znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 331/09-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť S.   S.,   nar.  ...,   štátneho   občana   Indickej   republiky,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokát Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sža 8/2009 z 2. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   S.   S.,   nar.  ...,   štátneho   občana   Indickej   republiky,   na rešpektovanie rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009   p o r u š e n é   b o l o.  

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009   z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. S., nar...., štátnemu   občanovi   Indickej   republiky,   trovy   konania   v   sume   245,70   €   (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. Š., Advokátska kancelária Š., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   S.   S.,   nar.  ...,   štátneho   občana   Indickej   republiky, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 331/09-12 z 13. októbra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S. S., nar...., štátneho občana Indickej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie práva   na   rešpektovanie   rodinného   života   zaručeného   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že 28.   decembra 2007   po príchode   na územie Slovenskej republiky   uzavrel   manželstvo s pani E. L., štátnou občiankou Slovenskej republiky. Manželstvo uzavreli po dlhoročnej známosti,   keď   v predchádzajúcom   období   spolu   žili   a pracovali   v Spolkovej   republike Nemecko a v Talianskej republike.

Sťažovateľ podal 14. januára 2008 žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na základe § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „príslušný útvar cudzineckej polície“), ktorá však bola rozhodnutím č. UHCP-41-27/RHCP-BB-CP- ZI-PP-2008 z 18. apríla 2008 zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľ je nežiaducou osobou v zmysle § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozhodnutiu   odvolanie,   ktoré   Riaditeľstvo hraničnej   a cudzineckej   polície   Banská   Bystrica   (ďalej   aj   „odvolací   orgán   cudzineckej polície“)   rozhodnutím   č.   UHCP-55-1/RHCP-BB-SK-2008   z 9.   júla   2008   zamietlo a potvrdilo napadnuté rozhodnutie príslušného útvaru cudzineckej polície z 18. apríla 2008.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorou sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   odvolacieho   orgánu   cudzineckej   polície   č.   UHCP-55-1/RHCP-BB-SK-2008   z 9.   júla   2008,   ako   aj   zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia príslušného   útvaru   cudzineckej   polície   č.   UHCP-41-27/RHCP-BB-CP-ZI-PP-2008 z 18.   apríla   2008   a vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   však   rozsudkom č. k. 1 Scud/43/2008-37 z 19. novembra 2008 žalobu zamietol.

Sťažovateľ   napadol   označený   rozsudok   krajského   súdu   z   19.   novembra   2008 odvolaním, ktoré prerokoval najvyšší súd a rozsudkom sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009 preskúmavaný   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   1   Scud/43/2008-37   z 19.   novembra   2008 potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ namieta, že napádaný rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009, ako aj ním   potvrdené   predchádzajúce   rozhodnutia   v predmetnej   veci   porušili   jeho   právo   na rešpektovanie rodinného života zaručené čl. 8 dohovoru.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu tvrdí, že súdy ani orgány cudzineckej polície, ktoré vo veci konali, nespochybňovali, že neudelenie povolenia na trvalý pobyt predstavuje zásah do jeho rodinného života. Svoje rozhodnutia však založili iba   na   dôvodoch   poukazujúcich   na   súlad   príslušného   rozhodnutia   so   zákonom,   pričom nepreskúmali a v rámci svojich rozhodnutí ani neodôvodnili, či je predmetný zásah v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z odseku 2 čl. 8 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Súdy ani orgány cudzineckej polície, ktoré vo veci konali, podľa sťažovateľa ústavne súladným spôsobom nepreskúmali, či neudelenie povolenia na trvalý pobyt v sťažovateľovom prípade sleduje niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov pre zásah do práva na rešpektovanie rodinného života   zaručeného   čl.   8   ods.   1   dohovoru   a či   rešpektuje   zásadu   primeranosti   medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do sťažovateľom označeného práva. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že nespáchal žiadny trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu sťažnosťou napádaného zásahu do jeho rodinného života.  

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sža   8/2009   z 2.   apríla   2009   bolo porušené jeho právo podľa čl. 8 dohovoru, aby ústavný súd označený rozsudok najvyššieho súdu   z   2.   apríla   2009   zrušil   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   a taktiež   aby   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom.  

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd prostredníctvom jeho podpredsedníčky. Vo vyjadrení č. k. KP 8/09- 95 z 5. novembra 2009 sú podrobne zhrnuté podstatné skutkové okolnosti prípadu, ako aj právne závery orgánov verejnej moci, ktoré vo veci rozhodovali. Nad rámec týchto skutočností sa vo vyjadrení uvádza:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky k základnej námietke sťažnosti - porušenie práva na rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru - udáva, že v zmysle konštantnej judikatúry štrasburgských   orgánov   ochrany   práva   je   základným   zmyslom   práva   na   rodinný   život predovšetkým zabezpečenie výchovy detí. Štát má voči tomuto rodinnému zväzku väčšinou úlohy vyplývajúce z tzv. pozitívneho záväzku, to znamená, že jeho úlohou je podporovať a chrániť práva vyplývajúce z rodinného života, v prípade zásahu do nich musí preferovať záujmy detí, pričom jedným zo základných zmyslov a účelom rodinného života je výchova detí (rozhodnutie vo veci Nielsen z 28. novembra 1988, Annuaire, č. 144).

V predmetnej veci je nesporné, že sťažovateľ má zákaz vstupu do Schengenského priestoru.   Bol   vyhostený   z   dôvodov   nelegálneho   vstupu   a   pobytu   na   území   Spolkovej republiky   Nemecko.   Taktiež   je   nesporné,   že   sa   od   roku   1998   pohyboval   nelegálne v Schengenskom priestore (Spolková republika Nemecko, Taliansko, Slovenská republika). Je   občanom   štátu,   ktorý   nie   je   súčasťou   Schengenského   priestoru.   V   novembri   2007 nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky a v krátkom čase po vstupe na územie Slovenskej   republiky   dňa   28.   12.   2007   uzavrel   manželstvo   s   občianskou   Slovenskej republiky E. L. Z manželstva v čase rozhodovania správnych orgánov a súdov nepochádzali deti. Taktiež z podanej sťažnosti nevyplýva, že by z tohto manželského zväzku pochádzalo dieťa.... Zákon č. 342/2007 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru v znení neskorších predpisov pod čl. IV zmenil a doplnil zákon o pobyte cudzincov. Tento zákon za § 59 vložil ustanovenie § 59a,   v ktorom je pod ods.   1 písm.   c) stanovené,   že policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia   o   vyhostení   niektorým   štátom   Európskeho   hospodárskeho   priestoru, ak cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán   nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   k   predchádzaniu   nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pokiaľ   dôjde   k   stretu   dvoch   základných   práv   a   slobôd,   na   jednej   strane   práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu nebolí splnené   zákonom   stanovené   podmienky   na   prvé   povolenie   na   trvalý   pobyt   na   území Slovenskej   republiky.   Správny   orgán   musí   zvážiť   aj   hľadisko   súkromné,   či   odoprením udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.

