znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 329/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C/149/2010   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C 10/2008), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   625/00,   7   C/1344/01   a sp.   zn.   13   C/10/2008) p o r u š e n é   b o l i.

2. M. F. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Michalovce   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. F. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 329/2011 z 27. júla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C/149/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C/10/2008).

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV 352/2011 zo 6. septembra 2011 doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vec napadla OS Michalovce 26. 6. 2000... Od začatia konania procesné úkony súdu (S), sťažovateľky (N), odporcu (O) a vedľajšieho účastníka (V) boli nasledujúce: S:   29.   6.   2000   návrh   doručovaný   odporcovi   k   vyjadreniu,   ten   zároveň   požiadaný   k predloženiu mzdových listov za r. 1998 a 1999...

-   S:   na   pojednávaní   31.   10.   2000   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bola   určená   choroba navrhovateľky za chorobu z povolania, nárok na náhradu škody vylúčený na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 7 C 1344/2001

- N: 6. 11. 2000 doručené podanie, v ktorom je vyčíslený nárok na náhradu škody ako sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 20-násobku základného bodového ohodnotenia, t. j. 210.000.- Sk po odpočítaní plnenia vedľajším účastníkom uplatnené 199.500.- Sk...

- S: 19. 11. 2001 určený termín pojednávania na 10. 12. 2001, vyzvaný právny zástupca navrhovateľky k predloženiu presného vyčíslenia náhrady škody

-   N:   27.   11.   2001   podanie,   ktorým   dochádza   k   zmene   žaloby,   navrhovateľka   rozširuje nároky nielen o sťaženie spoločenského uplatnenia ale aj o zaplatenie straty na zárobku

- S: 10. 12. 2001 pojednávanie vo veci, pripustená zmena žaloby

-   S:   13.   3.   2002   určený   termín   pojednávania   na   8.   4.   2002,   vedľajšiemu   účastníkovi doručovaný návrh i s rozsudkom vo veci sp. zn. 7 C 625/00

- S: 8. 4. 2002 pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaného...

-   S:   pojednávanie   5.   8.   2002.   na   pojednávaní   špecifikované   nároky   navrhovateľky, pojednávanie   odročené   za účelom vyjadrenia sa   k uplatnenej   náhrade škody zo   strany odporcu a vedľajšieho účastníka

- S: 15. 10. 2002 (aj 6. 12. 2002 a 7. 1. 2003) urgovaný právny zástupca navrhovateľky k vyjadreniu k uplatneným nárokom na náhradu škody...

- S: 22. 1. 2004 pojednávanie odročené na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky z dôvodu spochybnenie správnosti vyčíslenia uplatnených nárokov a nemožnosti ich presného vyčíslenia priamo na pojednávaní, poskytnutá požadovaná 14-dňová lehota k presnému vyčísleniu nárokov

- S: 11. 10. 2004 vyzvaný JUDr. Č. k presnej špecifikácii nárokov navrhovateľky

- S: 18. 11. 2004 urgovaný JUDr. Č. k presnej špecifikácii nárokov navrhovateľky

- S: 18. 11. 2004 urgovaný právny zástupca navrhovateľky JUDr. K. k presnej špecifikácii nárokov navrhovateľky

- N: 9. 3. 2005 podanie, ktorým návrh čiastočne vzatý späť z dôvodu zmeny právnej úpravy týkajúcej sa odškodňovania straty na zárobku po 1. 1. 2004

- S: 22. 7. 2005 určený termín pojednávania na 21. 9. 2005, odporcovi a vedľ. účastníkovi doručované podanie odporkyne

- S: 21. 9. 2005 pojednávanie, navrhovateľkou navrhnuté dôkazy; pojednávanie odročené na 9. 11. 2005...

- S: 9. 11. 2005 pojednávanie, vypočúvaní svedkovia...

- S: 8. 9. 2006 pojednávanie, vypočúvanie svedkov;...

-   S:   8.   11.   2006;   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyjadrenie   právneho zástupcu navrhovateľky, či návrh berie späť...

- S: 29. 1. 2007 určený termín pojednávania na 15. 2. 2007, urgovaný právny zástupca navrhovateľky k vyčísleniu škody a oznámeniu aká jej výška bola doteraz navrhovateľke vyplatená

- 15. 2. 2007 pojednávanie vo veci; vyhlásené uznesenie, ktorým konanie do výške 17.677.- Sk   zastavené,   vo   zvyšku   nároky   vylúčené   na   samostatné   konanie,   vylúčeným   nárokom pridelená sp. zn. 13 C 70/2007...

