovať   plnenie,   resp.   neplnenie   povinnosti   prostredníctvom   vyhotovovania záznamov z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení, ktoré RVR extenzívne pri svojej činnosti   využíva.   Ak   takýmto   postupom   RVR   realizuje   svoju   právomoc,   potom   nemôže existovať proporcionalita zásahu do práv sťažovateľky na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní, nakoľko RVR má právo a dokonca povinnosť využiť všetky prostriedky na zistenie skutkového stavu veci, čiže aj vyhotovovať záznamy z vysielania na vlastnom   nahrávacom   zariadení.». Z   uvedeného   sťažovateľke   vyplýva,   že   účel sledovaný obmedzením základného práva je možné dosiahnuť aj spôsobom, ktorý v nižšej miere obmedzuje sťažovateľku.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   sp.   zn.   4   Sž/25/2012   sa   s   námietkami sťažovateľky vysporiadal touto argumentáciou:

„K bodu I1I/8 - 9, a 10 odvolania súd poukazuje v plnom rozsahu na doterajšiu judikatúru   týkajúcu   sa   konaní   vo   veciach   navrhovateľa,   osobitne   na   rozsudky   NS   SR č. k. 8 Sž/15/2011 a 8 Sž/29/2011, ale aj 5 Sž/18/2011, 2 Sž/17/2011, ktoré nepochybne boli navrhovateľovi v čaše podania prejednávaného odvolania známe. Senát najvyššieho súdu sa v pojednávanej veci neodklonil od ustálenej judikatúry súdu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. m/ Zákona, do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.

Podľa § 16 ods. 3 písm. 1/ Zákona, vysielateľ je povinný, uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Podľa § 64 ods. 1 Zákona, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Podľa   §   67   ods.   2   písm.   a/   Zákona,   Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej programovej služby, okrem vysielateľa prostredníctvom internetu, od 165 eur do 6638 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 1659 eur, ak neposkytol Rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/].

Z obsahu pripojených spisov vyplýva, že odporkyňa listom č. 1982/2012 doručeným 10. 4. 2012 vyžiadala od navrhovateľa zaslanie súvislého záznamu vysielania programu zo dňa 1. 4. 2012 v čase od 10:55 hod. do 12:05 hod, a to v lehote 7 dní od doručenia. Navrhovateľ požadovaný záznam nepredložil, pričom doručil dňa 13. 4. 2012 Rade list, v ktorom uviedol, že požadovaný záznam je pripravený doručiť, avšak až potom, ako mu Rada   doručí   relevantné   rozhodnutie   o   vyžiadaní   predmetného   záznamu.   Prekážkou predloženia   záznamu   podľa   obsahu   tohto   vyjadrenia   nebola   teda   neidentifikovateľnosť záznamu, ktorá napokon bola aj krátkou cestou odstránená.

Argumentáciu navrhovateľa o povinnosti odporkyne vyžiadať predmetný záznam formálnym rozhodnutím nepovažoval najvyšší súd za dôvodnú.

V zmysle § 5 ods. 1 písm. m/ Zákona je Rade zverené oprávnenie vyžiadať záznamy vysielania,   zákonodarca   nepredpokladal   pri   takomto   úkone   rozhodovanie   o   vyžiadaní. Nejedná sa o zásah do práv vysielateľov - ukladanie povinností ako sa nesprávne domnieva navrhovateľka,   nakoľko   povinnosť   predložiť   záznam   vysielania   nevzniká   vydaním administratívneho rozhodnutia, ale táto je povinnosťou vyplývajúcou priamo zo Zákona (§ 16 ods. 3 písm. l/ Zákona). Rovnako gramatickým výkladom ustanovenia § 16 ods. 3 písm.   l/   Zákona   je   potrebné   dôjsť   k   rovnakému   vyššie   uvedenému   záveru,   nakoľko zákonodarca   v   súvislosti   s   poskytovaním   záznamov   používa   termín   vyžiadanie   a   nie rozhodnutie...

Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu {nemo tenetur se ipsum accusare) môže   podľa   ustálenej   judikatúry   ESĽP   viesť   v   určitých   prípadoch   k   porušeniu   č1.   6 Dohovoru,   avšak   v   prejednávanej   veci   sa   jednalo   o   splnenie   zákonom   stanovenej povinnosti, navrhovateľ nekonal ako osoba obvinená respektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“

Podobne   ako   najvyšší   súd   aj   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal s uvedenou námietkou sťažovateľky a jej tvrdením, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   v   práve   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   v   konaniach   vedených pod sp. zn. IV. ÚS   92/09, IV.   ÚS   47/2013).   Podľa   názoru   ústavného súdu   výklad § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom, je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania (právo   neobviňovať   seba   samu)   ústavný   súd   opakovane   uvádza   (napr.   sp.   zn. IV. ÚS 12/2013), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie   určitých   informácií,   a   tým,   či   môže   štát   uložiť   povinnosť   vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola osobám   v   pozícii   sťažovateľky,   regulovaných   osobitnými   právnymi   predpismi,   uložená ex ante vo všeobecnom   záujme a   ktorá   slúži na riadny   výkon   funkcií   Rady.   Rada   ako regulačný   orgán   môže   reálne   skontrolovať   splnenie,   resp.   nesplnenie   tejto   povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna.

Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z   vysielania   nie   je spojené   s   hrozbou   trestnoprávneho   postihu   nad   rámec   peňažných   poriadkových   pokút za nepredloženie záznamu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   je   ústavne   akceptovateľné,   pričom   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,   keďže   najvyšší   súd   zrozumiteľne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil (aj s poukazom na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru)   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd   obdobne   poznamenáva, že   ak sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uvádza,   že   skúmanie   ďalších zákonom   ustanovených   náležitostí   sťažnosti,   príp.   ich   doplnenie,   konkrétne   chýbajúce splnomocnenie pre advokáta, stratili opodstatnenie, preto sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013