znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., nar...., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 3. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 59/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008 doručená   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 3. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 59/08, v ktorom krajský súd   rozhodoval   okrem   iného   o   otázke   sťažovateľovej   väzby   bez toho,   aby   sťažovateľa osobne vypočul. Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné práva a slobody aj tým,   že   rozhodol   o   jeho   sťažnosti   proti   prvostupňovému   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 „…až po 20. dňoch od uplynutia lehoty väzby, ktorá sa má podľa § 192 ods. 4 predĺžiť…“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietol: „Krajský súd mal o mojej sťažnosti, kde som napadol rozhodnutie o predĺžení väzby, rozhodnúť najneskôr do uplynutia lehoty väzby, ktorá sa má predĺžiť, teda do 06. 06. 2008, tým že tak neurobil, porušil § 192 ods. 4 TP a moje práva“.

Sťažnosť   bola   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doplnená   podaním   právneho zástupcu   sťažovateľa   z 1.   augusta   2008,   doručeným   ústavnému   súdu   7.   augusta   2008. Právny zástupca sťažovateľa z dôvodov, ktoré sťažovateľ v rámci argumentácie predloženej ústavnému   súdu   v súvislosti   s namietaným   porušením   svojich   základných   práv   uviedol, zdôraznil predovšetkým námietku, že krajský súd sťažovateľa v súvislosti s rozhodovaním o väzbe osobne nevypočul, pričom tak neurobil ani okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh,   ako   aj   z obsahu   spisu   Okresného   súdu Bratislava V vo veci   sp.   zn.   1   T   77/08,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplynulo,   že uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodného súdu Bratislava (ďalej len   „sudca   pre   prípravné konanie“) sp. zn. 2 Tp 460/2007 zo 7. decembra 2007 bol sťažovateľ vzatý   do   väzby   s   tým,   že   lehota   väzby začala   plynúť   7.   decembra   2007 o 10.10 h.

V trestnej veci, v ktorej bol sťažovateľ ako obvinený uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 2 Tp 460/2007 zo 7. decembra 2007 vzatý do väzby, podal vojenský obvodný   prokurátor   pre   Bratislavu   (ďalej   len   „prokurátor“)   Okresnému   súdu Bratislava V na sťažovateľa 22. mája 2008 obžalobu pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   pre   pokračovací   prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona.

Nasledujúci   deň,   23.   mája   2008,   postúpil   prokurátor   okresnému   súdu sťažovateľovu žiadosť z 19.   mája 2008 o prepustenie z väzby, v rámci ktorej   požiadal sťažovateľ   o nahradenie   väzby   sľubom   v zmysle   §   80   ods.   1   písm.   b) zákona č. 301/2005 Z. z Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 obžalobu podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Zároveň rozhodol, že sťažovateľa v zmysle § 244 ods. 5 Trestného poriadku „naďalej ponecháva vo väzbe“ a podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku „sľub   daný   obvineným   neprijíma“. Rozhodnutie   bolo   doručené   sťažovateľovi   28.   mája   2008,   obhajcovi   a prokurátorovi 29. mája 2008. Prokurátor aj sťažovateľ podali proti označenému uzneseniu sťažnosť.

Okresný súd predložil vec krajskému súdu 17. júna 2008.

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   3.   júla   2008   uznesením sp.   zn.   2   To   59/08   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   sp.   zn.   1   T   77/08 z 26. mája 2008 vo výroku, ktorým okresný súd podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi. Krajský súd okresnému súdu uložil, aby vo veci konal a rozhodol, konštatujúc, že v prípravnom konaní nedošlo k pochybeniam, ktoré konštatoval okresný súd, a v prípade výsluchu jednej z poškodených možno procesné pochybenie napraviť v rámci dokazovania v kontradiktórnom   súdnom   konaní. Sťažnosti prokurátora   a sťažovateľa   smerujúce   proti   výrokom   týkajúcim   sa   sťažovateľovej   väzby krajský súd zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku doplniac v zmysle § 194 ods. 3 Trestného poriadku chýbajúci výrok v uznesení okresného súdu o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Krajský súd konštatoval, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Spis bol okresnému súdu vrátený 8. júla 2008.

