znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   C.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   B., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 33/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   C.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 33/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že 18. mája 2001 bolo proti sťažovateľke „vznesené obvinenie pre   trestné   činy   úverového   podvodu   vo   forme   učastníctva   a   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa(...)   a   dňa   28.   1.   2002   bola   podaná   na   ňu   obžaloba   pre   pomoc   k trestnému činu úverového podvodu (...)“..Okresný   súd   10.   novembra   2003   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   sťažovateľku   spod obžaloby Okresného prokurátora Košice II (ďalej len „okresný prokurátor“) oslobodil.

V dôsledku odvolania okresného prokurátora konal vo veci Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý 12. októbra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu 11. novembra 2004 vrátil na   nové prerokovanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   začal   v jej   veci   konať   až   19.   mája   2005   a   po   deviatich   hlavných pojednávaniach   vyhlásil   12.   júna   2006   opätovne   oslobodzujúci   rozsudok.   Krajský   súd na základe podaného odvolania okresného prokurátora   rozhodol uznesením zo 17. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 93/06 tak, že jeho odvolanie zamietol.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia krajského súdu bolo doručené sťažovateľke 6. júla 2007,   kedy   podľa   nej   nadobudlo   právoplatnosť.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   sťažnosť podala v zákonnej dvojmesačnej lehote od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a aj keď pozná rozhodovaciu prax ústavného súdu k posudzovaniu sťažností sťažovateľov namietajúcich zbytočné   prieťahy   v   konaní   všeobecných   súdov,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   Košice II. v trestnoprávnej veci vedenej pod sp. zn. 3T 33/02 došlo k porušeniu ústavného práva Ing. A. C. na prerokovanie jej veci bez prieťahov, zaručeného Ústavou SR čl. 48 ods. 2. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   Ing.   A.   C.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť na jej účet porušovateľ základného práva Okresný súd Košice II. do jedného mesiaca od vyhlásenia uznesenia Ústavného súdu SR(...).“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 33/02 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 279/04, I. ÚS 227/05, I. ÚS 76/06) sa ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že 18. mája 2001 bolo proti sťažovateľke „vznesené obvinenie   pre   trestné   činy   úverového   podvodu   vo   forme   učastníctva   a   zneužívania právomoci verejného činiteľa(...) a dňa 28. 1. 2002 bola podaná na ňu obžaloba pre pomoc k   trestnému   činu   úverového   podvodu   (...)“. Okresný   súd   10.   novembra   2003   vyhlásil rozsudok, ktorým sťažovateľku spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil. Krajský súd však vyhovel odvolaniu okresného prokurátora   a 12. októbra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu 11. novembra 2004 vrátil na   nové prerokovanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   vyhlásil   12.   júna   2006   opätovne oslobodzujúci   rozsudok,   ktorý   bol sťažovateľke doručený 26. septembra 2006. Následne krajský súd uznesením zo 17. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 93/06 odvolanie okresného prokurátora zamietol. Uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené   jej   právnemu   zástupcovi   8.   júna   2007 a sťažovateľke 6. júla 2007. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 4. septembra 2007.

Vydaním   uvedeného   prvostupňového   rozsudku,   ktorý   bol   v danom   prípade aj konečným   rozhodnutím   a jeho   doručením   (ako   aj   úkonmi,   ktoré   musel   okresný   súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania okresného prokurátora), vykonal teda okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky   v napadnutom   konaní.   Ďalšie úkony alebo postupy   už okresný   súd v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (4.   septembra   2007)   nemohol   vykonávať,   a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľka navyše namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v okamihu podania sťažnosti už nekonal,   teda   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   ani   porušovať   v sťažnosti   označené základné právo sťažovateľky.

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd   k tomu   však   na záver poznamenáva, že posudzovaná sťažnosť   bola podaná tiež po zákonom o ústavnom súde ustanovenej lehote, teda nie ako sa domnieva sťažovateľka,   že   bola   podaná   včas   (počíta   túto   lehotu   až   od   doručenia   rozhodnutia odvolacieho súdu).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03, I. ÚS 127/05, I. ÚS 103/07).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto práva   vymedzený aj subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa dozvedieť   sa   o jeho porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

V namietanom   konaní   rozhodol   okresný   súd   oslobodzujúcim   rozsudkom sp. zn. 3 T 33/02   z 12.   mája   2006   (rozsudok   jej   doručil   26.   septembra   2006),   teda sťažovateľka sa   o napadnutých   zbytočných   prieťahoch   v postupe okresného súdu   mohla dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Navyše citovaný rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 93/06 nadobudol právoplatnosť ešte 17. apríla 2007,   keď   sa   konalo   pojednávanie   na   krajskom   súde   (nie   ako   uvádza   sťažovateľka v sťažnosti, že až v júli 2007), pričom bolo zistené, že pri vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí tohto súdu bola sťažovateľka i jej právny zástupca aj osobne prítomní.

Keďže   predmetná   sťažnosť   bola   podaná   osobne   až   4. septembra   2007,   keď   už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd mohol sťažnosť posúdiť aj ako podanú oneskorene.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007