V   právnom   štáte   sa   konflikt   práv   rieši   prostredníctvom   požiadavky   spravodlivej rovnováhy.

V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môžu použiť len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných garancií základných   práv   a   slobôd   tak,   že   zavedenie   obmedzenia   sa   použije   na   cieľ   konformný s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   medzinárodnými   zmluvami.   V   danej   veci   aj   k   Aktu o   podmienkach   pristúpenia   pripojeného   k   Zmluve   o   pristúpení   Slovenskej   republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru. Na   základe   zákona   č.   347/2007   Z.   z.   bola   do   zákona   o   pobyte   cudzincov transponovaná   Smernica   Rady   2001/40/S   z   28.   mája   2001   o   vzájomnom   uznávaní rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín.

Účelom   tejto   Smernice   je   umožniť   uznávanie   rozhodnutí   o   vyhostení   vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.

Najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   prípadný   zásah   do   rodinného   života   sťažovateľa je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa sťažovateľa, ktorý sa   takmer   10   rokov   zdržiaval   nelegálne   v   Schengenskom   priestore.   Ak   je   sťažovateľ nežiadúcou osobou v Spolkovej republike Nemecko, je nežiadúcou osobu aj v Slovenskej republike (oba štáty sú súčasťou Schengenského priestoru).

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa   náležité vyporiadali   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa   (žalobné   body)   uvedenými   v   žalobe a   po   danom   odvolaní.   Najvyšší   súd   zhodne   s   názorom   krajského   súdu   zastáva   názor, že   správne   orgány   nepochybili   ak   rozhodli,   že   sťažovateľ   nespĺňa   zákonom   stanovené podmienky na udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu považuje najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 19. novembra 2009 uviedol, že sťažovateľ netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Pokiaľ ide o vec samu, doplnil argumentáciu vo vzťahu k tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia tvrdiac, že sťažovateľovi bolo „... na dlhú dobu znemožnené,   aby   mohol   uplatňovať   svoje   právo   na   rodinný   život   a žiť   so   svojou manželkou...“, pričom „... zásah do práva na rodinný život spôsobil sťažovateľovi a jeho manželke   nenapraviteľnú   ujmu   a je   tak   vážny,   že   nie   je   dostatočné   len   samotné konštatovanie porušenia základného ľudského práva sťažovateľa, ale je potrebné priznať mu spravodlivé zadosťučinenie...“.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   od   ústneho   pojednávania   v danej   veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom veci týkajúcich sa spisov príslušného útvaru cudzineckej polície, odvolacieho orgánu cudzineckej polície, krajského súdu   a najvyššieho   súdu   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

V rámci konania vo veci samej ústavný súd preskúmal obsah sťažnosti a jej príloh, vyjadrenie   najvyššieho   súdu   k sťažnosti   a   obsah   pripojených   spisov   týkajúcich   sa predmetnej veci.

Zo spisových materiálov vyplýva, že sťažovateľ sa 27. novembra 2007 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Vlachy a požiadal o azyl. Vo vysvetlení, ktoré v tejto súvislosti podal orgánom Policajného zboru, okrem iného uviedol, že je štátnym občanom Indickej republiky, z ktorej vycestoval v roku 2001 a po troch dňoch cesty sa dostal na územie Spolkovej republiky Nemecko, kde požiadal o azyl. Jeho žiadosť bola zamietnutá, no   na   území   Spolkovej   republiky   Nemecko   sa   zdržiaval   až   do   konca   roka   2003,   keď vycestoval na územie Talianskej republiky. Nemal žiadne doklady. Pracoval ako kuchár v pizzerii v Miláne. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Z Talianska som odcestoval nákladným motorovým vozidlom v spoločnosti neznámeho vodiča, ktorému som zaplatil 500,- EUR, na Slovensko, kde som prišiel pred 4 dňami do Bratislavy. V Bratislave som sa zdržiaval na stanici, kde som stretol mne neznámeho pakistanca, ktorému som povedal, že chcem na území SR požiadať o azyl a tento pakistanec mi kúpil lístok na vlak do Žiliny. Po príchode do Žiliny som vyhľadal oddelenie cudzineckej polície, kde som sa prihlásil ako žiadateľ o azyl.   V Bratislave   som   sa   neprihlásil   z dôvodu,   že   tento   mne   neznámy   pakistanec   mi poradil, aby som išiel radšej do Žiliny.

Momentálne mám u seba 1.040,- Sk. Za cestu z Indie do Nemecka zaplatili 20.000,- IND Rupií moji rodičia neznámemu mužovi. Mojou cieľovou krajinou bola krajina EU. V krajine pôvodu som nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia alebo inej organizácie. Odsúdený som nebol a ani nie je proti mne vedené žiadne trestné stíhanie. Žiadam, aby bolo o mojom zadržaní vyrozumené zastupiteľstvo mojej krajiny.

O udelenie azylu som prvý krát žiadal v Nemecku v roku 2001, no azyl mi nebol udelený. Rozhodnutie o neudelení azylu som stratil. O udelenie azylu žiadam na Slovensku prvýkrát, a to z ekonomických dôvodov. Na Slovensku chcem zostať žiť a pracovať.“

Sťažovateľ bol umiestnený v Záchytnom tábore Humenné a od 4. decembra 2007 v Pobytovom tábore Gabčíkovo. Dňa 28. decembra 2007 uzavrel manželstvo s E. L., štátnou občiankou Slovenskej republiky s trvalým pobytom v obci D. v okrese Ž.

Sťažovateľ podal 14. januára 2008 žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt v Slovenskej republike.

Príslušný   útvar   cudzineckej   polície   v súvislosti   so   skúmaním   žiadosti   zistil, že sťažovateľovi bol zakázaný vstup do Schengenského priestoru na základe rozhodnutia cudzineckého   úradu   vo   Frankfurte   pod   č.   32.42.12   zo   14.   novembra   2005,   bol administratívne vyhostený zo Spolkovej republiky Nemecko (20. októbra 2004) z dôvodu nelegálneho vstupu a pobytu na jej území. Na nemecké územie vstúpil 9. augusta 1998 a 11. augusta 1998 požiadal o azyl. Žiadosť bola zamietnutá 2. októbra 1998.

V rámci zisťovania údajov o sťažovateľovi neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že je podozrivý zo spáchania trestného činu, bol odsúdený alebo že by bolo proti nemu vedené trestné stíhanie, ako ani skutočnosti nasvedčujúce, že by jeho kontakty alebo   aktivity   mohli   predstavovať   hrozbu   či   riziko   pre   národnú   bezpečnosť,   resp. bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky alebo bezpečnostné záujmy štátov, voči ktorým má Slovenská republika v tejto oblasti záväzky.

