znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 33/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 8/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 785/1999 a na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK–5 C 785/1999) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 8/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Pezinok   p r i k a z u j e  , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 8/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisípäťsto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Pezinok   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 8/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 785/1999 a na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK–5 C 785/1999).

Sťažovateľ pri podaní sťažnosti predovšetkým vychádzal zo skutočnosti, že hoci od podania   žaloby   okresnému   súdu   už   ubehlo   viac   ako   11   rokov,   vec   stále   prejednáva prvostupňový súd. K posudzovaniu skutočností rozhodujúcich pre posúdenie, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, sťažovateľ uviedol, že spor „nie je právne a fakticky zložitý aj vzhľadom na skutočnosť, že je zrejmý vinník dopravnej nehody…

Súd sa k sporu sťažovateľa správa pasívne, čo dokazuje aj fakt, že prvé uznesenie o ustanovení znalca a teda odborné dokazovanie bolo vydané až päť rokov po podaní návrhu vo   veci   a   druhé   uznesenie   až   9   rokov   po   podaní   návrhu.   Potvrdzuje   to   dokonca   aj prvostupňový súd odpoveďou na sťažnosť zo dňa 30. 6. 2010, prostredníctvom ktorej sa súd sťažovateľovi   ospravedlňuje.   Týmto   postupom   súd   oslabuje   navrhovateľovu   možnosť preukázať reálny stav veci v čase vzniku škody.“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol,   že „základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odseku (2) Ústavy a článku 6 odseku (1) Dohovoru postupom prvostupňového súdu v konaní vedenom prvostupňovým súdom najprv pod číslom konania 5 C 785/1999 a v súčasnosti pod číslom konania 5 C 8/2008 bolo porušené“, ďalej aby prikázal prvostupňovému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 4 000,- € a zaviazal súd ho sťažovateľovi vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“, a napokon aj aby „uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 314,18 €...“.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 33/2012-12 z 25. januára 2012.

Okresný   súd   podal   k   doručenej   sťažnosti   stanovisko   vyjadrením   sp.   zn. Spr. 3052/2012 z 15. februára 2012, v ktorom okrem pripojeného prehľadu procesných úkonov   vykonaných   vo   veci   odpovedal   aj   na   otázky   formulované   ústavným   súdom vo výzve z 31. januára 2012. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľova právna vec nie je z hľadiska právneho ani skutkového zložitým sporom. K prieťahom v súdnom konaní však podľa   okresného   súdu   prispel   aj   sťažovateľ   tým,   že   sa   nezúčastnil   súdom   nariadených pojednávaní 24. októbra 2002, 10. decembra 2002, 11. februára 2003, 7. augusta 2003, 25. septembra 2003 a 11. novembra 2003 (uznesením z 11. novembra 2003 mu mala byť z tohto dôvodu   uložená poriadková   pokuta) a nereagoval ani na výzvu   okresného súdu doručenú   6.   novembra   2010   a   17.   decembra   2010,   pričom   nevyjadrenie   sa   k   výzve okresného súdu   odôvodnil   až listom doručeným okresnému súdu 5. apríla 2011. Podľa názoru okresného súdu prispel k predĺženiu konania aj splnomocnený zástupca sťažovateľa tým, že viackrát nepreberal súdom doručované zásielky, podal nedôvodné námietky voči ustanovenému znalcovi a nezúčastnil sa pojednávania nariadeného na 2. november 2011. Okresný   súd   ďalej   vo   svojom   vyjadrení   opísal   dopady   organizačných   zmien v súdnictve, najmä skutočnosť, že po podaní žaloby na pôvodnom Okresnom súde Pezinok bol v období od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007 miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava III a od 1. januára 2008 sa stal miestne príslušným súdom znovu obnovený okresný súd. Okresný súd sa nevyjadril k prípadným prieťahom v súdnom konaní v období do 1. januára 2008, avšak v nasledovnom období konštatoval vznik zbytočných prieťahov v konaní „v čase od 01. 01. 2008 až do 02. 01. 2010, keď zákonná sudkyňa urobila v uvedenej veci prvý úkon. Je potrebné si uvedomiť, že ku dňu 01. 01. 2008 napadlo na Okresný súd Pezinok cca. 22.000 právnych vecí z odovzdávajúcich súdov, okrem toho bol spustený nový nápad vecí z dvoch okresov, teda okresu Pezinok a okresu Senec. Na súde pracovali v čase jeho znovuzriadenia štyria sudcovia - zákonná sudkyňa nemohla vykonať prvý úkon v uvedenej veci skôr z objektívnych dôvodov...

