znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 33/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 31. augusta 2001 o podnete JUDr. Ing. R. V., bytom B., zastúpeného JUDr. V. V., komerčným právnikom, B., namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I vo veciach sp. zn. 10 Nc 53/98, 22 Nc 53/99, 16 C 82/99 a 10 C 140/98 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo JUDr.   Ing.   R.   V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I vo veciach sp. zn. 22 Nc 53/99, 16 C 82/99 a 10 C 140/98 b o l o   p o r u š e n é.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 10.   novembra   2000   doručený   podnet   JUDr.   Ing.   R.   V.,   bytom   B.   (ďalej   len „navrhovateľ“),   zastúpeného   komerčným   právnikom   JUDr.   V.   V.,   B.,   v ktorom namietal   porušenie   v ňom   uvedených   základných   práv   garantovaných   Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) a ďalšími štátnymi orgánmi menovanými v podnete, a to v konaniach súvisiacich s predajom bytov v bytovom dome na Dobrovičovej ulici č. 4 v Bratislave a jeho, podľa tvrdenia navrhovateľa, nezákonnej nadstavbe.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí   senátu   a po zistení,   že podnet   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   konaním   okresného   súdu   vo   veciach   sp.   zn.   10   Nc   53/98,   22   Nc   53/99, 16 C 82/99 a 10 C 140/98 obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v ustanoveniach § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) a že   nie sú   ani ďalšie dôvody   na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods.   2   citovaného zákona, podnet v tejto časti prijal uznesením sp. zn. III. ÚS 33/01 z 5. apríla 2001 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti podnet odmietol pre nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie veci.

Po prijatí časti podnetu na konanie (ďalej len „podnet“) ústavný súd požiadal okresný   súd   o písomné   stanovisko   k prijatému   podnetu   a predloženie   na   vec   sa vzťahujúcich súdnych spisov.

Predseda okresného súdu v písomnom vyjadrení sp. zn. Spr 2040/01 z 11. júla 2001   zdôvodňoval   príčiny   prieťahov   v konaní   (okrem   veci   sp.   zn.   10   Nc   53/98, kde konanie podľa jeho tvrdenia prebiehalo „bez akýchkoľvek prieťahov“) postupne podľa   jednotlivých   podnetom   napadnutých   vecí.   Dôvodom   prieťahov   v konaní má podľa jeho tvrdenia byť nedostatočné personálne obsadenie súdu sudcami a z toho vyplývajúci   vysoký   počet   nevybavených   vecí   pripadajúcich   na   jedného   sudcu. V závere   svojho   stanoviska   uviedol,   že   „na   nedostatočné   personálne   obsadenie tunajšieho   súdu   sudcami,   administratívnymi   pracovníčkami,   resp.   na   potrebu navýšenia ich počtov a zlepšenia vybavenia súdu a pracovných podmienok neustále upozorňujeme   vedenie   rezortu   spravodlivosti.   Pokiaľ   ide   o podnetom   napadnuté konania,   zastávam   názor,   že   v konaní   10   Nc   53/98   nedošlo   k žiadnemu   prieťahu. Pokiaľ ide o konania sp. zn. 22 Nc 53/99, 16 C 82/99 a 10 C 140/98, nejde o zbytočné prieťahy,   keďže   tieto   boli   spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami   -   veľkou zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu, ktorá je spôsobovaná migráciou sudcov, resp. ich ospravedlnenými neprítomnosťami v práci (napr. materská dovolenka, chorobnosť a pod.)“.

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd   o podnete navrhovateľa konal a rozhodol   bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný súd zohľadňuje tri   kritériá, ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   sa účastníka   konania   a spôsob,   akým   súd   v konaní   postupoval   (napr.   II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98).

A

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 Nc 53/98 sa navrhovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia proti odporcom - mestskej časti Bratislava

-   Staré   Mesto   a stavebnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   zákazu   nakladania s povalovými   priestormi   bytového   domu   na   Dobrovičovej   ulici   č.   4   v Bratislave a vykonávania akýchkoľvek stavebných prác na tomto objekte až do právoplatného rozhodnutia   súdneho   sporu   o neplatnosti   zmluvy   o výstavbe   uzatvorenej   medzi odporcami. Návrh bol okresnému súdu doručený 26. augusta 1998. Prvostupňový súd uznesením z 30. septembra 1998 nariadil predbežné opatrenie. Odvolanie odporcov spolu   so   súdnym   spisom   bolo   doručené   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „odvolací súd“) 14. decembra 1998, ktorý uznesením č. k. 14 Co 219/98-51 z 31. marca 1999 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Zo súdneho spisu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 10 Nc 53/98 z 30. septembra 1998 nadobudlo právoplatnosť 22. júna 1999.

Podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Tento účel možno   dosiahnuť   len   právoplatným   rozhodnutím   (napr.   II.   ÚS   26/95).   Taktiež v konaní sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd vyslovil názor, že právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.

V predmetnej   veci   bol   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (t.   j.   odstránenie   stavu   právnej   neistoty)   dosiahnutý právoplatným rozhodnutím okresného súdu skôr (22. jún 1999), ako sa navrhovateľ domáhal jeho ochrany podaním podnetu na ústavný súd (10. november 2000).

