znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. K. a M. F., obe bytom M., zastúpených advokátkou JUDr. O. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Prešov v konaní vedenom   pod sp. zn. 16 C 198/2000 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 14/2007, 3 Co 76/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. septembra 2007   doručené   podanie   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v I.   rade“)   a M.   F.   (ďalej   len „sťažovateľka   v   II.   rade“),   obe   bytom   M.   (spolu   len   „sťažovateľky“)   označené   ako „Sťažnosť na začatie konania vo veci porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“, v ktorom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Okresného   súdu   Prešov (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   16   C 198/2000   a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3   Co 14/2007, 3 Co 76/2007.

V   označených   konaniach,   predmetom   ktorých   bolo   vypratanie   nehnuteľností   – pozemkov – nachádzajúcich sa v katastrálnom území obce M., sťažovateľky vystupovali ako odporkyne. Okresný súd im už uvedeným rozhodnutím uložil povinnosť vypratať tieto nehnuteľnosti a zároveň sťažovateľku v I. rade zaviazal k náhrade trov konania v prospech navrhovateľa   a   v prospech   štátu.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka v I. rade   odvolanie.   Krajský   súd   rozhodnutím   z   13.   júna   2007   prvostupňový   rozsudok vo vzťahu k sťažovateľkám vo veci samej a vo vzťahu k sťažovateľke v I. rade vo výroku o trovách   konania   a vo   výroku   o jej   povinnosti   zaplatiť   trovy   štátu   potvrdil.   Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007.

Podľa sťažovateliek právoplatným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené ich „základné   ústavné   právo   –   právo   na   spravodlivú   súdnu   a inú   právnu   ochranu   – na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé súdne rozhodnutie, zaručené v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 a 13 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Dôvodom porušenia uvedeného práva je podľa názoru sťažovateliek skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti sťažovateľky a ich právni predchodcovia užívali „nepretržite, nerušene a dobromyseľne“ už od   roku   1911.   Sú   tak   presvedčené   o existencii   ich   vlastníckeho   práva   k sporným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľky neústavnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu vidia aj v tom, že krajský súd ako súd odvolací „vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil možnosť podať proti nemu dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. z dôvodu, že ide o vec po právnej stránke zásadného významu“, hoci mu to sťažovateľky navrhli, a ani sa s týmto ich návrhom v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

Nakoniec   sťažovateľky   voči   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   namietali nezohľadnenie   skutočnosti,   že   uznesením   okresného   súdu   zo   14.   novembra   2006   bola sťažovateľka v I. rade „oslobodená od súdnych poplatkov“ a krajský súd jej aj napriek tomu uložil povinnosť nahradiť trovy konania v plnom rozsahu. Krajský súd preto podľa názoru sťažovateliek postupoval v rozpore s § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V závere svojej sťažnosti sťažovateľky navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   navrhovateliek   na   spravodlivé   súdne   konanie   a spravodlivé súdne rozhodnutie v zmysle čl. 46 Ústavy SR postupom Okresného súdu a Krajského súdu v Prešove porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. 3 Co/14/2007, 3 Co 76/2007 zo dňa 13. 6. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000.- Sk, ktoré sa ukladá vyplatiť k rukám žalovanej v 1. rade – M. K. a náhrada trov konania z právneho   zastúpenia   v sume   6   296.-   Sk,   ktorá   má   byť   vyplatená   na   účet   právnej zástupkyni.“

