znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 331/04-70

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti RSDr. Jána Hartmana, CSc.,   bytom   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004 na verejnom zasadnutí 16. marca 2005 takto

r o z h o d o l :  

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004   p o r u š i l   základné právo RSDr. Jána Hartmana, CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania RSDr. Jána Hartmana, CSc., v sume 28 010 Sk (slovom dvadsaťosemtisícdesať slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. M., Advokátska kancelária, do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti RSDr. Jána Hartmana, CSc., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :  

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 331/04-29   z   3.   novembra   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť RSDr. Jána Hartmana, CSc., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), z 1. júna 2004 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004.

Sťažovateľ   bol   ako   odporca   v konaní   o výživné   pre   plnoleté   dieťa   rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 32/00-108 z 12. novembra 2002 zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľky A. K. (predtým H.), bytom S. (ďalej len „navrhovateľka“), sumou 2 000 Sk mesačne s účinnosťou od 12. septembra 2000. Zročné výživné   za   čas   od 12. septembra   2000   do   31.   októbra   2002   povolil   okresný   súd sťažovateľovi   splácať   spolu   s bežným   výživným   po   500   Sk   mesačne   počnúc právoplatnosťou rozsudku. Sťažovateľ napadol rozsudok odvolaním.

Dňa 2. júla 2003 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 34/03-143 z 24. apríla 2003, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu (ako súdu prvého stupňa) v napadnutej časti o určení výživného potvrdil a v časti týkajúcej sa výroku o zročnom výživnom rozsudok zmenil tak, že zročné výživné v sume 55 525 Sk povolil sťažovateľovi splácať po 1 500 Sk mesačne počnúc   právoplatnosťou   rozsudku   vždy   do   15.   dňa   v mesiaci.   Odvolací   súd   zmenil napadnutý   rozsudok   v časti   výroku   o zročnom   výživnom   poukazujúc   na   §   220   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   s odôvodnením,   že   okresný   súd rozsudkom č. k. 5 C 262/99- 39 zo 4. septembra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. januára 2003, zrušil osvojenie navrhovateľky sťažovateľom s tým, že navrhovateľka bude užívať svoje predošlé priezvisko K. [§ 73 ods. 1 a 3 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)]. Navrhovateľka uznala, že vyživovacia povinnosť odporcu k nej zanikla dňom 4. januára 2003. Na základe rozsudku o zrušení osvojenia vyčíslil krajský súd zročné výživné (vychádzajúc zo sumy výživného 2 000 Sk mesačne za obdobie od 12. septembra 2000 do 4. januára 2003 s tým, že sťažovateľ výživné na navrhovateľku   neplatil   vôbec)   na sumu   55   525 Sk, ktorú   povolil   odporcovi   splácať v splátkach po 1 500 Sk mesačne.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že 4. augusta 2003 podal na okresnom súde dovolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 34/03-143 z 24. apríla 2003 z dôvodu, že postupom krajského súdu v odvolacom konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   4.   decembra   2003   v predkladacej   správe   pre najvyšší súd (ako súd dovolací) konštatoval podanie dovolania na pošte 4. augusta 2003, teda   v zákonnej   lehote   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   159/03   z 28.   januára   2004 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP ako oneskorené. Sťažovateľ v tejto súvislosti okrem iného namietal, že najvyšší súd nemal oprávnenie skúmať včasnosť alebo oneskorenosť podania dovolania, pretože túto právomoc mal v zmysle § 209 OSP (v znení účinnom do 31. augusta 2003) v spojení s § 372i OSP súd prvého stupňa.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, takto rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že právoplatným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 159/03 zo dňa 28. 1. 2004 (...) bolo porušené nasledovné základné právo alebo sloboda:

Právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   aj   (...)   a zakazuje   (...) pokračovať v porušovaní vyššie uvedeného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)“