Príslušný útvar cudzineckej polície rozhodnutím č. UHCP-41-7/RHCP-BB-CP-ZI-PP-2008 z 21. januára 2008 prerušil konanie o žiadosti sťažovateľa o udelenie povolenia na trvalý pobyt do doby „... vyriešenia predbežnej otázky vo veci rozhodnutia správneho orgánu konajúceho o udelení azylu na území Slovenskej republiky, o ktorý účastník konania požiadal   dňa   27.   11.   2007...   a zároveň   do   rozhodnutia   správneho   orgánu konajúceho vo veci   administratívneho   vyhostenia   z   územia   Schengenu,   schengenské ID: DP98220112520900031.“

Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) rozhodnutím   č.   ČAS:   MU-1-16/DS-Ž-2008   z 18.   februára   2008   zamietol   žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je na konanie o udelenie azylu príslušná Spolková republika Nemecko, ktorej orgánom   bude   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   odovzdaný.   Migračný   úrad   uviedol, že   15.   januára   2008   kontaktoval   príslušné   orgány   Spolkovej   republiky   Nemecko a Talianskej   republiky   a požiadal   ich   o prevzatie   zodpovednosti   za   posúdenie   žiadosti o udelenie azylu cudzinca. Partnerský úrad Talianskej republiky 24. januára 2008 žiadosti nevyhovel,   no   Spolkový   úrad   pre   migráciu   a utečencov   Spolkovej   republiky   Nemecko 5. februára 2008 prijal zodpovednosť Spolkovej republiky Nemecko za posúdenie žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu, a tým súhlasil s jeho prevzatím na jej územie. Migračný úrad zároveň   listom   z 18.   februára   2008   príslušnému   útvaru   cudzineckej   polície   oznámil, že „... dňa 18. 2. 2008 bola cudzincovi S. S., nar...., št. príslušnosť India, ČAS: MU-1/DS- Ž-2008, D009182AH, jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktorú podal 27. 11. 2007, zamietnutá ako neprípustná, a to podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002   Z.   z.   o azyle   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov,   pretože   zodpovednosť   za   konanie   prevzala   5.   2.   2008   Spolková   republika Nemecko.   Menovaný   bude   po   prevzatí   rozhodnutia   transferovaný   do   zodpovedného členského štátu ES.“.

Listom   z 1.   apríla   2008   migračný   úrad   následne   príslušnému   útvaru   cudzineckej polície   oznámil: „Na   základe   Vašej   telefonickej   žiadosti   zo   dňa   1.   4.   2008   Vám oznamujeme,   že   dňa   5.   2.   2008   prevzala   Spolková   republika   Nemecko   zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl cudzinca S. S., nar...., št. príslušnosti India, ČAS: MU-1/DS-Ž- 2008,   D009182AH,   ktorú   podal   na   území   Slovenskej   republiky   dňa   27.   11.   2007.   Na základe uvedeného bol menovaný dňa 28. 2. 2008 transferovaný do Spolkovej republiky Nemecko, ako zodpovedného členského štátu Európskych spoločenstiev.“

Príslušný útvar cudzineckej polície následne rozhodnutím z 18. apríla 2008 žiadosť sťažovateľa o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že lustráciou v evidencii Policajného zboru zistil, že účastník konania má zakázaný vstup do   Schengenského priestoru, bol   vyhostený zo Spolkovej republiky Nemecko   z   dôvodu   nelegálneho   vstupu   a   pobytu,   čo   bolo   26.   marca   2008   potvrdené Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   Úradom   hraničnej   a   cudzineckej   polície, odborom cudzineckej polície, oddelením centrálneho vízového orgánu. Podľa § 39 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt zamietne, ak účastník konania je nežiaducou osobou. Podľa § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov nežiaducou osobou je cudzinec, ktorý bol administratívne vyhostený alebo ktorému bol uložený trest vyhostenia, pričom v danom prípade bol žalobca vyhostený zo Spolkovej republiky Nemecko.

Sťažovateľov   právny   zástupca   v   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu príslušného útvaru Policajného zboru z 18. apríla 2008 uviedol dôvody, ktorých podstata je totožná s obsahom dôvodov uvádzaných sťažovateľom aj v konaní pred ústavným súdom.Odvolací orgán cudzineckej polície rozhodnutím z 9. júla 2008 odvolanie zamietol z dôvodu, že sťažovateľ okrem žiadosti o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt podal aj žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad rozhodnutím č. ČAS: MU-1-16/DS-Ž-2008 z 18. februára 2008 zamietol žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zákonom č. 342/2007 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru (ďalej len „zákon č. 342/2007 Z. z.“), bola do zákona o pobyte cudzincov transponovaná smernica Rady č.   2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej len „smernica Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001“), pričom cieľom tejto smernice je umožniť uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý   sa   nachádza na území iného členského štátu. V čl. 8 citovanej   smernice   je   stanovené,   že   členské   štáty   príjmu   zákony,   iné   právne   predpisy a   správne   opatrenia   potrebné   na   dosiahnutie   súladu   s   touto   smernicou.   Rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín sa majú prijímať v súlade so základnými právami   ako   ich   určuje   Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Druhostupňový správny orgán je na základe uvedeného toho názoru, že berúc na zreteľ ústavné princípy uznávania a dodržiavania všeobecných pravidiel medzinárodného práva a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, s dôrazom na skutočnosť konania štátnych orgánov iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, sa v danom prípade v plnej miere akceptuje rozhodnutie o zákaze vstupu navrhovateľa do Schengenského priestoru, a teda aj na územie Slovenskej republiky na   podklade   rozhodnutia   vydaného   cudzineckým   úradom   vo   Frankfurte.   Vychádzajúc z uvedeného je tak žalobca v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov nežiaducou osobu, ktorej bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení založené na tom, že porušil vnútroštátne predpisy pre vstup a pobyt cudzinca na územie členského štátu. Podľa § 59a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon   rozhodnutia   o   vyhostení   vydaného   niektorým   štátom   Európskeho   hospodárskeho priestoru,   ak   cudzinec   porušil   predpisy   tohto   štátu   upravujúce   vstup   a   pobyt   cudzinca. Správny   orgán   uznal,   že   v   súvislosti   so   sťažovateľom   došlo   k   zásahu   do   práva   na rešpektovanie súkromia a rodinného života, avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môže zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   právneho   zástupcu   na   krajskom   súde   žalobu, ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   a zrušenia   predchádzajúcich   správnych rozhodnutí z dôvodov   už namietaného porušenia   práva   na rodinný   život v zmysle čl.   8 dohovoru.

