SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 330/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obe
, zastúpených Advokátskou kanceláriou hbr advokáti s. r. o., Obchodná 58,Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Martin Holič, ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 73/2012, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľky“,v citáciách aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 73/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľky v úvodnej časti sťažnosti opísali priebeh prvostupňového konaniavedeného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn: 25 C 304/2009, ktorý ich žaloburozsudkom z 26. októbra 2011 v celom rozsahu zamietol.
Proti predmetnému rozsudku Okresného súdu Bratislava IV podali sťažovateľkyodvolanie, pričom konanie o odvolaní bolo vedené krajským súdom pod sp. zn.5 Co 73/2012.
K priebehu napadnutého konania sťažovateľky okrem iného v sťažnosti uviedli:«Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu súdu, v čase od podania odvolania sťažovateľov dňa 16.11.2011 až do verejného vyhlásenia rozsudku dňa 27.05.2014., neboli vykonané žiadne úkony zo strany súdu 30 mesiacov, ktoré by viedli k rozhodnutiu o odvolaní.
Vzhľadom na nečinnosť súdu sťažovatelia podali dňa 19.12.2013 žiadosť o urýchlené prejednanie veci, ktorá poukazovala na postup súdu vo veci porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu podania žiadosti to už bolo viac ako 24 mesiacov odo dňa, kedy bolo konanie postúpené odvolaciemu sudu (dňa 15.02.2012), počas ktorých sa nevykonal žiaden ďalší krok smerujúci k preskúmaniu veci, či k odstráneniu nežiaduceho stavu. Na žiadosť sťažovateľov súd nijakým spôsobom nereagoval.
Dňa 25.01.2014 podali sťažovatelia sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky proti porušovaniu základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručená dňa 27.02.2014. Uznesením Ústavného súdu zo dňa 18.03.2014 bola sťažnosť odmietnutá pre neprípustnosť. V odôvodnení sa uvádza:
„Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...“
„Špecifickosť sťažností podľa či. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k podaniu môže dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.“
„Ústavný súd zistil, že sťažovateľky dosiaľ nepodali predsedovi krajského súdu kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému sudu...“
Vzhľadom na závery uznesenia Ústavného súdu SR podali dňa 07.05.2014 sťažovateľky sťažnosť na postup súdu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov predsedovi Krajského súdu v Bratislave. V odpovedi zo dňa 19.05.2014 Krajský súd v Bratislave uvádza: „Vašu sťažnosť som prešetrila v intenciách citovaných zákonných ustanovení z hľadísk nevyhnutných pre jej náležité vybavenie a dospela som k záveru, že Vaša sťažnosť je dôvodná.“
„Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že vec napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 15.02.2012 do senátu 5 Co a bola jej pridelená sp. zn. 5 Co 73/2012. Z vyjadrenia referujúcej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že vo veci nebolo doteraz rozhodnuté vzhľadom na stav v súdnom oddelení 5 Co, 5 CoPr, 5 CoD a 5 NcC (418 nevybavených vecí k 30.04.2014), ako aj prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli.“ Na záver uviedla, že vo veci bude rozhodnuté verejným vyhlásením rozsudku dňa 27.05.2014.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2014, sp. zn. 5Co/73/2012 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateliek dňa 08.08.2014, do dnešného dňa však nenadobudol právoplatnosť alebo o tejto skutočnosti sťažovateľky nemajú vedomosť, nakoľko pri opakovanom telefonickom dopytovaní sťažovateľkám oznámili, že uvedené rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť...
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky od podania odvolania zo dňa 16.11.2011 až doteraz, nakoľko rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, teda 34 mesiacov, žijú v právnej neistote.“»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, žekrajský súd postupom v napadnutom konaní porušil ich základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby im priznal finančnézadosťučinenie každej v sume 3 500 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).
Zo zistenia ústavného súdu a samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konaniekrajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Co 73/2012 bolo skončené rozsudkom z 27. mája 2014,ktorý nadobudol právoplatnosť 13. augusta 2014.
Keďže sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnémusúdu až 7. októbra 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené,a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať aprávna neistota sťažovateliek už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nejuplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015