znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 33/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   spoločnosťou   TOMAŠ   KOHÚT   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   NámestieSNP 74/28, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 R 9/2013 z 9. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 3 R 9/2013 z 9. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 R 9/2013prebieha na okresnom súde konkurzné konanie proti spoločnosti (ďalej len „úpadca“). Na prvej schôdzi veriteľov úpadcu konanej 27. mája 2014 došlok výmene   správcu   a zvoleniu   veriteľského   výboru   na   základe   tam   prijatých   uznesení.Sťažovateľ ako veriteľ úpadcu oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa prvej schôdzeveriteľov úpadcu zúčastnil, hlasoval a aj vzniesol do zápisnice námietky. Následne žaloboupodanou na okresnom súde sa domáhal toho, aby súd zrušil označené uznesenia schôdzeveriteľov   z dôvodu,   že   sú   v rozpore   so   zákonom.   Protizákonnosť   žalobou   napadnutýchuznesení prvej schôdze veriteľov úpadcu sťažovateľ videl v tom, že nebola dodržaná lehotapodľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurzea reštrukturalizácii“), keďže zákonná lehota na popieranie pohľadávok podľa § 32 ods. 3zákona o konkurze a reštrukturalizácii   bola v zmysle uznesenia okresného súdu sp. zn.3 R 9/2013 z 29. apríla 2014 predlžená z pôvodnej zákonnej lehoty o 15 dní tak, že uplynula26. mája 2014, pričom prvá schôdza veriteľov sa uskutočnila 27. mája 2014. Podľa názorusťažovateľa sa v zmysle § 34 ods. 1 ZRK a okolnostiach prípadu schôdza mohla najskôruskutočniť až na pätnásty deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok (26. mája 2014,pozn.), teda až 10. júna 2014. Prvá schôdza veriteľov úpadcu sa však konala 27. mája 2014,a preto sťažovateľ považoval uznesenia prijaté na takejto nezákonne konanej prvej schôdziveriteľov za nezákonné.

Okresný   súd žalobu   sťažovateľa   zamietol   napadnutým   uznesením   a v relevantnejčasti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „správca má povinnosť zvolať schôdzu veriteľov, pričom ju zvolá tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty deň a nie neskôr ako dvadsiaty   deň   po   uplynutí   lehoty   na   popieranie   pohľadávok.   Lehota   na   popieranie pohľadávok   uplynula   dňa   26.05.2014.   Schôdza   veriteľov   sa   mala   konať   najskôr   dňa 10.06.2014   a   najneskôr   dňa   16.06.2014.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákon   výslovne neuvádza nedodržanie lehoty v zmysle ust. § 34 ods. 1 ZKR ako dôvod na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov a, že predmetná schôdza veriteľov sa konala až po uplynutí doby   na   popieranie   pohľadávok,   nepovažuje   súd   jej   skoré   konanie   za   také   porušenie zákona, ktoré by malo za následok jej zrušenie v zmysle ust. § 35 ods. 8 ZKR. V prípade zrušenia uznesení schôdze veriteľov by sa musela konať nová schôdza veriteľov, na ktorej by mali právo sa zúčastniť a hlasovať totožní veritelia s rovnakými hlasovacími právami ako na schôdzi veriteľov konanej dňa 26.05.2014. Takýto postup by bol v neprospech veriteľov, nakoľko by navýšil náklady konkurzného konania, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a oddialil uspokojenie veriteľov. Vzhľadom na uvedené rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že „rozhodnutie   súdu   je   arbitrárne,   v rozpore s právom na spravodlivý proces a s právom na súdnu ochranu“. Argumentuje tým, že sadomáhal   ochrany   svojich   procesných   práv,   ktoré   boli   porušené   nesprávnym   zvolanímschôdze   na   okresnom   súde.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uvádza   a konkretizuje,   že   ideo porušenie procesného práva na zákonom ustanovenú lehotu na prípravu schôdze veriteľov.„Konaním   schôdze   na   druhý   deň   po   uplynutí   lehoty   na   popieranie   pohľadávok   bolo veriteľom upreté právo na riadnu prípravu na schôdzu veriteľov a na efektívne formovanie spoločnej vôle a postupu na schôdzi.“

Podľa názoru sťažovateľa vo veci konajúci súd „v prípade, ak dospeje k záveru, že pri   prijímaní   uznesení   došlo   k porušeniu   zákona,   je   povinný   uznesenia   zrušiť.   Zákon nepriznáva súdu právomoc na posúdenie, či došlo k závažnému alebo menej závažnému porušeniu zákona a podľa toho rozhodnúť, či ponechá uznesenie, pri prijatí ktorého bol porušený zákon, v platnosti.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jehosťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛, s miestom podnikania

, IČO:, a to právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. 3R/9/2013-879 zo dňa 09.06.2014, porušené boli.

2. Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 3R/9/2013-879 zo dňa 09.06.2014 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛, s miestom podnikania ⬛⬛⬛⬛,   IČO: ⬛⬛⬛⬛,   trovy   právneho zastúpenia,   vo   výške   340,90   EUR   (predstavujúce   náhradu   za   2   úkony   právnej   služby pred Ústavným súdom SR pre prípad, kedy nie je možné predmet sporu oceniť peniazmi + 2x   režijný   paušál   +   20%   DPH),   ako   aj   ďalšie   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vzniknú do vydania nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímokresného súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup aleborozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím   tohto orgánu a základným právom, porušeniektorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesnásituácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základnéprávo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ústavný   súd   v prvom   radepodotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnouprávomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Tátoprávomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1   ústavy mu umožňuje preskúmať ajnapadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlades ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   akoústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia aleboomyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpokladyna preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveruo vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sanamieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   impredchádzal.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľaktorej   posudzuje   spravodlivosť   procesu   ako   celku   (napr.   m.   m.   II. ÚS 307/06),   pretok vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietanéa relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujúprijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledokmôže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnostiv prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšakjeho   intenzita   a existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavougarantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemalapodstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že niekaždé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následokporušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkýmzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012,II. ÚS 373/2012).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, žekompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdova nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavnéhosúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,že   v okolnostiach   daného   prípadu   ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k porušeniu,   resp.odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Kľúčovou   námietkou   sťažovateľa   je   argument,   že   na   „nezákonne   konanej   prvej schôdzi   veriteľov“   z dôvodu   nedodržania   zákonnej   lehoty   podľa   §   34   ods.   1   zákonao konkurze a reštrukturalizácii sú všetky uznesenia prijaté na takejto schôdzi nezákonné,v rozpore so zákonom v zmysle § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a pretookresný súd v prípade, že zistí akúkoľvek nezákonnosť, obligatórne zruší takéto uznesenia.

Podľa § 35 ods. 8 zákon o konkurze a reštrukturalizácii každý veriteľ oprávnenýna schôdzi   veriteľov   hlasovať   sa   môže   do   piatich   dní   od   skončenia   schôdze   veriteľovdomáhať,   aby   súd   zrušil   uznesenie   schôdze   veriteľov,   ak   uplatnil   na   schôdzi   veriteľovdo zápisnice   odôvodnenú   námietku   rozporu   prijatého   uznesenia   so   zákonom;   uzneseniemožno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľovv rozpore so zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenianávrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutiavo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   konštatuje,   žev okolnostiach prípadu skutočne nebol dodržaný zákon, čo by prima facie bez ďalšiehomohlo   evokovať   prijatie   záveru   o   existencii   dôvodu   na   zrušenie   žalobou   napadnutýchuznesení   prvej   schôdze   veriteľov.   Bez   ohľadu   na   uvedené   sa   ústavný   súd   zaoberal   ajpovahou ne/zákonnosti napadnutých uznesení z pohľadu, či nedodržaním zákona mohol byťniekto   ukrátený   na   svojich   právach   z materiálneho   hľadiska,   respektíve   či   niektoríz veriteľov mohol takýmto nedodržaním zákona získať neodôvodnenú výhodu, prípadne čisa neodôvodnene negatívne alebo pozitívne zasiahlo do právneho postavenia niektoréhoz veriteľov   úpadcu,   čo   by   bolo   v rozpore   so   zmyslom   a účelom   konkurzného   konania,ktorým je pomerné a spravodlivé uspokojenie pohľadávok veriteľov úpadcu (pozri § 1, § 5a § 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

Sťažovateľ takéto námietky vo svojej sťažnosti nepredostrel, len tvrdil, že jemu akoveriteľovi   nedodržaním   zákonnej   lehoty   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o konkurzea reštrukturalizácii bolo upreté právo na riadnu prípravu na schôdzu veriteľov a na efektívneformovanie   spoločnej   vôle   a postupu   na schôdzi.   Tieto   tvrdenia   nie   sú   v súladeso skutočnosťou, sťažovateľ ako veriteľ mal možnosť dozvedieť sa o zvolaní prvej schôdzeveriteľov   úpadcu   v dostatočnom   časovom   predstihu,   keďže   zvolanie   bolo   riadne   a včasoznámené   v Obchodnom   vestníku,   teda   mal   dostatočný   časový   priestor   na   prípravuna schôdzu   a navyše   bol   aj   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   na   schôdzia hlasoval.   Pokiaľ   ide   o námietku   o efektívnom   formovaní   spoločnej   vôle,   ústavný   súdkonštatuje, že táto možnosť prijatím žalobou napadnutých uznesení sťažovateľovi nebolaupretá, keďže sťažovateľovi nebolo odopretá možnosť hlasovať, a tak vyjadriť svoju vôľuspoločne   s ostatnými   veriteľmi   oprávnenými   hlasovať   na   schôdzi.   V tejto   súvislosti   jepotrebné   tiež   spomenúť   aj   to,   že   konkurzné   konanie   ďalej   prebieha   a sťažovateľ   má   ajnaďalej   možnosť   rokovať   s ostatnými   veriteľmi   úpadcu   o   stratégii   a spoločnom   postupev konkurznom konaní.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nezistilmožnosť   takého   zásahu   do označených   práv sťažovateľa   z materiálneho   hľadiska   v takejintenzite, ktorá by mala neodstrániteľné a nenapraviteľné následky, a takisto nezistil, že byv dôsledku   namietanej   nezákonnosti   schôdze   došlo   k neodôvodnenému   zvýhodneniujedného   z veriteľov   úpadcu,   preto   konštatuje,   že   napadnutým   uznesením   v konečnomdôsledku nemohlo dôjsť k takému zásahu do označených práv veriteľa v takej intenzite,ktorý by odôvodňoval zásah zo strany ústavného súdu, preto konštatuje, že nedošlo k zásahudo jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavyani do jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretoústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napadnutéhouznesenia   okresného   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobodysťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnostinezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015