Sťažovateľ zároveň žiadal priznať finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z titulu „nemajetkovej ujmy“ a vo výške 18 000 Sk ako náhradu „majetkovej škody“, ktorú utrpel   v dôsledku   núteného   výkonu   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   4   C   32/00-108 z 12. novembra   2002   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   34/03-143 z 24. apríla   2003.   V   podaní   z 3.   decembra   2004   sťažovateľ   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu   ústavnému súdu   oznámil,   že v zmysle § 30 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo 16.   novembra   2004   v spojení   s výzvou ústavného súdu zo 17. januára 2005 sa k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. KP 8/05-5 z 28. januára 2005 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorý okrem iného uviedol: „Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v časti týkajúcej sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2004 sp. zn. 5 Cdo 159/03, ktorým bolo odmietnuté jeho   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   z 24.   apríla   2003   sp.   zn. 3 Co 34/03,   uviedol,   že   prvostupňový   súd   (Okresný   súd   Malacky)   konštatoval   včasnosť podaného dovolania, zatiaľ čo Najvyšší súd, ako súd dovolací, dovolanie odmietol ako oneskorene podané. V súvislosti s tým vyslovil názor, že dovolací súd nemal oprávnenie skúmať   včasnosť   alebo   oneskorenosť   podania   dovolania,   pretože   túto   právomoc   mal v zmysle   ustanovenia   §   209   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   do   31.   8.   2003 prvostupňový súd.

S týmto   názorom   sťažovateľa   nesúhlasím.   Dovolací   súd   nie   je   viazaný   údajmi prvostupňového súdu   v otázke včasnosti   podaného   dovolania,   uvedenými   v predkladacej správe o predložení veci na rozhodnutie o podanom dovolaní. Ak totiž Najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 10a O. s. p. rozhoduje o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov, ako odvolacích súdov a ak v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 rozhoduje o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho oneskoreného podania, je nepochybne   oprávnený   skúmať   včasnosť   podania   tohto   mimoriadneho   prostriedku.   Ide o logický   dôsledok   uvedeného   spôsobu   rozhodnutia,   ktorému   musí   predchádzať   zistenie existencie dôvodu pre odmietnutie dovolania. Účelom ustanovenia § 209 O. s. p. v znení do 31. 8. 2003, upravujúceho postup prvostupňového súdu, bolo zrýchlenie súdneho konania, teda nevykonávanie ďalších úkonov, ak sú podľa súdu prvého stupňa dané dôvody brániace konaniu o opravnom prostriedku.

Navrhujem   vysloviť   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   že   základné právo sťažovateľa RSDr. Jána Hartmana, CSc. na súdnu ochranu, zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004 porušené nebolo.

Netrvám   na   tom,   aby   Ústavný   súd   konal   vo   veci   samej   na   verejnom   ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od tohto pojednávania.“

V rámci prípravy meritórneho prerokovania predmetnej veci si ústavný súd vyžiadal spisový materiál týkajúci sa právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 32/00 a následne   vyjadrenie   Slovenskej   pošty,   a.   s.,   k dátumu   podania   listovej   zásielky obsahujúcej dovolanie sťažovateľa v uvedenej veci na poštovú prepravu.

Vzhľadom   na potrebu doplnenia dokazovania   nariadil   predseda   senátu ústavného súdu vo veci ústne pojednávanie (§ 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde) aj napriek tomu, že obaja   účastníci   konania   pred   ústavným   súdom   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania v danej veci podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 2. marca 2005 za účasti právneho zástupcu sťažovateľa (zástupca najvyššieho súdu sa na pojednávaní nezúčastnil, miesto a čas konania verejného ústneho pojednávania boli najvyššiemu súdu riadne a včas oznámené), vykonal ústavný súd dokazovanie obsahom súdneho spisu týkajúceho sa právnej veci vedenej na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C   32/00   a následne   vyjadrením   Slovenskej   pošty,   a. s., k dátumu podania listovej zásielky obsahujúcej dovolanie sťažovateľa na poštovú prepravu (list z 20. októbra 2004).

Právny zástupca sťažovateľa v rámci vyjadrenia k stanovisku predsedu najvyššieho súdu vo veci z 28. januára 2005 uviedol argumenty, ktorých podstata je obsiahnutá už v písomnom odôvodnení sťažnosti z 1. júna 2004, poukážuc navyše na obsah vyjadrenia Slovenskej pošty, a. s., z 20. októbra 2004.

Na záver pojednávania zhrnul právny zástupca sťažovateľa svoje návrhy vo vzťahu k tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu z 3. novembra   2004,   žiadajúc,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   právoplatným uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Cdo 159/03   z 28.   januára   2004   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že mu zároveň zakáže pokračovať v porušovaní vyššie uvedeného práva na súdnu a inú právnu ochranu, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Na návrhu týkajúcom sa priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľovi vo výške 18 000 Sk ako náhrady škody v dôsledku núteného výkonu rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 32/00-108 z 12. novembra   2002   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   34/03-143 z 24. apríla 2003 právny zástupca netrval, pretože sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 34/03-143 z 24. apríla 2003 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav týkajúci sa predmetnej veci.

