znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 331/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Mgr. L. Z., bytom P, zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 2,   čl.   46   ods.   1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 14 ods. 1 a čl. 20 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   uznesením Obecného zastupiteľstva obce V. č. 224/1993 z 28. decembra 1993, postupom Okresného súdu Žilina v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   2122/98,   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 274/00, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 199/04, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 41/2005 zo 17. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. Mgr. L. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2005 doručená sťažnosť RNDr. Mgr. L. Z., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H. B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“), ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 14 ods. 1 a čl. 20 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Obecného zastupiteľstva obce V. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“)   č.   224/1993   z   28. decembra 1993,   postupom   Okresného   súdu   Žilina v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   2122/98,   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 274/00 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 199/04, ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 41/2005 zo 17. júna 2005.

Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že obecné zastupiteľstvo uznesením č. 224/1993 z 28. decembra 1993 „schválilo zmenu názvu ulice (...) a ulicu (...)“, preto sa sťažovateľ 29. novembra 1995 obrátil podaniami na Okresnú prokuratúru v Ž. (ďalej len „okresná   prokuratúra“)   a Okresný   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Ž.   (ďalej   len „okresný úrad vyšetrovania“), v ktorých oznámil podozrenie zo spáchania trestného činu tým, že došlo k premenovaniu ulice (...) na ulicu (...). Okresná prokuratúra „na podanie sťažovateľa zo dňa 29. 11. 1995 odpovedala dňa 21. 1. 2005 s tým, že uznesenie sp. zn. ČVS: VP-466/01-95 z 23. 5. 1996 podľa § 159 ods. 1) vtedy platného Trestného poriadku, ktorým vyšetrovateľ vec odložil považuje za zákonné“. Dňa 9. júna 1996 podal sťažovateľ okresnej   prokuratúre   podanie „o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu   zneužitia právomoci   verejného   činiteľa“ vyšetrovateľom   okresného   úradu   vyšetrovania,   ktoré prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. Pn 1141/95 z 2. júla 1996 odložil.Žalobou proti obci V. doručenou okresnému súdu 11. decembra 1998 sa sťažovateľ domáhal, „aby   súd   v rozsudku   konštatoval,   že   pomenovanie   ulice   podľa   (...)   bolo protizákonné   a aby   obec   V.   bola   povinná   najneskôr   do   5-tich   dní   po   právoplatnosti rozsudku ulicu premenovať“. Okresný súd Žilina unesením sp. zn. 6 C 2122/98 zo 6. júla 2000 „vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a spis postúpil bez rozhodnutia Okresnému súdu Levice“ (Okresnému súdu Levice bol spis doručený 10. októbra 2000), ktorý uznesením č. k. 11 C 274/00-65 zo 17. apríla 2001 konanie zastavil s tým, že vec po tom, ako uvedené rozhodnutie   nadobudne   právoplatnosť,   postúpi   ústavnému   súdu.   Proti   tomuto   uzneseniu podal   sťažovateľ   7.   júna   2001   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 6 Co 319/02-82 z 31. decembra 2002 tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Levice   zrušil   a vec   mu vrátil   na ďalšie   konanie.   Rozsudkom   č.   k.   11   C 274/2000-123 z 27. apríla 2004 Okresný súd Levice žalobu zamietol, proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal   22.   júla   2004   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   6 Co 199/2004-154 z 12. októbra   2004   rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Sťažovateľ   proti   rozsudku krajského súdu podal 7. januára 2005 dovolanie najvyššiemu súdu, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu z 12. októbra 2004 i rozhodnutia súdu prvého stupňa z 27. apríla 2004 a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na ústavný súd sa sťažovateľ obrátil sťažnosťou z 8. februára 2005 podanou v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti odvolacieho rozsudku (9. decembra 2004) po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov vrátane dovolania. Vo svojej sťažnosti z 8. februára 2005 sťažovateľ   okrem   iného   namietal,   že   rozhodnutia   odvolacieho   i prvostupňového   súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, a požadoval zrušenie týchto rozhodnutí.

Ústavný   súd   svojím   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   103/05-22   z 9.   júna   2005   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   okrem   iného   i z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože o ochrane sťažovateľových práv a slobôd vtedy rozhodoval iný súd – najvyšší súd. Ústavný súd sa preto podľa sťažovateľa tou časťou sťažnosti, ktorou sa domáhal zrušenia rozsudku Okresného súdu Levice, rozsudku krajského súdu a primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 41/2005 zo 17. júna 2005 doručeným sťažovateľovi   17.   augusta   2005   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   bez   toho,   aby   bola preskúmaná vecná správnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu   a Okresného súdu Levice.

