znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 30 ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Mestského   zastupiteľstva   mesta   S.   pri   voľbe   hlavného   kontrolóra a uznesením Mestského zastupiteľstva mesta S. č. 172/2009 zo 17. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   A.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   B.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na rovnaké podmienky prístupu k voleným a iným verejným funkciám   zaručeného   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Mestského zastupiteľstva mesta S. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) pri voľbe kandidáta na funkciu hlavného kontrolóra a uznesením mestského zastupiteľstva č. 172/2009 zo 17. decembra 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „spolu s ďalšími troma uchádzačmi sa prihlásil do výberového konania na miesto hlavného kontrolóra mesta S. Po splnení požadovaných podmienok tohto výberového konania prihlásenými uchádzačmi sa pristúpilo k voľbe hlavného kontrolóra mesta tajným hlasovaním poslancov. Jedným z uchádzačov o volenú funkciu bol aj poslanec mestského zastupiteľstva Ing. M. M...“.Podľa zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva v prvom kole voľby získal z 11 platných hlasov sťažovateľ 5 platných hlasov, Ing. M. 4 platné hlasy, Ing. B. 1 platný hlas a uchádzač pán L. 1 platný hlas.

Vzhľadom   na   to,   že   žiaden   z   uchádzačov   nezískal   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov všetkých poslancov, konalo sa druhé kolo voľby. V ňom z 11 hlasov získal sťažovateľ 5 platných   hlasov a Ing.   M.   5   platných hlasov. Jeden   hlasovací   lístok   bol   posúdený   ako neplatný.

Keďže   ani   v   druhom   kole   voľby   nezískal   žiaden   z   uchádzačov   väčšinu   hlasov prítomných   poslancov,   pristúpilo   sa   k   žrebovaniu,   na   základe   ktorého   sa   hlavným kontrolórom mesta S. stal Ing. M.

Sťažovateľ   s   poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva zakotvujúcu zásadu rovnosti strán, ktorá „spočíva aj v tom, že nikto nesmie mať podstatnú výhodu   voči   protistrane,   respektíve   voči   inému   uchádzačovi“,   tvrdí, že   „Ing.   M.   M... hlasoval sám o sebe, čím z hľadiska právneho došlo k porušeniu článku 30 ods. 4 Ústavy... Tým, že Ing. M. M. rozhodoval o personálnej otázke, ktorej bol priamym účastníkom, neboli mestským   zastupiteľstvom   vytvorené   rovnaké   podmienky   prístupu   k   funkcii   hlavného kontrolóra   mesta.   Mestské   zastupiteľstvo   nedodržalo   rovnaké   podmienky   pre   všetkých uchádzačov   na   funkciu   hlavného   kontrolóra   preto   postupovalo   v   rozpore   s   Ústavou Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Postupom   a   uznesením   mestského   zastupiteľstva   č.   172/2009   zo   17.12.2009   pri voľbe hlavného kontrolóra mesta S. boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v článku 30 ods. 4 vo vzťahu k článku 12 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľ nemal rovnaké podmienky prístupu uchádzačov na funkciu hlavného kontrolóra mesta. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   mestského   zastupiteľstva č. 172/2009 zo dňa 17.12.2009 v časti C, týkajúcej sa voľby hlavného kontrolóra mesta S. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   z   titulu   primeraného finančného zadosťučinenia 6.650,- EUR, ktoré je mesto S. sťažovateľovi povinné vyplatiť do 2 mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

Predložená   sťažnosť   bola   pôvodne   pridelená   ako   sudcovi   spravodajcovi JUDr. Ladislavovi Oroszovi (člen IV. senátu ústavného súdu), ktorý však 19. februára 2010 predsedníčke   ústavného   súdu   podľa   §   27 ods.   1 a   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) oznámil skutočnosti, ktoré by mohli objektívne vyvolať pochybnosti o jeho nepredpojatosti pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

Predsedníčka   ústavného   súdu   vychádzajúc   z   ustanovenia   §   28   ods.   2   zákona o ústavnom súde predložila uvedené oznámenie podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 I. senátu ústavného súdu na rozhodnutie.

