znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. K.   D.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07).

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:«27. 4. 2007 bola podaná obžaloba na sťažovateľa podľa uznesenia ktorým bolo vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, ktorá bola doručená na Špeciálny súd v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“),   a   v   súlade   rozvrhom   práce   bol   sťažovateľovi pridelený zákonný sudca, resp. senát špeciálneho súdu 1 T (sp. zn. PK-1 T 14/2007)... V roku 2008 Špeciálny súd vylúčil vec na samostatné konanie a ďalej prebieha konanie vo veci sťažovateľa v rovnakom senáte pod novou sp. zn. PK-1 T 33/08...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   ústavným   nálezom z 20. 5. 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08 o. i. rozhodol že zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Dňa   6.   8.   2009   Špecializovaný   súd   určil   termín   hlavného   pojednávania   vo   veci sťažovateľa   pod   sp.   zn.   PK-1   T   33/08   v   rovnakom   senáte,   sťažovateľ   podal   námietku. Dňa 17. 9. 2009 Špecializovaný súd určil termín hlavného pojednávania vo veci sťažovateľa pod   sp.   zn.   PK-1   T   33/08   v   rovnakom   senáte,   námietkou   sťažovateľa   sa   nezaoberal, ani o nej nerozhodoval...

Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bolo rozhodnuté, že zákon č. 458/2003 Z. z. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru   Organizácie   Spojených   národov   proti   korupcii... To   znamená,   že vyhlásením tohto   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   t.   j. 17.   júla   2009,   stráca   zákon č. 458/2003 Z. z. účinnosť. Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 458/2003 Z. z. je k dnešnému dňu platný, ale v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 stratil účinnosť, z čoho vyplýva, že nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.

V kontexte uvedených skutočností upozornil sťažovateľ špecializovaný trestný súd písomnosťou   zo   septembra 2009, pričom   v   prípade,   ak   by   špecializovaný   trestný   súd kontinuálne pokračoval v jeho trestnej veci, podal námietku zaujatosti predmetného senátu, pretože nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností, existuje dôvodná pochybnosť o jeho nezaujatosti k prejednávanej veci, resp. k nemu a to z dôvodu, že sťažovateľ je toho názoru, že si   sudcovia   v jeho prípade vytvorili k prípadu   osobný   vzťah.   V   tejto súvislosti,   tiež upozorňujeme na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, patrí do pôsobnosti Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“)   rozhodovať   o   pridelení a preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

Súdna   rada   k   dnešnému   dňu nerozhodla   o   pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca, ktorý   by   mohol,   v súlade   s právnym poriadkom Slovenskej   republiky realizovať   hlavné pojednávanie v sťažovateľovej trestnej veci.

Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa § 567c Tr. por. o tejto námietke nerozhodoval a pokračuje vo vytyčovaní termínov hlavných pojednávaní... K porušeniu článku 48 ods. 1 ústavy... Totožné znenie má aj článok 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“)... Interpretáciou obsahu tohto základného práva   na   zákonného   sudcu   v   širšom   kontexte   dosiahneme   neopomenuteľnú   podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá je súdom ústavne zverená. Tento ústavný imperatív na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený, pre   rôzne   dôsledky   a   rozličné   účely,   výber   súdov   a   sudcov   „ad   hoc“... Z...   nálezov ústavného   súdu   teda   vyplýva   jednoznačný   záver,   že   za   zákonného   sudcu,   ústavne konformným spôsobom, môžeme považovať len sudcu, ktorý spĺňa nasledovné podmienky:

a)zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,

b)trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,

c)jeho funkcia nezanikla,

d)bol určený v súlade s rozvrhom práce.

Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje ktorákoľvek z nich, nemôžeme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov... Sudcu s jeho predchádzajúcim súhlasom prideľuje na výkon funkcie Súdna rada... V tejto súvislosti   poukazujeme   na   ďalšie   porušenie   ústavy,   postupom   namietaného   senátu špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy...

Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia zákona č.291/2009 Z. z., ktorým   zákonodarca   kreuje   nový   súdny   orgán   (špecializovaný   trestný   súd),   ktorý má kontinuálne   nadviazať   na   zrušený   súdny   orgán   (špeciálny   súd),   pričom   vo   vzťahu k sudcom tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov...

Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z., konkrétne v § 50 a nasl. cit. zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu   pri   zabezpečovaní   výkonu   súdnictva   na   príslušný   kalendárny   rok. Z   dotknutých zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   rozvrh   práce   musí   byť   predsedom   súdu   vypracovaný pre každý súd, ktorý je v sústave súdov v Slovenskej republike. Špecializovaný trestný súd bol zaradený do sústavy súdov až zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009, pričom   sťažovateľ   nemá   vedomosť,   že   by   bol vypracovaný   rozvrh   práce   v   súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z. pre špecializovaný trestný súd a v jeho trestnej veci mu nebol pridelený zákonný sudca spôsobom podľa § 51 ods. 1 zákona č.757/2004 Z. z. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 458/2003 Z. z., ktorým bol zriadený špeciálny súd, od tohto momentu stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu...

Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver, a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného pojednávania,   špecializovaným   trestným   súdom   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   vedenej na špeciálnom   súdu   pod   sp.   zn.   PK-1   T   33/08,   došlo   k porušeniu   ústavy   v   dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov, ktorý   neboli   na   novovzniknutý   súdny   orgán   pridelení,   resp,   dočasne   pridelení   Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp, obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný trestný   súd.   Zároveň   namietaný   senát   nebol   určený   podľa   rozvrhu   práce   v   súlade so zákonom.

Požiadavka čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zriadenie súdu len na základe zákona vychádza zo zásady zákazu odňatia veci zákonnému súdu, ktorá v sebe zahŕňa dve samostatné práva, a to

a)právo nebyť odňatý zákonnému súdu.

b)právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi...

V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci. Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte. Zákon,   ktorý   upravuje   postavenie   sudcu,   podmienky   na   výkon   funkcie,   je   zákon č. 385/2000   Z.   z.,   ktorý   vo   svojom   § 11   ods.   1, podľa   ktorého:   „Sudcu   s   jeho predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   prípade   špecializovaného   trestného   súdu   k   takémuto zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú určení zákonným spôsobom...

V   jednotlivých   bodoch   tejto   sťažnosti sťažovateľ   opísal,   akým   protiústavným spôsobom porušovateľ zasiahol do jeho základných práv a má za to, že jediný orgán, ktorý mu môže zabezpečiť účinnú nápravu je ústavný súd, nakoľko je jediným orgánom ochrany ústavnosti a predmetnú právomoc mu priznáva samotná ústava.

Zdôrazňujúc fakt, že sťažovateľ na skutočnosti, ktoré sú predmetom jeho ústavnej sťažnosti namietaný senát Špecializovaného trestného súdu písomne upozornil, hoci tento o jeho   podaní   nerozhodoval,   pričom   zákon   mu   neposkytuje   iné   prostriedky   ochrany, si dovolíme vysloviť presvedčenie, že bola splnená aj táto podmienka na prijatie mojej sťažnosti na ďalšie konanie.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné   právo   M.   B.   postupom   Špecializovaného   súdu   v   Pezinku   v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým PK-1 T 14/07) porušené bolo.

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zakázal   pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody v prípade sťažovateľa.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   konania,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D., podľa § 13 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.)  ... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem toho sťažovateľ žiadal o nezverejnenie mena a priezviska a jeho nahradenie príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, III. ÚS 314/08).