Dňa 2. júla 2003 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 34/03-143 z 24. apríla 2003, ktorým krajský súd (ako súd odvolací) potvrdil prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4   C   32/00-108   z 12.   novembra   2002 v napadnutej časti o určení výživného a v časti týkajúcej sa výroku o zročnom výživnom rozsudok zmenil tak, že zročné výživné v sume 55 525 Sk povolil sťažovateľovi splácať po 1 500 Sk mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku vždy do 15. dňa v mesiaci. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku o zročnom výživnom poukazujúc na § 220 ods. 2 OSP s odôvodnením, že okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 262/99- 39 zo 4. septembra 2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   4.   januára   2003,   zrušil   osvojenie   navrhovateľky sťažovateľom. Na základe rozsudku o zrušení osvojenia vyčíslil krajský súd zročné výživné (vychádzajúc zo sumy výživného 2 000 Sk mesačne za obdobie od 12. septembra 2000 do 4. januára 2003 s tým, že sťažovateľ výživné na navrhovateľku neplatil vôbec) na sumu 55 525 Sk, ktorú povolil odporcovi splácať v splátkach po 1 500 Sk mesačne.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podal na okresnom súde dovolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 34/03-143 z 24. apríla 2003 okrem iného z dôvodu, že postupom krajského súdu v odvolacom konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Dovolanie zo 4. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené 6. augusta 2003.

Listom z 2.   septembra   2003   (č.   l.   179)   vyzval   okresný   súd   právneho   zástupcu sťažovateľa okrem iného na „(...) doručenie dokladu o podaní dovolania na pošte, nakoľko podacia pečiatka pošty je nečitateľná.“ Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu listom z 29. septembra 2003, v ktorom poukazujúc na okamih doručenia podania okresnému súdu „... o 8 03 dňa 6. 8. 2003...“ tvrdil, že nemohlo byť podané na pošte neskôr ako 4. augusta 2003, teda v zákonom stanovenej lehote. Vec bola najvyššiemu súdu predložená 16. decembra 2003. V predkladacej správe okresný súd uviedol, že dovolanie bolo podané na pošte v zákonom stanovenej lehote 4. augusta 2003.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   159/03   z 28.   januára   2004   dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP ako oneskorené. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (pozn., sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom). Žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukazoval najmä na to, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skôr, než sa mohol dovolaním vecne zaoberať, skúmal včasnosť jeho podania, pričom zistil, že bolo podané oneskorene.

Podľa § 240 ods. 1 O. s. p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Podľa § 57 ods. 1 veta prvá lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia   sa   uplynutím   toho   dňa,   ktorý   sa   svojím   označením   zhoduje   s dňom,   keď   došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 2. júla 2003 (teda dňom jeho doručenia zástupcom účastníkov), pričom právoplatnosť je na ňom týmto dňom aj vyznačená. Pretože právoplatnosť   je   skutočnosťou   určujúcou   začiatok   jednomesačnej   lehoty   na   podanie dovolania v zmysle citovaného ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p., pripadol koniec tejto lehoty na deň 2. augusta 2003, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom právoplatnosti. Pretože 2. augusta 2003 bola sobota, bol posledným dňom lehoty na podanie dovolania najbližší nasledujúci pracovný deň, t. j. pondelok 4. augusta 2003 (§ 57 ods. 2 veta druhá O. s. p.). Z odtlačku poštovej pečiatky na obálke pripojenej k dovolaniu je ďalej zrejmé, že dovolanie bolo podané na pošte dňa 5. augusta 2003, teda oneskorene.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. ako oneskorené odmietol.“

V spise okresného súdu týkajúceho sa konania vedeného pod sp. zn. 4 C 32/00 je ako č. l. 168 pripojená poštová obálka, v ktorej bolo 6. augusta 2003 okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa zo 4. augusta 2003. Dátum podania dovolania na poštovú prepravu nie je z odtlačku podacej pečiatky na obálke podania čitateľný.