Na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010 I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 117/2010-5 rozhodol, že sudca ústavného súdu JUDr. Ladislav Orosz je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

Následne bola sťažnosť pridelená ako sudcovi spravodajcovi III. senátu ústavného súdu JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnosti   alebo   etnickej skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako prvú procesnú podmienku ústavný súd zásadne skúma danosť jeho právomoci na   prerokovanie   sťažnosti,   pretože   splnenie   tejto   procesnej   podmienky   je   základom pre ďalší postup ústavného súdu pri preskúmavaní iných procesných podmienok uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   ale aj pri prípadnom meritórnom rozhodovaní o sťažnosti.

Ústava podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť   (ide   o   tzv.   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu).   Pritom   treba zdôrazniť, že ochrana základným právam a slobodám sťažovateľa nemusí byť iným súdom poskytovaná   výlučne   na   základe   podaného   opravného   prostriedku   tak,   ako   to   naznačil sťažovateľ   v   časti   II.   odôvodnenia   svojej   sťažnosti,   v   ktorej   argumentoval   v   prospech právomoci   ústavného   súdu   na   rozhodovanie   o   jeho   sťažnosti.   Môže   ísť   o   ochranu poskytovanú   aj   na   základe   iných   prostriedkov   nápravy   porušených   základných   práv a slobôd (napr. žaloba a pod.).

Podstata   sťažovateľových   námietok   proti   označenému   postupu   i   uzneseniu mestského   zastupiteľstva   tkvie   v   tvrdení,   že   mestské   zastupiteľstvo   uplatňovalo   svoju kompetenciu priznanú § 11 ods. 4 písm. j) a realizačne konkretizovanú v § 18a ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov   na   diskriminačnom   základe,   pretože   kým   Ing.   M.   ako   poslanec   mestského zastupiteľstva mal možnosť hlasovať sám o sebe ako o uchádzačovi na funkciu hlavného kontrolóra, sťažovateľ, keďže poslancom mestského zastupiteľstva nebol, takúto možnosť nemal. Základné právo sťažovateľa na prístup k funkcii hlavného kontrolóra tak nebolo realizované   bez   ohľadu   na   jeho   iné   postavenie   (postavenie   uchádzača,   ktorý   nie   je poslancom   mestského   zastupiteľstva),   a   sťažovateľ   tým   bol   v   porovnaní   s   Ing.   M. znevýhodnený.

Úlohou   ústavného   súdu   pri   skúmaní   splnenia   podmienky   jeho   právomoci na prerokovanie predmetnej sťažnosti tak bolo zistiť, či v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje právna norma, ktorá sťažovateľovi priznáva právo domáhať sa ochrany ním označených práv na inom súde. Ústavný súd dospel k záveru, že takúto právnu normu právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje.

Podľa   §   1   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“) tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

Podľa   §   2   ods.   1   antidiskriminačného   zákona   dodržiavanie   zásady   rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,   sexuálnej   orientácie,   manželského   stavu   a   rodinného   stavu,   farby   pleti,   jazyka, politického   alebo   iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama   diskriminácia,   obťažovanie,   sexuálne   obťažovanie   a   neoprávnený   postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax   sú   objektívne   odôvodnené   sledovaním   oprávneného   záujmu   a   sú   primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať,   aby   ten,   kto   nedodržal   zásadu   rovnakého   zaobchádzania,   upustil   od   svojho konania,   ak   je   to   možné,   napravil   protiprávny   stav   alebo   poskytol   primerané zadosťučinenie.

Ustanovenia § 9a až § 11 antidiskriminačného zákona potom normatívne upravujú niektoré   procesno-právne   špecifiká   konania   vo   veciach   súvisiacich   s   porušením   zásady rovnakého zaobchádzania.

Podľa   názoru   ústavného súdu   právna norma obsiahnutá v ustanovení § 9 ods.   2 antidiskriminačného   zákona   zabezpečuje   v   okolnostiach   prerokúvaného   prípadu sťažovateľovi právo domáhať sa ochrany svojho základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy   prostredníctvom   konania   všeobecného   súdu.   Existuje   teda   iný   súd,   ktorý   je oprávnený   poskytovať ochranu sťažovateľovmu   základnému   právu   na   prístup   k   funkcii hlavného   kontrolóra   za   rovnakých   podmienok,   a   preto   právomoc   ústavného   súdu na prerokovanie predloženej sťažnosti je v danom prípade vylúčená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími požiadavkami   formulovanými   sťažovateľom   v   sťažnostnom   petite   (návrh   na   zrušenie uznesenia   mestského   zastupiteľstva,   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia a návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010