znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 330/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľubomíry   Gregorovej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 366/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľubomíry Gregorovej   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2004 doručená   sťažnosť   Ľubomíry   Gregorovej,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), z 23. septembra   2004,   ktorou   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 19 C 366/99. Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že okresný súd rozhodol v označenom konaní, v ktorom má postavenie účastníčky konania, rozsudkom č. k. 19 C 366/99-25 z 27. apríla 2000 v spojení s rozsudkom č. k. 19 C 366/99- 143 zo 6. marca 2003 a v spojení s rozsudkom č. k. 19 C 366/99-169 z 18. mája 2004 tak „ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia“.

Sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu, ktorý   v odpovedi   (liste   sp.   zn.   Spr.   2088/01)   z 11.   februára   2002   výslovne   uviedol,   že sťažnosť je odôvodnená a zákonný sudca v predmetnej veci bol upozornený na: „zistené nedostatky“, no neboli voči nemu vyvodené žiadne dôsledky.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil: „1) Okresný súd Bratislava II, vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 366/99, porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo, aby jeho vec bola verejne prerokovaná, bez zbytočných prieťahov. 2) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy   vo   výške   150   000,-   Sk,   nakoľko   ide   o závažné   prieťahy,   ktoré   5   rokov   strpčovali sťažovateľke život. Neustále bezdôvodné predlžovanie konania jej znepríjemňovalo život o. i.   pre   nedostatok   finančných   prostriedkov,   ktorými   trpela   z dôvodu   neplnenia   si vyživovacej povinnosti bývalého manžela Ľ. G. 3) Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   podala v uvedenej   veci   sťažnosť   na   prieťahy   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   a pokiaľ   ide   o podmienku   ustanovenú   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   sťažnosť   bola   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 366/99-169 z 18. mája 2004 týkajúceho sa predmetného konania v časti výživného, t. j. 23. augusta 2004.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 366/99.

Z fotokópii   rozhodnutí   týkajúcich   sa   posudzovaného   konania,   ktoré   sťažovateľka pripojila   k sťažnosti,   opatrených   doložkou   potvrdzujúcou   okamih   nadobudnutia právoplatnosti   a vykonateľnosti,   považoval   ústavný   súd   za   preukázané,   že   posudzované konanie bolo právoplatne skončené v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva sťažovateľky 22. augusta   2000,   v časti   týkajúcej   sa   zverenia   maloletého   dieťaťa   pochádzajúceho z manželstva   jednému   z rodičov   na   čas   po   rozvode   a úpravy   styku   dieťaťa   s   druhým z rodičov   došlo   k právoplatnému skončeniu   konania 7.   mája 2003 a v časti týkajúcej sa úpravy   vyživovacej   povinnosti   rodičov   k maloletému   dieťaťu   bolo   uvedené   konanie právoplatne skončené 23. augusta 2004 (rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 366/99-169 z 18. mája 2004).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej   lehote)   je odstránenie   stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (napr. I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (obdobne I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V   prípade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (v   primeranej lehote) sú však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   (v   primeranej lehote)   ústavný súd zároveň   chráni jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá. S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (I. ÚS 235/03).

Sťažovateľka   sa   na   ústavný   súd   obrátila   až   sťažnosťou   z   23.   septembra   2004, odoslanou 4. októbra 2004 a doručenou ústavnému súdu 6. októbra 2004. Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď sa sťažovateľka domáhala ústavnej ochrany, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného   základného   práva   už nedochádzalo.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2004

III. ÚS 330/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 330/04 z 3. novembra 2004 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie“) – ktorým bola odmietnutá ako podaná oneskorene sťažnosť Ľubomíry Gregorovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), namietajúca porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 366/99 – lebo nesúhlasím s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla sťažnosť s poukazom na predošlú judikatúru ústavného súdu   (ústavná   ochrana   označenému   právu   sa   poskytuje   do   odstránenia   stavu   právnej neistoty, to znamená do právoplatného skončenia veci) a v podstate preto, lebo rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 366/99-169 z 18. mája 2004 nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2004, avšak sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu odoslala poštou až 4. októbra 2004.

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu (ktoré sú označené napr. v odlišnom   stanovisku   k uzneseniu   sp.   zn. III.   ÚS   164/04,   pričom   na ne v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

4. Keďže sťažnosť, ktorá inak spĺňa predpísané zákonné náležitosti, bola v tomto prípade podaná ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci na okresnom súde, mala byť podľa môjho názoru prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 3. novembra 2004