Na pojednávaní vo veci konanom 19. novembra 2008 právny zástupca sťažovateľa na otázku súdu uviedol: „pokiaľ ide o žalobcu, tento sa nachádza v Indii asi od konca februára alebo začiatkom marca 2008.“

Krajský súd rozsudkom z 19. novembra 2008 žalobu zamietol. Podľa jeho názoru je   pravdou,   že   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   rešpektovanie   svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo však nie je absolútne nedotknuteľné.   Štát   môže   do   tohto   práva   zasiahnuť,   ak   je   to   v   súlade   so   zákonom a   nevyhnutne   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojov   a   zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Štát zasiahol do tohto práva   žalobcu   zákonom   o   pobyte   cudzincov,   keď   v   §   39   ods.   2   písm.   a)   zakotvil, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak je cudzinec nežiaducou osobou. Je nesporné, že žalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru. Bol vyhostený z dôvodov   nelegálneho vstupu a pobytu na územie Spolkovej republiky Nemecko. Slovenská republika je súčasťou Schengenského priestoru a žalobca je občanom štátu, ktorý   nie je súčasťou   Schengenského priestoru. Zákonom   č.   342/2007 Z.   z. bola do zákona o pobyte cudzincov transponovaná smernica Rady č. 2001/40/S z 28. mája 2001. Cieľom tejto smernice je umožniť uznávanie rozhodnutí o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Slovenská republika je viazaná medzinárodnými zmluvami [čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)]. Keď je žalobca nežiaducou osobou v Spolkovej republike Nemecko, je nežiaducou osobou aj v Slovenskej republike, pretože   oba   štáty   sú   súčasťou   Európskeho   hospodárskeho   priestoru   a   Schengenského priestoru.   Je   nesporné,   že   žalobca   sa   od   roku   1998   (takmer   10   rokov)   pohyboval v Schengenskom priestore nelegálne (Spolková republika Nemecko, Taliansko, Slovensko). I napriek tomu, že krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané za krajiny s vyspelou demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom, je v záujme národnej, ako aj verejnej bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti, aby sa v rámci krajín Schengenského priestoru nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne, pohybovali sa bez dokladov za situácie, keď majú zákaz vstupu do Schengenského priestoru a boli vyhostené z dôvodov nelegálneho vstupu a pobytu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, i keď zásah do rodinného života žalobcu bol vykonaný, je potrebné tento zásah posudzovať aj z pohľadu súčasnej situácie o demokratických krajinách Schengenského priestoru, keď je ohrozená národná bezpečnosť týchto krajín.

Sťažovateľ   napadol   prostredníctvom   právneho   zástupcu   rozsudok   odvolaním, v ktorom   zopakoval   podstatu   svojich   námietok   týkajúcich   sa   nerešpektovania   práva   na rodinný život dodajúc, že vo vzťahu k rozhodnutiu o vyhostení zo Spolkovej republiky Nemecko   sa   skutkový   stav   týkajúci   sa   jeho   rodinného   života   výrazne   zmenil,   pretože uzavrel   manželstvo   s   pani   L.,   a to   po   dlhoročnej   známosti.   Zásah   do   jeho   práva   na rešpektovanie rodinného života spočívajúci v neudelení povolenia na trvalý pobyt bol preto v rozpore s čl. 8 dohovoru.

Najvyšší   súd   v rozsudku   sp.   zn.   8   Sža   8/2009   z 2.   apríla   2009,   ktorým   potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu z 19. novembra 2008, uviedol: «Podľa § 244 ods. 1 O.   s.   p.   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov.

V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a s postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd preskúmal zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí v intenciách dôvodov podaného odvolania a dospel k záveru, že krajský súd pri preskúmavaní žalobou napadnutých   rozhodnutí   postupoval   v   súlade   s   vyššie   citovanými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

... Keďže žalobca v podanom odvolaní uviedol zhodné námietky proti rozhodnutiam správnych orgánov, tak ako ich už uplatnil v podanej žalobe, úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či krajský súd na žalobné body žalobcu reagoval, a či sa s nimi vysporiadal, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov.

... Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí prvé povolenie   na   trvalý   pobyt   cudzincovi,   ktorý   je   manželom   občana   Slovenskej   republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom, na území Slovenskej republiky. Podľa   §   39   ods.   1   písm.   a)   citovaného   zákona   policajný   útvar   pri   rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné   hľadisko,   hospodárske   potreby   Slovenskej   republiky,   najmä   na   prínos podnikateľskej   činnosti   cudzinca   pre   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   a   na   verejné zdravie.

Podľa   § 39 ods.   2 písm.   a) citovaného zákona policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak cudzinec je nežiadúcou osobou.

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 2 písm. d) zakotvuje, že pre účely tohto zákona sa rozumie nežiadúcou osobou cudzinec, ktorý bol administratívne vyhostený alebo ktorému bol uložený trest vyhostenia.

Zákona č. 342/2007 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru v znení neskorších predpisov pod čl. IV zmenil a doplnil zákon o pobyte cudzincov. Tento zákon za § 59 vložil ustanovenie § 59a,   v ktorom je pod ods.   1 písm.   c) stanovené,   že policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia   o   vyhostení   niektorým   štátom   Európskeho   hospodárskeho   priestoru, ak cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   k   predchádzaniu   nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pokiaľ   dôjde   k   stretu   dvoch   základných   práv   a   slobôd,   na   jednej   strane   práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl.   8   ods.   2   Dohovoru),   teda   k   stretu   záujmu   súkromného   so   záujmom   verejným, je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu neboli splnené   zákonom   stanovené   podmienky   na   prvé   povolenie   na   trvalý   pobyt   na   území Slovenskej   republiky.   Správny   orgán   musí   zvážiť   aj   hľadisko   súkromné,   či   odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.

V   právnom   štáte   sa   konflikt   práv   rieši   prostredníctvom   požiadavky   spravodlivej rovnováhy.

... V   predmetnej   veci   je   nesporné,   že   žalobca   má   zákaz   vstupu   do   Schengenského priestoru.   Žalobca   bol   vyhostený   z   dôvodov   nelegálneho   vstupu   a   pobytu   na   území Spolkovej republiky Nemecko. Taktiež je nesporné, že žalobca sa od roku 1998 pohyboval nelegálne v Schengenskom priestore (Spolková republika Nemecko, Taliansko, Slovenská republika). Je občanom štátu, ktorý nie je súčasťou Schengenského priestoru.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   hoci   je   pravdou,   že   zásah   do   rodinného   života žalobcu bol vykonaný, bol vykonaný v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.

Na   základe   zákona   č.   347/2007   Z.   z.   bola   do   zákona   o   pobyte   cudzincov transponovaná   Smernica   Rady   2001/40/S   z   28.   mája   2001   o   vzájomnom   uznávaní rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín.

