znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 33/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13750/2012   a sp.   zn.   Rvp   13751/2012   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa a jeho rozhodnutiami sp. zn. 5 Er/126/2003 z 23. januára 2012   a sp.   zn.   3 Er/169/2003   z 19.   októbra 2011   a postupom   Krajského   súdu v Prešove a jeho   rozhodnutiami sp.   zn.   12   CoE/27/2012   z 29.   júna 2012   a sp. zn. 8 CoE/104/2012 z 26. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13750/2012 a sp. zn. Rvp 13751/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 33/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. novembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 13750/2012 a sp. zn. Rvp 13751/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozhodnutiami sp. zn. 5 Er/126/2003 z 23. januára 2012   a sp.   zn.   3   Er/169/2003   z 19.   októbra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a jeho   rozhodnutiami sp. zn. 12 CoE/27/2012 z 29. júna 2012 a sp. zn. 8 CoE/104/2012 z 26. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere poskytla   dlžníkom   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných v úverových zmluvách. Keďže dlžníci nesplnili svoje záväzky riadne a včas, tak ako sa zaviazali,   sťažovateľka   v súlade   s   dohodami   uzatvorenými   medzi   ňou   a dlžníkmi prostredníctvom   inštitútu   notárskych   zápisníc   ako   exekučných   titulov   podala   súdnemu exekútorovi   návrhy   na   vykonanie   exekúcií.   Na   základe   poverení   udelených   okresným súdom   začal   súdny   exekútor   nútený   výkon   rozhodnutí,   t.   j.   exekúcie.   V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými uzneseniami vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolaní sťažovateľky krajský súd napadnutými rozhodnutiami vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka   v predostretej   obšírnej   argumentácii   atakovala   právne   závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu aj krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich a zároveň   poskytla   ústavnému   súdu   na   zváženie   vlastnú   interpretáciu   týchto   právnych predpisov.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci im vráti   na   ďalšie   konanie   a prizná   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   a   úhradu   trov konania. Sťažovateľka zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle § 112 ods.   1 OSP v záujme hospodárnosti   konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13750/2012 a sp. zn. Rvp 13751/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, aj naďalej podáva sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného   súdu,   a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných sťažnostiach sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup pre sťažovateľku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani podľa judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   bezpodmienečne   nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže vzhľadom na skutkové a právne okolnosti ide o sťažnosti v podstate identické s   tými,   ktoré   už   ústavný   súd   riešil,   ústavný   súd   odkazujúc   v podrobnostiach   na   svoje rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 382/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012   a sp. zn.   IV. ÚS   446/2011   opätovne   dospel   k záveru,   že   predložené sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku právomoci na ich prerokovanie a zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   sťažovateľka   v sťažnostiach   zdôrazňovala,   že   za   relevantné   pochybenie všeobecných súdov považuje aj skutočnosť, že neprerušili konanie, resp. nerozhodli o jej návrhu   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP   z dôvodu   predloženia predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, ústavný súd okrem tvrdenia sťažovateľky nemal žiadne relevantné podklady na svoje konanie.

Sťažovateľka nepredložila ani rozhodnutia, ktorých neústavnosť namietala, ani iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení napriek zákonnej úprave § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorých sťažovateľ je povinný sťažnosť riadne odôvodniť a predložiť právoplatné rozhodnutie, ktorého neústavnosť namieta.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013