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podnetu navrhovateľa v tejto časti nevyhovel.

B

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 22 Nc 53/99 sa navrhovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia proti odporcom - mestskej časti Bratislava

- Staré Mesto a stavebníkom Ing. M. L. a Ing. I. L. z B. vo veci zákazu nakladania s povalovými   priestormi   bytového   domu   na   Dobrovičovej   ulici   č.   4   v Bratislave a zdržania   sa   akýchkoľvek   stavebných   prác   v tomto   objekte   až   do   právoplatného rozhodnutia   súdneho   sporu   o neplatnosti   zmluvy   o výstavbe   uzatvorenej   medzi odporcami.

Návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   bol   doručený   okresnému   súdu 16. júna 1999. Okresný súd uznesením č. k. 22 Nc 53/99-40 z 27. júla 1999 konanie zastavil v časti žiadajúcej nariadenie predbežného opatrenia a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Súdny   spis   s odvolaním   navrhovateľa   bol   doručený   odvolaciemu   súdu 10. septembra 1999, ktorý uznesením z 30. novembra 1999 č. k. 17 Co 358/99-53 zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Druhostupňové rozhodnutie bolo doručené okresnému súdu 16. februára 2000, ktorý ho účastníkom   konania   doručil   v mesiacoch   marec a apríl   2000   (posledný   záznam súdu o doručení je z 3. apríla 2000).

Dňa 12. decembra 2000 jeden z navrhovateľov (Ing. P. H.) doručil okresnému súdu späťvzatie svojho návrhu na začatie konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   Nc   53/99-60   z 18.   apríla   2001   nariadil odporcom   predbežné   opatrenie   a konanie   v časti   návrhu   navrhovateľa   (Ing.   P.   H.) zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. mája 2001.

Plynulosť konania vo veci bola prerušená v období od mesiaca apríl 2000 až do 18. apríla 2001, keď vo veci bolo procesne rozhodnuté (12 mesiacov). Predseda súdu toto   obdobie   nečinnosti   zdôvodňuje   skutočnosťou,   že   zákonná   sudkyňa   odišla z rezortu   justície   a jej 220 nevybavených vecí   bolo prerozdelených   medzi   dve   iné sudkyne, ktoré boli takisto zaťažené vysokým počtom nevybavených vlastných vecí. Keďže v rozvrhu práce na súde majú prijatú zásadu, že veci sa vybavujú v poradí, v akom boli na súd doručené, nová sudkyňa vo veci rozhodla až v lehote vyplývajúcej z dodržania tohto postupu.

Pri   posudzovaní   kritérií   rozhodujúcich   pre   zistenie,   či   v konaní   o tejto   veci došlo   k zbytočným   prieťahom,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nariadenie   predbežného opatrenia (už aj vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu v analogickej veci - sp. zn. 10 Nc 53/98) nie je fakticky a ani právne zložité. Účastníci konania svojím správaním sa   nespôsobili   spomalenie   postupu   konania.   Zo   súdneho   spisu   (aj   zo   stanoviska predsedu súdu) vyplýva, že plynulosť konania bola prerušená v období od 3. apríla 2000 (posledný úkon súdu v doručovaní) do 18. apríla 2001 (rozhodnutie vo veci), a to z personálno-organizačných problémov vo veci konajúceho súdu.

Vychádzajúc   z medzinárodného   štandardu   uplatňovania   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu platí, že nadmerné množstvo vecí (počet nevybavených vecí, o ktorých má súd rozhodnúť),   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   ho   nezbavuje zodpovednosti   za   pomalé konanie,   t.   j.   za   prieťahy   v konaní   (napr.   II.   ÚS   48/96, II. ÚS 40/97, II. ÚS 18/98).

Vzhľadom   na faktickú   a právnu   nenáročnosť   posudzovanej   veci   namietané nedostatočné personálne obsadenie súdu sudcami a z toho vyplývajúci vysoký počet nevybavených   vecí   pripadajúcich   na   jedného   sudcu   ústavný   súd   neprijal   ako dostatočnú a dôvodnú obranu na ospravedlnenie pomalého konania (prieťahov) súdu vo veci. Okresný súd mal k dispozícii právny názor odvolacieho súdu, nepotreboval vykonať doplňujúce dokazovanie, mal k dispozícii výsledky právoplatne ukončeného konania   v analogickej   skutkovej   a právnej   veci,   teda   mohol   ďalej   plynule   konať a rozhodnúť, a to podstatne skôr ako po uplynutí temer 12 mesiacov od doručenia druhostupňového rozhodnutia účastníkom.

