znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 329/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   I.   P.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingová 8, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Zdenky Lánikovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   53/97 p o r u š e n é b o l i.

2. I. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť I. P. trovy konania v sume 331,68   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a šesťdesiatosem   centov)   na   účet   Advokátskej kancelárie   Lanikova   Group,   s.   r.   o.,   Grösslingová   8,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo v roku 1997 na základe žaloby M. F. (ďalej len „žalobkyňa“) proti žalovanému Š. G. o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k pozemkom. Sťažovateľka vstúpila do konania ako žalovaná v 30. rade na základe uznesenia okresného súdu z 28. mája 2003. Dôvodom na rozšírenie žaloby aj proti sťažovateľke bola skutočnosť, že   sťažovateľka   nadobudla   kúpnopredajnou   zmluvou   jednu   z novovytvorených   parciel vzniknutých rozdelením predmetného pozemku.

Sťažovateľka uvádza, že odkedy vstúpila do konania, okresný súd vo veci vôbec nekoná   a počas   celého   tohto   obdobia „nevykonal   žiadny   kvalifikovaný   procesný   úkon, smerujúci k vydaniu rozhodnutia v merite veci. Posledným procesným úkonom súdu pred podaním tejto sťažnosti bolo vylúčenie dedičského spisu so spis. zn. D 815/02 po neb. P. S. uznesením zo dňa 12. 01. 2009. Dňa 18. 04. 2012 bola vec pridelená inému ako zákonnému sudcovi JUDr. F., ktorá však vo veci tiež nekonala. Následne dňa 28. 05. 2012 bola vec vrátená zákonnému sudcovi JUDr. G., ktorá opäť nevykonala žiadny úkon.“.

Podľa názoru sťažovateľky nie je prípustné, aby okresný súd konal vo veci 16 rokov, keďže rozhodovanie o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam, ktoré je predmetom konania, patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Pritom poukazuje na obmedzenia svojich   práv   k nehnuteľnosti   v dôsledku   vedeného   súdneho   konania,   najmä   na   to, že nehnuteľnosť, ktorú dosiaľ užíva ako záhradu, nemôže z dôvodu právnej neistoty užívať tak,   ako   by   mala   záujem,   najmä   na   nej „nemôže   postaviť   stavbu   trvalého   charakteru, pretože v prípade súdneho rozhodnutia v jeho neprospech by nehnuteľnosť musel vydať navrhovateľovi a tým by mohol prísť o nemalé finančné prostriedky.   S nehnuteľnosťou nemôže   ani   voľne   disponovať,   pretože   žiadny   záujemca   nekúpi   za   obvyklú   kúpnu   cenu nehnuteľnosť,   ktorá   je   predmetom   súdneho   konania   a   jeho   výsledok   je   neistý.   Navyše, navrhovateľka   podala   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   ak   jej   návrhu   súd vyhovie, akákoľvek dispozícia s nehnuteľnosťou bude vylúčená. Právna neistota, spôsobená prieťahmi   v   súdnom   konaní,   spôsobila   vážny   zásah   do   výkonu   vlastníckych   práv sťažovateľa.“. Poukazuje   na   to,   že   celé   konanie   vedené   od   roku   1997   je   poznačené neprimeranými   prieťahmi,   a to   najmä   od   doručenia   rozhodnutia   Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   3   Co   131/06   z 31.   mája   2006,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o odvolaní niektorých účastníkov konania. Podľa sťažovateľky okresný súd absolútne nekoná takmer osem rokov a nemožno ani reálne predpokladať ukončenie konania v dohľadnom čase.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo I. P... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 53/97 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 53/97 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. P... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur... ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej zaplatiť v lehote dvoch mesiacov...

