znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 33/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   ECA-ECONOMY,   spol.   s   r.   o.,   Košice,   Hlavná   82, zastúpenej advokátkou Mgr. R. S., K., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1, čl. 2   ods.   2,   čl.   20   ods.   1   a 4   a   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom Košice I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Ntv   19/02   a Krajskou   prokuratúrou   Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 14/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ECA-ECONOMY, spol. s r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2004 doručená   sťažnosť   ECA-ECONOMY,   spol.   s   r.   o.,   Košice,   Hlavná   82   (ďalej   len „sťažovateľka“) zastúpenej advokátkou Mgr. R. S., K., ktorou namieta porušenie svojich práv   podľa   čl.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   20   ods.   1   a 4   a čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Ntv 19/02   a Krajskou   prokuratúrou   Košice   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 14/02.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   uvedených   práv   došlo   nasledovným,   ňou opísaným a z príloh sťažnosti vyplývajúcim skutkovým stavom. Sťažovateľka je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti sú aj nákup, predaj a požičiavanie zbraní pre poľovné a športové   účely,   nákup   a predaj   streliva   pre   poľovné   a športové   účely,   veľkoobchod a maloobchod   s poľovníckymi   potrebami,   sprostredkovanie   v oblasti   obchodu   a služieb. V januári   2002   uzavrela   sťažovateľka   s V.   F.   ako   vlastníkom   zbraní 29 sprostredkovateľských   zmlúv,   v ktorých   sa   zaviazal   zabezpečiť   predaj   jednotlivo špecifikovaných zbraní tretím osobám. Sťažovateľka prevzala zbrane v deň uzavretia zmlúv od manželky V. F. na jeho pokyn. Po prevzatí zbraní sa sťažovateľka a V. F. dohodli, že sťažovateľka uvedené zbrane odkúpi od V. F., ktorý vraj zmluvu o predaji zbraní ústne akceptoval   15.   februára   2002   a písomne   bola   táto   zmluva   uzavretá   22.   februára   2002. Sťažovateľka   tvrdí,   že   vykonala „právnou   úpravou   vyžadované   záznamové   a evidenčné úkony“.

Dotknuté zbrane boli uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 14/02 z 2. mája 2002   zaistené   podľa   §   47   ods.   1,   2   a   4   Trestného   poriadku   „na   uspokojenie   nároku poškodených klientov Horizont Slovakia, a.s., Košice a B.M.G. Invest, s.r.o. Košice, na náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom   podvodu   podľa   §   250   ods.   1,   5   Trestného zákona“ ako majetok obvineného V. F. Proti rozhodnutiu o zaistení majetku podali sťažnosť V. F. a sťažovateľka. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Ntv 19/02 z 25. marca 2003 zrušil uznesenie   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   1 Kv   14/02   z 2. mája   2002   a uložil   krajskej prokuratúre, aby vo veci znova konala a rozhodla. Dôvodom zrušenia uznesenia krajskej prokuratúry bola nepreskúmateľnosť a nedostatok podkladov.

Krajská   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   1   Kv   14/02   z 11.   apríla   2003   opätovne rozhodla rovnakým výrokom o zaistení dotknutých zbraní. Uznesenie však odôvodnila aj ďalšími skutočnosťami svedčiacimi v prospech toho, že vlastníkom zaistených zbraní je V. F.,   a to hlavne tým,   že konateľ   firmy   sťažovateľky   podpísal   3. mája 2002 zápisnicu o prevzatí zaistenej veci, v ktorej je uvedené, že vlastníkom dotknutých zbraní je V. F., zápisnicou o podaní vysvetlenia Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru, inšpekčného odboru Košice, z 8. augusta 2002, kde V. F. použil formuláciu, že zbrane „mu boli“ zaistené a aj   tak   sa   ich   chcel   zbaviť,   ako   aj   problematickými   okolnosťami   a nejasnou   dobou vypracovania   a podpisu   kúpnopredajnej   zmluvy   z 22.   februára   2002   medzi   V.   F. a sťažovateľkou.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   obhajca   V.   F.   a sťažovateľka   sťažnosť, ktorú   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   4   Ntv   19/02   zo 6. novembra   2003   zamietol   ako nedôvodnú.   Okrem   argumentov   uvedených   v napadnutom   uznesení   krajskej   prokuratúry svoj záver oprel aj o znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava, ktorý vylúčil pravosť podpisu V. F. na kúpnej zmluve z 22. februára 2002.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   kúpnu   cenu   V.   F.   riadne   zaplatila,   čo   preukazuje   kópiou potvrdenia.