Prieťahy v konaní boli spôsobené nekoncepčnou politikou štátu v oblasti zriaďovania okresných súdov. Nie je predsa možné, ani vhodné, aby sa sieť súdov zmenila za päť rokov dvakrát. Nekoncepčný postup štátu mal za následok presúvanie spisov medzi jednotlivými súdmi a nemožnosťou vykonávať v takto presúvaných právnych veciach úkony riadne a včas. Podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa zákonov upravujúcich činnosť súdov je štát   povinný   vytvárať   pre   prácu   súdov   vhodné   materiálne,   personálne   a   technické prostriedky.   Mám   za   to,   že   za   neschopnosť   štátu   v   tejto   oblasti   nemôžu   byť   trestané jednotlivé súdy, resp. sudcovia príslušných súdov.“.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom 15. februára 2012 zdôraznil, že prieťahy nevznikli na strane účastníkov konania, a žiadal rozhodnúť v zmysle jeho návrhu.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania považujúc podmienky na tento postup za splnené, keďže okresný súd súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo svojom   stanovisku   z   15.   februára   2012   a   sťažovateľ   s   týmto   postupom   súhlasil vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. februára 2012. Súčasne ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 8/2008 dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zistil, že za obdobie od podania návrhu, t. j. 8. júla 1999 do 18. mája 2005, má spis vedený vo veci charakter rekonštruovaného spisu z dôvodu straty pôvodného spisu.   Rekonštrukcia   spisu   sa   začala uznesením   Okresného súdu   Bratislava III   sp.   zn. PK–5 C 785/1999 z 25. mája 2005. Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr. 3052/2012 z 15.   februára   2012,   ako   aj   z   označeného   spisu   predloženého   ústavnému   súdu na nahliadnutie, boli zistené tieto podstatné procesné úkony vykonané vo veci:

8. júla 1999- doručená žaloba sťažovateľa o náhradu škody v sume 89 127 Sk,

12. septembra 1999 - rozšírenie žaloby sťažovateľom,

2. októbra 2000- výzva na zaplatenie súdneho poplatku,

14. augusta 2001- uznesenie o pripustení ďalších účastníkov do konania,

7. februára 2002 - pojednávanie (zápisnica sa z dôvodu straty spisu nedochovala),

21. februára 2002- doplnenie žaloby sťažovateľom,

16. mája 2002-   pojednávanie   vykonané   v   neprítomnosti   sťažovateľa,   prítomný jeho splnomocnený zástupca,

5. septembra 2002- pojednávanie   vykonané   v   prítomnosti   sťažovateľa   a   v neprítomnosti   sťažovateľom   označených   odporcov,   uznesenie   o čiastočnom zastavení konania v sume 45 744 Sk,

24. októbra 2002- pojednávanie pre neúčasť účastníkov odročené na 10. december 2002,

10. decembra 2002 - pojednávanie   pre   neúčasť   účastníkov   odročené   na   11.   február 2003,   uznesenie   o   nariadení   predvedenia   odporkyne   v   1.   rade, uznesenie o nariadení predvedenia odporkyne v 2. rade,

11. februára 2003- pojednávanie   vykonané   v   neprítomnosti   sťažovateľa   a   jeho zástupcu, odporkyne boli na pojednávanie predvedené a vypočuté,

18. marca 2003- pojednávanie pre neúčasť účastníkov odročené na 15. máj 2003,

7. augusta 2003- pojednávanie pre neúčasť účastníkov odročené na 25. september 2003,

8. apríla 2003- urgencia odporkyne v 2. rade,

25. septembra 2003 - pojednávanie   odročené   na   11.   november   2003,   sťažovateľ neprítomný,   uznesenie   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu z 31. marca 2003,

11. novembra 2003 - pojednávanie   pre   neúčasť   sťažovateľa   a   odporkyne   v   2.   rade odročené   na   22.   január   2004,   uznesenie   o   poriadkovej   pokute uloženej sťažovateľovi, uznesenie o poriadkovej pokute uloženej odporcovi v 2. rade, doručené podanie sťažovateľa (upresnenie návrhu),

22. januára 2004- pojednávanie, po vykonaní odročené na 18. marec 2003,

18. marca 2004- pojednávanie,   po   vykonaní   odročené   na   neurčito   pre   účely vykonania znaleckého dokazovania,

16. augusta 2004- uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania,

19. septembra 2004 - odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   zo   16.   augusta   2004, podanie sťažovateľa (pripojených 9 príloh),