Sťažovateľ porušenie svojich práv vidí najmä v tom, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   rozhodovali   súdy   na   neverejných   zasadnutiach   bez   jeho   vypočutia.   Ďalej   sa zmieňuje o tom, že krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa po uplynutí jej lehoty i to, že v prípravnom konaní bolo podľa okresného súdu porušené aj jeho právo na obhajobu a ďalšie   trvanie   väzby   nemôže   byť   odôvodnené   potrebou   naprávať   procesné   chyby vyšetrovateľa v prípravnom konaní.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:

„V predmetnej veci boli porušené v neprospech sťažovateľa ľudské práva a základné slobody   garantované   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných slobodách v znení Protokolu č. 11 a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, preto Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Bratislave číslo 2 To 59/08 zo dňa 3. júla 2008 v časti vo výroku uvedeným pod bodom III, kde podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť obvineného J. F. zamieta a vo výroku pod bodom IV, ktorým podľa § 194 ods. 3 Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por. sa žiadosť obv. J. F. o prepustenie z väzby zamieta a nariaďuje KS Bratislava, aby sťažovateľa, J. F. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

1.   Sťažovateľ   namietal,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru   došlo   najmä   tým,   že krajský   súd   rozhodol   3. júla 2008   uznesením sp. zn. 2 To 59/08 o sťažovateľovej väzbe bez jeho prítomnosti a bez toho, aby ho osobne vypočul a dal mu možnosť vyjadriť sa k okolnostiam týkajúcim sa jeho väzby napriek tomu, že predtým ho nevypočul na verejnom zasadnutí ani okresný súd.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   musí   mať   obvinený   v prípadoch   väzobného trestného stíhania možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v   týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“).

Rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   však   nemusí   v   každom   jednotlivom   prípade predstavovať   zásah   do   jeho   základných   práv   a   slobôd.   Rešpektovanie   práv   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného   bola   procesná   záruka   spočívajúca   v   jeho   možnosti   byť   osobne   prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci súdnej kontroly väzby v primeraných časových intervaloch (obdobne napr. III. ÚS 226/07).

Podľa   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vziať   do   väzby   možno   len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty   väzby alebo žiadosti   obvineného o   prepustenie z   väzby možno   rozhodnúť aj na neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Trestný   poriadok   v tomto   ustanovení výslovne upravuje povinnosť súdu   vypočuť obvineného pred rozhodnutím   o vzatí alebo nevzatí do   väzby. Oproti tomuto o ďalšom trvaní   väzby, zmene   dôvodov   väzby,   návrhu   na predĺženie   lehoty   väzby alebo žiadosti obvineného   o prepustenie   z   väzby možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí. Podmienkou   je,   že   z návrhu   alebo   žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   ktoré   svojou povahou vyžadujú vypočutie obvineného na verejnom zasadnutí.

Z toho možno urobiť záver, že Trestný poriadok v prípade rozhodovania o ďalšom trvaní väzby alebo o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva určitý priestor na úvahu   všeobecného   súdu   o   tom,   či   obvineného   osobne   vypočuje,   t. j.   bude   konať na verejnom zasadnutí, alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale obmedzená znením poslednej vety citovaného § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Na základe jej interpretácie možno dôjsť k záveru, že súd rozhoduje na verejnom   zasadnutí   v   prípade,   ak   sú   alternatívne   (nie   kumulatívne)   splnené   dve podmienky.   Prvou   podmienkou   je,   že   z okolností   prípadu   vyplývajú   také   skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť, alebo druhou podmienkou je, ak obvinený v žiadosti o prepustenie   z väzby   o   výsluch   požiada   a   zároveň   uvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Podľa tejto právnej normy sťažovateľ mal možnosť pred rozhodovaním okresného súdu (26. mája 2008) podať žiadosť o výsluch a v prípade jej neakceptovania okresným súdom   sa   mohol   domáhať   nápravy   prostredníctvom   sťažnosti   v konaní   pred   krajským súdom.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   mohol   však   sťažovateľ   žiadať   osobné   vypočutie a účasť na konaní aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu (vo vzťahu ku konaniu pred krajským súdom), a to na základe čl. 5 ods. 4 dohovoru v spojení s čl. 154c ods. 1 ústavy. V sťažnosti a ani v inom podaní sťažovateľa (aj keď bol zastúpený obhajcom) však žiadosť o vykonanie   výsluchu podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   resp.   žiadosť   o účasť   na konaní uplatnená nebola, a tým si ani efektívne nebránil svoje práva.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 namietal, že nebol v konaní pred okresným súdom vypočutý, preto došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Povinnosťou krajského súdu bolo preto posúdiť opodstatnenosť   sťažovateľovej   argumentácie   týkajúcej   sa   interpretácie   a uplatnenia   § 72 ods. 2 Trestného poriadku zo strany okresného súdu v danej veci z hľadiska jej súladu s čl. 5 ods. 4 dohovoru a zároveň v tomto kontexte zvážiť vlastný procesný postup vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy.

