znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 33/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. J., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným súdom Košice I v konaniach sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12 C 914/90 (a súčasne aj v konaní sp. zn. 12 C 902/90)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. A. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. A. K. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. K. J. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti Ing. A. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 20. decembra 2005 doručená sťažnosť Ing. A. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. J., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice I (ďalej aj „okresný súd“) v konaniach sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 33/06-9 z 18. januára 2006 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa priebehu konaní v období po 17. marci 1993, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 17. marca 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa žalobou zo 7. augusta 1990 podanou na vtedajší   Mestský   súd   Košice   I   (ďalej   aj   „mestský   súd“,   následne   „obvodný   súd“   – v súčasnosti okresný súd) domáhal vyplatenia odmeny za využitie zlepšovacieho návrhu a odmeny za iniciatívnu účasť pri jeho zavedení s názvom Úspora vlastných nákladov pri použití   oceľového   premostenia na stavbe DFNsP   v B.   proti   odporcovi   P.   K.   (ďalej len „odporca v 1. rade“) v konaní, ktorému bola pridelená spisová značka 12 C 902/90.

Sťažovateľ sa žalobou z 27. júla 1990 podanou na vtedajší mestský súd domáhal uhradenia   odmeny   za   využitie   zlepšovacieho   návrhu   z 21.   augusta   1986   a odmeny   za iniciatívnu   účasť   pri   jeho   zavedení   s názvom   Úspora   cementového   betónu   a vlastných nákladov proti tomu istému odporcovi, pričom konanie prebieha pod sp. zn. 12 C 914/90.

Konania sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90 sú v súčasnosti prejednávané okresným súdom   a jeho   nekonaním   bol   zapríčinený   ten   právny   stav,   že   v oboch   veciach „...   do 17. augusta 2005 nemá žalobca právoplatný rozsudok... po viac ako 15 rokoch“.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaniach   sp.   zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90 a prikázal okresnému súdu konať v uvedených veciach bez zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk za prieťahy v konaní sp. zn. 12 C 902/90 a 15 000 Sk za prieťahy v konaní 12 C 914/90, ako aj priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.Ústavný súd výzvou zo 14. marca 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2006 uviedol, že «V priebehu konania došlo niekoľkokrát k zmene odporcu.   V konečnom dôsledku na majetok odporcu, A. s. r. o. K. bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 8. 2000 č. k. 4 K 125/2000-7 vyhlásený konkurz a navrhovateľovi bolo oznámené, že konanie sa zo zákona prerušuje a aby si svoju pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní.

Dňa 30. 6. 2005 bol odporca A., spol. s r. o. K. vymazaný z obchodného registra bez likvidácie.

Okresný   súd Košice I uznesením   č.   k.   12 C 914/90   zo   dňa   15.   3.   2006   konanie zastavil. Uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Je   pravdou,   že   predmetné   konanie,   ktoré   sa   začalo   1.   8.   1990,   nie   je   doposiaľ právoplatne skončené.

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“ mám za to, že konanie o priznanie odmeny za využitie zlepšovacieho návrhu patrí po právnej i skutkovej stránke medzi najzložitejšie veci v občianskoprávnych sporoch.

Súd v merite veci v roku 1992 rozhodol. V odvolacom konaní bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, bolo podaných niekoľko znaleckých posudkov i kontrolných znaleckých posudkov.

Navrhovateľ   využil   množstvo   procesných   oprávnení,   v dôsledku   ktorých   bol   spis niekoľkokrát postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach ale aj na Najvyšší súd SR. Navrhovateľ   namietal   zaujatosť   sudkyne,   žiadal   vec   prikázať   z dôvodu   vhodnosti Okresnému súdu Bratislava I.

Tento postup navrhovateľa v konečnom dôsledku mal vplyv na dĺžku konania. Postup Okresného súdu Košice I od 1. 8. 1990 do 22. 8. 2000 (kedy bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz a konanie sa zo zákona prerušilo) hodnotím ako bez zbytočných prieťahov.

Konanie sa začalo na Mestskom súde v Košiciach dňom 1. 8. 1990 pod sp. zn. 12 C 902/90. Následne navrhovateľ podal ešte ďalší návrh, ktorý sa viedol pod sp. zn. 12 C 914/90. S najväčšou pravdepodobnosťou došlo k spojeniu veci 12 C 902/90 a 12 C 914/90 na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   teraz   vedie   pod   sp.   zn.   12   C   914/90,   avšak   v spise   sa uznesenie   o spojení   vecí   nenachádza.   Predchádzajúce   sudkyne,   ktoré   predmetnú   vec rozhodovali (JUDr. V. a JUDr. P.) už na súde nepracujú a záznam v registroch o tom nie je».

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisov okresného súdu sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie sp. zn. 12 C 902/90

Sťažovateľ doručil mestskému súdu 1. augusta 1990 žalobu o zaplatenie odmeny za využitie   zlepšovacieho   návrhu   č.   218/86-01   (Úspora   cementového   betónu   a vlastných nákladov) a odmeny za iniciatívnu účasť pri jeho zavedení s prílohami proti odporcovi P., š. p. K. (ďalej len „odporca v 1. rade“). Mestský súd vydal 16. augusta 1990 pokyn na doručenie   žaloby   sťažovateľa   odporcovi   v 1.   rade   na   vyjadrenie.   Vyjadrenie   odporcu v 1. rade k žalobe bolo mestskému súdu doručené 3. októbra 1990.

Na   pojednávaní   11.   marca   1991   právny   zástupca   sťažovateľa   rozšíril   žalobu   aj o odporcu A., š. p., K. (ďalej aj „odporca v 2. rade“ alebo „odporca“), na ktorého prešli v dôsledku   delimitácie   práva   a povinnosti   pôvodne   označeného   odporcu   v 1.   rade, a pojednávanie bolo uznesením odročené na 22. apríl 1991. Sťažovateľ doručil mestskému súdu   19.   a 26.   marca   1991   písomnosti   týkajúce   sa predmetu   konania   a 16.   apríla   1991 doplňujúce vyjadrenie k predmetu konania.