18. mája 2005- úradný   záznam   týkajúci   sa   vykonania   kontroly   vo   všetkých oddeleniach, pretože spis sp. zn. 5 C 8/08 bol stratený,

25. mája 2005- uznesenie o začatí rekonštrukcie spisu sp. zn. 5 C 8/2008,

26. mája 2005- pokyn sudcu, aby bola spísaná zápisnica o rekonštrukcii spisu, vyhotovené   overené   odpisy   rozhodnutí   a   iných   písomností a účastníkom   konania   uložená   povinnosť   predložiť   písomnosti týkajúce sa označenej právnej veci,

27. mája 2005- zápisnica o rekonštrukcii spisu sp. zn. PK–5 C 785/1999,

27. júla 2005- doručená   odpoveď   sťažovateľa   na   výzvu   súdu   týkajúca   sa nariadenej rekonštrukcie spisu,

6. októbra 2005 - uznesenie súdu o zmene v osobe znalca,

29. decembra 2005 - námietky sťažovateľa proti osobe znalca,

3. januára 2006- výzva súdu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti znalca a výzva na doplnenie námietky zaujatosti,

20. februára 2006- pokyn sudkyne na zistenie prevzatia súdnej zásielky zástupcom sťažovateľa a na zistenie dňa podania odvolania sťažovateľa na pošte, výzva znalcovi na vyjadrenie sa k vzneseným námietkam k jeho osobe,

16. marca 2006- odpoveď sťažovateľa na výzvu súdu,

10. mája 2006 - odpoveď znalca na námietky sťažovateľa,

12. mája 2006- uznesenie - súd námietky vznesené voči osobe znalca zamietol,

14. júna 2006- odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu z 12. mája 2006,

15. júna 2006- prípis sudkyne na predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave,

31. mája 2007- uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   –   potvrdenie   uznesenia okresného súdu č. k. 5 C/785/99-6 zo 16. augusta 2004 a č. k. PK–C 785/99-99 z 12. mája 2006,

19. júna 2007- spis vrátený okresnému súdu,

25. júla 2007-pokyn sudkyne na doručenie spisu znalcovi,

19. decembra 2007 - správa poisťovne (A., a. s.) o nehode,

13. februára 2008- podanie sťažovateľa,

27. marca 2008- v   súvislosti   s   obnovením   okresného   súdu   spis   pridelený   novej zákonnej sudkyni, spisu pridelená nová sp. zn. 5 C 8/2008,

6. októbra 2008- doručený   okresnému   súdu   od   znalca   spis   s   vypracovaným znaleckým posudkom,

2. januára 2010- pokyn sudkyne vyššiemu súdnemu úradníkovi na konanie vo veci,

19. februára 2010- pokyn vyššieho súdneho úradníka na zistenie zloženia zálohy na znalecké dokazovanie,

26. marca 2010- úradný   záznam   o   zložení   zálohy   účastníkom   na   znalecké dokazovanie,

4. júna 2010- uznesenie č. k. 5 C 8/2008-181 zo 4. júna 2010 o znalečnom, pokyn na zaslanie znaleckého posudku účastníkom,

12. októbra 2010- výzva účastníkom na vyjadrenie sa k znaleckému posudku,

25. novembra 2010 - urgencia účastníkov, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku,

23. decembra 2010 - odpoveď odporkyne v 1. rade na výzvu,

21. januára 2011- opätovná   výzva   splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľa   na vyjadrenie sa k znaleckému posudku,

5. apríla 2011- doručené vyjadrenie zástupcu sťažovateľa,

7. apríla 2011- nariadený termín pojednávania na 2. november 2011,

21. októbra 2011- žiadosť   sťažovateľa   o   jeho   vypočutie   Okresným   súdom Bratislava IV   a ospravedlnenie   jeho   neúčasti   na   nariadenom pojednávaní,

2. novembra 2011- pojednávanie   odročené   pre   práceneschopnosť   sudkyne   na

