znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   spol.   s r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   P.   R.,   B.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   spol.   s r.   o.,   pre   namietané   porušenie   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á   vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   o určenie účinnosti   právneho   úkonu   a o zaplatenie   sumy   132 627,64   €   s príslušenstvom   vystupuje sťažovateľka   v procesnom   postavení   žalobkyne.   Napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd odložil   vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   2   Cob/173/2012-545 z 20. decembra   2012   až   do   rozhodnutia   o dovolaní   žalovaných   v 2.,   3.   a vo   4.   rade. Vydaním tohto rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľky vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemá legitímny základ a v ktorom je extrémny nesúlad medzi   právnymi   závermi   a skutkovým   stavom,   najvyšší   súd   zlyhal   v oblasti   ochrany subjektívnych práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje   rozhodnutie   najvyšší   súd   odôvodnil   tým,   že: „Keďže   podmienky   na   odloženie vykonateľnosti dovolaniami napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p. sú splnené, Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   uznesenia.“ Už len   na   základe   citovaného   odôvodnenia   možno   dospieť   k názoru,   že   napadnuté rozhodnutie   nezodpovedá   požiadavkám   spravodlivého   súdneho   konania,   pretože   nie   je zrejmé, na základe čoho dovolací súd rozhodol.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   problematikou   chýbajúceho   odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu o odložení vykonateľnosti podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   napr.   vo   veciach   sp.   zn.   I.   ÚS   327/2010, II. ÚS 531/2011, I. ÚS 357/2012 a sp. zn. II. ÚS 481/2012, pričom dospel k záveru, že aj takéto procesné rozhodnutie musí mať (rovnako ako iné rozhodnutia) zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť riadne odôvodnené, resp. že lakonické konštatovanie, že „sú dané dôvody pre odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu“, nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené, a svedčí o zjavnej neodôvodnenosti takéhoto rozhodnutia.

Aj v danom prípade sa najvyšší súd odvoláva len na „splnenie podmienok“, avšak bez   toho,   aby   uviedol,   aké   konkrétne   podmienky   boli   pre   jeho   rozhodnutie   kľúčové. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd úplne ignoroval konštantnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu nezohľadňujúc pritom, že jej striktné dodržiavanie je naplnením princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a právnej istoty.

Sťažovateľka   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov   právneho   zastúpenia.   Sťažovateľka   zároveň   požiadala   o odklad   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže nezistil nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach a ani dôvody na jej odmietnutie, pričom otázku opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľka   požiadala   aj   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   čo   odôvodnila   tým,   že „nebolo   založené   na   žiadnom   relevantnom argumente,   dovolací   súd   rozhodol   na   základe   svojvôle,   pričom   v okolnostiach   prípadu dovolanie dovolateľov nie je ani prípustné. Je potrebné zobrať na zreteľ aj to, že meritórne súdne konanie prebieha na Najvyššom súde SR už viac ako 11 rokov, pričom sťažovateľ do dnešného   dňa   nemá   zaplatenú   odplatu   za   práce,   ktoré   boli   legitímne   vykonané   a to i napriek existencii právoplatného súdneho rozhodnutia.“.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okolnosti   prípadu   uvádzané   sťažovateľkou   sú spôsobilé privodiť jej väčšiu ujmu na označených právach, ktorých porušenie namieta, než aká   môže   vzniknúť   iným   osobám,   čo   zakladá   opodstatnenosť   jej   návrhu   na   odloženie vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   a keďže   takéto   rozhodnutie   nie   je   v   rozpore s dôležitým verejným záujmom, rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013