Na č. l. 33 spisu je uvedený dátum pojednávania 22. apríl 1991 bez vyznačenia prítomnosti účastníkov konania a zápisnice z pojednávania. Sťažovateľ doručil mestskému súdu   6.   mája   1991   a 23.   októbra   1991   vyjadrenie   k stanovisku   odporcu   v 2.   rade. Na uvedenom   vyjadrení   sťažovateľa   je   rukou   písaná   poznámka   o termíne   pojednávania stanovenom   na   31.   október   1991   a o   spojení   veci   s konaním   sp.   zn.   12   C   914/90. Predmetným vyjadrením sťažovateľa zo 17. októbra 1990 (bez uvedenia č. l.) spis končí.

Konanie sp. zn. 12 C 914/90

Žaloba sťažovateľa o zaplatenie odmeny za využitie zlepšovacieho návrhu č. 023/88-13   (Úspora   vlastných   nákladov   pri   použití   oceľového   premostenia   pri   stavbe   DFNsP) a odmeny za iniciatívnu účasť pri jeho zavádzaní z 9. augusta 1990 je v posudzovanom spise založená vo forme opisu (bez uvedenia pečiatky s dátumom jej doručenia okresnému súdu), pričom k opisu žaloby sú pripojené originály príloh k danej žalobe.

Mestský   súd   vydal   16.   augusta   1990   pokyn   na   doručenie   žaloby   sťažovateľa odporcovi v 1. rade na vyjadrenie. Vyjadrenie odporcu v 1. rade k žalobe bolo mestskému súdu doručené 3. októbra 1990.

Mestský   súd   vydal   5.   novembra   1991   pokyn   na   doručenie   žiadosti   o vypočutie sťažovateľa   Okresnému   súdu   Trnava   vo   veci   predmetu   konaní   sp.   zn.   12   C   902/90 a 12 C 914/90.   Sťažovateľ   bol   Okresným   súdom   Trnava   vypočutý   12.   decembra   1990. Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   2.   januára   1991   písomnosti   týkajúce   sa   predmetu konania.

Mestskému   súdu   bol   24.   januára   1991   vrátený   spis   z Okresného   súdu   Trnava. Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   25.   januára   1991   písomnosti   týkajúce sa   predmetu konania. Mestský súd nariadil 6. februára 1991 termín pojednávania na 11. marec 1991 a vydal pokyn na vyznačenie spojenia danej veci s konaním sp. zn. 12 C 902/90 (č. l. 69 spisu), ktorý kancelária súdu realizovala 11. februára 1991.

Odporca doručil mestskému súdu 22. februára 1991 písomnosť preukazujúcu zmenu v osobe odporcu v dôsledku delimitácie právnej agendy na základe rozhodnutí Ministerstva výstavby   a stavebníctva   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu 12. a 19. marca 1991, ako aj 5. apríla 1991 písomnosti týkajúce sa predmetu konania.

Na   pojednávaní   11.   marca   1991   právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol   rozšírenie žaloby aj o odporcu v 2. rade, na ktorého prešli v dôsledku delimitácie práva a povinnosti pôvodne   označeného   odporcu   v 1.   rade   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené na 22. apríl   1991.   Na   pojednávaní   22.   apríla   1991   sa   vykonalo   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   písomností preukazujúcich pasívnu legitimáciu odporcu v 2. rade. Odporca v 2. rade doručil mestskému súdu 26. apríla 1991 písomnosť týkajúcu sa predmetu konania.

Sťažovateľ doručil mestskému súdu 6. mája 1991 vyjadrenie k stanovisku odporcu v 2. rade a 21. mája 1991, 5. júna 1991, 3. a 11. júla 1991 vyjadrenia k predmetu konania. Sťažovateľ doručil mestskému súdu 25. septembra 1991 žiadosť o nariadenie pojednávania.

Mestský súd vydal 10. októbra 1991 pokyn na vyznačenie spojenia vecí pod sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90 „... pod jedným číslom 12 C 914/90“ (č. l. 115 spisu) a zároveň nariadil   termín   pojednávania   na   31.   október   1991.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu 23. októbra 1991 vyjadrenie k predmetu konania.

Na pojednávaní 31. októbra 1991 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania. Mestský   súd   vydal   6.   novembra   1991   pokyn   na   doručenie   prípisu   súdnemu   znalcovi. Odpoveď súdneho znalca bola mestskému súdu doručená 13. novembra 1991. Sťažovateľ doručil   mestskému   súdu   5.   decembra   1991   vyjadrenie   k dokazovaniu   vykonanému   na pojednávaní 31. októbra 1991.

Mestský   súd   uznesením   č.   k.   12   C   914/90-135   z 27.   novembra   1991   ustanovil súdneho znalca z odboru patenty a vynálezy, aby vypracoval znalecký posudok v určenej lehote.   Odporca   v 1.   rade   doručil   mestskému   súdu   27.   decembra   1991   odvolanie   proti predmetnému uzneseniu. Mestský súd vydal 5. februára 1992 pokyn na doručenie odvolania odporcu v 1. rade sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľ   doručil   predsedovi   mestského   súdu   24.   januára   1992   žiadosť o odstránenie   prieťahov   v konaní   a o   oznámenie   mena   zákonného   sudcu   v konaní   po odchode   konajúcej   zákonnej   sudkyne.   Mestský   súd   vydal   10.   februára   1992   pokyn   na doručenie spisu poverenému súdnemu znalcovi, ktorý doručil mestskému súdu 29. mája 1992 znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Mestský súd vydal 1. júna 1992 pokyn na doručenie znaleckého posudku účastníkom konania   na   vyjadrenie.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   17.   júna   1992   vyjadrenie k znaleckému posudku. Odporca v 2. rade doručil mestskému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku 3. a 23. júla 1992. Sťažovateľ doručil mestskému súdu 6. augusta 1992 žiadosť o nariadenie pojednávania v danej veci.

Mestský   súd   vydal   10.   augusta   1992   pokyn   na   doručenie   spisu   Krajskému   súdu v Košiciach   (ďalej   aj   „krajský   súd“).   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   323/92-186 z 30. septembra 1992 zrušil uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený mestskému súdu 13. novembra 1992.

Mestský súd nariadil 17. novembra 1992 termín pojednávania na 14. december 1992. Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   3.   decembra   1992   vyčíslenie   trov   konania. Na pojednávaní 14. decembra 1992 mestský súd uznesením pripustil čiastočné späťvzatie návrhu sťažovateľa voči odporcovi v 1. rade a rozsudkom č. k. 12 C 914/90-202 zaviazal odporcu   v 2.   rade   uhradiť   sťažovateľovi   určenú   sumu,   konanie   v časti   proti   odporcovi v 1. rade   zastavil   a nárok   sťažovateľa   v časti   priznania   odmeny   za   iniciatívnu   účasť   pri zavádzaní oboch zlepšovacích návrhov vylúčil na samostatné konanie.