Účelom   tejto   Smernice   je   umožniť   uznávanie   rozhodnutí   o   vyhostení   vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány nepochybili   ak   rozhodli,   že   žalobca   nespĺňa   zákonom   o   pobyte   cudzincov   stanovené podmienky na udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Totiž,   ak   žalobca je   nežiadúcou osobou v Spolkovej   republike Nemecko,   je   nežiadúcou osobou aj v Slovenskej republike (oba štáty sú súčasťou Schengenského priestoru). Zásah do rodinného života je treba posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa žalobcu, ktorý sa takmer 10 rokov zdržiaval nelegálne v Schengenskom priestore.

Vzhľadom na horeuvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

III.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí prvé povolenie   na   trvalý   pobyt cudzincovi,   ktorý   je   manželom   občana Slovenskej   republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky.Podľa   §   39   ods.   2   zákona   o pobyte   cudzincov   policajný   útvar   zamietne   žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, aka) cudzinec je nežiaducou osobou,b) cudzinec nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na trvalý pobyt,c) je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu,d) je dôvodné podozrenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt, aleboe) manželia nevedú spoločný rodinný život alebo neuzavreli manželstvo podľa osobitného predpisu, ak je účelom žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt zlúčenie rodiny.

Podľa § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov sa na účely tohto zákona rozumie nežiaducou   osobou   cudzinec,   ktorý   bol   administratívne   vyhostený   alebo   ktorému   bol uložený trest vyhostenia.

Podľa   §   39   ods.   1   zákona   o pobyte   cudzincov   policajný   útvar   pri   rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt prihliada naa) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, b) záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu, c) mieru integrácie cudzinca do spoločnosti.

Podľa   preambuly   smernice   Rady   č.   2001/40/ES   z 28.   mája   2001:   „...   Potreba zabezpečenia vyššej efektívnosti pri vykonávaní rozhodnutí o vyhostení a lepšej spolupráce medzi členskými štátmi si vyžaduje uznávanie rozhodnutí o vyhostení.

Rozhodnutia   o   vyhostení   štátnych   príslušníkov   tretích   krajín   sa   majú   prijímať   v súlade so základnými právami ako ich zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950,   najmä jeho články 3 a 8 a Ženevský dohovor   o   právnom   postavení   utečencov   z   28.   júla   1951   a   ako   vyplýva   z   ústavných princípov, ktoré sú spoločné pre členské štáty....“

Podľa čl. 1 ods. 1 smernice Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001: «Bez toho, aby boli dotknuté záväzky vyplývajúce z článku 23 a uplatňovanie článku 96 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ďalej len „Schengenský dohovor“, cieľom tejto smernice je umožniť uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, ďalej len „vydávajúci členský štát“,   proti   štátnemu   príslušníkovi   tretej   krajiny,   ktorý   sa   nachádza   na   území   iného členského štátu, ďalej len „vykonávajúci členský štát“.»

Podľa   čl.   3   ods.   1   smernice   Rady   č.   2001/40/ES   z 28.   mája   2001:   „Vyhostenie uvedené v článku 1 sa uplatní na tieto prípady:a) štátny príslušník tretej krajiny podlieha rozhodnutiu o vyhostení založenom na vážnej a existujúcej   hrozbe   pre   verejný   poriadok   alebo   bezpečnosť   štátu,   ktoré   bolo   prijaté   v takýchto prípadoch:... b) štátny príslušník tretej krajiny podlieha rozhodnutiu o vyhostení, ak je toto založené na tom, že nesplnil vnútroštátne predpisy pre vstup a pobyt cudzincov.

V týchto dvoch prípadoch uvedených v bodoch a) a b) nesmie vydávajúci členský štát zrušiť ani pozastaviť rozhodnutie o vyhostení.“

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001: „Členské štáty budú uplatňovať túto smernicu rešpektujúc ľudské práva a základné slobody.“

Podľa čl. 6 smernice Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001: „Orgány vydávajúceho členského   štátu   a   vykonávajúceho   členského   štátu   použijú   všetky   vhodné   prostriedky spolupráce a výmeny informácií na vykonávanie tejto smernice.

Vydávajúci členský štát poskytne vykonávajúcemu členskému štátu všetky dokumenty potrebné na potvrdenie pokračujúcej vykonateľnosti rozhodnutia najrýchlejšími vhodnými prostriedkami, ak je to vhodné podľa príslušných ustanovení príručky SIRENE.

Vykonávajúci   členský   štát   najskôr   preskúma   situáciu   dotknutej   osoby,   aby zabezpečil, že ani relevantné medzinárodné právne nástroje, ani platné vnútroštátne právne predpisy nie sú v rozpore s vykonaním rozhodnutia o vyhostení.

Po realizácii vykonávacieho opatrenia bude vykonávajúci členský štát informovať vydávajúci členský štát.“

Podľa § 59a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v znení zákona č. 342/2007 Z. z. policajný   útvar   zabezpečí   výkon   rozhodnutia   o   vyhostení   vydaného   niektorým   štátom Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „vydávajúci štát“), aka) bol cudzinec v tomto štáte odsúdený na trest odňatia slobody najmenej na jeden rok,b) existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec v tomto štáte spáchal alebo sa pokúsil spáchať zločin, aleboc) cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.

Podľa § 59a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v znení zákona č. 342/2007 Z. z. pred výkonom rozhodnutia podľa odseku 1 policajný útvar preskúma, či je výkon rozhodnutia podľa odseku 1 v súlade s medzinárodnými zmluvami a týmto zákonom.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   posúdenie zlučiteľnosti   účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu pri kontrole zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov Policajného   zboru   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažovateľovej   žiadosti   o povolenie trvalého   pobytu,   a to   s právom   na   rešpektovanie   rodinného   života   zaručeným prostredníctvom čl. 8 dohovoru.

Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu je nesporné, že orgány cudzineckej polície museli v rámci posúdenia sťažovateľovej žiadosti riešiť konflikt ustanovenia § 35 ods. 1 písm.   a)   zákona   o pobyte   cudzincov,   na   základe   ktorého   uplatňoval   svoju   žiadosť sťažovateľ, s ustanovením § 39 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, prihliadajúc na znenie § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia príslušného orgánu cudzineckej polície z 18. apríla 2008 je zrejmé, že svoje rozhodnutie založil na prednostnej aplikácii § 39 ods. 2 v spojení s § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov bez toho, aby vysvetlil, na základe akých   právnych   úvah dospel   k záveru o vylúčení aplikovateľnosti   § 35 ods.   1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v sťažovateľovom prípade. Odvolací orgán cudzineckej polície vo svojom rozhodnutí z 9. júla 2008 odôvodnil vylúčenie aplikácie § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v sťažovateľovej veci postupom podľa § 59a ods. 1 písm. c) zákona   o pobyte   cudzincov   (policajný   útvar   zabezpečí   výkon   rozhodnutia   o   vyhostení vydaného   niektorým   štátom   Európskeho   hospodárskeho   priestoru,   ak   cudzinec   porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov) s tým, že aj prostredníctvom tohto ustanovenia   bola   do   zákona   o   pobyte   cudzincov   transponovaná   smernica   Rady č. 2001/40/ES   z 28.   mája 2001.   Podľa   odvolacieho   orgánu   cudzineckej   polície   sa   preto v danom prípade „...v plnej miere akceptuje rozhodnutie o zákaze vstupu navrhovateľa do Schengenského   priestoru,   a teda   aj   na   územie   Slovenskej   republiky   na   podklade rozhodnutia vydaného cudzineckým úradom vo Frankfurte.... rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti účastníkovi konania, o udelenie prvého povolenia na   trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky,   skutočne   došlo   k   zásahu   do   práva   na rešpektovanie súkromia a rodinného života, avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môže zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v súlade so zákonom. V ustanovení § 39 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je jednoznačne zakotvené, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak je cudzinec nežiadúcou osobou, čo je v danom prípade u účastníka konania nespochybniteľné preukázané....   rozhodnutím   prvostupňového   správneho   orgánu   nedošlo   k   porušeniu Dohovoru, nakoľko tento postupoval plne v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, ktoré je povinný každý, kto sa zdržiava na území Slovenskej republiky rešpektovať a nekonať v rozpore s nimi...“.

Krajský   súd   sa   v rámci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   cudzineckej polície stotožnil s ich právnym posúdením sťažovateľovej veci. Podľa jeho názoru: „... Keď je žalobca nežiadúcou osobou v Spolkovej republike Nemecko, je nežiadúcou osobou aj v Slovenskej republike, pretože oba štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru a schengenského   priestoru.   Je   nesporné,   že   žalobca   sa   od   roku   1998   (takmer   10   rokov) pohyboval v schengenskom priestore nelegálne (Spolková republika Nemecko, Taliansko, Slovensko). I napriek tomu, že krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané za krajiny s vyspelou   demokraciou,   toleranciou   a   humánnym,   prístupom   k   cudzincom,   je   v   záujme národnej ako aj verejnej bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti, aby sa v rámci krajín schengenského priestoru nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne, pohybovali sa bez dokladov za situácie, keď majú zákaz vstupu do schengenského priestoru a   boli   vyhostení   z   dôvodov   nelegálneho   vstupu   a   pobytu.   Vzhľadom   k   uvedeným skutočnostiam,   i   keď   zásah   do   rodinného   života   žalobcu   bol   vykonaný,   tento   zásah   je potrebné   posudzovať   aj   z   pohľadu   súčasnej   situácie   o   demokratických   krajinách schengenského priestoru, keď ohrozená národná a národná bezpečnosť týchto krajín.“

Najvyšší   súd   v rozsudku   sp.   zn.   8   Sža   8/2009   z 2.   apríla   2009   konštatoval,   že prípadný   konflikt   práv   je   v právnom   štáte   potrebné   riešiť   prostredníctvom „požiadavky spravodlivej rovnováhy“. Podľa názoru odvolacieho súdu, hoci je pravdou, že zásah do rodinného   života   žalobcu   bol   vykonaný,   bol   vykonaný   v   súlade   so   zákonom   o   pobyte cudzincov.

Na   základe   zákona   č.   342/2007   Z.   z.   bola   do   zákona   o   pobyte   cudzincov transponovaná   smernica   Rady   č.   2001/40/S   z   28.   mája   2001   o   vzájomnom   uznávaní rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín.

Účelom   tejto   smernice   je   umožniť   uznávanie   rozhodnutí   o   vyhostení   vydaného príslušným orgánom v členskom štáte proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že správne orgány nepochybili,   ak   rozhodli,   že   žalobca   nespĺňa   zákonom   o   pobyte   cudzincov   ustanovené podmienky na udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Totiž,   ak   žalobca je   nežiaducou osobou v Spolkovej   republike Nemecko,   je   nežiaducou osobou aj v Slovenskej republike (oba štáty sú súčasťou Schengenského priestoru). Zásah do   rodinného   života   treba   posudzovať   v   príčinnej   súvislosti   a   vo   vzťahu   k   správaniu žalobcu, ktorý sa takmer 10 rokov zdržiaval nelegálne v Schengenskom priestore.   Zatiaľ čo príslušný orgán cudzineckej polície rozhodujúci v prvom stupni sa právnym postavením   sťažovateľa   z hľadiska   právnej   ochrany   poskytovanej   čl.   8   dohovoru   vôbec nezaoberal,   odvolací   orgán   cudzineckej   polície,   krajský   súd   a najvyšší   súd   pripustili, že neudelenie povolenia na trvalý pobyt predstavuje vzhľadom na okolnosti sťažovateľovho prípadu zásah do jeho práva na rešpektovanie rodinného života. Podľa ich názoru však ide o zásah zlučiteľný s čl. 8 dohovoru, pretože bol vykonaný v súlade so zákonom [§ 39 ods. 2 v spojení s § 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov s prihliadnutím na § 59a ods. 1 písm. c) uvedeného   zákona],   a je   v záujme   národnej   a verejnej   bezpečnosti,   ako   aj   v záujme predchádzania zločinnosti, čo krajský súd a najvyšší súd konštatovali najmä s ohľadom na fakt,   že   sťažovateľ   sa   dlhodobo   nelegálne   zdržiaval   na   území   štátov   Schengenského priestoru.

Uvedené   dôvody   nepovažuje   ústavný   súd   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti sťažovateľovho   prípadu   za   dostatočné   vzhľadom   na   požiadavky   vyplývajúce   z čl.   8 dohovoru.

Sťažovateľ   požiadal   o povolenie   na   trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom uviedol a preukázal také skutočnosti,   ktoré   zakladali   predbežnú   obhájiteľnosť   tvrdenia   o práve   na   rešpektovanie rodinného   života   (sťažovateľ   preukázal,   že   je   manželom   štátnej   občianky   Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky). Za daných okolností bolo ústavnou povinnosťou orgánov štátnej moci, ktoré boli oprávnené o žiadosti sťažovateľa rozhodnúť   alebo   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia   preskúmať,   dôsledne   zvážiť,   či sťažovateľove   osobné   a rodinné   pomery   spadajú   do   pôsobnosti   čl.   8   ods.   1   dohovoru, a v prípade   kladného   záveru   rovnako   dôsledne   posúdiť, či   by   odmietnutie   povolenia   na trvalý pobyt bolo opatrením zlučiteľným s podmienkami čl. 8 ods. 2 dohovoru limitujúcimi možnosť   zásahu   do   práva   na   rešpektovanie   rodinného   života.   Právo   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods.   2 ústavy a čl. 8 dohovoru zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, III. ÚS 70/01, III. ÚS 194/06).Dohovor síce nezaručuje právo cudzinca vstúpiť alebo usadiť sa na území štátu, ktorý je   zmluvnou   stranou   dohovoru,   avšak   vyhostenie   osoby   z krajiny,   v ktorej   žijú   blízki členovia jej rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. februára 1991, § 36; Boultif v. Švajčiarsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 2. augusta 2001, § 39).

