znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 1. júna 2007 podal okresnému súdu proti   Stavebnému   bytovému   družstvu   Bratislava   II   návrh   „o neplatnosť   hlasovania   na domovej schôdzi dňa 24. 05. 2007“.

Okresný súd 15. augusta 2007 vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov a na zaplatenie súdnych poplatkov.

Podaním   z 22.   augusta   2007   sa   sťažovateľ   vyjadril   k výzve   a súčasne   požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa   5.   septembra   2007   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“.

Dňa 10. septembra 2007 sa sťažovateľ k veci vyjadril podaním z 8. septembra 2007.

Okresný súd uznesením z 10. októbra 2007 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, proti ktorému podal na okresnom súde 22. októbra 2007 odvolanie. Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   z 31.   januára   2007   potvrdil   napadnuté   uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil 10. marca 2008.

Dňa 1. apríla 2008 podal sťažovateľ Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky návrh na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniam všeobecných súdov, ktorý bol odstúpený na vybavenie Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Krajská prokuratúra 9. júna 2008 oznámila sťažovateľovi, že dôvody   na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C/103/2007 nekonal, a preto 27. júna 2008 podal predsedníčke tamojšieho súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, súčasne navrhol okresnému súdu vykonať ďalšie dôkazy a opravil petit svojho pôvodného návrhu.

Dňa 30. júna 2006 požiadal zákonnú sudkyňu „o ukončenie porušovania základných práv a marenie konania kriminálnym vypaľovaním súdnych poplatkov“.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   používa   na   adresu   zákonnej   sudkyne   vulgárne a neprimerané   výrazy,   ktorá   podľa   neho „porušuje   právo   žalobcu   na   oslobodenie   od poplatkov   zo   známych   dôvodov   a z dôležitého   dôvodu,   že   bol   oslobodený   od   súdnych poplatkov Uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn.; 3 Co/360/05-97 zo dňa 22. 09. 2006“.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/103/2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Odvolávajúc   sa   na   nepriaznivú   životnú   situáciu   sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.  

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v neprimeraných   časových   prieťahoch   spôsobených   nečinnosťou okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a domnieva sa, že jeho žiadosti malo byť okresným súdom vyhovené aj vzhľadom na iné prebiehajúce   konania   na   všeobecných   súdoch,   v ktorých   bol   oslobodený   od   platenia súdnych poplatkov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) [obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06].

Účinnosť spomínaného právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní (§ 3 ods. 7 a § 62 a násl. zákona o súdoch) potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu konať bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ v konaní, ktoré trvá od 1. júna 2007, podal 27. júna 2008 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Následne sťažovateľ 7. júla 2008 doručil ústavnému súdu sťažnosť pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 17 C/103/2007.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   využitie   uvedeného   právneho   prostriedku   v lehote, ktorá   uplynula   od   podania   sťažnosti   predsedníčke   okresného   súdu   na   jeho   sťažnosť, do podania   ústavnej   sťažnosti   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka   okresného súdu   dostala   primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (obdobne napr. IV. ÚS 48/04, II. ÚS 101/06, III. ÚS 137/07, III. ÚS 217/08).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v danom prípade predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na použitie ktorého   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   bolo   bezúspešné   a   neprinieslo   ňou sledovaný   cieľ,   ani k záveru,   že napriek   jeho   využitiu   predsedníčka   okresného   súdu primerane ešte nereagovala a nevyužila príležitosť, aby sama urobila nápravu a odstránila protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že namietané konanie na okresnom súde trvalo do podania sťažnosti ústavnému súdu iba 13 mesiacov. Túto dobu ústavný súd (ak navyše okresný súd konal počas tohto obdobia o procesných otázkach, ako je to vyplýva z úkonov účastníkov   konania   uvedených   v sťažnosti)   zásadne   nepovažuje   za   dobu   relevantne zasahujúcu do jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. m. m. IV. ÚS 200/03).

Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu, prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti   opätovného   konania   a rozhodovania   vo   veci   samej   podľa   §   24   zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol   o tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Hoci   sťažovateľ   spomína   v   časti sťažnosti   aj   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy, v odôvodnení a ani v jej petite neuviedol konkrétne dôvody, v čom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa citovaného ustanovenia, preto sa touto časťou sťažnosti ústavný súd už nezaoberal.

Čo sa týka požiadavky sťažovateľa, aby okresný súd rozhodol o jeho oslobodení od súdnych   poplatkov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 C/103/2007,   pretože   už   v iných konaniach bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, ústavný súd k tomu uvádza, že táto otázka patrí výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, do ktorej ústavný súd nie je v danom prípade oprávnený zasahovať.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008