Odporca   v 2.   rade   doručil   mestskému   súdu   22.   januára   1993   odvolanie   proti predmetnému rozsudku. Obvodný súd vydal 10. februára 1993 pokyn na doručenie výzvy odporcovi v 2. rade, aby uhradil súdny poplatok za odvolanie a odvolania odporcu v 2. rade sťažovateľovi na vyjadrenie. Odpoveď odporcu v 2. rade bola obvodnému súdu doručená 17. februára 1993. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu stanovisko k odvolaniu odporcu v 2. rade 24. februára 1993 a 9. marca 1993. Obvodný súd vydal 23. marca 1993 pokyn na vypracovanie predkladacej správy odvolaciemu súdu.

Obvodný súd uznesením č. k. 12 C 914/90-218 z 30. marca 1993 priznal znalečné poverenému súdnemu znalcovi a 2. apríla 1993 vydal pokyn na predloženie spisu krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu doručený 16. apríla 1993. Krajský súd nariadil 3. mája 1993 termín   pojednávania   na   27.   máj   1993   a vydal   pokyn   na   doručenie   prípisu   odporcovi v 2. rade.

Na   pojednávaní   27.   mája 1993   krajský   súd   vykonal ďalšie   dokazovanie   vo   veci výsluchom predvolaného svedka a pojednávanie bolo uznesením odročené na 10. jún 1993 za účelom doplnenia dokazovania. Sťažovateľ doručil predsedovi krajského súdu 1. júna 1993   námietku   zaujatosti   proti   predsedovi   senátu   krajského   súdu,   ktorému   bola posudzovaná vec pridelená. Právny zástupca sťažovateľa doručil krajskému súdu 4. júna 1993 späťvzatie námietky zaujatosti doručenej súdu 1. júna 1993.

Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   8.   júna 1993   vyjadrenie   k predmetu   konania. Odporca   v 2. rade doručil krajskému súdu   9. júna 1993 vyjadrenie k predmetu konania s prílohami. Na pojednávaní 10. júna 1993 krajský súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a uznesením č. k. 11 Co 143/93-278 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol obvodnému súdu vrátený 20. júla 1993.

Obvodný súd stanovil 17. augusta 1993 termín pojednávania na 13. október 1993. Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   5.   októbra   1993   vyjadrenie   k uzneseniu   krajského súdu. Odporca v 2. rade doručil obvodnému súdu 7. októbra 1993 návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania.

Pojednávanie   13.   októbra   1993   obvodný   súd   uznesením   odročil   na   neurčito   za účelom   opätovného   predvolania   účastníkov   konania   a vypočutia   svedka   (ospravedlnená neúčasť   sťažovateľa   z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti).   Obvodnému   súdu   bol 15. októbra 1993 doručený prípis Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) týkajúci sa sťažnosti sťažovateľa na ďalšie vybavenie.

Obvodný súd nariadil 15. októbra 1993 pojednávanie na 5. január 1994. Sťažovateľ doručil 16. decembra 1993 vyjadrenie k predmetu konania. Na pojednávaní 5. januára 1994 právny   zástupca   sťažovateľa   upresnil   žalobný   petit   –   finančné   nároky   v súvislosti s predmetom   konania   –   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   9.   marec 1994   za účelom   ďalšieho   dokazovania.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   8.   februára   1994 vyjadrenie k predmetu konania.

Na pojednávaní 9. marca 1994 bolo obvodným súdom zistené, že odporca v 1. rade je v konkurznom   konaní   a   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   do právoplatnosti   skončenia   konkurzného   konania.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu 25. apríla   1994   vyjadrenie   k predmetu   konania   a sťažnosť   na   postup   súdu   týkajúcu   sa prerušenia konania.

Obvodný súd nariadil 25. apríla 1994 termín pojednávania na 30. máj 1994 a vydal pokyn na zaslanie prípisu odporcovi v 2. rade. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 10. mája 1994   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   zo   zdravotných   dôvodov   a súhlas s pojednávaním   a   vynesením   rozsudku   v jeho   neprítomnosti.   Odporca   v 2.   rade   doručil obvodnému súdu 26. mája 1994 odpoveď na prípis s prílohami.

Pojednávanie z 30. mája 1994 bolo uznesením odročené na 11. júl 1994 za účelom ďalšieho dokazovania a vyžiadania archívnych písomností od odporcu v 1. rade. Obvodný súd požiadal prípismi z 31. mája 1994 Obvodné oddelenie Policajného zboru K. o doručenie predvolania na pojednávanie svedkovi a zároveň vyžiadal písomnosti od odporcu v 1. rade. Odpoveď   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   K.   bola   obvodnému   súdu   doručená 13. júna 1994. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 6. júla 1994 stanovisko k vyjadreniu odporcu v 2. rade z 30. mája 1994.

Správca majetkovej podstaty odporcu v 1. rade doručil obvodnému súdu 17. júna 1994 odpoveď na prípis. Pojednávanie 11. júla 1994 bolo uznesením odročené pre neúčasť účastníkov konania a predvolaného svedka na 10. október 1994. Obvodný súd požiadal odporcov prípismi z 13. júla 1994 o zaslanie písomností týkajúcich sa predmetu konania. Odpoveď správcu konkurznej podstaty odporcu v 1. rade bola obvodnému súdu doručená 1. augusta 1994.

Pojednávanie 10.   októbra   1994   bolo   uznesením   odročené   na neurčito   za   účelom ďalšieho dokazovania a obvodný súd prípisom požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru K. a Centrálnu evidenciu pobytu obyvateľstva Ministerstva vnútra Banská Bystrica (ďalej   len   „CEPO“)   o zistenie   adresy   predvolaného   svedka.   Odpoveď   CEPO   bola obvodnému súdu doručená 18. októbra 1994 a Obvodného oddelenia Policajného zboru K. 21. októbra 1994.

