znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., bytom B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky diskrimináciou pri prijímaní   do   pracovného   pomeru   kvôli   veku   a dlhodobej   evidencii   ako   uchádzača o zamestnanie úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Ľ.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2005 doručená sťažnosť z 5. októbra 2005 Ing. Ľ. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) diskrimináciou pri prijímaní do pracovného pomeru kvôli veku a dlhodobej evidencii ako uchádzača o zamestnanie úradom práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad práce“).

Sťažovateľ uviedol, že od 1. augusta 2001 je až dosiaľ nezamestnaný. Je evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedenej úradom práce príslušným podľa miesta jeho trvalého bydliska a od 13. decembra 2001 poberá dávky v hmotnej núdzi. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1982 a má 48 rokov.

Sťažovateľ   v rámci   doplnenia   vzdelania   počas   nezamestnanosti   absolvoval poradenskú   aktivitu „Zvyšovanie   právneho   vedomia   EN   v oblasti   pracovno–právnych vzťahov“ organizovanú úradom   práce,   ako aj rekvalifikačný kurz „Nová ekonómia   pre každého – marketing, manažment, ekonomika“ v Centre ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity B. V súčasnosti vykonáva aktivačné práce na miestnom úrade v mieste trvalého bydliska.

Sťažovateľ uviedol, že na základe inzerátov a ponúk uverejnených v tlači alebo na internete (teda nie náhodne – náhodným výberom) podal od 1. augusta 2001 spolu 221 žiadostí   o prijatie   do   pracovného   pomeru,   na   ktoré   v 83   prípadoch   dostal   odpoveď (zamietavú alebo formálno-zdvorilostnú).

Sťažovateľ podotýka, že 186 žiadostí odovzdal potenciálnym zamestnávateľom spolu so „štruktúrovaným životopisom“ osobne, v ostatných prípadoch zasielal žiadosť poštou. Všetky relevantné údaje uvádzal pravdivo.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy diskrimináciou pri prijímaní do pracovného pomeru kvôli veku   a dlhodobej   evidencii   ako   uchádzača   o zamestnanie   úradom   práce   argumentujúc: „... nikto z oslovených zamestnávateľov, pochopiteľne, pri odmietnutí, neuviedol dôvod - veku a dlhodobej evidencie na Úrade práce, sociálnych vecí rodiny. Tým by som predsa získal jednoznačný dôkaz pre podanie súdnej žaloby, resp. podnetu na Inšpektorát práce. Každý   informovaný   o   situácii   na   trhu   práce   a   prístupe   potenciálnych   zamestnávateľov k tejto skupine občanov podľa vlastných skúseností potvrdí, ako sú znevýhodnení, fakticky diskvalifikovaní.   Pristupuje   sa   k   nim   s   nepodloženými   predsudkami   a   nedôverou. Sofistikovaným a účelovým spôsobom sú vytláčaní z trhu práce.

(...) v žiadostiach som nehľadal žiadne lukratívne pozície, iba primerané vzdelaniu, dĺžke praxe, atď. V niektorých prípadoch v ponuke nebolo podmienkou ani vysokoškolské vzdelanie.

(...) v podvedomí verejnosti sa vytvára falošný, nerealistický obraz. Keď by sme mali brať seriózne parametre výberov nových zamestnancov, podľa toho - každý zamestnaný vie minimálne 2 svetové jazyky (na úrovni prekladateľskej, až expertnej!?), na rovnakej úrovni ovláda PC, účtovníctvo, má dokonalé vlastnosti a geniálne schopnosti pre výkon povolania, a   pod.   Naopak,   nezamestnaný   a   evidovaný   na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny (pochopiteľne,   z   vlastnej   viny!)   zneužíva   účelovo   sociálny   systém,   vyhýba   sa   práci a zodpovednosti, kvôli neschopnosti sa nevie presadiť na trhu práce, atď.

Týmto   jednostranným,   deformovaným   obrazom   je   manipulovaná   a   ohlupovaná neinformovaná, ľahostajná verejnosť.