Slovenská pošta, a. s., vo svojom vyjadrení z 20. októbra 2004 k dátumu podania listovej zásielky obsahujúcej dovolanie sťažovateľa na poštovú prepravu (po predložení originálu   poštovej   obálky   uvedeného   podania)   s poukazom   na   skutočnosť,   že   išlo o obyčajnú listovú zásielku 2. triedy, uviedla: „(...) Keďže je na obálke uvedená pečiatka Okresného súdu v Malackách, na základe ktorej je zrejmé, že tento Okresný súd zaevidoval uvedenú zásielku dňa 06. 08. 2003 (streda), je možné stanoviť len predpokladaný dátum podania predmetnej zásielky.

Pošta   sa   pri   distribúcii   zásielok   riadi   platnými   lehotami   dopravy   zásielok,   ktoré upravuje článok 7 Poštových podmienok. Predpokladaná lehota dopravy pre listy 2. triedy je v zmysle tohto článku stanovená na D + 2, tzn. že zásielka bude dodaná adresátovi najneskôr druhý deň po dni podania. Táto lehota dopravy bola platná aj v roku 2003. Podľa uvedeného môžeme predpokladať podaj zásielky na deň 04. 08. 2003 (pondelok). I keď   je   pečiatka   podacej   pošty   na   zásielke   značne   nečitateľná,   možným   dňom podania by na základe čiastočne čitateľných údajov mohol byť aj deň 03. 08. 2003 (nedeľa). Uvedené by bolo možné ak by bola zásielka podaná na niektorej pošte v obvode mesta Bratislava, ktorá má otváracie hodiny i v čase víkendu.“

III.

1.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   stanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Pokiaľ teda všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol.

2. Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že pre posúdenie otázky včasnosti podania dovolania sťažovateľom bolo rozhodujúce, či bola poštová zásielka obsahujúca uvedené podanie odovzdaná na poštovú prepravu 4. augusta 2003 alebo 5. augusta 2003 (§ 240 ods. 1, § 57 OSP).

Ustanovenie § 240 ods. 1 OSP ustanovuje zákonnú lehotu na podanie dovolania ako jeden z objektívnych procesných predpokladov meritórneho prerokovania dovolania (popri všeobecných   procesných   podmienkach   a podmienkach   prípustnosti   dovolania   vo   vzťahu k zákonom   vymedzeným   rozhodnutiam).   Rozhodnutie   o ich   splnení   je   v právomoci dovolacieho súdu (§ 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 OSP), z čoho taktiež vyplýva oprávnenie   dovolacieho   súdu   uvedené   otázky   v rámci   dovolacieho   konania   samostatne preskúmať a posúdiť.

Nemožno   teda   súhlasiť   s argumentáciou   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   podľa ktorého bol najvyšší súd v zmysle § 209 OSP (v znení účinnom do   31. augusta 2003) v spojení s § 372i OSP viazaný údajom súdu prvého stupňa o dátume a včasnosti podania dovolania   uvedeným   v predkladacej   správe   v súvislosti   s predložením   veci   dovolaciemu súdu.

S oprávnením   dovolacieho   súdu   samostatne   posúdiť   a rozhodnúť   otázku   podania dovolania   v zákonom   stanovenej   lehote   je   však   zároveň   spojená   jeho   ústavná zodpovednosť, aby skutkové okolnosti významné pre posúdenie splnenia alebo nesplnenia procesných   podmienok   uplatnenia   práva   na   súdnu   ochranu   účastníkom   konania   boli preukázané mimo rozumných pochybností.

Spôsob, akým najvyšší súd posúdil skutkovú otázku dátumu podania dovolania na pošte,   však   vzbudzuje   závažné   pochybnosti.   Z dôkazov   vykonaných   v konaní   pred ústavným súdom (oboznámením s údajmi na poštovej obálke, v ktorej bolo 6. augusta 2003 okresnému   súdu   doručené   dovolanie   sťažovateľa   zo   4.   augusta   2003,   obsahom   listu okresného   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   z 2.   septembra   2003   a obsahom vyjadrenia Slovenskej pošty, a. s., z 20. októbra 2004 k dátumu podania listovej zásielky obsahujúcej   dovolanie   sťažovateľa   na   poštovú   prepravu)   vyplýva,   že   dátum   podania dovolania   na   poštovú   prepravu   nie   je   z odtlačku   podacej   pečiatky   na   obálke   podania čitateľný. Záver najvyššieho súdu v sťažovateľom napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého „Z odtlačku   poštovej   pečiatky   na   obálke   pripojenej   k dovolaniu   je   ďalej   zrejmé,   že dovolanie bolo podané na pošte dňa 5. augusta 2003, teda oneskorene“, považuje preto ústavný súd za zjavne neodôvodnený, a tak odporujúci požiadavke preukázania nesplnenia procesných   podmienok   uplatnenia   práva   na   súdnu   ochranu   účastníkom   konania   mimo rozumných pochybností.