Obvodný súd nariadil 14. novembra 1994 termín pojednávania na 18. január 1995. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 28. decembra 1994 sťažnosť na prieťahy v konaní a vyjadrenie   k predmetu   konania.   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   K.   doručilo obvodnému   súdu   13.   januára   1995   oznámenie   týkajúce   sa   adresy   pobytu   predvolaného svedka.   Na   pojednávaní   18.   januára   1995   odporca   v 2.   rade   predniesol   stanovisko k predmetu konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 4. apríl 1995. Sťažovateľ doručil   obvodnému   súdu   7.   marca   1995   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a vyjadrenie k predmetu konania.

Na pojednávaní 5. apríla 1995 súd vykonal ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho   dokazovania.   Obvodný   súd   vydal 5. apríla   1995   pokyn   na   doručenie   prípisu   spoločnosti   S.,   š.   p.   Odpoveď   uvedenej spoločnosti bola súdu doručená 12. apríla 1995. Obvodný súd vydal 10. mája 1995 pokyn na doručenie prípisu spoločnosti S., š. p. Odpoveď uvedenej spoločnosti bola súdu doručená 19. mája 1995.

Obvodný súd vydal 3. júla 1995 pokyn na doručenie prípisu Obvodnému oddeleniu Policajného zboru K. vo veci zistenia adresy pobytu predvolaného svedka, ktoré ju následne oznámilo obvodnému súdu 20. júla 1995. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 15. augusta 1995 sťažnosť na prieťahy v konaní a vyjadrenie k predmetu konania.

Obvodný súd stanovil 4. septembra 1995 termín pojednávania na 23. október 1995 a uznesením č. k. 12 C 914/90-516 z 5. septembra 1995 nariadil predvedenie predvolaného svedka.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   12.   októbra   1995   vyjadrenie   k predmetu konania.   Na   pojednávaní   23.   októbra   1995   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   20.   november   1995   za   účelom   ďalšieho dokazovania.   Obvodný   súd   požiadal   prípisom   z 25.   októbra   1995   správcu   konkurznej podstaty odporcu v 1. rade o oznámenie adresy pobytu predvolaného svedka.

Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   14.   novembra   1995   vyjadrenie   k predmetu konania. Pojednávanie 20. novembra 1995 bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   konania   s tým,   že   súd   vyžiada   od   odporcov v 1. a 2. rade písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Uvedené prípisy boli obvodným súdom vypravené 22. novembra 1995. Sťažovateľ doručil obvodnému súdu 28. decembra 1995   stanovisko   k predmetu   konania.   Pojednávanie   10.   januára   1996   bolo   uznesením odročené na 26. február 1996   za účelom   ďalšieho dokazovania. Obvodný   súd požiadal prípisom   z 10.   januára   1996   odporcu   v 2.   rade   o predloženie   písomností   týkajúcich   sa predmetu   konania.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   9.   februára   1996   vyjadrenie k predmetu konania.

Na pojednávaní 26. februára 1996 odporca v 2. rade vyslovil súhlas s vypracovaním kontrolného znaleckého posudku a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom   vypracovania   kontrolného   znaleckého   posudku.   Obvodný   súd   uznesením č. k. 12 C 914/90-558 z 26. februára 1996 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie z odboru patenty   a vynálezy,   odvetvie   stavebníctvo   a uložil   poverenému   súdnemu   znalcovi vypracovať znalecký posudok v určenej lehote.

Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu   23.   apríla   1996   odvolanie   proti   uzneseniu č. k. 12 C 914/90-558 z 26. februára 1996, ako aj 7. a 26. júna 1996 stanovisko k predmetu konania. Obvodný súd vydal 25. apríla 1996 pokyn na predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   19   Co   245/96-601 z 27. júna 1996 odvolanie sťažovateľa odmietol. Spis bol obvodnému súdu vrátený 15. júla 1996.

Obvodný   súd   vydal   17.   júla   1996   pokyn   na   doručenie   predmetného   uznesenia účastníkom   konania   a doručenie   spisu   poverenému   súdnemu   znalcovi   za   účelom vypracovania   kontrolného   znaleckého   posudku.   Sťažovateľ   doručil   obvodnému   súdu 26. júla   1996   vyjadrenie   k predmetu   konania   a sťažnosti   proti „opakovaniu   znaleckého dokazovania“.

Obvodný   súd   vydal   23.   augusta   1996   pokyn   na   zaslanie   prípisu   poverenému súdnemu   znalcovi   týkajúceho   sa   vypracovania   znaleckého   posudku.   Sťažovateľ   doručil obvodnému súdu 1. októbra 1996 námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Obvodný súd vydal 2. októbra 1996 pokyn na doručenie spisu poverenému súdnemu znalcovi za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku. Poverený súdny znalec doručil 31. marca 1998 požadovaný znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Okresný   súd   vydal   1.   apríla   1998   pokyn   na   doručenie   znaleckého   posudku účastníkom   konania,   aby   sa   k nemu   vyjadrili   v určenej   lehote.   Sťažovateľ   doručil okresnému súdu 20. apríla 1998 námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni a sťažnosť na prieťahy v konaní. Zákonná sudkyňa vo vyjadrení z 23. apríla 1998 uviedla, že sa necíti byť zaujatá v danej veci. Spis bol na rozhodnutie o námietke zaujatosti doručený krajskému súdu 29. apríla 1998. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 24. apríla 1998 vyjadrenie ku kontrolnému znaleckému posudku. Krajskému súdu bol 7. mája 1998 doručený dodatok k posudzovanému   spisu   -   vyjadrenia   sťažovateľa   z 3.   a 10.   mája   1998   k predmetu   veci a doplnenie petitu žaloby (zmena v osobe odporcu v súvislosti s výmazom odporcu v 2. rade z obchodného registra).

Krajskému súdu boli 13. a 19. mája 1998 doručené dodatky k posudzovanému spisu - vyjadrenie   sťažovateľa   z 10.   mája   1998   k predmetu   veci   a špecifikácia   trov   konania. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Nc   17/98-659   z 28.   mája   1998   rozhodol,   že   zákonná sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania   v   predmetnej   veci.   Sťažovateľ doručil okresnému súdu 10. júna 1998 písomnosti k predmetu konania.

Okresný   súd   nariadil   23.   júna   1998   termín   pojednávania   na   8.   september   1998. Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   15.   júla   1998   podanie   k predmetu   konania.   Právny zástupca odporcu doručil okresnému súdu 22. júla 1998 žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu   čerpania   riadnej   dovolenky.   Poverený   súdny   znalec   doručil   okresnému   súdu 29. júla   1998   vyjadrenie   k stanovisku   sťažovateľa.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 24. augusta 1998 vyjadrenie k predmetu konania s prílohami.