Podľa sťažovateľa uznesením obecného zastupiteľstva z 28. decembra 1993 došlo a neustále dochádza k porušovaniu jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 ods. 1 listiny a uvedené uznesenie je aj v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa predmetným uznesením je porušované aj jeho právo podľa čl. 20 paktu a v ňom zahrnuté právo sťažovateľa na vlasť bez vojnovej propagácie, bez propagácie rasovej a náboženskej nenávisti a bez podnecovania k diskriminácii.

Sťažovateľ sa za účelom ochrany svojich práv podľa čl. 36 a čl. 38 Listiny, čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 14 paktu obrátil 11. decembra 1998 na Okresný súd   Žilina,   aby   sa   domáhal   svojho   práva   na   ochranu   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti a dobrej   povesti   voči   obci   V.   a aby   mu   táto   obec   zaplatila   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 16 Sk. Predmetné konanie vedené na Okresnom súde Žilina bolo ukončené   6.   júla   2000,   keď   bol   spisový   materiál   v tejto   veci   z dôvodu   miestnej nepríslušnosti postúpený Okresnému súdu Levice, ktorému však bol podľa jeho tvrdenia spisový materiál vo veci doručený až 10. októbra 2000.

Konanie   pred   Okresným   súdom   Žilina   bolo   podľa   sťažovateľa   poznačené neprimerane   dlhými   a zbytočnými   prieťahmi   v konaní,   na   ktoré   sa   sťažovateľ   viackrát u predsedu Okresného súdu Žilina sťažoval.

V konaní v uvedenej   veci   pokračoval po postúpení veci   Okresný   súd Levice   a aj konanie   pred   týmto   súdom   malo   podľa   sťažovateľa „závažné   vady   konania   spôsobené postupom súdu a vykonanými úkonmi vo veci“.

V priebehu odvolacieho konania na krajskom súde vedeného pod sp. zn. 6 Co 199/04 nebol sťažovateľ na pojednávaní konanom 12. októbra 2004 poučený o svojich právach, tak ako   to   predpokladá   §   5   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), predsedníčka senátu mu neumožnila vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a jeho prednes k predloženým dôkazom asi po 2,5 minútach zastavila a bol vyzvaný, aby „bol ticho a posadil sa“, pričom odporca v predmetnej veci na pojednávaní prerušený vo svojom prejave   nebol   a mohol   k veci   uviesť,   čo   chcel.   Celé   pojednávanie   pritom   trvalo   len asi 29 minút.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   dovolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nesprávne a nepresne posúdil   dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, ako aj všetky uvádzané dovolacie dôvody.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 280 000 Sk, pretože „(...) Dlhodobo a intenzívne, od roku 1995, sú porušované   jeho   základné   práva   a slobody.   Tým   okrem   iného   dochádza   k významným zásahom do jeho súkromného života, cíti sa ohrozený a nemá pocit bezpečia. Sťažovateľ je už takmer desať rokov nútený žiť v právnej neistote a to z dôvodov prieťahov v súdnom konaní.   V súdnom   konaní   a v postupoch,   ktorými   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   pred porušovaním jeho sťažovateľa bol sťažovateľ mnohokrát ponižovaný, a to buď slovne, alebo tým,   že   súdy   i iné   orgány   ignorovali   jeho   podania,   reagovali   na   ne   s veľkým a neospravedlniteľným   oneskorením   alebo   na   ne   nereagovali   vôbec,   prípadne   právne nekonzistentne. (...)“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd „vydal nasledujúci nález:

Uznesenie obecného zastupiteľstva obce V. č. 224/1993 zo dňa 28. 12. 1993, ktorým bolo rozhodnuté o premenovaní ul. (...) na ulicu (...), je z dôvodu uctievania a oslavovania (...), čiže uctievania, a propagovania protagonistov Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 ako aj verejného propagovania symbolov fašistického štátu, porušením vyššie uvedených základných práv   a slobôd   sťažovateľa,   a teda v rozpore   s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými   zákonmi   a ustanoveniami   medzinárodných   zmlúv,   s ktorými   vyslovila   súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a ktoré   boli   ratifikované   a vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom a ktorými je Slovenská republika viazaná, a preto sa zrušuje. Rozsudok Okresného súdu Levice sp.   zn.   11 C 274/2000 zo dňa 27.   4.   2004 sa zrušuje.

Rozsudok   odvolacieho   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   6   Co   199/2004-154,   zo   dňa 12. 10. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   Bratislave,   ako   súdu dovolacieho, sp. zn. 2 Cdo 41/2005, zo dňa 17. júna 2005 sa zrušuje.

Sťažovateľovi   sa   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 280 000,- Sk“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II. A. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3 písm.   a),   čl. 14   ods.   1   a   čl.   20   paktu   uznesením   obecného   zastupiteľstva   č.   224/1993 z 28. decembra 1993,   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 2122/98, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 11   C   274/00   a postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 199/04

Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 17. októbra 2005 sa v tejto časti týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 103/05-22 z 9. júna 2005, ktorým sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z rôznych dôvodov (v časti namietaného porušenia práv sťažovateľa uznesením obecného zastupiteľstva a postupom Okresného súdu Žilina bola sťažnosť odmietnutá ako oneskorene podaná, v časti namietaného porušenia práv   sťažovateľa   krajským   súdom   bola   sťažnosť   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu a napokon v časti namietaného porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   274/00   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená).