Tieto skutočnosti a závery viedli ústavný súd k výroku o tom, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Cdo 159/03 z 28. januára 2004, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP ako oneskorené, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom   ústavného   súdu,   ktorá   vyplýva   priamo   zo   zákona,   nepovažoval   ústavný   súd samostatný   výrok,   ktorým   by   najvyššiemu   súdu   zakázal   pokračovať   v porušovaní základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, za potrebný, preto sťažnosti v uvedenej časti nevyhovel.

Povinnosťou najvyššieho súdu v ďalšom postupe konania bude vecou sa opätovne zaoberať. Pokiaľ ide o otázku včasnosti podania dovolania, je na najvyššom súde, či bude vychádzať z dosiaľ zadovážených podkladov - poštovej obálky, v ktorej bolo 6. augusta 2003 okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa zo 4. augusta 2003, z listu okresného súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   z 2.   septembra   2003   a z   vyjadrenia   Slovenskej pošty, a. s., z 20. októbra 2004 k dátumu podania listovej zásielky obsahujúcej dovolanie sťažovateľa   na   poštovú   prepravu   -   ktoré   spochybňujú   podanie   dovolania   po   uplynutí zákonnej lehoty   (v   takom   prípade bude   potrebné vychádzať z predpokladu,   že   uvedený opravný prostriedok bol podaný v zákonnej lehote), alebo v rámci preskúmania včasnosti podania dovolania bude zisťovať dátum podania dovolania na poštovú prepravu aj inými spôsobmi   (napr.   prostredníctvom   odbornej   expertízy)   a vo   veci   bude   ďalej   postupovať s prihliadnutím na ich výsledok.

3.   Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z titulu „nemajetkovej ujmy“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú   nápravu   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie   základného   práva sťažovateľa,   ako   aj   následné   zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo k porušeniu tohto základného práva, a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

4.   Sťažovateľ   žiadal   priznať náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorej výšku vyčíslil právny zástupca sťažovateľa sumou 34 112 Sk. Trovy právneho zastúpenia právny zástupca sťažovateľa bližšie špecifikoval ako odmenu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti, podanie z 3. decembra 2004) vykonané v roku 2004 (3 x 4670 Sk), odmenu za tri úkony právnej služby (nahliadnutie do spisu   2.   marca   2005,   účasť   na   ústnom   pojednávaní   2.   marca   2005   a   účasť   na   ústnom pojednávaní 16. marca 2005) vykonané v roku 2005 (1 400 Sk + 2 650 Sk + 1 400 Sk), náhradu za stratu času (cesty realizované v súvislosti s pojednávaniami konanými 2. marca 2005 a 16. marca 2005) vo výške 12 500 Sk (50 polhodín x 250 Sk) a úhradu cestovného vo výške 2 152 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. d) a ods. 3, § 15, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   s tým,   že   predmetom   konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana základných ľudských práv a slobôd. Predmet   tohto   konania   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný s primeraným   finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   predovšetkým   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 150 Sk).

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   (v   prípade podania z 3. decembra   2004 nejde   o písomné podanie   týkajúce sa   veci   samej)   vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk + 2 x 136 = 9 340 Sk), odmeny za dva úkony právnej služby vykonané   v roku   2005   (za   účasť   na   pojednávaní   konanom   v súvislosti   s vyhlásením rozhodnutia 16. marca 2005 patrí polovica odmeny, za nahliadnutie do spisu náhrada trov nie je priznaná) vrátane režijného paušálu (2 501 Sk + 1 251 Sk + 2 x 150 Sk = 4 052 Sk), náhrady za stratu času (50 polhodín x 250 Sk = 12 500 Sk) a cestovné (2 x 538 Sk + 2 x 521 Sk   =   2 118 Sk).   Náhrada   trov   konania v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 28 010 Sk.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktorá bola v konaní úspešná, vo výške 28 010 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005