C

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 82/99 sa navrhovateľ podaním žaloby domáhal vydania   rozsudku   nahradzujúceho vyhlásenie vôle podľa ustanovenia § 161 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a to na uzatvorenie zmluvy o prevode   vlastníctva   bytu   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Žaloba   bola   doručená   súdu   23.   júla   1999.   Na   výzvu   okresného   súdu   zo 14.   októbra   1999   navrhovateľ   doplnil   žalobu   4.   novembra   1999.   Okresný   súd uznesením   z 28.   februára   2000   č.   k.   16   C   82/99-90   konanie   zastavil.   Odvolanie navrhovateľa so súdnym spisom bolo doručené odvolaciemu súdu 30. marca 2000, ktorý uznesením č. k. 16 Co 119/00-103 z 25. mája 2000 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené na okresný súd 16. júna 2000 a navrhovateľovi 30. júna 2000. Okresný súd 1.   februára   2001   (po   7   mesiacoch   nečinnosti)   zaslal   odporcovi   v spore   žalobu   na vyjadrenie.   Právny   zástupca   odporcu   požiadal   19.   februára   2001   okresný   súd o možnosť   nahliadnuť   do   súdneho   spisu   a 27.   februára   2001   o doručenie   návrhov kúpnych zmlúv žalobcov. Navrhovateľ bol okresným súdom 27. apríla 2001 vyzvaný na predloženie po 1 exemplári návrhu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktoré bolo potrebné zaslať odporcovi na vyjadrenie. Výzva bola splnená navrhovateľom 10. mája 2001.   Posledný   záznam   v súdnom   spise   je   2.   júla   2001,   kedy   navrhovateľ   žiadal o umožnenie nahliadnutia do súdneho spisu.

Súdny spis bol doručený ústavnému súdu 16. júla 2001.

Podľa   už   vyššie   uvedeného   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   zákonná sudkyňa postupovala vo vybavovaní veci plynule, a to v rámci možností, „ktoré sú determinované veľkým počtom nevybavených vecí v oddelení 16 C“.

Posúdením súdneho spisu vo veci sp. zn. 16 C 82/99 ústavný súd konštatuje plynulosť v konaní až na obdobie od 16. júna 2000 do 1. februára 2001, počas ktorého okresný   súd   nevykonal   žiadny   procesný   úkon.   Toto   vyše   7-mesačné   obdobie nečinnosti kvalifikuje ústavný súd ako zbytočné prieťahy v konaní, nakoľko ďalším nasledujúcim   procesným   úkonom   v konaní   bolo   doručenie   žaloby   odporcovi   na vyjadrenie, čo nie je úkon fakticky a ani právne náročný a pri dobrej organizácii práce vo   veci   konajúcej   sudkyne   aj   časove   podstatne   skôr   zvládnuteľný.   V správaní   sa účastníkov konania ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by spôsobili spomalenie postupu súdneho konania.

D

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 140/98 sa navrhovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 4. novembra 1998 domáhal určenia neplatnosti zmluvy o výstavbe č. 28596 zo dňa 4. júna 1997, ktorú mestská časť Bratislava - Staré Mesto uzatvorila so stavebníkom R. s. r. o., B. Podaním z 1. decembra 1998 odporca R.,   s.   r.   o.,   doručil   súdu   plnomocenstvo   pre   advokáta,   ktorý   ho   bude   zastupovať v spore. Podaním doručeným okresnému súdu 18. januára 1999 navrhovateľ doplnil návrh na začatie konania o rozšírenie účastníkov na strane odporcov. Od uvedeného dátumu sa v súdnom spise nenachádza žiadny záznam, ktorý by potvrdzoval konanie zákonného sudcu v predmetnej veci.

Predseda okresného súdu nečinnosť sudcu v tejto veci zdôvodňuje nasledovne: „Návrh v označenej veci bol súdu doručený 4. 11. 1998. K tomuto dátumu bolo v odd. 10 C zapísaných 361 nevybavených vecí. S účinnosťou od 16. 8. 1999 v dôsledku návratu   JUDr.   D.   K.   z materskej   dovolenky   bolo   toto   súdne   oddelenie   pridelené uvedenej   sudkyni. Táto skutočnosť (zmena zákonného sudcu),   ako aj veľký   počet nevybavených vecí za uplatňovania zásady, že jednotlivé veci sa vybavujú v zásade podľa   poradia,   v akom   boli súdu   doručené,   spôsobili,   že   v označenej   právnej   veci nebolo započaté s prípravou pojednávania.“

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   vo   veci   sp.   zn. I.   ÚS   57/97:   „Rýchlosť   a účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním sa samotného účastníka (ov) súdneho konania a napokon aj činnosťou (súčinnosťou) štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so všetkými   účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon v § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   predseda   senátu   pripraví   konanie   tak,   aby   bolo   možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania.“

Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci (II. ÚS 64/99).

Vychádzajúc   z obsahu   súdneho   spisu   v predmetnej   veci   (ako   aj   z   vyššie citovaného   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu),   bez   potreby   skúmania   ostatných kritérií na posúdenie dodržania základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje porušenie tohto základného práva nečinnosťou okresného súdu, ktorý si svoju   prácu   nedokázal   zorganizovať   tak,   aby   konal   v súlade   s ustanovením   čl.   48 ods.   2   ústavy   a príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a aby svojou nečinnosťou nespôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veciach   sp.   zn.   22   Nc   53/99,   16   C   82/99 a 10 C 140/98 okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa, rozhodol tak, že zbytočnými prieťahmi v jeho konaní došlo k porušeniu   základného práva navrhovateľa podľa   ustanovenia čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2001