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť   I.   P...   trovy   konania   vo výške 331,68 eur... na účet Advokátskej kancelárie Lanikova Group, s. r. o...“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 329/2014-11 z 22. mája 2014 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie. Následne prípisom z 28. mája 2014 vyzval okresný súd,   aby   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadril   a   zároveň   ústavnému   súdu   zaslal   súdny   spis sp. zn. 9 C 53/97.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   prípisom sp. zn. Spr. 2105/2014 z 20. júna 2014, súčasťou ktorého je aj chronológia úkonov súdu a účastníkov v predmetnom konaní. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla: „Oboznámením   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   musím   konštatovať,   že   sťažnosť sťažovateľky je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené aj množstvom agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.

Zákonná   sudkyňa   JUDr.   M.   G.   bola   v   minulosti   zo   strany   predsedu   súdu upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo. Dovolím si taktiež uviesť, že JUDr. M. G. sa listom prezidentovi SR vzdala výkonu funkcie   sudcu,   ktorá   jej   zanikla   dňom   31.   01. 2014.   Následne   boli   veci   z oddelenia, na základe dodatku k rozvrhu práce prikázané na vybavenie JUDr. K. P., ktorý bol však s účinnosťou   od   01.   04.   2014   Súdnou   radou   Slovenskej   republiky   preložený   na   výkon funkcie sudcu na iný okresný súd.

S účinnosťou od 01. 05. 2014 prevzala oddelenie 9 C a teda i predmetnú vec sudkyňa JUDr. P. P., ktorá bola preložená Súdnou radou Slovenskej republiky na výkon funkcie sudcu na tunajší súd.“

Ústavný   súd   následne   prípisom   z   30. júna 2014   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom 28. júla   2014   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   uviedla,   že „netrváme na konaní verejného ústneho pojednávania a súhlasíme s tým, aby súd postupoval v súlade s § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a od neho upustil“.

V súlade   s dodatkom   č.   1   prijatým   14.   júla   2014,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa rozvrh práce   ústavného   súdu   (ďalej   len   „dodatok   č.   1“),   bola   vec   vedená pod sp. zn. III. ÚS 329/2014 pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej. Podľa čl. II bod 3 písm. b) dodatku č. 1 je na jej prejednanie príslušný II. senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.Ústavný   súd vo   svojej   judikatúre   stabilne uvádza,   že v   obsahu   označených   práv nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03,   IV.   ÚS   105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného prípadu,   zohľadňujúc tri   základné   kritériá, ktorými sú   právna   a faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd už rozhodol nálezom sp. zn. IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 došlo k zbytočným prieťahom,   a tým   k porušeniu   základného   práva   žalobkyne   na   prerokovanie   jej   veci bez zbytočných prieťahov, na základe čoho jej priznal finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania. Súčasne uložil okresnému súdu konať vo veci. Ústavný súd vyslovil porušenie tohto základného práva aj vo vzťahu k niektorým účastníkom označeného súdneho konania na   strane   žalovaných,   o sťažnostiach   ktorých   rozhodol   nálezmi   sp.   zn.   I.   ÚS   473/2013 z 20. novembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014. Ústavný súd obdobne posúdil aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pri posúdení veci z hľadiska prvého kritéria, jej právnej a skutkovej zložitosti, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu tvorí bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Aplikácia   relevantnej   právnej   úpravy vzťahujúcej   sa   na   tento   typ   konania   je   v   judikatúre   všeobecných   súdov   stabilizovaná. Prípadnú skutkovú zložitosť vyplývajúcu z osobitných okolností veci ústavný súd nemohol zohľadniť, pretože sa v doterajšom priebehu konania neprejavila. Väčší počet účastníkov na strane   žalovaných   ústavný   súd   taktiež   nemohol   zohľadniť   ako   okolnosť,   ktorá   by výrazne komplikovala postup okresného súdu, pretože okresný súd od rozhodnutia o ich vstupe   do konania   o veci   v podstate   nekonal   a nevyužil   ani   možnosť   ustanoviť   im spoločného zástupcu podľa § 29a OSP.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   skúmal   správanie   sťažovateľky ako účastníčky   konania,   pričom   nezistil   žiadane   skutočnosti,   ktoré   by   mohol   zohľadniť na jej ťarchu pri hodnotení zodpovednosti   za namietaný stav konania. Na druhej strane zo súdneho spisu nevyplýva ani žiadna procesná aktivita sťažovateľky, od svojho vstupu do konania   nevyužila   žiadne   z oprávnení   účastníka   konania   a nepredložila   ani   svoje stanovisko k predmetu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 od vstupu sťažovateľky do konania na základe uznesenia z 28. mája 2003, ktoré bolo sťažovateľke doručené 10. júna 2003. Okresný súd vykonával v nasledujúcom období do septembra 2006 sporadické úkony, ktoré sa týkali doručovania tohto uznesenia a uznesenia krajského súdu o odmietnutí odvolania niektorých žalovaných proti nemu.