27. február 2012,

15. februára 2012- pokyn   zákonnej   sudkyne   na   zrušenie   termínu   pojednávania nariadeného   na   27.   február   2012   z   dôvodu   predloženia   spisu ústavnému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie a prihliadal na charakter veci. Predmetom konania bol pôvodne návrh na zaplatenie sumy 89 127 Sk (2   958,47   €)   z   titulu   náhrady   škody   vzniknutej   na   motorovom   vozidle   sťažovateľa v dôsledku   autonehody   a   náhrady   nákladov   súvisiacich   s uplatnením tohto nároku   pred okresným súdom. Po čiastočnom zastavení konania v časti sumy 45 744 Sk uznesením č. k. 5 C 785/99-74 z 5. septembra 2002 tvorí sťažovateľov nárok, o ktorom sa rozhoduje, sumu 43 383 Sk. V okolnostiach prípadu ústavný súd hodnotí predmetný spor po právnej stránke   ako   bežnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno považovať za právne osobitne zložité. Istú mieru   faktickej   zložitosti   veci   spôsobuje   sám   sťažovateľ   nekonzistentnosťou   svojich návrhov a viacerých jeho doplnení, resp. potrebou odstraňovania nedostatkov ním podaných návrhov.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   hodnotení   tohto   kritéria   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   nezúčastnil spolu šiestich pojednávaní nariadených v rokoch 2002 až 2003 opakovane bez včasného a dostatočného ospravedlnenia, pričom za toto správanie mu bola na pojednávaní konanom

11. novembra 2003 uložená poriadková pokuta v sume 1 000 Sk. Sťažovateľ vo viacerých prípadoch   nereagoval   v   súdom   určenej   lehote   ani   na   písomnosti   súdu,   v   ktorých   bol vyzývaný na vyjadrenie sa k doručenému znaleckému posudku.  

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   patria   medzi   okolnosti,   na   ktoré ústavný   súd   prihliada   pri   posudzovaní   tvrdenia   sťažovateľa   o   porušení   označeného základného práva. Súd totiž v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy ani   nahradzovať   úkony   účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných povinností   a   využívaní   procesných   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   123/05).   Uvedené   skutočnosti na strane   sťažovateľa   majúce   vplyv   na   predĺženie   doby   konania   však   samy   osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či   neefektívnym   postupom,   alebo dokonca   nečinnosťou   (obdobne napr. III.   ÚS   193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).

Na dĺžku konania malo vplyv aj odvolanie podané sťažovateľom proti procesnému rozhodnutiu   okresného   súdu   (uznesenie   o   námietkach   vznesených   sťažovateľom   voči ustanovenému   znalcovi),   pre   ktoré   bol   spis   predkladaný   krajskému   súdu   ako   súdu odvolaciemu, pritom však sťažovateľ odvolaním nedosiahol zmenu uznesenia okresného súdu č. k. PK–5 C 785/99-99 z 12. mája 2006 o zamietnutí námietok sťažovateľa proti znalcovi,   ktoré   bolo   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   293/06-109   potvrdené. V dôsledku toho sa spis v sťažovateľovej veci po dobu jedného roka (v období od 15. júna 2006 do   18.   júna 2007) nachádzal na krajskom   súde.   Ústavný súd pri hodnotení tohto postupu   sťažovateľa   prihliadal   na   to,   že   ako   účastník   konania   má   nesporne   právo na procesné úkony, ktoré urobil. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ak v dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k   predĺženiu   konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Zodpovednosť za predĺženie konania v období, počas ktorého sa spis v sťažovateľovej veci nachádzal na krajskom súde z dôvodu ním podaného odvolania, však vzhľadom na krajským súdom potvrdenú vecnú správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu nie je možné pripísať na zodpovednosť okresnému súdu.

Opísané   správanie   sťažovateľa   malo   podľa   ústavného   súdu   vplyv   na   vznik zbytočných   prieťahov   a   na   tieto   okolnosti   bolo   nevyhnutné   prihliadnuť   najmä   pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Napokon,   pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v   konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zdôrazňuje, že namietané konanie posudzoval ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Bratislava III (obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007). Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej súčasťou prechodu výkonu súdnictva je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho   súdu   na   nadobúdajúci   súd   (napr.   IV.   ÚS   218/08,   III.   ÚS   38/2010, III. ÚS 76/2010). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v dôsledku straty spisu nie je možné zistiť   všetky   procesné   úkony   vykonané   okresným   súdom   vo   veci   v   čase   do   začatia rekonštrukcie spisu, keďže obsah rekonštruovanej časti spisu je v značnej miere závislý od miery súčinnosti účastníkov konania.

Z rekonštruovaného súdneho spisu predovšetkým vyplýva, že prvé pojednávanie bolo vo   veci   vykonané 7.   februára   2002,   teda   2   a   pol   roka   po   podaní   žaloby   (žaloba   bola okresnému súdu doručená 8. júla 1999). Časový úsek do vykonania prvého pojednávania nesvedčí o efektívnosti procesu vedeného okresným súdom, resp. jeho predchodcom.   V ďalšom období okresný súd pravidelne nariaďoval pojednávania vo veci, avšak viaceré z nich nebolo možné vykonať pre neúčasť účastníkov konania vrátane sťažovateľa.