Na   pojednávaní   8.   septembra   1998   vypovedal   k znaleckému   posudku   poverený súdny znalec a pojednávanie bolo uznesením odročené na 20. október 1998. Okresný súd vyzval   8.   septembra   1998   odporcu   v 2.   rade,   aby   sa   v určenej   lehote   vyjadril k vypracovanému znaleckému posudku. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 13. októbra 1998 stanovisko k vyjadreniu znalca z 27. júla 1998.

Na pojednávaní 20. októbra 1998 okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 914/90-706 rozhodol, že odporca (predtým odporca v 2. rade) je povinný uhradiť sťažovateľovi určenú finančnú   sumu   (odmena   za   zlepšovacie   návrhy   č. 023/88-13   a   č. 218/86-01 s príslušenstvom), trovy konania sťažovateľovi a znalecké trovy, pričom vo zvyšnej časti žalobu   zamietol.   Okresný   súd   vydal   zároveň   pokyn   na   doručenie   rozsudku   účastníkom konania.

Okresnému súdu bolo 4. decembra 1998 doručené vyjadrenie sťažovateľa k predmetu konania zo 7. júla 1998 a odvolanie proti predmetnému rozsudku z 27. novembra 1998. Okresný súd vydal 10. decembra 1998 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcovi a   vypracovanie   predkladacej   správy   vo   veci   predloženia   spisu   odvolaciemu   súdu. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 28. decembra 1998 „doplnenie dôkazov k odvolaniu“ s prílohami.   Právny   zástupca   odporcu   doručil   okresnému   súdu   28.   decembra   1998 stanovisko k odvolaniu, ktoré podal sťažovateľ.

Krajskému súdu bol 20. januára 1999 predložený spis na rozhodnutie o odvolaní. Krajskému   súdu   bola   21.   apríla   1999   okresným   súdom   doručená   žiadosť   sťažovateľa z 1. apríla 1999 o nahliadnutie do spisu, resp. jeho zaslanie na nahliadnutie dožiadanému súdu – Okresnému súdu Trnava.

Krajský súd vyzval 4. augusta 1999 sťažovateľa na uhradenie súdneho poplatku za zaslanie spisov dožiadanému súdu. Krajskému súdu bolo 12. júla 1999 doručené podanie sťažovateľa   týkajúce   sa   predmetu   konania   a 18.   augusta   1999   úhrada   požadovaného súdneho   poplatku.   Krajskému   súdu   bola   22.   septembra   1999   doručená   ďalšia   žiadosť sťažovateľa   o nahliadnutie   do   spisu   pred   dožiadaným   súdom.   Krajský   súd   vydal 27. septembra   1999   pokyn   na   zaslanie   spisu   Okresnému   súdu   Trnava   a oznámenia sťažovateľovi   o možnosti   nahliadnuť   do   spisu   pred   dožiadaným   súdom.   Spis   bol Okresnému súdu Trnava doručený 1. októbra 1999 a vrátený krajskému súdu 18. októbra 1999.   Podľa   úradného záznamu Okresného   súdu   Trnava   z 13.   októbra 1999 sťažovateľ nahliadol v uvedený deň do posudzovaného spisu.

Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   9.   novembra   1999   doplnenie   odvolania z 27. novembra   1998   a   7.   februára   2000   vyjadrenie   k predmetu   konania.   Krajský   súd nariadil 11. mája 2000 termín pojednávania na 30. máj 2000. Sťažovateľ doručil krajskému súdu   18.   a 29.   mája   2000   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na   pojednávaní   a písomnosti týkajúce   sa   predmetu   konania.   Právny   zástupca   odporcu   doručil   29.   mája   2000 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu kolízie termínov.

Na pojednávaní 30. mája 2000 krajský súd uznesením č. k. 16 Co 30/99-837 zrušil rozsudok prvostupňového súdu (okrem výrokov, ktorými bolo žalobe vyhovené) a v rozsahu zrušenia   (odmena   za   iniciatívnu   účasť   pri   zavedení   zlepšovacích   návrhov)   vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom nariadil aj ďalšie znalecké dokazovanie s prihliadnutím na správnosť záverov predchádzajúcich znaleckých posudkov v súvislosti s námietkami sťažovateľa proti vypracovaným znaleckým posudkom. Posudzovaný spis bol 9.   júna   2000   vrátený   ústavným   súdom   krajskému   súdu   a   okresnému   súdu   bol   vrátený 17. júla 2000.

Okresný súd nariadil 14. augusta 2000 termín pojednávania na 17. október 2000. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. septembra 2000 žiadosť o prikázanie predmetnej veci z dôvodu   vhodnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   I   a   21. septembra   2000   vyjadrenie k uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Co 30/99-837 z 30. mája 2000.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 2. októbra 2000 vyjadrenie k predmetu konania a ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   17.   októbra   2000.   Právny   zástupca   odporcu doručil okresnému súdu 4. októbra 2000 návrh na prerušenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu 22. augusta 2000.

Na pojednávaní 17. októbra 2000 boli oboznámené podania účastníkov konania – sťažovateľa   na   prikázanie   prejednávanej   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti   a návrhu odporcu na prerušenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu, pričom pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   z dôvodu   zabezpečenia   vyjadrení účastníkov   konania   k návrhom   protistrany   a procesných   úkonov   súvisiacich   s návrhmi účastníkov konania.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 17. októbra 2000 podanie k predmetu konania a 31.   októbra   2000   späťvzatie   návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu.   Podľa   úradného záznamu okresného súdu z 20. novembra 2000 bolo na pokyn zákonnej sudkyne zistené, že odporca   je v konkurze   od 22.   augusta   2000   (č.   k. 1   K 125/00).   Okresný   súd   pokynom z 20. novembra 2000 oznámil sťažovateľovi, že odporca je v konkurze od 22. augusta 2000 a požiadal   ho,   aby   súdu   oznámil,   či   prihlásil   svoju   pohľadávku   v rámci   konkurzného konania a či trvá na podanej žalobe. Sťažovateľ v oznámení doručenom okresnému súdu 29. novembra 2000 oznámil, že svoju pohľadávku v konkurznom konaní uplatnil a trvá na podanej žalobe.

