znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 33/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. mája 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   S.,   Š.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 220/90 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. S. trovy konania v sume   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) do dvoch mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. D. S., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 33/07-22   z   15. marca 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. S. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90.

Na základe výzvy ústavného súdu z 21.marca 2007 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3149/07 z 2. apríla 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

V   označenej   právnej   veci   boli   realizované   nasledovné   procesné   úkony   súdu a účastníkov od podania návrhu doposiaľ:

- návrh navrhovateľov: 1. Ing. P. M. 2. Ing. S. S. 3. Ing. A. H., proti odporcovi: Slovenské   závody   technického   skla,   B.,   o   odmenu   za zlepšovací   návrh,   podaný   dňa

23. 2. 1988

- navrhovatelia   podaním   z   25. 3. 1988   na   výzvu   súdu   doložili   potrebný   počet rovnopisov návrhu

- podaním z 30. 3. 1988 odporca doložil podklady

- úpravou zákonného sudcu z 13. 4. 1988 urgencia zmierovacej komisie odporcu

- podanie navrhovateľov zo 6. 7. 1988 - rozšírenie žaloby

- úprava zákonného sudcu z 23. 8. 1988 - určenie informatívneho výsluchu na deň 12. 9. 1988, ktorý sa v určený deň uskutočnil

- úprava   zákonného   sudcu   z   19. 10. 1988   -   určenie   informatívneho   výsluchu na 7. 11. 1988, ktorý sa v určený deň uskutočnil

- podania odporcu zo 16. 11. 1988 a z 8. 12. 1988

- dožiadanie Okresného súdu Bratislava IV zo 4. 1. 1989 na Okresný súd v Trnave

- odpoveď Okresného súdu v Trnave z 9. 1. 1989

- pojednávanie   dňa   9. 3. 1990,   účastníci   prítomní,   odporca   založil   do   spisu vyjadrenie, odročené

- pojednávame dňa 5. 4. 1990, účastníci prítomní, odročené na 26. 4. 1990

- podanie navrhovateľa v 1. rade zo dňa 19. 4. 1990 - vyjadrenie

- pojednávanie dňa 26. 4. 1990, navrhovatelia neprítomní, odročené na neurčito

- úprava zákonného sudcu z 13. 8. 1990 na vykonanie potrebných procesných úkonov

- úprava   zákonného   sudcu   27. 9. 1990 - určenie   termínu   pojednávania   na   deň 25. 10. 1990

- pojednávanie   dňa   25. 10. 1990,   neprítomný   navrhovateľ   v   3.   rade,   vykonané dokazovanie, odročené na neurčito

- podanie odporcu zo 16. 11. 1990

- úprava   zákonného   sudcu - určenie   termínu   pojednávania   na   deň   12. 12. 1990, účastníci prítomní, pre neprítomnosť predsedu senátu odročené na neurčito

- úprava zákonného sudcu z 18. 12. 1990 - určenie termínu pojednávania na deň 11. 1. 1991, nedostavil sa navrhovateľ v 3. rade, odročené na neurčito

- spis zaslaný dňa 2. 4. 1991 na Okresný súd Trnava

- termín   pojednávania   určený   na   31. 5. 1991,   podanie   navrhovateľov   zo   dňa 7. 5. 1991

- výsluch navrhovateľov na Okresnom súde v Trnave dňa 31. 5. 1991, spis vrátený, spis na lehote do 15. 7. 1991

- podanie navrhovateľov z 8. 7. 1991

- dňa   30. 7. 1991   informatívny   výsluch   navrhovateľa   v   1.   rade,   spis   na   lehote do 31. 8. 1991

- podanie právnej zástupkyne navrhovateľov z 5. 9. 1991

- podanie odporcu zo 4. 10. 1991

- pojednávanie dňa 22. 10. 1991, účastníci prítomní, uznesenie o prerušení konania, odročené na 26. 11. 1991

- procesný úkon súdu zo 6. 11. 1991

- podanie odporcu zo 6. 11. 1991,

- pojednávanie   dňa   26.   11.   1991   neprítomný   navrhovateľ   v   3.   rade,   odročené na neurčito,

