znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 33/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   v mene ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich, PhD.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   20566/2013,   sp.   zn.   Rvp   20567/2013, sp. zn. Rvp 20568/2013,   sp.   zn.   Rvp   20569/2013,   sp.   zn.   Rvp   20570/2013, sp. zn. Rvp 20571/2013,   sp.   zn.   Rvp   20572   /2013,   sp.   zn.   Rvp   20573/2013, sp. zn. Rvp 20574/2013,   sp.   zn.   Rvp 20575/2013,   sp.   zn.   Rvp   20576/2013, sp. zn. Rvp 20577/2013,   sp.   zn.   Rvp   20578/2013,   sp.   zn.   Rvp   20579/2013, sp. zn. Rvp 20580/2013   a   sp.   zn.   Rvp   20581/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   6   Cdo   175/2013   z 15.   mája   2013,   sp.   zn.   2   Cdo   99/2013   z 30.   apríla   2013, sp. zn. 4 Cdo   160/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   2   Cdo   91/2013   z 15.   mája   2013, sp. zn. 4 Cdo   159/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   5   Cdo   144/2013   z 28.   mája   2013, sp. zn. 6 Cdo   181/2013   z 28.   mája   2013,   sp.   zn.   2   Cdo   133/2013   z 30.   apríla   2013, sp. zn. 1 Cdo   81/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   6   Cdo   179/2013   z 28.   mája   2013, sp. zn. 5 Cdo   98/2013   z 28.   mája   2013,   sp.   zn.   4   Cdo   131/2013   z 28.   mája   2013, sp. zn. 4 Cdo   167/2013   z 23.   mája   2013,   sp.   zn.   4   Cdo   149/2013   z 23.   mája   2013, sp. zn. 1 Cdo 86/2013 z 9. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 118/2013 z 22. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 20566/2013 až sp. zn. Rvp 20581/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 33/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. augusta 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I   a   Okresným   súdom   Bratislava   II (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom okresných   súdov,   ktoré sú   teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke   uvedenú   škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v   žalobných   návrhoch   okresné súdy   svojimi   rozhodnutiami   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd svojimi rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Predmetné uznesenia krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých rozhodol   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami   tak,   že   ich   odmietol   ako   procesne neprípustné.   V dovolaniach   sťažovateľka   namietala,   že   ako   žalobkyňa   nepodala   návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa   zákona   bol   potrebný,   a preto   existuje   dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať pred súdom,   čo   predstavuje dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a v jej   veciach rozhodoval   vylúčený   sudca,   čo   je   dovolacím   dôvodom   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a) OSPv spojení s § 237 písm. g) OSP.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   okrem   iného   uviedla,   že   napadnutými uzneseniami najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď

„interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných   dôvodov   nesprávne,   v rozpore   s právnou   doktrínou   a ustálenou   justičnou praxou..., spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto zvolenom   princípe   potom   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne   neprípustné...“; neprihliadol   na   skutočnosť,   že   sťažovateľke   sa   odňala   možnosť   konať   pred   súdom vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej praxi   najvyššieho   súdu   považované   za   zásah   do   právnej   istoty,   jeho   rozhodnutia   trpia nedostatkom   riadneho   odôvodnenia,   keď   o merite   veci   bolo   rozhodnuté   odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke   tiež   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   nevysporiadal   sa   so   skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľka   vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutých   rozhodnutí   a   konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach, ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b) vylúčený   je   sudca   preto,   že   získal   o veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   tiež   argumentovala,   že   krajský   súd   nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky „ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody   a nemajetkovej ujmy zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom ich   vylúčenia   z prerokúvania   a rozhodovania   daných   vecí.   Najvyšší   súd   tento   postup krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 20566/2013   až   sp.   zn.   Rvp   20581/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17a „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd ako odvolací súd uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne a v ich odôvodnení poukázal najmä   na   skutočnosť,   že sťažovateľka   vo   svojich   návrhoch   na   začatie   konania   žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP,   pretože   sudcovia   jednotlivých   okresných   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenie je nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolaní   podaných   sťažovateľkou   z hľadiska   §   239   ods.   1   a 2   OSP   a dospel   k záveru, že tieto prípustné na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie sú. Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyšší súd k ich preskúmaniu.

Keďže   existencia   procesných   vád podľa   §   237   písm.   a)   až   d)   a f)   OSP   nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatie konania, hoci boli potrebné, a napriek tomu   jej   bola   uzneseniami   okresného   súdu   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdne   poplatky za tieto procesné návrhy, čo bolo krajským súdom potvrdené ako správny procesný postup. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorého sa konanie, okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania), zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá zmätočnosť   celého   konania, a teda   aj   dovolacím   dôvodom   podľa   §   237   písm.   e)   OSP. So vznesením   námietky   zaujatosti   zákon   nespája   účinok   začatia   ďalšieho   samostatného konania, pretože ide o rozhodovanie o parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania, ktoré   začalo podaním   žaloby. Uvedené preto nemohlo mať za následok   procesnú   vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako to namieta sťažovateľka.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP,   a teda   tvrdeniu,   že   v jej   veciach   rozhodovali   vylúčení   sudcovia,   najvyšší   súd poukazujúc   na   znenie   §   14   ods.   1   OSP   (dôvody   vylúčenia   sudcu),   ako   aj   na   svoju predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   je   sama skutočnosť, že sudca má prerokovať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Takéto   odôvodnenie   uznesení   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za arbitrárne či   dokonca   zjavne svojvoľné, ako to vidí   sťažovateľka. Nie je úlohou   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať   správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu nevzhliadol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateľky.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   náležite odôvodnené,   ich   záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých   rozhodnutiach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia, absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo   na   úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky   odňal   možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo na všeobecnom   súde   (napr.   II.   ÚS   8/2001),   ale   aj   tým,   keby   tento   súd   rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   robila   ústavne   neakceptovateľnými,   a   teda vyžadujúcimi   ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky na prípustnosť dovolaní   podaných   sťažovateľkou.   Sťažovateľka,   ktorá   bola   kvalifikovane   zastúpená v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o ich   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku   o porušení označených práv sťažovateľky,   tak   ako   to   tvrdila   vo   svojej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označeného   článku   ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne ako I. ÚS 720/2013 z 11. decembra 2013 a ďalšie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014