Právoplatné   rozhodnutie   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   103/05-22   z 9.   júna   2005 predstavuje v tomto konaní prekážku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), a preto vo veci konajúci senát ústavného súdu musel sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

II. B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy, práv podľa čl. 6 dohovoru, práv podľa čl. 36 a čl. 38 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 3 písm. a) paktu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 41/2005 zo 17. júna 2005

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vo vzťahu k najvyššiemu súdu namietal, že dovolací súd „nesprávne a nepresne posúdil dovolací dôvod podľa § 237 písmena f) OSP, ako aj všetky uvádzané dovolacie dôvody“. Podstatou tejto časti jeho sťažnosti je teda namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru), v dôsledku ktorého došlo aj k zásahu do jeho ďalších vyššie označených práv.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   41/2005   zo   17.   júna   2005   rozhodol,   že dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 199/2004 z 12. októbra 2004 odmieta, a súčasne žalovanému v uvedenom konaní náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   je zrejmé,   že   sťažovateľ   namietanú nesprávnosť rozhodnutia   najvyššieho   súdu   videl   v tom,   že   tento   nesprávne   posúdil   jeho   dovolacie dôvody,   ktorými   sťažovateľ   v dovolacom   konaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 6 Co 199/2004-154 z 12. októbra 2004 namietal, že postupom súdu v tomto konaní sa mu odňala možnosť konať pred súdom tým, že „predsedníčka senátu na tomto pojednávaní neumožnila sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom po asi 2,5 minútach jeho prednesu k predloženým dôkazom bol sťažovateľ vyzvaný, aby bol ticho a posadil sa. Podotýkame, že v priebehu tohto pojednávania nebol odporca prerušený vo svojom prejave a mohol povedať k veci čo chcel. Celé pojednávanie pritom trvalo len asi 29 minút“.

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   41/2005 zo 17. júna 2005, po zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania, skúmal najvyšší súd predovšetkým jeho prípustnosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, podľa ktorých mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „(...) Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že nemal na pojednávaní konanom dňa 12. 10. 2004 rovnakú   možnosť   ako   žalovaný   vyjadriť   sa   k predmetu   sporu,   treba   uviesť,   že   táto skutočnosť   z obsahu   zápisnice   o pojednávaní   z 12.   10.   2004   nevyplýva.   Po   začatí pojednávania bol obidvom účastníkom daný priestor k tomu, aby predniesli a doplnili svoje návrhy, čo účastníci aj využili. Ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní žalobcovi bolo udelené slovo aj po prednese žalovaného. Nebol preto v konaní pred odvolacím súdom narušený   princíp   rovnosti   tak,   ako   sa   to   snaží   interpretovať   žalobca.   Napokon   na skutočnosť,   že   tento   princíp   nebol   odvolacím   súdom   porušený,   poukazuje   aj   žalovaný v svojom vyjadrení k dovolaniu.

K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že odvolací súd mu neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, dovolací súd udáva, že odvolací súd na pojednávaní 12. 10. 2004,   okrem   prečítania   záznamu   zo   spravodajskej   realizácie   predloženého   samotným žalobcom,   žiadne   iné   dokazovanie   na   tomto   pojednávaní   nevykonal.   Neobstojí   preto tvrdenie žalobcu, že mu odvolací súd znemožnil realizáciu jeho procesného práva, ktoré mu priznáva ustanovenie § 123 O. s. p. (právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali).

Pokiaľ   bol   žalobca   počas   jeho   prednesu   vyzvaný   predsedníčkou   senátu,   aby   sa vyjadroval   k predmetu   sporu,   nemožno   tento   postup   považovať   za   taký,   ktorým   by   sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom. Pojednávanie totiž vedie predseda senátu a v rámci   neho   robí   vhodné   opatrenia,   aby   zabezpečil   splnenie   účelu   pojednávania a prípadne úspešného vykonania dôkazov (§ 117 ods. 1 O. s. p.). (...)“

Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 41/2005 zo 17.   júna   2005   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   sa   námietkami a argumentáciou   sťažovateľa   v rámci   dovolacieho   konania   riadne   zaoberal,   vo   svojom rozhodnutí uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení sťažovateľom namietaných dovolacích dôvodov   riadil,   ako   aj   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých prípustnosť dovolania posúdil. Svoje rozhodnutie teda najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite odôvodnil.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru). V nadväznosti na to nemohlo teda dôjsť ani k porušeniu ďalších vyššie označených práv sťažovateľa.

II. C.Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005