znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 vystupuje sťažovateľ ako oprávnený. Exekučné konanie sa vedie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica vyhotovená 23. marca 2006.   Predmetom   exekučného   konania   je   vymoženie   pohľadávky   v sume   5 694 000   Sk s príslušenstvom a trovami exekúcie od povinnej PhDr. E. H. (ďalej len „povinná“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie   v predmetnej   exekučnej   veci   právoplatne   skončené, a to   ani   napriek   nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 225/2010 z 9. septembra 2010 a sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 27. septembra 2011.

Keďže okresný súd v danej exekučnej veci nekonal napriek príkazu ústavného súdu, sťažovateľ podaním z 23. augusta 2011 podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť proti porušovaniu   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktorá   v „súvislosti s namietanou nečinnosťou súdu... vyhodnotila sťažnosť ako dôvodnú“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej okrem iného uviedol:«Okresný súd na uvedenom uznesení z 11. januára 2012 uviedol nesprávnu spisovú značku   predmetného   exekučného   konania   a   tiež   nesprávnu   adresu   sídla   sťažovateľa (oprávneného), sťažovateľ podaním z 19. januára 2012 podal na okresnom súdu žiadosť o vydanie opravného uznesenia.

Okresný   súd...   I   v   uznesení   o   schválení   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu z 11. januára   2012,   okrem   chybného   uvedenia   spisovej   značky   exekučného   konania   a adresy sťažovateľa, vo výroku rozhodnutia nesprávne špecifikoval predmetnú nehnuteľnosť, keď opomenul uviesť druh pozemku a výmeru pozemku jednej z parciel zapísanej na liste vlastníctva. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ dňa 2. apríla 2012 podal na Okresnom súde... žiadosť o bezodkladné vydanie ďalšieho opravného uznesenia, keďže bez odstránenia tohto nedostatku   príslušná   správa   katastra   nemôže   vykonať   zápis   o   schválení   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu do katastra nehnuteľností.

Dňa   18.   apríla   2012   sťažovateľ   zároveň   poslal   predsedníčke   Okresného   súdu... vyjadrenie k námietke zaujatosti sudkyne JUDr. H. H...

Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I   JUDr.   A.   K.   sťažovateľovi prostredníctvom   emailu   dňa   18.   apríla   2012   oznámila,   že   námietke   zaujatosti   sudkyne JUDr. H. H. už vyhovela a predmetná exekučná vec bola dňa 18. apríla 2012 o 8.16 hod. pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. J. G., ktorá bola vyzvaná na urýchlené konanie... Na základe žiadosti súdneho exekútora z 27. marca 2012 Okresný súd Bratislava I aktuálne koná o námietkach povinnej proti rozvrhu výťažku spísaného súdnym exekútorom dňa 5. marca 2012 a o schválení rozvrhu výťažku. Podľa § 164 ods. 1 Exekučného poriadku je súd povinný rozhodnúť o schválení rozvrhu výťažku najneskôr do 60 dní...

Podľa názoru sťažovateľa... vzhľadom na predmet konania (rýchlosť konania má osobitný   význam   v   exekučnom   konaní,   v   ktorom   sa   oprávnená   osoba   domáha   výkonu právoplatného a vykonateľného exekučného titulu založeného verejnou listinou - notárskou zápisnicou)   a   skutkové   a   právne   okolnosti   predmetnej   sporovej   veci   potrebné   pri posudzovaní   prieťahov   v   konaní   brať   do   úvahy   aj   uvedené   štvrté   kritérium   vytvorené judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj vzhľadom na tieto dôvody je Okresný súd...   povinný   zaoberať   sa   vecou   s   osobitnou   starostlivosťou   a   nespôsobovať   prieťahy v súdnom konaní.

Z   doterajšieho   postupu   Okresného   súdu...,   že   súd   svojou   nečinnosťou, resp. nesprávnym   úradným   postupom   postupuje   v   zjavnom   rozpore   s   viacerými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, teda svojvoľne. Okresný súd... bez legitímneho dôvodu opakovane nerešpektuje zákonom ustanovené lehoty na rozhodnutie (napríklad pri rozhodovaní o námietke povinnej proti exekúcii súd prekročil   zákonom   ustanovenú   60   -   dňovú   lehotu   o   niekoľko   mesiacov;   obdobným spôsobom súd postupoval aj pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu).

Svojím zjavne nezákonným a svojvoľným postupom Okresný súd Bratislava I vytvára pre sťažovateľa mimoriadny stav právnej neistoty a spôsobuje mu značnú majetkovú aj nemajetkovú ujmu.