V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ argumentoval proti svojmu ponechaniu vo väzbe tým, že účelom jej ďalšieho trvania by mala byť náprava procesných pochybení   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v rámci   vyšetrovania,   ktoré   sťažovateľ nezavinil, v dôsledku čoho je pokračovanie zásahu do jeho osobnej slobody neprimerané a nezákonné.   Sťažovateľ však   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti   týkajúce   sa   existencie zákonných   dôvodov   väzby,   ktoré   by   boli   súdu   predtým   neznáme   a zároveň   by   boli významné pre   rozhodnutie.   Krajský   súd   konštatoval   túto   skutočnosť   v uznesení   sp.   zn. 2 To 59/08 z 3. júla 2008, keď uviedol, že: „...dôvody žiadosti nepovažoval za také nové skutočnosti   na   ktoré   je potrebné obvineného J.   F.   vypočuť   a preto   tiež ďalej   konal   na neverejnom zasadnutí...“ Krajský súd uvedeným uznesením z 3. júla 2008 zároveň zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 vo výroku, ktorým okresný súd podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietol obžalobu a vec   vrátil   prokurátorovi.   Krajský   súd   okresnému   súdu   uložil,   aby   vo   veci   konal a rozhodol. Tým zároveň zanikla potreba skúmať opodstatnenosť hlavnej sťažovateľovej námietky proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby, a to, že účelom jej ďalšieho trvania by mala byť   náprava   procesných   pochybení   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v rámci vyšetrovania, ktoré sťažovateľ nezavinil.

Ústavný súd už v konaní sp. zn. III. ÚS 318/06 a sp. zn. IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho súdu   rozhodovať   o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom   zasadnutí,   t. j.   po   vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

Osobná   prítomnosť   obvineného   v konaní   pred   súdom   je   nevyhnutná,   keď   to vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností   (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného   nevyhnutným   predpokladom   zabezpečenia   a   rešpektovania   kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (III. ÚS 34/07).

Konkrétne okolnosti daného prípadu však podľa názoru ústavného súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby a o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,   resp.   o   jej   nahradení   sľubom,   na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   alebo krajského súdu, t. j. po vypočutí sťažovateľa.

Sťažovateľ sa v prípravnom konaní mal možnosť vyjadriť k dôvodom a okolnostiam väzby pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie 7. decembra 2007, ako to vyplýva z obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   predložený,   konkrétne   zo   zápisnice o výsluchu obvineného v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp/460/2007 konanom za účasti sťažovateľa a jeho obhajcu. Prípravné konanie v sťažovateľovej trestnej veci skončilo pred uplynutím lehoty šiestich mesiacov podaním obžaloby (22. mája 2008), o ktorej bude na základe uznesenia krajského súdu z 3. júla 2008 okresný súd konať.