Garancie   vyplývajúce   z práva   na   rešpektovanie   rodinného   života   predpokladajú existenciu   rodiny, t. j. existenciu   skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života, prípadne zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený   na   platnom   a skutočnom   (pravom)   manželstve   zahŕňajúcom   blízky   vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním (obdobne   napr.   Abdulaziz,   Cabales   a Balkandali   v.   Spojené   kráľovstvo,   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. mája 1985, § 62).

Náležité   posúdenie   sťažovateľovej   žiadosti   v tomto   smere   vyžadovalo   dôsledné preskúmanie „osobných a rodinných pomerov cudzinca“ tak, ako to ustanovuje aj § 39 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, okrem iného vypočutie manželky sťažovateľa (prípadne vykonanie ďalších dôkazov) v záujme zistenia okolností uzavretia ich manželstva a preverenia sťažovateľových tvrdení o viacročnom (dlhodobom) trvaní a stálom charaktere ich vzťahu, ako aj bližšie objasnenie okolností ich príchodu na územie Slovenskej republiky a nadviazania   vzájomného   kontaktu,   vzhľadom   na   obsah   vysvetlenia   podaného sťažovateľom 27. novembra 2007 na Oddelení azylu Policajného zboru Vlachy.

Náležité objasnenie a následné posúdenie uvedených skutočností je pre rozhodnutie vo   veci   podstatné,   pretože   sa   týka   otázky,   či   v prípade   sťažovateľovho   manželstva   ide o „rodinný život“ požívajúci ochranu v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru, prípadne, či nie je daný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 39 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov (ak   je   dôvodné   podozrenie,   že   cudzinec   uzavrel   manželstvo   s cieľom   získať   povolenie na trvalý pobyt).

Bez   náležitého   skutkového   objasnenia   a následného   právneho   posúdenia   týchto okolností   nemohli   orgány   verejnej   moci   rozhodujúce   v sťažovateľovej   veci   reagovať na jeho argumentáciu primeraným a dostatočným, t. j. ústavne konformným spôsobom.

V prípade záveru, že manželstvo sťažovateľa spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom   čl.   8   ods.   1   dohovoru,   vyžadovali   kritériá   vyplývajúce   z čl.   8   ods.   2 dohovoru   náležité   právne   posúdenie,   či   odoprenie   povolenia   na   trvalý   pobyt   možno v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života, a ak áno, či tento zásah sledoval legitímny cieľ uvedený v čl. 8 ods. 2 dohovoru, a taktiež,   či   bol   primeraný   v zmysle   rešpektovania   spravodlivej   rovnováhy   medzi závažnosťou a naliehavosťou verejného záujmu reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou sťažovateľovho rodinného života.

Medzi sťažovateľom a orgánmi verejnej moci, ktoré v jeho veci rozhodovali, nebolo sporné,   že   ich   postup   a rozhodnutia   sú   „v   súlade   so   zákonom“   v zmysle   čl.   8   ods.   2 dohovoru. Pokiaľ ide o otázku, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt mohlo sledovať legitímny cieľ uvedený v zmysle čl. 8 ods. 2 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že kontrola imigrácie je právom štátov v zmysle ustáleného medzinárodného práva, pričom môže byť predmetom   aj   ich   zmluvných   záväzkov,   a je   taktiež   prirodzeným   a adekvátnym prostriedkom ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti.

Pre prípadné posúdenie dodržania zásady proporcionality (ak by odoprenie povolenia na trvalý pobyt bolo možné považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného   života)   je   podstatné   dôsledné   zváženie   skutočností,   že   sťažovateľ   si   v čase uzavretia   manželstva   (a   dávno   predtým)   musel   byť   vedomý,   že   sa   na   území   krajín Schengenského priestoru zdržiava nelegálne a nemá právny nárok na usídlenie sa na tomto území.   Právo   na   rešpektovanie   rodinného   života   v zmysle   čl.   8   dohovoru   nezahŕňa všeobecný   záväzok   zmluvných   štátov   rešpektovať   výber   manželov,   pokiaľ   ide   o ich usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru   negarantuje   právo   na   rodinný   život   v konkrétnej   krajine,   ale   len   právo   na skutočný rodinný život ako taký. Preto bolo v sťažovateľovej veci taktiež potrebné zvážiť (na základe konkrétnych a relevantných skutočností), či existujú závažné prekážky brániace alebo   zásadným   spôsobom   sťažujúce   viesť   sťažovateľovi   rodinný   život   so   svojou manželkou v jeho krajine.

V súvislosti s dodržaním zásady proporcionality sťažovateľ namietal, že nespáchal žiadny trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie   sú   takej   povahy,   aby   opodstatnili   intenzitu   sťažnosťou   napádaného zásahu   do   jeho rodinného života. V tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   (napr.   Mehemi   v.   Francúzko,   rozsudok   z 26.   septembra   1997;   Boultif v. Švajčiarsko, rozsudok z 2. augusta 2001), v ktorých bolo vyslovené porušenie práva na rešpektovanie rodinného života cudzinca podľa čl. 8 dohovoru aj v prípadoch vyhostenia (alebo   prijatia   iného   opatrenia   s obdobným   účinkom)   z dôvodu,   že   cudzinec   spáchal závažný kriminálny delikt.

Ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré sťažovateľ poukázal, nevyplýva záver, v zmysle ktorého mu mal byť bez ďalšieho povolený trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky.   Primeranosť   zásahu   do   základných   práv a slobôd sa vždy posudzuje individuálne podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. Aj   v sťažovateľovej   veci   by primeranosť prípadného zásahu do   práva   na rešpektovanie rodinného   života   musela   byť   posudzovaná   komplexne   vrátane   už   uvedených   okolností týkajúcich sa legálnosti jeho pobytu a vstupu na územie krajín Schengenského priestoru, okolností týkajúcich sa jeho manželstva, ako aj možnosti viesť rodinný život v jeho krajine pôvodu. V prípadoch, na ktoré sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu poukázal, vyslovil Európsky súd pre ľudské práva porušenie práva na rešpektovanie rodinného života podľa   čl. 8 dohovoru   v dôsledku   vyhostenia osôb,   ktoré vstúpili alebo sa   zdržiavali na území dotknutého štátu legálne, viedli v ňom skutočný rodinný život v zmysle čl. 8 ods. 1 dohovoru počas dlhého obdobia a prenesenie tohto života do inej krajiny by bolo pre nich spojené so značnými ťažkosťami tak, že to v rámci daných okolností prípadu nebolo možné „spravodlivo požadovať“.  

