znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 329/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   18   C/18/2011-57   z 24. novembra   2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava),   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C/18/2011-57 z 24. novembra 2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... Dňa 19. 1. 2011 podal sťažovateľ na Okresný súd Košice I žalobu o vydanie bezdôvodného   obohatenia.   Konanie   bolo   vedené   pod   č.   18   C/18/2011   v   právnej   veci žalobcu M. H. proti odporcovi V., a. s.

Rozsudkom Okresného sudu Košice I č. 18 C 18/2011-57 zo dňa 24. 11. 2011 súd žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov.

Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 19. 1. 2012 odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/90/2012-82 zo dňa 9. 10. 2012 odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny

Máme za to, že konanie spoločnosti V., a. s. je protiústavné, keďže nehnuteľnosti vo vlastníctve   sťažovateľa   užíva   V.,   a.   s.   bezodplatne,   pričom   odmieta   platiť   náhradu   za užívanie nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve sťažovateľa, čím dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Máme za to, že keďže V., a. s. má z užívania vyššie uvedených nehnuteľností finančný   profit,   keďže   je   podnikateľským   subjektom,   je   povinný   platiť   riadnu   odplatu vo výške   priemerného   obvyklého   nájmu   v   mieste   podnikania,   keďže   v   celom   rozsahu obmedzuje sťažovateľa v užívaní svojho majetku.

Máme za to, že ustanovenia Zákona č. 79/1957 Zb. odporuje čl. 20 Ústavy SR, keďže V., a. s. je privátny podnikateľský subjekt, ktorý objektívne ku svojej podnikateľskej činnosti využíva aj majetok sťažovateľa a to bez primeranej náhrady. Poukazujeme aj na to, že sťažovateľ si v roku 1957 nemohol uplatniť nárok v zmysle Zákona č. 79/1957 Zb. pretože jednak nebol vlastník a jednak sťažovateľ mal vtom čase len 4 roky a okrem toho spôsob náhrady v zmysle uvedeného zákona je zjavne neprimeraný...

U sťažovateľa sa jedná o pozemky ktoré sa nachádzajú v intraviláne a sú určené pre ďalšiu výstavbu, ako aj ide o stavbu, ktorá na týchto pozemkoch stojí, a ktorú nemôže sťažovateľ využívať žiadnym spôsobom pre účely, na ktoré sú tieto nehnuteľnosti určené, keďže ako je zrejmé, na týchto pozemkoch vedených ako zastavané plochy nesmie zriadiť sťažovateľ   žiadnu   stavbu,   a   zároveň   mu   nebol   daný   súhlas   k   oprave   a   rekonštrukcii jestvujúcej   stavby.   Je   teda   nesporné,   že   takýto   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa zbavil jeho ústavného práva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 90/2012-82 zo dňa 9. 10. 2012 a Okresný súd Košice I rozsudkom č. 18 C/18/2011-57 z 24. 11. 2011 porušili základné pravo sťažovateľa   zaručené v čl.   20   ods.   4,   čl.   46   ods.   1   Ústavy SR   a v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.   1 ods.   1 Protokolu k Dohovoru.

Rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 90/2012-82 zo dňa 9. 10. 2012 a Okresného   súdu   Košice   I   č.   18   C/18/2011-57   z   24.   11.   2011   sa   zrušujú   a   vracajú Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 44 446, 50 €. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 331,13 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Krajský   súd   Košice   a   Okresný   súd   Košice   I   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/18/2011-57 z 24. novembra 2011, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   preskúmal   v   odvolacom   konaní a rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 4   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   pokojne   užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Co/90/2012-82   z   9.   októbra   2012.   Krajský   súd   označeným   rozhodnutím   potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/18/2011-57 z 24. novembra 2011.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   5   Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/18/2011-57 z 24.   novembra   2011,   je   arbitrárny.   Sťažovateľ   namieta,   že   mu   malo   byť   priznané bezdôvodné   obohatenie   z   dôvodu,   že   cez   jeho   pozemky   prechádza   vedenie   vysokého napätia,   ktorého   vlastníkom   je   V.,   a.   s.,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ   nemôže   svoje nehnuteľnosti plnohodnotne užívať, keďže sú v ochrannom pásme a V. a. s. má z toho zisk.

Krajský súd v rozsudku č. k. 5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012 dospel k týmto právnym záverom:

„... Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácia práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd prvého stupňa použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), pričom použitie správneho ustanovenia, neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   možno   doplniť,   že   žiaden z právnych   predpisov,   na   ktoré   žalobca   v   odvolaní   poukazuje,   nerozlišuje   -   ak   je nehnuteľnosťou pozemok - o aký druh pozemku ide, kde sa nachádza a na čo je určený a, pokiaľ   ide   o   primeranú   náhradu,   nie   je   nikde   vylúčené,   že   by   ňou   nemohla   byť   i jednorazová náhrada...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   námietkami   sťažovateľa v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C/18/2011-57 z 24. novembra 2011. Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd poukázal najmä na to, že sťažovateľ sa stal vlastníkom nehnuteľností, ktorých sa rozvod vysokého napätia, resp. ochranné pásmo dotýka, v rokoch 1997 až 2008, keď   rozvody   vysokého   napätia   už   boli   postavené.   Preto   nárok   na jednorázovú   náhradu za zriadenie tohto energetického diela prislúchal pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, teda vlastníkovi,   ktorý   bol   vlastníkom   nehnuteľnosti   v   rokoch   uvedenia   energetického   diela do prevádzky.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ nesúhlasí,   avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa   želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom   č.   k.   5   Co/90/2012-82   z   9.   októbra   2012   neporušil   sťažovateľom   označené základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy,   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/90/2012-82 z 9. októbra 2012, zrušenie rozsudku okresného súdu č. k. 18 C/18/2011-57 z 24. novembra 2011 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013