- procesný úkon súdu z 26. 11. 1991

- podanie navrhovateľov z 9. 4. 1992 - urgencia vytýčenia pojednávania

- termín   pojednávania   určený   na   22.   10.   1992,   účastníci   prítomní,   odročené na neurčito z dôvodu znaleckého dokazovania

- podanie navrhovateľov z 9. 11. 1992

- uznesenie zo dňa 25. 5. 1993 o ustanovení znalca

- ustanovený znalec podaním z 19. 7. 1993 oznámil, že je vyškrtnutý zo zoznamu znalcov

- odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu o ustanovení znalca

- Okresný súd Bratislava IV uznesením ustanovil iného znalca

- podanie navrhovateľov zo 4. 5. 1994, z 20. 1. 1995 - žiadosť o zaslanie znaleckého posudku

- dňa   16. 3. 1995   ustanovený   znalec   osobne   súdu   oznámil,   že   v   danom   obore nevykonáva znaleckú činnosť a poverenie vrátil

- uznesením zo 17. 1. 1996 ustanovený iný znalec

- podanie navrhovateľov zo 4. 12. 1995 - žiadosť o doručenie znaleckého posudku

- ustanovená znalkyňa žiada o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku

- podanie navrhovateľov z 25. 7. 1996 - žiadosť o doručenie znaleckého posudku

- prípisom doručeným znalkyni dňa 9. 9. 1996 súd urguje vypracovanie znaleckého posudku

- stanovisko znalkyne zo dňa 10. 2. 1997

- podanie odporcu z 10. 4. 1997 - vyjadrenie k stanovisku znalkyne

- podanie navrhovateľov zo 4. 9. 1998 - vyjadrenie k stanovisku znalkyne

- urgencia   súdu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   doručená   znalkyni   dňa 21. 9. 1998

- podanie navrhovateľov z 25. 11. 1999 - urgencia

- dňa 3. 4. 2000 doručený znalecký posudok znalkyňou

- podanie navrhovateľov z 15. 5. 2000

- uznesenie zo 14. 6. 2000 - priznanie znalečného

- podanie navrhovateľov z 2. 8. 2000 - vyjadrenie k znaleckému posudku

- pojednávanie   dňa   7. 11. 2000,   prítomní   práv.   zástupcovia   účastníkov,   odročené na 20. 2. 2001

- podanie navrhovateľov z 13. 11. 2000 v súlade s úpravou súdu

- podanie odporcu zo 16. 10. 2000 - stanovisko k znaleckému posudku

- pojednávanie dňa 20. 2. 2001 prítomní práv. zást. odročené na 27. 3. 2001

- pojednávanie   dňa   27.   3.   2001,   prítomní   práv.   zást.   odročené   na   30. 3. 2001 za účelom vyhlásenia rozsudku

- pojednávanie dňa 30. 3. 2001, vyhlásený medzitýmny rozsudok

- odvolanie   navrhovateľov   proti   medzitýmnemu   rozsudku,   vyjadrenie   odporcu k odvolaniu navrhovateľov

- spis doručený dňa 12. 10. 2001 Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 18. 9. 2002 zrušil medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie, spis doručený Okresnému súdu Bratislava IV späť dňa 15. 1. 2003

- podanie   práv.   zást.   navrhovateľov   z   13.   5.   2003   - žiadosť   o   určenie   termínu pojednávania

- pojednávanie dňa 4. 12. 2003, účastníci prítomní, odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania

- podanie navrhovateľov z 5. 12. 2003 - oznámenie mena a adresy znalca

- uznesenie zo dňa 18. 2. 2004, ktorým súd ustanovil znalca

- odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu o ustanovení znalca

- spis   doručený   dňa   15. 3. 2004   Krajskému   súdu   v   Bratislava   na   rozhodnutie o odvolaní

- Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   zo   dňa   30. 7. 2004   zmenil   uznesenie prvostupňového súdu, spis doručený späť Okresnému súdu Bratislava IV dňa 8. 11. 2004

- v septembri 2005 predložený súdu znalecký posudok, priznané znalečné

- odvolanie navrhovateľa v 3. rade proti uzneseniu o priznaní znalečného podané 9. 11. 2005

