znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obe

,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   hbr   advokáti   s.   r.   o.,   Obchodná   58,Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Martin Holič, ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 73/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľky“,v citáciách   aj   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 73/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky   v úvodnej   časti   sťažnosti   opísali   priebeh   prvostupňového   konaniavedeného Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn: 25 C 304/2009, ktorý ich žaloburozsudkom z 26. októbra 2011 v celom rozsahu zamietol.

Proti   predmetnému   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   IV   podali   sťažovateľkyodvolanie,   pričom   konanie   o odvolaní   bolo   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.5 Co 73/2012.

K priebehu napadnutého konania sťažovateľky okrem iného v sťažnosti uviedli:«Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu súdu, v čase od podania odvolania   sťažovateľov   dňa   16.11.2011   až   do   verejného   vyhlásenia   rozsudku   dňa 27.05.2014., neboli vykonané žiadne úkony zo strany súdu 30 mesiacov, ktoré by viedli k rozhodnutiu o odvolaní.

Vzhľadom na nečinnosť súdu sťažovatelia podali dňa 19.12.2013 žiadosť o urýchlené prejednanie veci, ktorá poukazovala na postup súdu vo veci porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu podania žiadosti to už bolo viac ako   24   mesiacov   odo   dňa,   kedy   bolo   konanie   postúpené   odvolaciemu   sudu (dňa 15.02.2012), počas ktorých sa nevykonal žiaden ďalší krok smerujúci k preskúmaniu veci, či k odstráneniu nežiaduceho stavu. Na žiadosť sťažovateľov súd nijakým spôsobom nereagoval.

Dňa 25.01.2014 podali sťažovatelia sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky proti porušovaniu základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorá   bola   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky   doručená   dňa   27.02.2014.   Uznesením   Ústavného   súdu   zo   dňa 18.03.2014 bola sťažnosť odmietnutá pre neprípustnosť. V odôvodnení sa uvádza:

„Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov...“

„Špecifickosť sťažností podľa či. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k podaniu môže dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.“

„Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľky   dosiaľ   nepodali   predsedovi   krajského   súdu kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému sudu...“

Vzhľadom   na   závery   uznesenia   Ústavného   súdu   SR   podali   dňa   07.05.2014 sťažovateľky sťažnosť na postup súdu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších   predpisov   predsedovi   Krajského   súdu   v   Bratislave.   V   odpovedi   zo   dňa 19.05.2014 Krajský súd v Bratislave uvádza: „Vašu sťažnosť som prešetrila v intenciách citovaných   zákonných   ustanovení   z   hľadísk   nevyhnutných   pre   jej   náležité   vybavenie a dospela som k záveru, že Vaša sťažnosť je dôvodná.“

„Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že vec napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 15.02.2012 do senátu 5 Co a bola jej pridelená sp. zn. 5 Co 73/2012. Z vyjadrenia   referujúcej   sudkyne ⬛⬛⬛⬛ vyplýva,   že   vo   veci   nebolo doteraz rozhodnuté vzhľadom na stav v súdnom oddelení 5 Co, 5 CoPr, 5 CoD a 5 NcC (418 nevybavených vecí k 30.04.2014), ako aj prednostné vybavovanie starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia, v akom napadli.“ Na záver uviedla, že vo veci bude rozhodnuté verejným vyhlásením rozsudku dňa 27.05.2014.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2014, sp. zn. 5Co/73/2012 bol doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek   dňa   08.08.2014,   do   dnešného   dňa   však nenadobudol   právoplatnosť   alebo   o   tejto   skutočnosti   sťažovateľky   nemajú   vedomosť, nakoľko   pri   opakovanom   telefonickom   dopytovaní   sťažovateľkám   oznámili,   že   uvedené rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť...

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľky   od   podania   odvolania   zo   dňa   16.11.2011   až doteraz, nakoľko rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, teda 34 mesiacov, žijú v právnej neistote.“»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, žekrajský súd postupom v napadnutom konaní porušil ich základné právo na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   im   priznal   finančnézadosťučinenie každej v sume 3 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   a samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konaniekrajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Co 73/2012 bolo skončené rozsudkom z 27. mája 2014,ktorý nadobudol právoplatnosť 13. augusta 2014.

Keďže sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnémusúdu až 7. októbra 2014, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené,a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať aprávna neistota sťažovateliek už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nejuplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015