znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C/27/2010 z 9. decembra 2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/45/2011 z 3. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená   sťažnosť   P.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkami Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   14   C/27/2010 z 9. decembra 2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co/45/2011 z 3. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa v katastrálnom území obce S.

Okresný   súd   rozsudkom   podielové   spoluvlastníctvo   navrhovateľky   (R.   K.) k nehnuteľnostiam   zrušil   a   vyporiadal   ho   tak,   že   nehnuteľnosti   prikázal   do   výlučného vlastníctva   navrhovateľke   s   povinnosťou   zaplatiť   sťažovateľovi „na   odstupujúcom spoluvlastníckom   podiele“ sumu   43   599,77   €   na   tom   skutkovom   základe,   že   mal   za preukázané, že účastníci daného konania sa nevedia dohodnúť, navrhovateľka jednoznačne nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so sťažovateľom a sťažovateľ nepreukázal, že je na jeho strane dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý by mal byť návrh navrhovateľky zamietnutý, pričom aj zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že reálna deľba sporných nehnuteľností nie je možná.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd pri rozhodovaní nepostupoval „v súlade s ust. § 142 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého musí pri procesnom postupe dodržať poradie a podmienky   použitia   jednotlivých   spôsobov   vyporiadania   zrušeného   spoluvlastníctva, nakoľko nebral do úvahy účelné využitie veci (rodinného domu, súp. č..., postaveného na parcele č...) z hľadiska jej dispozičného riešenia.“.

V danej súvislosti dal sťažovateľ odvolaciemu súdu do pozornosti možnosť, ktorou sa tak ako znalec Ing. Ľ. D. v znaleckom posudku č..., ani prvostupňový súd nezaoberal, a to možnosť reálneho horizontálneho rozdelenia stavby (rodinného domu, súp. č..., postaveného na   parcele   č...)   na   jednotlivé   byty   či   nebytové   priestory   s   tým,   že   spoločné   časti   či zariadenia stavby by zostali v spoluvlastníctve vlastníkov bytov tak, ako je to možné podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že „Uvedený   spôsob   deľby nehnuteľností   rieši   rozsudok   NS   SR   spis.   zn.   2   M   Cdo   3/2004   (64/2004   ZSP),   ako   aj rozsiahly   komentár   k   ust.   §   142   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka   - prelamujúci doterajšiu prax spočívajúcu v možnosti delenia stavieb výlučne v technickom zmysle, v zmysle ktorého rozhodnutia sa reálnym rozdelením rozumie vznik samostatných vecí   v   právnom   zmysle,   a   to   v   záujme   ochrany   vlastníckeho   práva   všetkých spoluvlastníkov“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   všeobecných   súdov,   ktoré   neskúmali   jednotlivé dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho strane a to, že si musel zobrať úver 23 235 € na vyriešenie   svojej   nepriaznivej   bytovej   situácie   a   vyrovnanie   dedičov   a   v   súčasnosti po rozhodnutí krajského súdu nie je reálne, aby po vyplatení podielu 43 599,77 € a zaplatení dane   z   príjmu   mohol   nadobudnúť   do   svojho   výlučného   vlastníctva   inú   nehnuteľnosť zodpovedajúcu   jeho   spoluvlastníckemu   podielu   na   rodinnom   dome.   Nesúhlasil   ani so závermi   znaleckého   posudku   a   s   odôvodnením   krajského   súdu,   že   považoval   jeho dôvody za menej významné ako záujem navrhovateľky, pričom ona sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, kde žije a pracuje, pričom do obce chodí len sporadicky.

V dôsledku toho bude „zbavený vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mu mohli vyriešiť bytovú situáciu“ a za získané finančné prostriedky primeranú nehnuteľnosť nenadobudne.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Vydaním rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/45/2011-120 zo dňa 03. 05. 2011 a rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/27/2010-98 zo dňa 09. 12. 2010 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd garantovaných v čl. 20 ods. 1 Ústavy... a k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy...

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   13   Co1/45/2011-120   zo   dňa 03. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C/27/2010-98 zo dňa 09. 12. 2010 - sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o 1ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III.ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označeného základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   citovanému rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených základných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a rozhodol v jeho neprospech tým, že nezohľadnil jeho argumenty a podľa neho nesprávne aplikoval ustanovenia § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, teda vec nesprávne právne posúdil.

Podľa tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

Sťažovateľ v konaní poukazoval na svoju   zlú bytovú   situáciu, na ktorú   mal súd prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.

Krajský súd poukázal vo svojom rozhodnutí   na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zistil, že reálna deľba rodinného domu nie je možná,   čo   vyplývalo   z   posudku   znalca.   Obaja   spoluvlastníci   prejavili   iný   záujem o nehnuteľnosti   (žalobkyňa   prikázaním   do   jej   vlastníctva,   sťažovateľ   reálnou   deľbou a možnosťou   užívania).   Žalobkyňa   má   väčšinový   spoluvlastnícky   podiel   (2/3).   Zároveň dodal, že «„Spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva a vyporiadania spoluvlastníkov, ak medzi nimi nedôjde k dohode, upravuje ust. § 142 OZ. Toto ustanovenie uvádza nielen jednotlivé možné spôsoby zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, ale udáva aj poradie, v ktorom ich súd môže použiť. Poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú pre súd záväzné. Súd má predovšetkým vec rozdeliť medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov a iba ak rozdelenie veci nie je dobre možné,   môže   súd   prikázať   vec   za   primeranú   náhradu   spoluvlastníkovi.   Tretí   spôsob zrušenia a vyporiadania a to nariadenie predaja a rozdelenie výťažku podľa podielov je poslednou možnosťou, ktorá prichádza do úvahy, ak žiadny zo spoluvlastníkov vec nechce. Predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v súdenej veci je rodinný dom s pozemkom. Rodinný dom je trojpodlažný, pozostáva z podzemného podlažia, prvého nadzemného podlažia a druhého nadzemného podlažia. V dome sú dva štvorizbové byty. Dom   je   využívaný   na   bývanie.   Vychádzajúc   z   posudku   znalca...   reálna   deľba rodinného domu nie je možná.

Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle §118 ods.   2   OZ   je   účelové   určenie   miestností,   ktoré   byt   tvoria   na   trvalé   bývanie,   dané právoplatným   rozhodnutím   stavebného   úradu.   Existencia   takéhoto   rozhodnutia   je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako   byty.   Horizontálna   deľba   rodinného   domu   preto   neprichádza   do   úvahy.   Súd   preto správne   aplikoval   v   poradí   druhú   možnosť   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva a to prikázaním veci za primeranú náhradu niektorému zo spoluvlastníkov. Podľa ust. § 142 ods. 2 OZ „z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada   spoluvlastníctvo   prikázaním   veci   za   náhradu   alebo   predajom   veci   a rozdelením výťažku“.

Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa treba rozumieť skutočnosti takého významu a intenzity,   ktoré   bránia   zrušeniu   a   vyporiadaniu   podielového   spoluvlastníctva.   Musia spočívať   v   okolnostiach   takej   povahy,   že   pri   nich   záujem   žalovaného   ponechať spoluvlastnícky   stav   nezmenený   sa   v   porovnaní   so   záujmom   žalobcu   zrušiť   podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší.

Z účelu ust. § 142 ods. 2 OZ, slúžiacemu na ochranu toho, koho spoluvlastnícke práva majú vyporiadaním zaniknúť, vyplýva, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú okolnosti viac-menej subjektívneho charakteru, ktoré z hľadiska úspechu v spore vyznievajú buď na prospech žalovaného alebo v neprospech žalobkyne.

V súdenej veci na prospech žalobkyne svedčí najmä vek, stav jej odkázanosti na bývanie v spornom dome, nedostatok možnosti uspokojiť svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosti a to najmä citové, ktoré vyplývajú z dĺžky času, po ktorý táto rodinný dom užívala (od roku 1980, teda viac ako 30 rokov), spôsob nadobudnutia. U žalobkyne sú potom značné osobné väzby na nehnuteľností.

V   neprospech   žalovaného   vyznieva   skutočnosť,   že   tento   je   podielovým spoluvlastníkom rodinného domu len od roku 2008, nikdy ho neužíval. Žalovaný nepopiera, že medzi podielovými spoluvlastníkmi sú možné sporné užívacie vzťahy. Tieto v prípade užívania rodinného domu podielovými spoluvlastníkmi môžu na intenzite narastať. Nebol potom dôvod nezrušiť spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam. Žalobkyni   bola   uložená   povinnosť   vyplatiť   žalovanému   na   vyrovnanie   sumu   43 599,77   eura   v   lehote   dva   mesiace   od   právoplatnosti   rozsudku.   Uvedená   suma   je dostatočnou zárukou, aby si žalovaný vyriešil svoju bytovú otázku.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil».

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a spisového materiálu okresného súdu zistil, že všeobecné súdy dostatočne ozrejmili, čím sa riadili pri posúdení možností vyporiadania, resp.   nevyporiadania   spoluvlastníctva   a   pri   posúdení   existencie   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Ide o okolnosti, o ktorých je oprávnený podľa okolností konkrétneho prípadu   rozhodnúť   iba   všeobecný   súd.   Je   jeho   úlohou   vyhodnotiť   dôkaznú   situáciu a ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   namietaný rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré sú v značnej časti obdobné s tými, ktoré uplatnil aj v sťažnosti na ústavnom súde.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo možné pripísať   ústavnoprávny   rozmer,   keďže   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   nie   je   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   možnosť   vysloviť porušenie práva sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákon o ústavnom súde), jeho sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 13Co/45/2011   z   3.   mája   2011)   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo   vlastniť   majetok...,   ktoré   vidí   v   tom,   že   bol rozhodnutím krajského súdu zbavený majetku a za získanú náhradu si nebude môcť vyriešiť svoju bytovú situáciu.

K   tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   prerokovávanie   a   rozhodovanie   sporov týkajúcich sa vlastníckeho práva patrí vo všeobecnosti do právomoci všeobecných súdov, a nie do právomoci ústavného súdu. Sťažovateľ sa síce domnieva, že rozhodnutím krajského súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ale   keďže všeobecné súdy postupovali v súlade s právnymi predpismi a za jeho spoluvlastnícky podiel mu bola priznaná aj povinnosť žalobkyne vyplatiť mu primeranú náhradu, ktorej výšku v konaní pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom nijako nespochybnil, ústavný súd v okolnostiach   prípadu   nezistil   ani   žiadnu   príčinnú   súvislosť   s   namietaným   základným právom sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011