Sťažovateľka tvrdí, že dotknuté zbrane sú jej vlastníctvom a boli jej nielen odňaté z držby,   ale   bola   aj   zbavená   ich   vlastníctva,   keď   štátne   orgány   na   základe nepreskúmateľných dôvodov došli k záveru, že sú vlastníctvom V. F. Sťažovateľka zvlášť namieta, že „Ak všeobecný súd vykonal dôkaz, ktorý mohol obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, bol ho povinný podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vykonať tak, aby účastník konania v súlade so zákonom ustanoveným postupom, mal možnosť sa k nemu aj vyjadriť“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ústavy, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Ntv 19/02 zo 6. novembra 2003 a uznesenie krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kv 14/02 z 11. apríla 2003, prikázal   okresnému   súdu   a krajskej   prokuratúre   obnoviť   stav   pred   porušením   jej   práv a vydať jej uvedených 29 kusov zbraní a priznať jej náhradu trov konania. V sťažnosti je od ostatného   textu   jasne odlíšený   návrh   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu   (petit).   Mimo petitu   sťažovateľka   uvádza   aj   údajné   porušenie   niektorých   ďalších   ustanovení   ústavy, Listiny   základných   práv   a slobôd   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. Viazanosť ústavného súdu návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“)] sa vzťahuje zvlášť na petit sťažnosti. Preto ústavný súd rozhodoval len o tých právach, ktoré sťažovateľka uviedla v petite sťažnosti, a ostatné považoval za súčasť jej argumentácie.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či nie je podaná oneskorene, niekým zjavne neoprávneným, či nie je neprípustná, či má zákonom predpísané náležitosti ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv len vtedy, keď sa sťažovateľka nemohla v minulosti, nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ich ochrany pred iným súdom.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   namieta,   že   k porušeniu   jej   práv   došlo zaistením jej majetku v trestnom stíhaní inej osoby (V. F.), pričom orgány činné v trestnom konaní   (okresný   súd   a krajská   prokuratúra)   vyslovili,   že   ide   o majetok   V. F.   Zaistenie majetku pre potreby trestného konania nie je definitívnym, ale len dočasným rozhodnutím o nakladaní s týmto majetkom. O tom, ako sa so zaisteným majetkom definitívne naloží, ešte budú konať všeobecné súdy a v konaní pred nimi bude môcť sťažovateľka uplatniť svoje   vlastnícke   právo.   Zároveň   sa   môže   sťažovateľka   v občianskoprávnom   konaní kedykoľvek   domáhať   rozhodnutia   o tom,   že   dotknuté   zbrane   sú   jej   vlastníctvom,   a nie vlastníctvom V. F.

Ústavný súd trvale zastáva právny názor, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže   zasiahnuť   len   vtedy,   keď   je   ich   rozhodnutie   prejavom   svojvôle.   V okolnostiach prípadu nemožno uznesenie okresného súdu 4 Ntv 19/02 zo 6. novembra 2003 pokladať za prejav svojvôle. Okresný súd reagoval na podstatné argumenty sťažovateľky uvedené v jej sťažnosti proti uzneseniu krajskej prokuratúry 1 Kv 14/02 z 11. apríla 2003 a dostatočne zdôvodnil svoje uznesenie. Pri posudzovaní dostatočnosti zdôvodnenia uznesenia okresného súdu ústavný súd zohľadnil, že ide o uznesenie dočasnej povahy o zaistení majetku, a nie o konečné rozhodnutie vo veci samej.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   nemožnosť   vyjadriť   sa   k dôkazu,   ku   znaleckému posudku, tak aj túto možnosť bude mať v ďalšom, či v ďalších súdnych konaniach. Právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ktorého   súčasťou   je   i právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať   proces   ako   celok   a jeho   prípadné   pochybenia   v jednom   štádiu   môžu   byť napravené v ďalšom konaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004