V čase rozhodovania okresného súdu o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby a o jeho žiadosti o prepustenie z väzby (26. mája 2008), ako aj v čase rozhodovania krajského súdu o sťažnosti (3. júla 2008) nenastali nové (súdom predtým neznáme) skutočnosti týkajúce sa existencie zákonných dôvodov väzby. Sťažovateľ o výsluch a osobnú účasť na rozhodovaní okresného   súdu   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   obžaloby   (na   ktorom   sa rozhodovalo   aj   o jeho   väzbe)   nežiadal,   pričom   v priebehu   ďalšieho   konania   o podanej obžalobe možno počítať s jeho priamym - osobným prístupom k súdu minimálne v rámci hlavného pojednávania, kde môže osobne predniesť aj návrhy a argumentáciu týkajúcu sa svojej väzby. Sťažovateľ predložil súdom svoje argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby v písomnej   podobe   v rámci   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 19.   mája   2008   a následne v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 26. mája 2008. Na neverejných zasadnutiach okresného súdu a krajského súdu nebol prítomný ani prokurátor.

Postup,   ktorý   v danom   prípade   krajský   súd   zvolil   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľa, ako aj samotné rozhodnutie krajského súdu z 3. júla 2008 sú podľa názoru ústavného   súdu   zlučiteľné   s požiadavkami   vyplývajúcimi   z označených   článkov   ústavy a dohovoru.

2.   Zjavne   neopodstatnená   je   aj   tá   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru došlo v dôsledku oneskoreného rozhodnutia krajského súdu.

Zo samotnej sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 7. decembra 2007, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola podaná ešte 19. mája 2008 a súčasne vojenský prokurátor podal 22. mája 2008 na sťažovateľa obžalobu.

Podaním   obžaloby   zo   strany   prokurátora   22.   mája   2008   skončila   sťažovateľova väzba v prípravnom konaní ešte pred uplynutím šesťmesačnej lehoty v zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Označeným dňom začala sťažovateľovi v zmysle § 76 ods. 5 Trestného poriadku plynúť lehota tzv. súdnej väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku.

Podľa judikatúry ústavného súdu nemôže byť s ohľadom na čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp.   na   čl.   5   ods.   1   dohovoru   titulom   pre obmedzenie   osobnej   slobody   väzbou   len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby konajúcim súdom výslovne rozhodlo (napr. I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS   187/07).   Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (Stasaitis   c.   Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Uvedenú   skutočnosť   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   reflektuje,   keď v ustanoveniach § 242 a § 244 ods. 5 Trestného poriadku ukladá súdu (resp. samosudcovi) povinnosť pri preskúmaní obžaloby (§ 241 Trestného poriadku) alebo pri jej predbežnom prejednaní   (§   243   Trestného   poriadku)   rozhodnúť   vždy   aj   o ďalšom   trvaní   väzby obvineného (pokiaľ je po podaní obžaloby vo väzbe), a tým založiť relevantný súdny titul pre jej prípadné pokračovanie aj v štádiu súdneho konania, alebo rozhodnúť o prepustení obvineného na slobodu, ak by ďalšie trvanie jeho väzby bolo nezákonné.

V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 dohovoru a napokon aj z § 2 ods. 6 Trestného poriadku („...orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene“), musí samosudca alebo súd rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby obvineného po podaní obžaloby urýchlene. Doba, v ktorej treba podľa § 242 alebo § 244 ods. 5 Trestného poriadku rozhodnúť, musí byť   primeraná   konkrétnym   okolnostiam   každého   jednotlivého   prípadu.   Nemôže   však zásadným spôsobom   (niekoľkonásobne) prekračovať dobu, ktorá   by bola primeraná pre preskúmanie a posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania väzby obvineného v iných prípadoch. Tejto   požiadavke   musí   samosudca   pri   preskúmaní   obžaloby   podľa   §   241   Trestného poriadku,   alebo   súd   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   243   Trestného   poriadku prispôsobiť svoj procesný postup (vzhľadom na ďalšie otázky, ktoré treba v uvedených prípadoch riešiť) tak, aby otázku ďalšieho trvania väzby obvineného riešil prednostne.   Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu a argumentáciu sťažovateľa treba uviesť, že podaním obžaloby zo strany prokurátora 22. mája 2008 začala sťažovateľovi v zmysle § 76 ods. 5 Trestného poriadku plynúť lehota tzv. súdnej väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku. Ustanovenie § 76 ods. 2 Trestného poriadku sa v danej situácii stalo neaplikovateľným. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že okresný súd uznesením z 26. mája 2008 odmietol obžalobu a vrátil vec prokurátorovi podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, pretože krajský súd na základe sťažnosti prokurátora uznesením z 3. júla 2008 neprávoplatné rozhodnutie okresného súdu z 26. mája 2008 v tejto časti zrušil a uložil mu, aby   vo   veci   konal   a rozhodol.   Okresný   súd   nerozhodoval   26.   mája   2008   o návrhu   na predĺženie sťažovateľovej väzby (§ 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku), preto ani krajský súd nemal   povinnosť   rozhodnúť „...najneskôr   do   uplynutia   lehoty   väzby,   ktorá   sa   má predĺžiť...“,   ako   tvrdil   sťažovateľ.   Okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   1   T   77/08 z 26. mája   2008 o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   v zmysle   §   244   ods.   5   Trestného poriadku   a zároveň   o sťažovateľovej   žiadosti   z 19.   mája   2008   o prepustenie   z väzby, prípadne   jej   nahradenie   sľubom   (aj   keď   v tomto   druhom   prípade   s určitým   procesným pochybením, ktoré naprával krajský súd v uznesení z 3. júla 2008 doplnením chýbajúceho výroku).