II.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Napriek tomu, že sťažovateľky formálne svoje podanie označili ako „Sťažnosť na začatie konania vo veci porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“, ústavný súd vychádzajúc z obsahu a súc viazaný petitom ich sťažnosti túto posúdil ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou je namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z   22.   marca   2006   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 198/2000 mali sťažovateľky možnosť podať odvolanie, ktorú aj využili. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označeného základného   práva.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v   časti   namietajúcej   porušenie sťažovateľkami označeného práva rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   z   podanej   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľky   sa   v nej   obmedzili na vyjadrenie nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu s poukazom na to, že aj   keď   Správa   katastra   Prešov   jednostranne   výmeru   ich „nehnuteľností   upravila   – zmenšila a vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam (...) nadobudli vydržaním“, krajský súd to napriek preukázaným tvrdeným skutočnostiam neuznal.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   však   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   sa s problémom   vlastníckeho   práva   sťažovateliek   k sporným   parcelám   v rámci   konania o podanom   odvolaní   vysporiadal,   keď   zo   znaleckého   dokazovania   vykonaného v prvostupňovom konaní vyvodil, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol žalobca dedením, a preto   nemohli   byť   predmetom   darovacej   zmluvy   v prospech   sťažovateľky   v II.   rade. Zo skutočností   riadne   popísaných   v odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   tento   vyvodil, že sťažovateľka v II. rade „už pri nadobudnutí vlastníctva darovacou zmluvou z 25. 9. 1962 presne vedela, ktoré pozemky nadobúda do vlastníctva. Napriek tomu začala užívať aj časti parcely mpč. 705“, ktorá je vlastníctvom žalobcu. Preto „nemohla byť v dobrej viere v tom, že vykonáva vlastnícke právo k časti parcely mpč. 705. Tým dobrá viera nemohla prejsť ani na jej dcéru žalovanú v 1.   rade“. Krajský súd tiež uviedol,   že sťažovateľky „neuviedli žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o dobromyseľnosti   pri nastúpení   do   držby   podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1950“, a taktiež „nepreukázali dobromyseľnosť   potrebnú   pre   celú   vydržaciu   dobu   podľa   Občianskeho   zákonníka č. 141/1950 Zb“.

K tomu ústavný súd uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V odôvodnení svojho rozsudku však   krajský   súd   riadne   opísal   svoje   úvahy   o predmete   konania   a dostatočne   vysvetlil dôvody,   ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Preto   v tejto časti   podanú   sťažnosť   ústavný súd zhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru došiel ústavný súd aj pokiaľ ide o námietky sťažovateliek voči rozhodnutiu   krajského   súdu,   v dôsledku   ktorého   potvrdil   aj   časť   prvostupňového rozhodnutiu týkajúcu sa trov konania. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že už okresný súd ako súd prvého stupňa zohľadnil, že sťažovateľka v II. rade je dôchodkyňou, a preto ju nezaviazal k náhrade trov žalobcu. Na tomto závere krajský súd nič nezmenil, čím akceptoval predpoklady sťažovateľky v II. rade pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Rovnaké dôvody však nezistil u sťažovateľky v I. rade, pričom riadne objasnil dôvody, pre ktoré v jej prípade neaplikoval ustanovenie § 150 OSP. Zdôraznil, že „pri posudzovaní   okolností   hodných   osobitného   zreteľa   je   treba   prihliadať   na   osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery obidvoch účastníkov konania (žalobcu i žalovanej v 1. rade). Treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli žalobcu k súdnemu uplatneniu nárokov, ako aj prihliadať na postoj účastníkov v konaní. Zárobkové, osobné a majetkové pomery na strane žalobcu, ktorý je starobným dôchodcom vo svojom veku nesvedčia, aby mal znášať trovy   konania,   ktoré   mu   v priebehu   konania   vznikli.   Postoj   žalovanej   v 1.   rade (sťažovateľky v I. rade – pozn.) vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku v konaní bol odmietavý. Za takých okolností neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pri aplikácii ustanovenia § 150 O. s. p.“

Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek, že krajský súd nepripustil možnosť podania dovolania proti jeho rozsudku podľa § 238 ods. 3 OSP, ústavný súd uvádza, že je na úvahe odvolacieho   súdu,   či   túto   možnosť   danú   zákonom   využije   alebo   nie.   Predmet   sporu a rozhodnutie   o ňom   krajský   súd   nepovažoval   za   otázku   po   právnej   stránke   zásadného významu, a tento jeho záver ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať. Pritom ústavný súd už nad rámec odôvodnenia poukazuje na prax všeobecných súdov pri aplikácii ustanovenia § 238 ods. 3 OSP, ktoré zastávajú názor, že pripustenie dovolania odvolacím súdom nie je viazané na návrh účastníka konania a odvolací súd v prípade existencie takéhoto návrhu nie je   ním   viazaný   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   marca   2003, sp. zn. Obdo V 79/2000).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateliek formulovanými v petite ich sťažnosti a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007