Správca konkurznej podstaty odporcu doručil okresnému súdu 18. decembra 2000 návrh   na   nepokračovanie   v konaní   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   odporcu. Okresný súd vydal 10. januára 2001 pokyn na doručenie prípisu   odporcovi v súvislosti s rozsudkom   č.   k.   12   C   914/90-706   z 20.   októbra   1998.   Okresný   súd   uznesením č. k. 12 C 914/90-900 z 10. januára 2001 priznal znalečné poverenému súdnemu znalcovi. Sťažovateľ   doručil   8.   februára   2001   okresnému   súdu   odvolanie   proti   predmetnému uzneseniu. Okresný súd vydal 8. februára 2001 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa poverenému súdnemu znalcovi a správcovi konkurznej podstaty odporcu.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   14.   februára   2001   vyjadrenie   k predmetu konania.   Poverený   súdny   znalec   doručil   okresnému   súdu   2.   marca   2001   vyjadrenie k predmetu   konania.   Okresný   súd   vydal   6.   marca   2001   pokyn   na   doručenie   prípisu poverenému súdnemu znalcovi. Zákonná sudkyňa vypracovala 27. marca 2001 oznámenie o stave posudzovaného konania, ktoré bolo predložené podpredsedovi okresného súdu. Spis bol   8.   marca   2001   predložený   krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní sťažovateľa. Poverený súdny znalec doručil okresnému súdu 19. marca 2001 stanovisko k odvolaniu sťažovateľa.

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 80/01-924 z 30. marca 2001 zmenil uznesenie prvostupňového súdu v rozsahu sumy znalečného. Spis bol okresnému súdu vrátený 9. mája 2001. Okresný súd vydal 10. mája 2001 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom   konania.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   7.   júna   2001   vyjadrenie k predmetu konania a 31. júla 2001 žalobu o určenie neplatnosti kontrolného znaleckého posudku z 29. marca 1998. Okresný súd vydal 22. novembra 2001 pokyn na doručenie oznámenia   sťažovateľovi   o čiastočnej   právoplatnosti   rozsudku   č.   k.   12   C   914/90-706 z 20. októbra   2001   a spis   bol   v dôsledku   pokračujúceho   konkurzu   daný   na   lehotu do 30. januára 2002.

Okresný   súd   vydal   29.   januára   2002   pokyn   na   predloženie   spisu   podpredsedovi okresného súdu a spis bol v dôsledku pokračujúceho konkurzu daný na lehotu do 30. júna 2002. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 7. februára 2002 vyjadrenie k predmetu konania. Okresnému súdu bola 13. februára 2002 doručená žiadosť Krajskej prokuratúry v Košiciach o predloženie   spisu   z dôvodu   vybavenia   podnetu   sťažovateľa.   Sťažovateľ   doručil okresnému   súdu   10. apríla   2002   vyjadrenie   k predmetu   konania.   Okresný   súd   vydal 24. apríla 2002 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi o prerušení predmetného konania z dôvodu prebiehajúceho konkurzu. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vrátila okresnému súdu posudzovaný spis 22. apríla 2002.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   13.   mája   2002   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Co 30/99-837 z 30. mája 2000. Okresný súd vydal 16. mája 2002 pokyn na doručenie dovolania sťažovateľa správcovi konkurznej podstaty odporcu. Správca konkurznej podstaty odporcu doručil okresnému súdu 21. mája 2002 vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľa.

Okresný súd zaslal pokynom z 18. júla 2002 spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní   sťažovateľa.   Okresnému   súdu   bol   predmetný   spis   najvyšším   súdom   vrátený 23. septembra   2002   za   účelom   odstránenia   nedostatkov   dovolania   (povinné   právne zastúpenie sťažovateľa advokátom alebo komerčným právnikom) a vyžiadania rozhodnutia krajského súdu o vyhlásení konkurzu na majetok odporcu.

Okresný súd vydal 30. septembra 2002 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi, aby v lehote   15   dní   odstránil   nedostatky   dovolania   v zmysle   pokynov   najvyššieho   súdu a vyžiadal aj rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 K 125/00-7 z 22. augusta 2000 o vyhlásení konkurzu na majetok odporcu. Sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu 10. septembra 2002 vyjadrenie k predmetu konania. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 13. novembra 2002 žiadosť o nahliadnutie do spisu pred iným súdom – Okresným súdom Trnava s uhradeným súdnym   poplatkom,   ako   aj   16.   a 30.   decembra   2002   doplnenie   k podanému   dovolaniu v zmysle pokynov najvyššieho súdu s prílohami.

Okresný súd zaslal prípisom z 27. decembra 2002 spis najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa. Najvyššiemu súdu bolo 12. decembra 2002 doručené podanie sťažovateľa k predmetu konania. Okresný súd vydal 7. januára 2003 pokyn na doručenie   prípisu   krajskému   súdu   –   žiadosti   o   oznámenie   stavu   konkurzného   konania. Okresnému   súdu   bolo   28.   marca   2003   doručené   oznámenie   krajského   súdu   o tom,   že „... konkurz k dnešnému dňu zrušený nebol. Vec je v štádiu vybavovania“.

Okresnému   súdu   bola   5.   júna   2003   doručená   žiadosť   generálnej   prokuratúry o zapožičanie   predmetného   spisu   z dôvodu   sťažovateľom   podaného   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania. Okresnému súdu bola 12. júna 2003 doručená žiadosť krajskej prokuratúry   o zapožičanie   spisu   v   súvislosti   s podnetom   na   podanie   mimoriadneho dovolania.   Okresný   súd   zaslal   prípisom   z 26.   júna   2003   spis   krajskému   súdu   kvôli rozhodnutiu o námietke zaujatosti predsedu a sudcov okresného súdu spolu s vyjadrením predsedu a sudcov okresného súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 17 NcC 24/03-1139 z 8. júla 2003 rozhodol, že vec vracia prvostupňovému súdu ako predčasne predloženú. Spis bol vrátený okresnému súdu 25. júla 2003. Okresný súd vydal 25. augusta 2003 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu   účastníkom   konania   a prípisom   z 26.   augusta   2003   vyzval   sťažovateľa   na   úhradu súdneho poplatku za podanie návrhu na prikázanie veci inému sudcovi. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 16. septembra 2003 úhradu súdneho poplatku.