Pokiaľ sa v sťažovateľovej veci objavili skutočnosti, z ktorých vyplývala možnosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života a sťažovateľ sa v priebehu konania pred orgánmi štátnej moci ochrany tohto práva domáhal, bolo ústavnou povinnosťou týchto orgánov   dôsledne   zvážiť   všetky   okolnosti   podstatné   pre   posúdenie   jeho   žiadosti a argumentácie, ktorou bola odôvodnená, a to podľa uvedených kritérií vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru.  

Orgány cudzineckej polície, krajský súd, ale aj najvyšší súd túto povinnosť nesplnili, pretože   sa   v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   uspokojili   s konštatovaním   zákonnosti zamietnutia žiadosti sťažovateľa o povolenie na trvalý pobyt bez toho, aby boli posúdené všetky otázky relevantné na rozhodnutie.

Svoj postup podporne odôvodnili aj povinnosťou rešpektovať rozhodnutie orgánov Spolkovej   republiky   Nemecko   o vyhostení   sťažovateľa   s   poukazom   na   smernicu   Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001 a § 59a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov v znení zákona   č.   342/2007   Z.   z.   (policajný   útvar   zabezpečí   výkon   rozhodnutia   o   vyhostení vydaného   niektorým   štátom   Európskeho   hospodárskeho   priestoru,   ak   cudzinec   porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov). Túto argumentáciu nepovažuje ústavný   súd   vzhľadom   na   okolnosti   sťažovateľovho   prípadu   za   dostatočnú,   pretože nereflektuje príslušnú právnu úpravu v celom kontexte. Ustanovenie § 59a ods. 1 písm. c) zákona   o pobyte   cudzincov   je   potrebné   aplikovať   v spojení   s   §   59a   ods.   4   uvedeného zákona,   podľa   ktorého   pred   výkonom   rozhodnutia   podľa   odseku   1   policajný   útvar preskúma, či je výkon rozhodnutia podľa odseku 1 v súlade s medzinárodnými zmluvami a týmto   zákonom.   Medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   je pritom   nepochybne   aj   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorého ustanovenia majú prednosť pred právnymi predpismi Slovenskej republiky s právnou silou zákona,   pokiaľ   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd   (čl.   154c   ústavy). Z ustanovení čl. 3 ods. 2 a čl. 6 smernice Rady č. 2001/40/ES z 28. mája 2001 vyplýva, že „Členské štáty budú uplatňovať túto smernicu rešpektujúc ľudské práva a základné slobody.... Vykonávajúci členský štát najskôr preskúma situáciu dotknutej osoby, aby zabezpečil, že ani relevantné medzinárodné právne nástroje, ani platné vnútroštátne právne predpisy nie sú v   rozpore   s   vykonaním   rozhodnutia   o   vyhostení...,   taktiež   vyplýva   právna   možnosť a zároveň povinnosť členských štátov Európskej únie zabezpečiť účinnú ochranu ľudských práv a základných slobôd osôb aj v prípadoch výkonu rozhodnutia o vyhostení.

Orgány   Slovenskej   republiky   sú   povinné   aj   v prípade   aplikácie   noriem   práva Európskej   únie   alebo   v prípade   aplikácie   noriem   vnútroštátneho   práva   predstavujúcich transpozíciu   právnych   aktov   orgánov   Európskej   únie   rešpektovať   právo   na   ochranu rodinného   života   v rozsahu   štandardu   priznaného   dohovorom,   pretože   tento   záväzok do   1.   decembra   2009   vyplýval   z ustanovenia   čl.   6   ods.   2   Zmluvy   o Európskej   únii a od 1. decembra   2009   vyplýva z čl.   7   a čl.   53   Charty   základných   práv   Európskej   únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009 porušil právo sťažovateľa na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), a to v dôsledku nedostatočného preskúmania rozhodnutia krajského súdu z 19. novembra 2008 týkajúceho sa zákonnosti administratívnych rozhodnutí orgánov cudzineckej polície z 9. júla 2008 a zo 14. apríla 2008   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o udelenie   povolenia   na   trvalý   pobyt   podanej 14. januára 2008.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa zaručeného dohovorom (bod 1 výroku nálezu), preto aj napadnutý rozsudok zrušil a prikázal najvyššiemu súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou   najvyššieho   súdu   v ďalšom   priebehu   konania   bude   dôsledne   posúdiť správnosť rozsudku krajského súdu č. k. 1 Scud/43/2008-37 z 19. novembra 2008 podľa všetkých okolností podstatných pre posúdenie sťažovateľom namietaného porušenia jeho práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru. Povinnosťou najvyššieho súdu bude zároveň svoje závery v tomto smere dostatočne odôvodniť.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, čo odôvodnil tým, že mu bolo v dôsledku porušenia ľudského práva zaručeného v čl. 8 ods. 1 dohovoru počas   dlhého   obdobia   znemožnené   žiť   so   svojou   manželkou,   čo   mu   spôsobilo   vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

Ústavný súd prihliadol   na okolnosti   sťažovateľovho prípadu   zohľadňujúc povahu porušenia práva sťažovateľa (porušenie jeho procesnej stránky), ktoré ešte možno napraviť v ďalšom priebehu konania, kde sa preukáže, či došlo aj k priamemu porušeniu práva na rešpektovanie rodinného života odoprením povolenia na trvalý pobyt. Aj keď sťažovateľ musel   aj   doterajšie   odlúčenie   od   manželky   pociťovať   ako   určitú   ujmu,   ústavný   súd prihliadol na to, že na vzniku uvedenej situácie sa sťažovateľ zásadným spôsobom podieľal sám, a to nelegálnym vstupom na územie Slovenskej republiky a jemu predchádzajúcim dlhodobým   nelegálnym   pobytom   na   území   Spolkovej   republiky   Nemecko   a Talianskej republiky, ako aj netransparentnosťou, resp. protirečivosťou dôvodov uvedených orgánom Policajného   zboru   pri   podaní   žiadosti   o azyl   a neskôr   pri   podaní   žiadosti   o povolenie trvalého pobytu. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade predstavuje výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie ľudských práv sťažovateľa a predovšetkým zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sža 8/2009 z 2. apríla 2009 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie dostatočné a primerané opatrenia na nápravu zisteného porušenia ústavnosti. Ústavný súd preto sťažnosti v časti týkajúcej sa návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nevyhovel   (bod   4   výroku nálezu).

Sťažovateľ žiadal taktiež priznanie trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   sťažovateľom   vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41   € (20 950 Sk).   Náhradu   priznal za dva   úkony právnej služby v roku   2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon po 115,90   €,   čo   spolu   s   režijným   paušálom   dvakrát   po   6,95   €   predstavuje   sumu 245,70 €, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. decembra 2009