Z   doterajšieho   zjavne   nezákonného   (arbitrárneho)   postupu   a   rozhodovania Okresného   súdu...   v   predmetnej   exekučnej   veci,   ku   ktorému   dochádzalo   (dochádza) opakovane, sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že zbytočné prieťahy v exekučnom konaní a odmietanie poskytnutia mu súdnej ochrany sú zo strany súdu spôsobované úmyselne....... je zrejmé, že nezákonný postup a rozhodovanie Okresného súdu... v predmetnej exekučnej   veci   svojou   intenzitou,   rozsahom   a   opakovaním   napĺňa   znaky   odmietania prístupu k spravodlivosti.

Okresný   súd...   teda   napriek   svojej   vedomosti   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   by   bol sťažovateľ odkladom exekúcie vážne poškodený, nepostupoval v konaní plynulo a efektívne, nerešpektoval   zákonom   ustanovené   lehoty   na   vydanie   rozhodnutí,   netransparentne, neprimerane často a bez zákonných dôvodov menil zákonných sudcov, vydal bez návrhu svojvoľné   rozhodnutie   o   čiastočnom   odložení   exekúcie,   navyše   nezákonnou   sudkyňou, založil „živý“ exekučný spis do archívu, aplikoval formalistický výklad právnych noriem, poskytol   ochranu   zneužívaniu   práva   uprednostnením   právom   nechráneného   záujmu povinnej na špekulatívnom oddialení výkonu exekúcie, opakovane sa dopustil obsahových a formálnych   chýb   pri   vyhotovovaní   svojich   rozhodnutí   (urobil   chybu   dokonca   aj v opravnom uznesení,   ktorým opravoval iné svoje pochybenia),   nerešpektoval a doteraz nerešpektuje   požiadavku   na   ochranu   práva   sťažovateľa   na   účinné   a   rýchle   vymoženie exekvovanej pohľadávky.

Uvedený nezákonný postup (rozhodovanie) Okresného súdu Bratislava I, v dôsledku ktorého   predmetné   exekučné   konanie   trvá   viac   než   5   rokov,   je   neakceptovateľný a neospravedlniteľný.»

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny,   ako   aj právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a   tiež   žiadal   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 700 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   38   ods.   2   listiny)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôvodiac, že   okresný   súd   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Er   71/2007   opakovane (aj napriek nálezom ústavného súdu) „nesprávnym úradným postupom postupuje v zjavnom rozpore s viacerými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, teda svojvoľne“.

Podľa sťažovateľa jeho práva boli porušené viacerými skutočnosťami, a to najmä tým, že okresný súd v exekučnom konaní nepostupoval plynulo a efektívne, «nerešpektoval zákonom ustanovené lehoty na vydanie rozhodnutí,   netransparentne,   neprimerane často a bez zákonných dôvodov menil zákonných sudcov, vydal bez návrhu svojvoľné rozhodnutie o čiastočnom odložení exekúcie, navyše nezákonnou sudkyňou, založil „živý“ exekučný spis do   archívu(...)   nerešpektoval   a   doteraz   nerešpektuje   požiadavku   na   ochranu   práva sťažovateľa na účinné a rýchle vymoženie exekvovanej pohľadávky».

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobné právo s čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom... (obdobné právo s čl. 38 ods. 2 listiny).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo... a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo a konalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu - riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“ tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už uznal, že   nerešpektovanie   lehoty   ustanovenej zákonom   samo   osebe   neporušuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   Wiesinger   c.   Rakúsko, rozsudok z 30. októbra 1991, § 60), môže byť však faktorom pri hodnotení, či sa konanie skončilo v primeranej lehote. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primeranosť dĺžky konania   musí   byť   posudzovaná   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   berúc   do   úvahy kritériá uvedené v jeho judikatúre, a to najmä zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup orgánov prejednávajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá Európsky súd pre ľudské práva teda neaplikuje mechanicky, ale pragmaticky s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu (PL. ÚS 25/01).

Ústavný súd v rozhodnutí č. k. III. ÚS 336/04-14 z 3. novembra 2004 tiež uviedol, že «pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00, I. ÚS 86/02). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základných   zásad civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie   širšieho   základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a v príslušných   medzinárodných   zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval   v zákonom   ustanovených lehotách (mutatis mutandis PL. ÚS 25/01).».

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   v exekučnej   veci   po   náleze   ústavného   súdu IV. ÚS 225/2010 z 9. septembra 2010 prvý relevantný úkon urobil až 14. júla 2011 (teda po 10   mesiacoch   od právoplatnosti   nálezu),   keď   odmietol   návrh   povinnej   na   zastavenie exekúcie pre nezákonnosť podaný povinnou 31. januára 2011 a opakovane 1. júla 2011. Spis bol predložený odvolaciemu súdu 5. októbra 2011. Ďalším úkonom okresného súdu bolo vydanie uznesenia o schválení nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu   11.   januára 2012 (následne bolo vydané opravné uznesenie 15. februára 2012).