(...)   práve   verejná   mienka   je   nekonečne   tolerantná,   nedbanlivá,   rezignujúca   na svojvoľný prístup takmer na hrane zákona - potenciálnych zamestnávateľov - hlavne pokiaľ sa   problém   existenčne   a   bytostne   nedotýka   konkrétnych   osôb   a   ich   záujmov.   Veď   pri dlhodobej   nezamestnanosti   to   nemá   len   dôsledky   objektívneho   zníženia   životnej   úrovne poškodenej osoby, ale aj z pohľadu budúcnosti jej dôchodkového zabezpečenia.

(...)   záujemca   o   prácu v strednom   veku   už pri   osobnom predkladaní žiadosti   so životopisom   sa   stretáva   s   chorobnou   upodozrievavosťou,   nedôverou,   povýšenectvom a opovrhovaním   zo   strany   zamestnávateľa.   V   rámci   istej   štábnej   kultúry   a   normálnych zvyklostí, pri požiadaní o potvrdenie kópie žiadosti - jej prevzatí, spolu s osobnými údajmi v životopise - nielen pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý to od nezamestnaného automaticky   žiada,   nezamestnaný   vyvoláva   u   niektorých   oslovených   zamestnávateľov averziu a odpor. Niekedy sa potvrdenia nezamestnaný po tejto skúsenosti aj dočká, ale jeho žiadosť so životopisom skončia už dopredu demonštratívne - v koši.

(...) pýtam sa: načo máme v základnom zákone štátu - ústave - zákaz diskriminácie občana z akejkoľvek príčiny, ak v skutočnosti bahnisko korupcie, klientelizmu, rodinkárstva a známostí sa neustále rozvíja? Zo strany justície a prokuratúry sa oprávnene žiada, aby pre tieto dominantné momenty toleranciou, nedbanlivosťou a ľahostajnosťou nevytvárala neprimeraný priestor.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 50 zákona o ústavnom súde:Sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,c) proti komu sťažnosť smeruje (ods. 1).

K sťažnosti   sa   pripojí   kópia   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   dôkaz o inom zásahu (ods. 2).

Podľa § 51 zákona o ústavnom súde účastníci konania sú sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje.

2.   Ústavná   sťažnosť   je   osobitným   právnym   prostriedkom   nápravy,   na   základe ktorého   poskytuje   ústavný   súd   ústavnú   ochranu   fyzickým   osobám   alebo   právnickým osobám   pred   neoprávnenými   zásahmi   do   ich   základných   práv   alebo   slobôd   majúcimi podobu právoplatného rozhodnutia, opatrenia či charakter iného zásahu (napr. procesného postupu alebo nečinnosti) orgánu verejnej moci, ak o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd   a sťažovateľ   ju   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní   účinných   a dostupných   právnych prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho oprávňoval zákon.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z argumentácie obsiahnutej v posudzovanej sťažnosti nevyplýva príčinná súvislosť sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv diskrimináciou s protizákonným rozhodnutím,   opatrením,   procesným   postupom   či   iným   konaním,   resp.   opomenutím konkrétneho orgánu verejnej moci.

Sťažnosť   sťažovateľa   aj   napriek   závažnosti   skutočností   v nej   uvedených neobsahovala údaje, z ktorých   by po jej prípadnom   prijatí na ďalšie konanie vyplývala možnosť preukázania, že porušením zákona zo strany konkrétneho orgánu verejnej moci došlo k zásahu do označeného základného práva sťažovateľa, proti ktorému nedisponoval žiadnym   účinným   a dostupným   právnym   prostriedkom   nápravy   (obdobne   napr. III. ÚS 211/04).

Naopak,   podľa   §   6   ods.   1   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   –   ďalej   len   „antidiskriminačný   zákon“   sa   v   súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

Podľa   §   6   ods.   2   písm.   a)   antidiskriminačného   zákona   sa   zásada   rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 uplatňuje v spojení s právami fyzických osôb ustanovenými osobitnými   zákonmi   v   oblastiach   prístupu   k   zamestnaniu,   povolaniu,   inej   zárobkovej činnosti   alebo   funkcii   (ďalej   len   „zamestnanie“)   vrátane   požiadaviek   pri   prijímaní   do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania.

