znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 33/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 11 C 278/01 a neskôr pod sp. zn. 11 C 479/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2002 doručená sťažnosť J. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 278/01 (v súčasnom období ide o konanie vedené pod sp. zn. 11 C 479/01).

Sťažovateľ uviedol, že sa návrhom na začatie konania podaným na okresnom súde 27.   februára   2001   a doplneným   28.   mája   2001   domáhal   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Okresný súd vo veci nekonal a sťažovateľ nemohol užívať veci patriace pôvodne do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho bývalej manželky M. Š. (ďalej len „odporkyňa“), najmä ich spoločný rodinný dom, pretože mu v tom odporkyňa a syn J. Š. bránili. Z tohto dôvodu podal na okresnom súde 26. októbra 2001 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporkyni povinnosť umožniť sťažovateľovi nerušené užívanie hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý   je predmetom   konania, zakázal jej samostatne nakladať s týmto majetkom   a J. Š. zakázal   rušiť   sťažovateľa   v užívaní   tohto   majetku.   Okresný   súd   v zákonom   stanovenej lehote o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nerozhodol. Sťažovateľ sa preto listom z 21.   februára   2002   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   a súčasne   podal   sťažnosť Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Ďalšie   podanie   týkajúce   sa   žiadosti o urýchlenie konania v uvedenej veci bolo okresnému súdu podľa vyjadrenia sťažovateľa zaslané   2.   mája   2002.   Okresný   súd   rozhodol   o predbežnom   opatrení   31.   mája   2002. Odporkyňa   sa   proti   rozhodnutiu   o predbežnom   opatrení   odvolala.   Okresný   súd   preto predložil predmetný spis Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní. Urobil tak však až po takmer troch mesiacoch od doručenia opravného prostriedku, čím opäť spôsobil prieťahy v konaní.  

Sťažovateľ   namietal,   že   od   podania   návrhu   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode   (18   mesiacov)   nebolo   vo   veci   vytýčené   žiadne pojednávanie aj napriek jeho „sústavným urgenciám“. Poukazoval na to, že je nútený žiť v domove   dôchodcov   a nemôže   užívať   svoj   rodinný   dom,   čím   je   porušované   aj   jeho základné právo podľa čl. 21 ods. 1 ústavy. Nápravy uvedeného stavu sa nedomohol ani prostredníctvom orgánov Policajného zboru, a to ani po vydaní predbežného opatrenia.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti a nálezom takto rozhodol: „Ústavný súd konštatuje, že došlo k prieťahom v súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Poprade   pod   č.   k.   11   C   278/01 navrhovateľa   J.   Š.   bytom   v P.   proti   M.   Š.,   bytom   v P.   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   a že   boli   porušené   jeho   základné   ľudské   práva   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20, ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi majetkovú ujmu vo výške 20.000.-Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 278/01 (v súčasnosti pod sp. zn. 11 C 479/01).

Vo svojej sťažnosti poukázal aj na porušenie jeho základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa však sťažnosťou zaoberal (v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde)   len   v rozsahu,   v akom   sťažovateľ   vymedzil   predmet   konania   pred ústavným súdom v petite svojej sťažnosti, teda iba pokiaľ ide o namietané porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 278/01, resp. 11 C 479/01 (obdobne napr. III. ÚS 56/02, III. ÚS 4/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom.   Výkon vlastníckeho   práva   nesmie   poškodzovať   ľudské   zdravie,   prírodu,   kultúrne   pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Ústavný súd vyzval listom z 25. novembra 2002 okresný súd, aby sa k sťažnosti sťažovateľa   vyjadril.   Okresný   súd   vo   svojej   odpovedi   zo   4.   decembra   2002   poprel sťažovateľovo tvrdenie o existencii zbytočných prieťahov v uvedenom konaní a v stručnosti popísal   jeho   priebeh,   pričom   okrem   iného   uviedol:   „(...)   Dňa   10.   9.   2002   navrhovateľ (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) zobral späť návrh na vydanie predbežného opatrenia (...)“