Zákonná   sudkyňa   prejednávajúca   posudzovanú   vec   vyjadrila   stanoviskom zo 6. októbra 2003 svoju zaujatosť v danej veci a predložila spis na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. 17 NcC 39/03-1153 zo 17. októbra 2003 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v posudzovanej veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 28. októbra 2003. Okresný súd vydal 29. októbra 2003 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania a pokynom z 2. decembra 2003 zaslala spis najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 680/03 z 10. decembra 2003 rozhodol, že návrhu na prikázanie veci inému súdu (Okresnému súdu   Bratislava I)   sa nevyhovuje. Spis bol okresnému súdu vrátený 22. decembra 2003. Okresný súd vydal 31. decembra 2003 pokyn na   doručenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania.   Sťažovateľ   doručil okresnému súdu 30. a 31. decembra 2003 vyjadrenie k uzneseniu krajského súdu.

Okresný súd vydal 12. januára 2004 pokyn na doručenie prípisu krajskému súdu – žiadosti o oznámenie o stave konkurzného konania. Okresný súd vydal 23. februára 2004 opätovne   pokyn   na   doručenie   prípisu   krajskému   súdu   –   žiadosti   o   oznámenie   o stave konkurzného konania. Okresnému súdu bolo 10. februára 2004 a 4. marca 2004 doručené oznámenie krajského súdu o tom, že „... konkurz k dnešnému dňu zrušený nebol. Vec je v štádiu vybavovania. Dňa 22. 12. 2003 bola vyvesená konečná správa, o ktorej schválení sa bude prejednávať dňa 19. 2. 2004“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 21. júla 2004 žiadosť o nahliadnutie do spisu prostredníctvom dožiadaného súdu. Okresný súd vydal 19. augusta 2004 pokyn na zaslanie spisu   dožiadanému   súdu   –   Okresnému   súdu   Trnava.   Spis   bol   Okresnému   súdu   Trnava doručený   25.   augusta   2004   a vrátený   okresnému   súdu   2.   septembra   2004   (sťažovateľ nahliadol do spisu 26. augusta 2004).

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 9.   septembra   2004   bolo   zistené,   že v konkurznom konaní odporcu nadobudlo rozvrhové uznesenie právoplatnosť 20. júla 2004. Okresný súd vydal 13. septembra 2004 pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu na rozhodnutie   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   podanom   sťažovateľom.   Spis   bol okresnému   súdu   vrátený   najvyšším   súdom   21.   februára   2005,   pretože „...   vydaním rozvrhového uznesenia (§ 30 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zmien a doplnkov) konkurzné konanie nekončí. V prejednávanej veci teda naďalej trvá prekážka, pre ktorú   nemôže pokračovať   v konaní   ani dovolací súd [§ 14   ods.   1   písm.   d)   zák.   č. 328/1991 Zb.]“. Najvyšší súd zároveň v prípise sp. zn. 5 Cdo 130/2004 z 27. januára 2005 vydal okresnému súdu pokyn na predloženie posudzovaného spisu „... až po odpadnutí zákonom stanovenej prekážky“. Spis bol 22. februára 2005 daný na lehotu 30 dní. Podľa potvrdenia   okresného   súdu   zo   6.   apríla   2005   bol   posudzovaný   spis   pridelený   na rozhodovanie inému zákonnému sudcovi.

Okresný súd vydal 14. apríla 2005 pokyn na doručenie prípisu krajskému súdu – žiadosti o oznámenie o stave konkurzného konania. Okresnému súdu bolo 22. apríla 2005 doručené   oznámenie   krajského   súdu   o tom,   že „...   uznesením   zo   dňa   16.   3.   2005   súd konkurz zrušil. Toto uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť“. Okresný súd vydal 10. marca 2006 pokyn na vydanie rozhodnutia o zastavení konania podľa ustanovenia § 107 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu výmazu odporcu z obchodného registra (výmaz bez likvidácie – žiadny majetok).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   914/90-1202   z 15.   marca   2006   posudzované konanie zastavil a vydal pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania. Podpredsedníčka okresného súdu požiadala 21. marca 2006 zákonného sudcu o vyjadrenie k stavu   konania.   Zákonný   sudca   sa   vyjadril   stanoviskom   z   27.   marca   2006   k sťažnosti sťažovateľa. Uvedeným záznamom okresného súdu (č. l. 1210) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný   súd   zároveň   v okolnostiach   posudzovanej   veci   uvádza,   že   predmetné konanie   z hľadiska   zbytočných   prieťahov   neposudzoval   v období   pred   dátumom nadobudnutia   účinnosti   zákona   o   ústavnom   súde   a   jeho   vzniku   s prihliadnutím   na nedostatok   právomoci   a   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 26/95, III. ÚS 174/02, III. ÚS 299/04).

Ústava   Slovenskej   republiky   nadobudla   účinnosť   1.   októbra   1992,   Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nadobudol pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu republiku platnosť 18. marca 1992, zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a Ústavný súd Slovenskej republiky vznikol 17. marca 1993. Ústavný súd poskytuje ochranu iba pred porušeniami základných práv a slobôd, ku ktorým došlo na území   Slovenskej   republiky   po   nadobudnutí   účinnosti   dokumentov,   ktoré   tieto   práva zakotvujú a po jeho vzniku pokračujú, pričom nedostatok právomoci ústavného súdu v tejto veci nie je možné odstrániť. Zároveň však ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry prihliadol aj na dátum začatia konania pred okresným súdom a dobu, ktorá uplynula do dátumu   vzniku   ústavného   súdu   a   dátumu   účinnosti   zákona   o   ústavnom   súde   (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   z prehľadu   spisu   zistil,   že   na   základe pokynov zákonnej sudkyne zo 6. februára 1991 a 10. októbra 1991 o spojení konaní sp. zn. 12 C 902/90 a 12 C 914/90 na spoločné konanie pod sp. zn. 12 C 914/90 došlo k spojeniu oboch   vecí   (hoci uznesenie o spojení vecí sa   v spise   nenachádza), ústavný súd konanie sp. zn. 12 C 902/90 neposudzoval samostatne, ale s prihliadnutím na svoju právomoc od roku 1993 posúdil obe veci ako jedno konanie pod spoločnou sp. zn. 12 C 914/90.