- pojednávanie dňa 29. 11. 2005, neprítomný odporca, odročené na 16. 2. 2006

- pojednávanie dňa 16. 2. 2006, neprítomní navrhovatelia v 1. a 2. rade a odporca, odročené na 21. 2. 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku

- pojednávanie dňa 21. 2. 2006, vyhlásený rozsudok - súd návrh zamieta

- odvolanie navrhovateľov v 2. a 3. rade

- spis   doručený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa   15. 6. 2006,   ktorý   uznesením z 28. 12. 2006   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   uznesenie   o   priznaní   znalečného potvrdil, spis doručený späť Okresnému súdu Bratislava IV dňa 16. 2. 2007

- predvolanie na pojednávanie dňa 5. 4. 2007 doručované účastníkom. Z uvedeného prehľadu vykonaných procesných úkonov súdom konštatujem prieťahy v konaní, ktoré sú jednak subjektívneho a jednak objektívneho charakteru. Navrhovatelia alebo   niektorý   z   nich   sa   viackrát   nedostavili   na   pojednávanie   (napr.:   26.   4.   1990, 25. 10. 1990,   26.   11.   1991,   18.   12.   1990,   16.   2.   2006),   pojednávanie   sa   odročilo. Konštatujem   prieťahy   v   konaní   aj   zo   strany   súdu   vo   viacerých   časových   úsekoch, napr.: od januára   1989   do   marca   1990,   od   pojednávania   dňa   26.   11.   1991 do nasledujúceho   pojednávania   dňa   22.   10.   1992,   od   vrátenia   spisu   z   Krajského   súdu v Bratislave dňa 15. 1. 2003 do určenia termínu pojednávania na deň 4. 12. 2003. V konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 sa jedná o skutkovo a právne mimoriadne náročný   spor.   Hlavnou   príčinou   prieťahov   v   konaní   bola   skutočnosť,   že   pre   súd prvého stupňa   bolo   mimoriadne   obtiažne   zabezpečiť   znalca,   odborníka   -   špecialistu na prejednávanú   problematika,   čo   je   zrejmé   aj   z   toho,   že   súd   viackrát   musel   meniť ustanoveného znalca, nakoľko ustanovený znalec buď už nemal oprávnenie na vykonávanie znaleckej činnosti alebo nebol odborníkom - špecialistom v prejednávanej problematike z dôvodu nedostatku znalcov, špecializujúcich sa na prejednávanú problematiku.

Pre objektívne posúdenie veci je potrebné zobrať do úvahy, že konajúci zákonný sudca v označenej právnej veci počtom rozhodnutých veci patrí dlhodobo medzi výkonných sudcov na občianskoprávnom úseku.

Vychádzajúc   zo   skutočností   uvádzaných   v   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   III. ÚS 33/07   zo   dňa   15. 3. 2007   a   pri   zohľadnení   pracovného   zaťaženia zákonného   sudcu   a   pri   dosahovaní   dlhodobo   väčšieho   počtu   rozhodnutých občianskoprávnych   vecí,   vykonala   som   pohovor   so   zákonným   sudcom   s   upozornením na prísnejší postih v budúcnosti pri zistení subjektívnych zavinení v súdnom konaní“.

Rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd, zistil aj ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 6 C 220/90, ktorý mu bol doručený 23. apríla 2007, z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností a z vyjadrení účastníkov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03). Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom napadnutého   občianskoprávneho   konania   je   nárok   sťažovateľa   o   určenie   autorstva zlepšovacieho návrhu a uloženie povinnosti žalovanému vyplatiť odmenu za využívanie predmetného   zlepšovacieho   návrhu,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor   o určenie   autorstva a odmenu, teda o zdroj príjmu sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu (pozri napr. I. ÚS 191/04, IV. ÚS 180/05). Aj keď rozhodovanie o určenie autorstva veci a vyplatenie autorskej odmeny môže predstavovať vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním   splnenia   opodstatnenosti   nároku,   ako   aj   určovaním   výšky   odmeny, vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd dospel k záveru, že zložitosť veci v danom prípade nemohla mať podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri hodnotení postupu podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   bol   v konaní   aktívny, zúčastňoval   sa   nariadených   pojednávaní,   niekoľkokrát   žiadal   o určenie   termínu pojednávania,   a   i   keď   okresný   súd   tvrdil,   že   niektorí   z   navrhovateľov   sa   nezúčastnili pojednávaní (ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa nezúčastnil dvoch pojednávaní v apríli 1990   a   vo   februári   2006),   tieto   okolnosti   nemali   podstatný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania, navyše ak ústavný súd zistil, že na pojednávanie konané 26. apríla 1990 nebol sťažovateľ ani predvolaný (v súdnom spise sa nenachádza doklad o doručení predvolania sťažovateľa na pojednávanie).

