znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 M Cdo 15/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2006 doručená sťažnosť Š. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 M Cdo 15/2005.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Okresný súd Levice (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 76/2004-59 zo 17.   augusta   2004   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   Okresnému   stavebnému   bytovému družstvu   L.   (ďalej   len   „stavebné   bytové   družstvo“)   poplatok   z omeškania   2,5   promile zo sumy 7 710 Sk za každý deň omeškania od 1. januára 2001 do 28. mája 2004. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podnet sťažovateľa z 25.   mája   2005   podal   proti   predmetnému   rozsudku   mimoriadne   dovolanie,   ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 243e ods. 1 v spojitosti s § 243f ods. 1 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Rozsudok okresného súdu považoval   za   zmätočný   a nepreskúmateľný,   pretože   z obsahu   spisu   ani   zo   samotného rozsudku nevyplynulo, s akým plnením a kedy sa sťažovateľ dostal do omeškania.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2005   z 21.   apríla   2006   odmietol mimoriadne dovolanie pre nesplnenie procesných predpokladov na podanie mimoriadneho opravného   prostriedku.   Konštatoval,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   na   strane žalovaného,   ktorý   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   nevyužil   žiadne zákonom dovolené a efektívne procesné prostriedky nápravy ním tvrdeného nezákonného stavu, pričom netvrdil, že by tu boli objektívne prekážky brániace mu v ich využití v rámci riadne inštančného postupu.

Na základe rozsiahleho zdôvodňovania splnenia procesných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania je sťažovateľ toho názoru, že právoplatný rozsudok všeobecného súdu   prvého   stupňa   je   spôsobilým   predmetom   mimoriadneho   dovolania   a že   nie   je zákonnou   procesnou   podmienkou   účastníka   konania   vyčerpať   iné   dostupné   právne prostriedky nápravy.

Podľa sťažovateľa uvedeným postupom v konaní sp. zn. 2 M Cdo 15/2005 najvyšší súd porušil základné práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojho základného práva   na   prístup   k   súdu   vidí   v tom,   že   najvyšší   súd   zmaril   možnosť   právnu   vec 12 C 76/2004 znovu otvoriť a prerokovať v merite veci mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v konaní sp. zn. 2 M Cdo 15/2005. Porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   súčasne   vzniklo   postupom   dovolacieho   súdu,   ktorý   mu   odňal   zákonnú možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v konaní pred všeobecným súdom. Nespravodlivosť   postupu   dovolacieho   súdu   spočíva   podľa   neho   vo   vadnej   aplikácii ustanovení OSP a tiež aj v zaujatí stanoviska, že napadnutý výrok rozsudku súdu sa týka „bagateľnej“   veci,   akou   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   je   príslušenstvo   pohľadávky. Poukázal   pritom   na   tú   skutočnosť,   že   v tomto   prípade   príslušenstvo   pohľadávky viacnásobne prevyšuje samotnú vymáhanú istinu 7 710 Sk, keď v numerickom vyjadrení je poplatok z omeškania vyčíslený na 23 978 Sk. Podľa sťažovateľa sú práve všeobecné súdy, ktorým je aj najvyšší súd, v prvom rade zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov a dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy a dohovoru. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, a práve tento súd vyvodil zjavne neodôvodnený záver, keď rozhodol, že podmienky pre uskutočnenie dovolacieho konania proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 76/2004-59 zo 17. augusta 2004 nie sú splnené a mimoriadne dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 15/2005, priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   15   000   Sk,   ako   aj   vyčíslené   trovy   konania   v sume 5 788 Sk jeho právnej zástupkyni.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného porušenia súdnej   ochrany   sťažovateľa   v dôsledku   postupu   a   rozhodnutia   dovolacieho   najvyššieho súdu, ktorým tento súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora voči časti rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12   C   76/2004-59   zo   17.   augusta   2004,   ktorou   bola sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   stavebnému   bytovému   družstvu   poplatok z omeškania vo výške 2,5 promile zo sumy 7 710 Sk za každý deň omeškania od 1. januára 2001 do 28. mája 2004. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že príslušný súd v konaní o mimoriadnom   dovolaní   v jeho   veci   nezabezpečil   jeho   právo   na   spravodlivý   proces a prístup k súdu v súlade s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených záležitostí, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   splnenia   podmienok   konania   o mimoriadnom   dovolaní (I. ÚS 136/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   splnenia   podmienok   konania o mimoriadnom   dovolaní   majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka   posúdenia   podmienok   konania   o mimoriadnom   dovolaní   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, veta za bodkočiarkou O. s. p., v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.)   predovšetkým   skúmal,   či   boli   splnené   procesné   predpoklady   na   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky,   požadované ustanovením § 243e O. s. p.

Označené   ustanovenie   priznáva   generálnemu   prokurátorovi   procesné   oprávnenie podať mimoriadne dovolanie vtedy, ak sú splnené (okrem procesných podmienok) aj ním ustanovené procesné predpoklady na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Generálny prokurátor môže podať mimoriadne dovolanie

-na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu,

-na základe zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,

-ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu a

-ak túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne (pozri dikciu ustanovenia § 243e ods. 1 in fine O. s. p.). Ak uvedené zákonné predpoklady nie sú splnené, treba mať za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať tento mimoriadny opravný prostriedok; ak ho napriek tomu podal, dovolací súd ho musí ako neprípustný odmietnuť [§ 243b ods. 4, § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.].

Pri skúmaní, či sú splnené uvedené procesné predpoklady mimoriadneho dovolania, je nutné si uvedomiť, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie, s cieľom presadiť vecnú   správnosť   a spravodlivosť   súdneho   rozhodnutia   v odôvodnených   prípadoch. Mimoriadne   dovolanie   ale   môže   splniť   uvedený   účel   iba   vtedy,   ak   sú   splnené   kritéria akceptovateľnosti jeho úpravy. Jednou z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné, dostupné právne (procesné) prostriedky nápravy pochybení, vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie   týchto   kritérií   právnej   úpravy   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   je nevyhnutné   z hľadiska   princípov   právneho   štátu   (čl.   1   ústavy),   ale   aj   z aspektov   práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý proces v súlade s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná teda len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a zákonom chránených záujmov,   alebo   takéto   právne   prostriedky   nemala   k dispozícii,   príp.   boli   tu objektívne   prekážky,   ktoré   jej   znemožnili   ich   využitie.   Z tohto   zákonného   predpokladu vyplýva   významné   obmedzenie   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   ktoré   zabezpečuje jeho výnimočnosť, v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (podrobnejšie pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 57/99).

Účastník   konania   (žalovaný),   ktorý   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, nevyužil žiadne zákonom dovolené a efektívne procesné prostriedky nápravy ním tvrdeného nezákonného stavu; dovolateľ ani netvrdil, že by tu boli objektívne prekážky, ktoré by žalovanému bránili v ich využití v rámci riadneho inštančného postupu. Z týchto dôvodov mal preto dovolací súd za to, že generálny prokurátor nebol oprávnený podať v danej   veci   (bagateľnej   –   príslušenstvo   pohľadávky   takou   je)   mimoriadny   opravný prostriedok, ktorým by sa mal vecne zaoberať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o splnení podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, a preto ho ústavný súd považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   považovať   podmienky   konania o mimoriadnom   dovolaní   za   nesplnené.   V každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu,   ktorý   prijíma   aj   stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ak by napadnutý právny názor najvyššieho súdu bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustavení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.   Ústavný   súd   už   preto   nerozhodoval   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2006