Podľa   §   41   ods.   8   zákona   č.   311/2001   Z.   z.   Zákonník   práce   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   zamestnávateľ   pri   prijímaní   fyzickej   osoby   do zamestnania   nesmie   porušiť   zásadu   rovnakého   zaobchádzania,   ak   ide   o   prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2).

Podľa   §   13   ods.   1   a 2   Zákonníka   práce   je   zamestnávateľ   v   pracovnoprávnych vzťahoch   povinný   zaobchádzať   so   zamestnancami   v   súlade   so   zásadou   rovnakého zaobchádzania   ustanovenou   pre   oblasť   pracovnoprávnych   vzťahov   osobitným   zákonom o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). V súlade so zásadou rovnakého   zaobchádzania   sa   zakazuje   diskriminácia   aj   z   dôvodu   manželského   stavu a rodinného   stavu,   farby   pleti,   jazyka,   politického   alebo   iného   zmýšľania,   odborovej činnosti,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia (obdobne pozri   § 3 ods.   1 až 3   zákona č.   312/2001 Z.   z.   o štátnej   službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona).

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,   najmä   ak   nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania   bola   značným spôsobom   znížená   dôstojnosť,   spoločenská   vážnosť   alebo   spoločenské   uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté (§ 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona).

V konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa účastník môže dať zastupovať aj právnickou osobou, ktorej takéto oprávnenie priznáva osobitný zákon alebo ktorej cieľom činnosti alebo predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou (§ 10 ods. 1 antidiskriminačného zákona).

Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby,   ktorá   namieta,   že   jej   právo   bolo   dotknuté   porušením   zásady   rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o   ktorej   tvrdí,   že porušila zásadu   rovnakého   zaobchádzania.   Žalovaný   je   povinný   preukázať,   že   neporušil   zásadu rovnakého   zaobchádzania, ak žalobca   predloží súdu   dôkazy, z ktorých   možno   dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Na konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 11 ods. 1 až 3 antidiskriminačného zákona).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje dostupnými a účinnými prostriedkami nápravy   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd   diskrimináciou   v   oblasti   prístupu k zamestnaniu (samozrejme vo vzťahu ku konkrétne označenému subjektu, ktorý sa mal diskriminácie, a tým aj protiprávneho konania dopustiť, a nie in abstracto), o ktorých sú oprávnené rozhodnúť všeobecné súdy. Vzhľadom na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto   práv   a slobôd nerozhoduje   iný súd   (čl.   127 ods.   1 ústavy),   nie je vo vzťahu k sťažovateľom označenému zásahu do jeho základných práv daná právomoc ústavného súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti stratila opodstatnenie aj prípadná výzva ústavného súdu sťažovateľovi na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti, pokiaľ ide o jej zákonom predpísané náležitosti, čo je taktiež podmienkou meritórneho prerokovania veci ústavným súdom.

Sťažnosť sťažovateľa totiž nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde.

K sťažnosti   nebolo   pripojené   splnomocnenie   pre   advokáta   na   zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   taktiež   neobsahuje návrh   rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa   sťažovateľ   od ústavného súdu domáha, vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci, t. j. ktorého formulácia   nevyvoláva pochybnosti o tom, porušenie ktorého základného   práva,   ktorým orgánom verejnej moci, v akej veci a akým spôsobom (zásahom) žiada sťažovateľ vysloviť, prípadne akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (obdobne napr. III. ÚS 282/04, III. ÚS 80/05).

Sťažovateľ neoznačuje ani orgán verejnej moci, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje [§ 50 ods. 1 písm. c) v spojení s § 51 zákona o ústavnom súde].

Ochrana   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   pritom poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami   a slobodami   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z tohto   dôvodu   nepostačuje,   ak sťažovateľ uvedie námietky o porušení jeho základných práv a slobôd bez označenia orgánu verejnej   moci,   ktorý   mal   do   týchto   práv   zasiahnuť,   prípadne   označí   ako   porušovateľa svojich   základných   práv   iba   všeobecne   Slovenskú   republiku.   Je   na   sťažovateľovi,   aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné   práva   a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi   všeobecne   záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi (obdobne napr. IV. ÚS 184/03, III. ÚS 80/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005