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo už 23. februára 1988, avšak vzhľadom na to,   že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   sa   začína   od   15. februára 1993   (m. m. I. ÚS   52/01,   IV.   ÚS   387/04).   V   tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení   základného   práva   pred   15. februárom   1993,   neznamená   to,   že   pri   celkovom hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15. februára 1993   uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemôže   tiež   zohľadniť   stav   konania   k   uvedenému   dátumu (IV. ÚS 277/04).

Na základe   prehľadu   úkonov okresného súdu   ústavný   súd   konštatuje, že priebeh konania je poznačený najmä nesústredenosťou a neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. I keď v priebehu viac ako 17-ročného konania boli zistené iba kratšie obdobia nečinnosti (od 11 do 13 mesiacov) a okresnému súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V priebehu celého konania okresný   súd   nepostupoval   v konaní   dôsledne,   neorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci   samej.   I keď   vo   veci   rozhodol   rozsudkom,   jeho   rozhodnutie   bolo   nadriadeným súdom   pre nedostatočne   zistený   skutkový   stav   zrušené.   Nesústredenosť   a neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že znalecké dokazovanie nariaďoval viackrát bez zistenia, či znalec môže znaleckú činnosť vykonávať (prvýkrát v máji 1993, keď ustanovil znalca, ktorý bol zo zoznamu znalcov vyškrtnutý, druhýkrát v máji 1995, keď mu znalec oznámil, že znaleckú činnosť v danom odbore nevykonáva), alebo aj z toho, že neprijal adekvátne opatrenia voči znalkyni, aby bol znalecký posudok vypracovaný včas (v januári 1996 ustanovil ďalšiu znalkyňu, ktorá však znalecký posudok doručila okresnému súdu až v apríli 2000).

Obranu   okresného   súdu,   že „pre   objektívne   posúdenie   veci   je   potrené   zobrať do úvahy,   že   konajúci   zákonný   sudca   v   označenej   veci   počtom   rozhodnutým   vecí   patrí dlhodobo   medzi   výkonných   sudcov   na   občianskoprávnom   úseku (...)   a   pri   zohľadnení pracovného zaťaženia zákonného sudcu (...)“ ako dôvody, ktoré mali vplyv na priebeh a doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu   vecí,   či   námietka   personálneho   obsadenia   tohto   úseku   a   v   tejto   súvislosti neprimeraného zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní agendy,   nemá povahu okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 6 C 220/90 ďalej konal bez zbytočných prieťahov, aj keď už ústavný súd v tej istej veci v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 13/06 prikázal okresnému súdu vo veci konať.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk   za   ujmu,   ktorá   mu   bola   spôsobená   dĺžkou   sporu trvajúceho pred okresným súdom viac ako 16 rokov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti,   že   sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   ochranu   základného   práva na prerokovanie   bez   zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno ničím   ospravedlniť.   Podľa   názoru   ústavného súdu   nemožno   od sťažovateľa spravodlivo žiadať,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu   takú   neprimerane   dlhú   dobu,   a   nie   je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol zistený v prípade sťažovateľa.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   vedeného   okresným   súdom, berúc do úvahy právnu a faktickú zložitosť veci, ako aj sumu, ktorú požadoval sťažovateľ, ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základného práva sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením jeho základného práva.

Ústavný súd priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi sumu 5 788 Sk   z dôvodu   jeho   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal v sume 2 730 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2005   v   sume   16 381 Sk)   podľa vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Ústavný   súd   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 164 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.