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom   pod   sp. zn.   PK-1   T   14/07).   Podstatou   jeho   námietok   boli   tvrdenia,   že v jeho trestnej   veci   rozhoduje   senát   špecializovaného   trestného   súdu,   ktorého   členovia   neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Tieto tvrdenia odvodil od toho, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorý bol uverejnený v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka   zákonov“)   17.   júla   2009, bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon č.   458/2003   Z.   z.“)   s príslušnými   článkami   ústavy   a   medzinárodnej   zmluvy, ktorou je Slovenská   republika   viazaná, v dôsledku   čoho   prestal   existovať   špeciálny   súd, ktorý   jeho   trestnú   vec   prerokúval,   pričom   na   jeho   rozhodovaciu   činnosť   kontinuálne nadviazal   senát   špecializovaného   trestného   súdu   na   základe   zákona   č.   291/2009   Z.   z. o Špecializovanom   trestnom   súde   a o   zmene a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon   č.   291/2009   Z.   z.“).   Sťažovateľ   teda   namietal,   že   vo   veci   konajúci   senát špecializovaného   trestného   súdu,   teda   jeho   členovia,   neboli   pridelení   na   tento   súd Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) tak, ako by si to vyžadoval čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy a § 11 a násl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   č. 385/2000   Z.   z.“),   ale   že   svoju   právomoc   začali   uplatňovať   len na základe   zákona   č. 291/2009   Z.   z.   Na   túto   skutočnosť   sťažovateľ   upozornil aj špecializovaný trestný   súd podaním   z 11.   septembra 2009,   ale podľa   jeho vyjadrenia sa touto jeho námietkou nikto nezaoberal. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prvom   rade   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   ustáliť   povahu   námietok sťažovateľa   a určenie   príčinnej   súvislosti   medzi   nimi,   označenými   právami,   ktorých porušenie namieta, a postupom špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ podal sťažnosť v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ale pritom namietal skutočnosti súvisiace s uplatňovaním právomoci špecializovaného trestného súdu na základe zákona prijatého na zabezpečenie kontinuity   medzi   rozhodovacou   činnosťou   špeciálneho   súdu   a právomocou špecializovaného   trestného   súdu.   Inými   slovami,   namietal   postup   špecializovaného trestného   súdu   pri   prerokúvaní   jeho   trestnej   veci   vedenej   pod   sp. zn.   PK-1   T   33/08, ale nie z hľadiska   procesných   pochybení,   ktorých   by   sa   mohol   dopustiť   len   tento   súd, ale z hľadiska   porušenia   pravidiel   potrebných   pre   zákonnosť   a ústavnú   konformnosť kreovania – pridelenia sudcov na špecializovaný trestný súd. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,   že   k   pokračovaniu   v   rozhodovacej   činnosti   špeciálneho   súdu   nedospel špecializovaný trestný súd svojvoľne, ale plnil a plní vôľu zákonodarcu vyjadrenú v zákone č. 291/2009 Z. z. [pozri napr. čl. II, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval Trestný poriadok tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak; čl. XII, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke   zákonov   zo špeciálneho   súdu   na   špecializovaný   trestný   súd].   Čiže   námietka v podobe,   ako ju predniesol   sťažovateľ,   nemôže   byť   predmetom   konkrétnej   ústavnej kontroly, akú má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z pohľadu   ústavného   súdu   preto   možno   uzavrieť,   že členov   senátu,   ktorí   konajú v prípade   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zákonných   sudcov   z hľadiska   legitimity ich postavenia   ako   sudcov   špecializovaného   trestného   súdu,   keďže   táto   legitimita sa odvíja priamo   zo   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Rozhodujúcu   otázku, teda či sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného súdu   kontinuálne   pokračovať   vo   veciach   začatých   špeciálnym   súdom   vyplýva   priamo zo zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Špecializovaný   trestný   súd   teda   postupuje v prípade   sťažovateľa   tak,   ako mu   to   zákon   ukladá.   Vyriešenie   otázky,   či   sú   príslušné ustanovenia   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde   v súlade   s ústavou,   je   možné iba v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov.   Rovnako   ani   v tomto   prípade nie je možné   dosiahnuť   nápravu   v zmysle   požiadaviek   sťažovateľa   postupom   podľa čl. 154c ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   námietka   sťažovateľa o porušení jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   PK-1   T   33/08   (predtým   sp.   zn.   PK-1   T   14/07)   tým,   že   členovia   vo   veci konajúceho senátu (sudcovia) neboli na tento súd pridelení súdnou   radou,   ale že svoju právomoc uplatňujú ex lege ako pokračovateľ špeciálneho súdu, je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   podanie,   v ktorom   namietal   nezákonné   zloženie   senátu špecializovaného trestného súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené, adresoval 11. septembra 2009 aj tamojšiemu súdu. Zároveň dodal, že podľa jeho vedomosti sa touto námietkou nikto nezaoberal.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že na pojednávaní špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/2008, ktoré sa uskutočnilo 17. septembra 2009 v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ale v prítomnosti náhradného obhajcu, predseda senátu po krátkej porade senátu bez prerušenia hlavného pojednávania a vyhodnotení sťažovateľovej námietky konštatoval, že touto námietkou sa senát zaoberať nebude,   pretože   právomoc   špecializovaného   trestného   súdu   bola   daná   zákonom č. 291/2009 Z. z. Z uvedeného dôvodu je potrebné sťažnosť aj z tohto pohľadu hodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a to s prihliadnutím na právny názor ústavného súdu vyjadrený v predchádzajúcom texte tohto rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti námietka o porušení základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú subsumoval   sťažovateľ   svoje   argumenty,   podlieha   z hľadiska   uplatnenia   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie princípu subsidiarity. To znamená, že ústavná kontrola vo   vzťahu   k rozhodnutiu   či   postupu   všeobecného   súdu,   ktorý   sa   dopustil   pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

V danej   trestnej   veci   prebieha   na   špecializovanom   trestnom   súde   prvostupňové konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd v nezákonnom zložení   alebo   že   vo   veci   konal   sudca,   ktorý   mal   byť   vylúčený   z vykonávania   úkonov trestného   konania,   má   stále   možnosť   namietať   tieto   skutočnosti   v rámci   odvolacieho konania   [pozri   §   316   ods.   3   písm.   a)   Trestného   poriadku]   a dovolacieho   konania [§ 371 ods. 1   písm.   b)   a e)   Trestného   poriadku].   To   vzhľadom   na   podstatu   a zmysel čl. 127 ods.   1   ústavy   vylučuje   z tohto   pohľadu   právomoc   a   intervenciu   ústavného   súdu v danej veci.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009