V posudzovanom   období   sa   v konaní   vyskytujú   výrazné   obdobia   nečinnosti. Ostatným   úkonom   okresného   súdu   v tejto   veci   bolo   vylúčenie   spisu   v   dedičskej   veci sp. zn. D 815/02 z konania z 12. januára 2007. Okresný súd odvtedy vo veci nevykonal žiadny úkon.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sp. zn. 9 C 53/97 nekoná už viac ako sedem   rokov.   Zároveň   ústavný   súd   nezistil   existenciu   žiadnej   prekážky,   ktorá by ospravedlňovala pasivitu okresného súdu a bránila mu v plynulom postupe vo veci.

Ústavný   súd   poukazuje   na   neprimeranú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, ktoré je vedené už sedemnásty rok, od vstupu sťažovateľky do konania trvá konanie už viac ako 11 rokov. Táto okolnosť je sama osebe v nadväznosti na vyhodnotenie prvých dvoch kritérií   dostačujúca   na   prijatie   záveru   o porušení   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 173/05).

Okresný súd uznal prieťahy v konaní a za ich čiastočnú príčinu označil množstvo agendy   pridelenej   zákonnej   sudkyni   a následné   viaceré   zmeny   zákonného   sudcu.   Tento argument ústavný súd nemôže akceptovať, pretože množstvo vecí ani personálne problémy nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06).

Zjavne   neprimeraná   dĺžka   konania   (posudzovaná   od   vstupu   sťažovateľky do konania) a dlhodobá nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/97 boli dôvodom, pre ktorý ústavný súd rozhodol, že okresný súd postupom v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu   porušené,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   9   C   53/97   konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   takýto   príkaz   je   už   obsahom   nálezov   sp.   zn. IV. ÚS 352/2013   z 23.   septembra   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   473/2013   z 20.   novembra   2013 a sp. zn. III. ÚS 226/2014 z 10. júna 2014 a považoval ho v danej veci za nadbytočný.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   10   000   € z dôvodov dlhodobého stavu právnej neistoty v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 9 C 53/97 a zistené obdobia nečinnosti, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného   prípadu,   najmä   povahu   prerokúvanej   veci   a   jej   význam   pre   účastníka   konania, ale aj skutočnosť,   že   toto   konanie   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   zohľadňujúc   aj   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   473/2013 a sp. zn. III. ÚS   226/2014   ústavný   súd   považuje   priznanie   sumy   3 000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   právnym zastupovaním   Advokátskou   kanceláriou   Lanikova   Group,   s.   r.   o.,   Grösslingová   8, Bratislava.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala,   aby   jej   bola   priznaná   úhrada   trov   konania za dva úkony právnej služby v sume 331,68 €.

Ústavný súd priznal úhradu priznal v rozsahu, ako bola uplatnená, za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona   č. 222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov, a predstavuje tak sumu 340,90 €. Sťažovateľka uplatnila nižšiu sumu úhrady trov konania, a preto jej bola priznaná v uplatnenej sume (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014