Základnou   zásadou,   ktorá   zo   sťažovateľovej   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti (v podaní z 26. júna 2008) vyplýva, je, že obmedzenie osobnej slobody väzbou sa musí opierať   o rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Absencia   takéhoto   rozhodnutia   znamená porušenie sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.

V predmetnej veci bolo preto pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti podstatné, či neprávoplatné   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   77/08   z 26.   mája   2008   bolo dostatočným podkladom (súdnym titulom) na trvanie väzby sťažovateľa po podaní obžaloby a či   dobu,   v ktorej   rozhodol   krajský   súd   o podanej   sťažnosti,   potvrdiac   prvostupňové rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľovej väzby, možno považovať za vyhovujúcu už zmienenej požiadavke urýchlenosti.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora   proti   rozhodnutiu   o prepustení   obvineného   z väzby   alebo proti   rozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto   uzneseniu   podal,   nemala   odkladný   účinok.   Neprávoplatné,   ale   predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru (obdobne II. ÚS 252/08). Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 77/08 z 26. mája 2008 preto predstavovalo (minimálne do rozhodnutia krajského súdu o podanej sťažnosti) relevantný právny titul pre ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby, o ktorom okresný súd rozhodol do štyroch dní po podaní obžaloby.

Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   už   v súvislosti   s posudzovaním požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby obvineného v trestnom konaní uviedol, že tejto požiadavke vyplývajúcej z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. z čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Uvedenej požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

V posudzovanej veci boli sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 26. mája 2008 spolu so spisom krajskému súdu doručené 17. júna 2008. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 3. júla   2007,   pričom   predmetom   rozhodovania   neboli   iba   otázky   týkajúce   sa   väzby sťažovateľa,   ale   aj   preskúmanie   rozhodnutia   okresného   súdu   o odmietnutí   obžaloby a vrátení   veci   prokurátorovi.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   písomne   vyhotovené a doručené späť okresnému súdu spolu so spisom 8. júla 2008. Uznesenie krajského súdu bolo doručované prostredníctvom okresného súdu, teda už mimo pôsobnosti krajského súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že krajský súd rozhodol do 42 dní po podaní obžaloby. Konanie na krajskom súde trvalo od 17. júna 2008 do 8. júla 2008,   teda   celkom   dvadsaťdva dní.   Túto   dobu   nemožno   považovať   za   dobu,   ktorá   by zásadným spôsobom prekračovala dobu primeranú na preskúmanie a posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania väzby obvineného v iných prípadoch spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Tento skutkový stav bol dôvodom na vyslovenie záveru, že sťažnosť je i v tejto časti zjavne   neopodstatnená. Vzhľadom   na   uvedené   nepovažoval   ústavný   súd   v danej   etape trestného konania v uvedenej veci za účelné a dôvodné vstupovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Keďže dôvodnosť ďalšieho trvania väzby podľa všeobecných súdov v súčasnosti trvá a   existuje ústavne akceptovateľný zákonný dôvod   na ďalšie trvanie   väzby (právoplatné uznesenie všeobecných súdov o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby v zmysle § 244 ods. 5 Trestného poriadku), ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008