znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 666/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. januára 2014   doručená   sťažnosť   E. K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 666/2011.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   v   predmetom   v   exekučnom   konaní o vymoženie   dlžného   výživného   a   bežného   výživného   na   maloleté   dieťa   vystupuje sťažovateľ v procesnom postavení povinného.

Dňa   31.   júla   2012   sťažovateľ   (prostredníctvom   právneho   zástupcu)   doručil okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   v ktorom „namietal,   že   vyživovaciu povinnosť   si   k oprávnenej   v celom   rozsahu   splnil,   zároveň   predložil   listinné   dôkazy   – poštové poukážky týkajúce sa jednotlivých úhrad súm výživného“.

Dňa   22.   októbra   2012   sťažovateľ   (osobne)   doručil   okresnému   súdu   ďalší   návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   48   Er   666/2011   z 11.   januára   2013   oba   návrhy povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Uvedené rozhodnutie Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 1 CoE 32/2013-139 z 10. septembra 2013 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. októbra 2013, pozn.) zrušil a vec vrátil okresnému súdu „ako bezdôvodne predloženú“, keďže   o odvolaní   podanom   proti   rozhodnutiu,   ktoré   vydal   vyšší   súdny   úradník, mal v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť zákonný sudca.

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom konaní dochádza k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súvislosti s tým, že „súd vo veci od júla 2012 (!) nerozhodol a nevydal   svoje   právoplatné   rozhodnutie,   úplne   znemožnilo   viesť   sťažovateľovi   riadny a normálny život, znemožnilo mu živiť sa podnikaním (pre tretie osoby nie je dôveryhodným vzhľadom na exekučné zaťaženie jeho celého majetku) a vyvíjať podnikateľské aktivity“.

Sťažnosť   sťažovateľa   na   zbytočné   prieťahy   v   predmetnom   konaní   predseda okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   175/2013   zo   4.   decembra   2013   vyhodnotil   ako nedôvodnú   a   uviedol,   že „vo   veci   sú   úkony   vykonávané   plynulo   a   bez   zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 666/2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať bez zbytočných   prieťahov   a zaplatil   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 666/2011 v súvislosti s nerozhodnutím tohto súdu o námietkach sťažovateľa proti exekúcii z 27. júla 2012 a 22. októbra 2012.

Ústavný   súd   už   v   minulosti   vyslovil,   že   úlohou   okresného   súdu,   ktorý   je v exekučnom konaní exekučným súdom, je „dohliadať“ na exekučné konanie a v tomto konaní (ako jediný oprávnený) rozhodovať. Exekučný súd rozhoduje o návrhoch účastníkov exekučného   konania   predložených   mu   exekútorom,   pričom   v niektorých   prípadoch   má vzhľadom   na obsah   týchto   návrhov   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   ustanovenú   lehotu na svoje rozhodnutie. Rozhodnutím o tom-ktorom návrhu účastníka exekučného konania sa jeho úloha v exekučnom konaní v podstate končí. Dĺžku trvania exekučného konania, ktoré začína   doručením   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   exekútorovi   a pokračuje   niektorým zo spôsobov   vykonávania   exekúcie   ustanovených   vo štvrtej   časti   Exekučného   poriadku, exekučný súd nemá ako ovplyvniť. Pre úplnosť však treba dodať, že pokiaľ ide o odklad, resp. o zastavenie exekúcie, za splnenia podmienok ustanovených § 56 a § 57 Exekučného poriadku   môže   exekučný   súd   v niektorých   prípadoch   rozhodnúť   aj   bez   návrhu (m. m. III. ÚS 68/2013).

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že   podstatou,   účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské práva   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Pre   účely   overenia   sťažnostných   námietok   si   ústavný   súd   vyžiadal   spis okresného súdu   sp.   zn.   48   Er   666/2011,   z   obsahu   ktorého   zistil,   že   tento   uznesením č. k. 48 Er 666/2011-166 z 10. januára 2014 opätovne rozhodol tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie z 27. júla 2012, ako aj návrh povinného na zastavenie exekúcie z 22. októbra   2012   zamietol;   uvedené   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   17.   januára 2014,   keď   ho   v   tento   deň   prevzali   právna   zástupkyňa   oprávnenej,   právny   zástupca povinného aj súdny exekútor.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   o   podaných   opravných prostriedkoch   sťažovateľa   proti   exekúcii   okresný   súd   rozhodol   po   uplynutí   lehoty na rozhodnutie   ustanovenej   § 50   ods.   2   druhou   vetou   Exekučného   poriadku,   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo o týchto opravných prostriedkoch meritórne (aj keď ešte neprávoplatne, pozn.) rozhodnuté, a teda k namietanému porušeniu označených práv už nemohlo dochádzať. Okrem toho ani dĺžka napadnutého konania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   (podobne   napr.   I.   ÚS   96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 91/2012, III. ÚS 54/2013 a iné).

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z tohto   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014