Skutkové tvrdenia okresného súdu potvrdzuje obsah súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa predmetnej právnej veci, ktorý si ústavný súd nechal predložiť. Z uvedeného spisu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa 27. februára 2001 domáhal návrhom na začatie konania   na   okresnom   súde   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po rozvode. Zákonná sudkyňa previedla spis do registra Nc, pretože išlo o neúplné podanie (5. marca 2001) a 19. marca 2001 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby nedostatky návrhu odstránil v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ požiadal 23. apríla 2001 o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov podania. Svoj návrh doplnil podaním doručeným okresnému súdu 9. mája 2001. Výzvami zo 17. mája 2001 žiadal okresný súd sťažovateľa a zariadenie, v ktorom dočasne býval, o poskytnutie podkladov preukazujúcich majetkové pomery sťažovateľa (výška dôchodku, náklady   na   bývanie),   pretože   tento   požiadal   zároveň   s doplnením   svojho   návrhu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2001 doplnil sťažovateľ svoj návrh na začatie konania (rozšíril ho o ďalšie hnuteľné veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Odpoveď na výzvu zo 17. mája 2001 bola okresnému súdu doručená 1. júna 2001. Opatrením predsedu okresného súdu bola 2. júla 2001 predmetná vec pridelená do iného senátu.

Sťažovateľ podal 26. októbra 2001 na okresnom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia. Okresný súd vyzval 20. novembra 2001 odporkyňu na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľa, ako aj k jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Vyzval aj sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu na zdokladovanie majetkových pomerov pre účely rozhodovania o oslobodení   od   súdnych   poplatkov.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   6.   decembra 2001   sa   k návrhu   sťažovateľa   vyjadrila   odporkyňa   a v ten   istý   deň   predložila   súdom požadované podklady aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Tá sa v mene sťažovateľa podaním doručeným súdu 9. januára 2002 domáhala urýchlenia postupu v konaní a predložila ďalšie listinné dôkazy vo veci. Uznesením č. k. 11 C 479/01-84 z 31. januára 2002 okresný súd rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. februára 2002 žiadala právna zástupkyňa sťažovateľa urýchliť postup v konaní a zároveň uhradila súdny poplatok za návrh. Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 4. marca 2002 vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ poplatok zaplatil 6. marca 2002.

Podaniami   doručenými   okresnému   súdu   3.   mája   2002   a   13.   mája   2002   právna zástupkyňa sťažovateľa opätovne urgovala urýchlenie postupu v konaní vrátane vydania predbežného opatrenia okresným súdom.

Uznesením   č.   k.   11   C   479/01-113   z 31.   mája   2002   vydal   okresný   súd   vo   veci predbežné   opatrenie,   ktorým   uložil   odporkyni   umožniť   sťažovateľovi   užívanie nehnuteľného   majetku   s príslušenstvom   až   do   právoplatného   rozhodnutia   o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v uvedenej veci. Odporkyňa sa 4. júla 2002 proti tomuto rozhodnutiu odvolala.

Zákonná   sudkyňa   uložila   6.   septembra   2002   vyzvať   odporkyňu   na   zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, ale vzhľadom na späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľom, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. septembra 2002, už výzva nebola vypravená. Sudkyňa dala 2. októbra 2002 pokyn predložiť spis Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o späťvzatí návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 3 Co 507/02-126 z 31. októbra 2002 pripustil späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, zrušil uznesenie č. k. 11 C 479/01-113 z 31. mája 2002 a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil. Spis bol okresnému súdu vrátený 18. novembra 2002. Zákonná sudkyňa uložila 21. novembra 2002 doručiť uznesenie Krajského súdu v Prešove účastníkom konania.

III.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98).   Inými slovami,   ak sťažovateľ   namietne   také   porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99). Ochranu základnému právu sťažovateľa, aby bola jeho vec prerokovaná súdom bez zbytočných   prieťahov,   poskytuje   ústava   prostredníctvom   ustanovenia   čl.   48   ods.   2. Sťažovateľ   však   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva. K porušeniu   tohto   základného   práva   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní by   mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu vlastníckemu právu účastníka konania.

Zo   skutočností   obsiahnutých   v sťažnosti   a vo   vyjadrení   okresného   súdu,   ako   aj z listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   okresného   súdu   vzťahujúcom   sa   na   uvedenú právnu   vec   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   v danej   právnej   veci   nemohol   viesť k takémuto následku.

Tento   záver   možno   jednoznačne   vyvodiť   z okolností   uvedeného   prípadu, predovšetkým z doterajšej dĺžky konania (necelé dva roky), ale aj zo spôsobu, akým sa ochrany svojich práv domáhal samotný sťažovateľ, ktorého musel okresný súd vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu, neskôr na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného   opatrenia   a ktorý   po   rozhodnutí   okresného   súdu   o predbežnom   opatrení z 31. mája   2002   a jeho   napadnutí   odvolaním   odporkyne   vzal   svoj   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia 10. septembra 2002 späť.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2003