Ústavný súd tiež pri hodnotení predmetnej veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   neposudzoval   to,   či   malo   byť   uznesenie   o spojení   vecí   aj   písomne vyhotovené,   ale   vychádzal   zo   stavu,   že   v momente   nadobudnutia   účinnosti   zákona o ústavnom súde a jeho vzniku sa v konaní sp. zn. 12 C 914/90 prejednával aj predmet konania vedený   predtým   pod   sp.   zn.   12   C   902/90   (t.   j.   žaloba   o priznanie   odmeny   za zlepšovací   návrh   č.   218/86-01   –   Úspora   cementového   betónu   a   vlastných   nákladov a odmeny za iniciatívnu účasť pri jeho zavádzaní).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že predmetom   sporu   je   žaloba   o vyplatenie   odmeny   za   využitie   zlepšovacích   návrhov a odmeny za iniciatívnu účasť pri ich zavádzaní (č. 218/86-01 Úspora cementového betónu a vlastných   nákladov   –   pôvodne   konanie   sp.   zn.   12   C   902/90   a č.   023/88-13   Úspora vlastných nákladov pri použití oceľového premostenia na stavbe DFNsP – konanie sp. zn. 12 C 914/90), pričom toto konanie možno považovať za právne aj skutkovo zložité, pretože v zmysle   vtedy   platnej   právnej   úpravy   bolo   možné   oba   zlepšovacie   návrhy   posúdiť z hľadiska   úspory   vlastných   nákladov   alebo   z hľadiska   investičnej   výstavby,   z čoho vyplynula aj potreba vypracovania viacerých znaleckých posudkov.

S poukázaním na potrebu znaleckého dokazovania je potrebné preto posudzovanú vec hodnotiť aj po skutkovej stránke ako zložitú (napr. rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 239/03, III.   ÚS   174/02).   Navyše   rýchlejšiemu   prejednaniu   danej   veci   bránila   aj   skutočnosť,   že odporcovia   v 1.   a 2.   rade   namietali   svoju   pasívnu   legitimáciu   v konaní,   pričom   pri delimitácii majetku odporcu v 1. rade na odporcu v 2. rade v prvej etape podľa svedeckých výpovedí nebola delimitovaná aj agenda zlepšovacích návrhov. Následne bol na majetok odporcov v   1.   a 2.   rade   vyhlásený   konkurz,   čím   nastala   zákonná   prekážka   plynulého postupu v konaní.

Ústavný súd však zároveň v tejto súvislosti uvádza, že celková dĺžka konania napriek uvedeným okolnostiam nie je akceptovateľná najmä s prihliadnutím na právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom konaní sa totiž nevyskytla žiadna mimoriadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na 16 rokov trvajúcu dĺžku konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa od roku 1994   nezúčastňoval   pojednávaní   s poukázaním   na   svoj   nepriaznivý   zdravotný   stav a finančné pomery, ale vo viacerých podaniach súdu uviedol, že súhlasí s prejednaním veci a vyhlásením   rozsudku   v jeho   neprítomnosti,   navyše   na   úkony   súdu   a pojednávania reagoval písomnými vyjadreniami. Preto ústavný súd neposudzoval jeho neprítomnosť na pojednávaniach ako faktor predlžujúci konanie.

Ústavný   súd   však   vzal   do   úvahy,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   prispel podstatným   spôsobom   k predĺženiu   konania   svojimi   procesnými   úkonmi,   na   ktoré   mal podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   právo   (viackrát   namietaná   zaujatosť   zákonnej sudkyne   v súvislosti   s nariadením   znaleckého   dokazovania,   podanie   mimoriadneho opravného   prostriedku,   viacnásobné   podanie   opravných   prostriedkov   proti   nariadeniu znaleckého dokazovania, žiadosť o prikázanie veci inému súdu), ale uvedené predĺženia konania, ktoré mali dopad na celkovú dĺžku konania, nemožno pripísať na ťarchu súdu (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 135/02).

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že pokynom okresného súdu z 2. októbra 1996 bol spis zaslaný súdnemu znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku v lehote 60 dní. Znalecký posudok bol súdu doručený 31. marca 1998, pričom v medziobdobí bol okresný súd nečinný. Predmetné konanie trvalo v tom čase už viac ako 7 rokov, preto povinnosťou okresného súdu bolo vykonať úkony smerujúce k urýchlenému vypracovaniu znaleckého posudku, t. j. v požadovanom termíne. Ústavný súd preto posúdil obdobie od 1. januára 1997 do 31. marca 1998 ako obdobie, v ktorom nastali zbytočné prieťahy v konaní v dĺžke 15 mesiacov.

Ústavný   súd   ďalej   z prehľadu   posudzovaného   spisu   zistil,   že   v konaní   nastala po 22. auguste 2000 zákonná prekážka plynulého postupu súdu pri prerokovaní danej veci, pretože   na   majetok   odporcu   v 2.   rade   bol   vyhlásený   konkurz,   čím   bolo   posudzované konanie zo zákona prerušené v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) zákona Federálneho zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   republiky   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 3. apríla 2006 uviedol, že v konaní došlo   viackrát   k zmene   v osobe   odporcu,   sťažovateľ   využil   svoje   procesné   oprávnenia, v dôsledku   ktorých   bol   spis   viackrát   predkladaný   na   rozhodovanie   krajskému   aj najvyššiemu súdu, navyše konanie o priznanie odmeny za využitie zlepšovacieho návrhu patrí   po   právnej   aj   skutkovej   stránke   medzi   najzložitejšie   veci   v občianskoprávnych sporoch. Následne bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz, čím sa konanie zo zákona prerušilo, preto postup súdu v danej veci hodnotí ako postup bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   však   z prehľadu   spisu   zistil,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 12 C 914/90-1202   z 15.   marca   2006   posudzované   konanie   zastavil.   Aj   keď   proti tomuto   uzneseniu   je   možné   podať   opravný   prostriedok,   ústavný   súd   už   nepovažuje   za účelné v danej fáze konania prikázať okresnému súdu konať v tejto veci bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vo výroku tohto nálezu nezaviazal okresný súd, aby konal v danej veci bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a v danom prípade aj s prihliadnutím na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, súčasne sa však riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, celkovú dĺžku predmetného konania, zákonnú prekážku   postupu   v konaní (konkurz),   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľ   využitím   svojich procesných oprávnení tiež prispel k predĺženiu konania. Z uvedených dôvodov ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 30 000 Sk, pretože uvedená suma zjavne neprevyšuje sumu priznávanú ústavným súdom v obdobných prípadoch.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd   zaviazal uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   okresný   súd   (ustanovenie   §   31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006