Z ďalších procesných úkonov vyplýva, že okresný súd v roku 2012 rozhodol 5. júna 2012 o žiadosti povinnej o odklad vykonateľnosti uznesenia z 11. januára 2012, resp. o jej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku (24. február 2010) a tiež o námietkach povinnej proti rozvrhu výťažku vykonaných súdnym exekútorom na pojednávaní 5. marca 2012.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa   ktorej   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Ústavný súd konštatuje, že aj keď okresný súd po náleze ústavného súdu nekonal priebežne a v jeho postupe sa vyskytlo aj obdobie nečinnosti od 1. októbra 2010 do 14. júla 2011,   jeho   postup   v poslednom   období   je   plynulý,   o jednotlivých   návrhoch   rozhoduje v primeraných lehotách. V čase rozhodovania pred ústavným súdom rozhodol o všetkých návrhoch   sťažovateľa,   teda   jeho   postup   nesignalizuje   možnosť   prípadného   vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny ) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe týchto skutočností ústavný súd preto uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   aj   to,   či   tvrdeným   postupom   okresného   súdu v exekučnom konaní mohla vzniknúť situácia, ktorá   by vyústila do   záveru, že došlo   aj k porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd v exekučnej veci konal nezákonne, je   nečinný   aj   po   nálezoch   ústavného   súdu   a podľa   neho   dochádza   úmyselne   zo   strany okresného   súdu   k odmietnutiu   poskytnutia   mu   súdnej   ochrany,   ktorá   vyúsťuje   až   do odmietnutia spravodlivosti.

Ústavný súd po preskúmaní veci,   hoci zásadne nie je oprávnený z hľadiska jeho ústavných kompetencií na to, aby zasahoval do zákonom upravených postupov všeobecných súdov   v exekučnom   konaní   (čl.   124   ústavy),   a zásadne   sa   nevyjadruje   k námietkam sťažovateľa   o porušení   zákonnosti,   zistil,   že   aj   v tejto   časti   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľa sú síce čiastočne pravdivé a majú aj racionálny základ, ale v okolnostiach danej exekučnej veci nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti. Predovšetkým je potrebné uviesť, že procesný postup okresného súdu bol už dvakrát na základe sťažností sťažovateľa   podrobený   kritike   ústavného   súdu,   ktorý   v prvom   prípade   v náleze   sp.   zn. IV. ÚS 225/2010   z 9.   septembra   2010   (právoplatnom   1.   októbra   2010)   konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (hodnotil v ňom postup okresného súdu od januára 2007, keď bola   podaná   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   do   augusta   2010) a druhýkrát ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 11/2011 z 27. septembra 2011 (nadobudol právoplatnosť 23. novembra 2011) konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) uznesením okresného súdu sp.   zn. 1   Er   71/2007   z 18. marca   2010,   ktorým   nebolo   schválené   nadobudnutie exekvovaného spoluvlastníckeho podielu podľa § 166 ods. 3 Exekučného poriadku (väčšina námietok sťažovateľa v tejto sťažnosti sa týka práve tohto obdobia, pozn.).

Aj keď exekučné konanie nie je ešte právoplatne skončené ani po týchto nálezoch ústavného   súdu,   predostreté   namietané   dôvody   sťažovateľa   (nedodržanie   lehoty pri rozhodovaní   o „schválení   rozvrhu   výťažku“,   nedostatky   v rozhodnutiach   okresného súdu, ktoré neskôr boli odstránené, ako aj celková doba exekučného konania viac ako 5 rokov) nie sú ešte takej intenzity, aby sa ústavný súd mohol stotožniť s názormi sťažovateľa vyjadrenými v sťažnosti. Okresný súd rešpektoval právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   11/2011   z 27.   septembra   2011   a hoci   jeho   postup   nebol   vždy optimálny, ústavný súd považuje dosiaľ poskytnutú súdnu ochranu za dostatočnú.

Na priebeh konania navyše mali vplyv viaceré podania povinnej, o ktorých musel okresný súd rozhodovať, a preto ústavný súd konštatoval, že v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 61/2007 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu do práva sťažovateľa,   ktorá by   v okolnostiach   danej   veci   bola   v príčinnej   súvislosti   s obsahom základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy (čl.   36   listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   považuje   dosiaľ   poskytnutú   súdnu   ochranu   sťažovateľovi   nálezmi sp. zn. IV. ÚS   441/2011   a sp.   zn.   III.   ÚS   11/2011 za   dostatočnú,   preto   z tohto   dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012