O   efektivite   občianskeho   súdneho   konania   nesvedčí   ani   skutočnosť,   že   od ustanovenia prvého znalca (16. august 2004) do vypracovania znaleckého posudku a jeho doručenia okresnému súdu (6. október 2008) trvalo znalecké dokazovanie viac ako 4 roky, aj   keď   je   potrebné   pripomenúť,   že   v   uvedenom   období   bol   spis   viac   ako   jeden   rok na krajskom   súde   z   dôvodu   odvolania   podaného   sťažovateľom   proti   rozhodnutiu   o zamietnutí   jeho   námietok   voči   osobe   znalca.   Ústavný   súd   však   z   predloženého   spisu okresného súdu zistil, že jeho spis sa u znalca nachádzal v období od 3. septembra 2007 do 2.   októbra   2008,   čo   je   skoro   13   mesiacov   napriek   tomu,   že   okresným   súdom   bola   v uznesením sp. zn. 5 C/785/1999 zo 16. augusta 2004 určená ustanovenému znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku lehota len 30 dní. Zo spisu nevyplýva, že by okresný súd, resp. jeho právny predchodca, urgoval znalca na skoré vypracovanie znaleckého posudku či využil   iné   opatrenia   na   rýchle   vykonanie   nariadeného   znaleckého   úkonu.   V   zmysle judikatúry ústavného súdu zodpovednosť za zabezpečenie plynulého vykonania znaleckého dokazovania v plnej miere znáša okresný súd, ktorý ako jediný má možnosť nečinnosť znalca odstrániť efektívnym využitím procesných možností daných Občianskym súdnym poriadkom (m. m. I. ÚS 265/08).

Aj   v   nadväzujúcom   období   bol   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými prieťahmi,   čo   potvrdil   aj   dotknutý   súd   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3052/2012 z 15. februára 2012, v ktorom skonštatoval svoju nečinnosť v dĺžke dvoch rokov (od 1. januára 2008 do   2.   januára 2010)   s poukazom   na nekoncepčnú   politiku   štátu   v   oblasti určovania siete súdov a na ich nedostatočné personálne a technické zabezpečenie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu   (pozri   napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Okresnému   súdu   však   nemožno   pripisovať   zodpovednosť   za   predĺženie   konania spôsobené   sťažovateľom   neúčasťou   na   nariadených   pojednávaniach,   resp.   podaním opravných prostriedkov posúdených odvolacím súdom ako nedôvodných.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 8/2008 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   pri   vyslovení   porušenia   označených   práv   ústavný   súd považoval za spravodlivé zohľadniť najmä celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré začalo 8. júla 1999, a v čase vydania tohto nálezu trvalo viac ako 12 rokov bez toho, aby došlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia aspoň na prvom stupni súdnictva.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a nadväzne na neho podľa § 56 ods. 3   písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu   vo   veci   koná,   aby   ďalej   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výrokovej   časti nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   žiadal   od   okresného   súdu   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume 4   000   €   z dôvodu,   že   predlžovanie   prerokovania   jeho   prípadu   okresným   súdom   mu „spôsobuje stav právnej neistoty.... Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd vedome spôsobuje tento stav, pretože bol viackrát upozornený, že nekoná. Konanie súdu je o to závažnejšie, že podľa princípu trojdelenia štátnej moci má práve on pôsobiť ako dozorujúci a kontrolný orgán. Jeho nekonaním táto kontrola zlyháva... a práve preto je vyčíslená ujma tak vysoká ako to sťažovateľ vyjadril.“.

Vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu v danom prípade a v rozhodujúcej miere aj za značne neefektívnu činnosť prichádza podľa názoru ústavného súdu do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia však ústavný súd prihliadal na podiel sťažovateľa na vzniku prekážok brániacich okresnému súdu konať (pozri časť III bod 2 odôvodnenia nálezu). Po zhodnotení uvedených okolností považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 314,18 € za dva úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2011   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie sťažnosti).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   Ústavným súdom Slovenskej republiky, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za obidva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   potom   predstavovala   sumu   123,50   €   a   náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby predstavovala sumu 7,41 €.

Z   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd,   aby   zaplatil   ako úhradu   trov   konania sumu   314,18   €,   ktorá   pozostáva   z odmeny   za   2   vykonané úkony právnej služby v sume 247 €, náhrady hotových výdavkov v sume 14,82 € a dane z pridanej hodnoty v sume 52,36 €, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa tak, ako to vyplýva z bodu 4 výrokovej časti nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012