- S: 11. 4. 2008 pojednávanie, prednesy odporcu a vedľajšieho účastníka; pojednávanie odročené na deň 25. 4. 2008 za účelom presnej špecifikácie nárokov navrhovateľkou

- S: 25. 4. 2008 pojednávanie; vyhlásené uznesenie, ktorým došlo k zastaveniu časti konania týkajúceho sa 141.244,50 Sk straty na zárobku a 735.000.- Sk náhrady za sťaženie spol. uplatnenia, zvyšné nároky vylúčené na samostatné konanie. Vylúčeným nárokom pridelená sp. zn. 13 C 10/2008...

- S: pojednávanie 2. 11. 2009 vyhlásený rozsudok, ktorým určená povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke 724.500.- Sk ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a 8.833.-   Sk   ako   náhradu   za   stratu   na   zárobku,   zvyšné   nároky   vylúčené   na   samostatné konanie.

- V: 20. 1. 2010 odvolanie proti rozsudku...

- S: 3. 3. 2010 spis predložený Krajskému súdu Košice k rozhodnutiu o odvolaní, spis z krajského súdu po rozhodnutí v odvolacom konaní vrátený 15. 6. 2010

- S: 17. 6. 2010 rozsudok doručený účastníkom

- S: 28. 6. 2010 odporcovi uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh

-   S:   26.   7.   2010   referát   súdnej   tajomníčky   zapísať   vylúčené   nároky   pod   novú   spisovú značku, pridelená sp. zn. 6 C 149/2010...

- S: 5. 1. 2011(21. 2. 2011, 15. 3. 2011, 6. 4. 2011, 27. 4. 2011, 31. 5. 2011, 22. 6. 2011) vyzývaný   a   urgovaný   právny   zástupca   navrhovateľky   k   oznámeniu,   či   od   posledného pojednávania došlo k mimosúdnemu plneniu zo strany vedľajšieho účastníka

- S: 17. 8. 2011 určený termín pojednávania na 5. 9. 2011

- N: 30. 8. 2011 podanie späťvzatie návrhu

- S: 30. 8. 2011 zrušený termín pojednávania z dôvodu späťvzatia návrhu, vyzvaný odporca, či súhlasí so späťvzatím návrhu

- O: 31. 8. 2011 podanie - súhlas so späťvzatím návrhu

- V: 31. 8. 2011 súhlas so späťvzatím návrhu

- S: pojednávanie 31. 8. 2011 - vyhlásené uznesenie o zastavení konania

Predmetom občianskoprávneho konania pod sp. zn. 7 C 625/00 bolo určenie choroby z povolania a nárok na náhradu škody bez jeho vyčíslenia. Až doplnením žaloby, ktoré bolo doručené súdu 6. 11. 2000 došlo k vyčísleniu náhrady škody tak, že z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo od odporcu požadované 199.500.- Sk. Tieto nároky nemožno hodnotiť po skutkovej i právnej stráne ako zložité. Pripustenou zmenou žaloby na pojednávaní dňa 10. 12. 2001 v konaní pod sp. zn. 7 C 1344/01 došlo k rozšíreniu nárokov navrhovateľkou i o náhradu straty na zárobku. S ohľadom na nutnosť zistenia priemerného zárobku,   posúdenia   miery   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   a   odrátania   priebežných plnení   straty   na   zárobku   zo   strany   vedľajšieho   účastníka   možno   tento   spor   označiť   za pomerne zložitý tak skutkovo i právne. Po 1. 1. 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, je spor potrebné považovať za právne zložitý pre novú právnu úpravu týkajúcu sa odškodňovania nárokov na náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania.

Žiadne prekážky postupu konania súdu v zmysle § 107 a nasl. O. s. p. zistené v konaniach neboli.

Sťažovateľka spôsobila prieťahy tým, že pojednávanie dňa 22. 1. 2004 v konaní sp. zn. 7 C 1344/01 bolo odročené na žiadosť jej právneho zástupcu. Ten spochybnil správnosť výšky   uplatnených   nárokov   na   náhradu   škody,   požadoval   14-dňovú   lehotu   k   vyčísleniu nárokov. Pojednávanie bolo z toho dôvodu odročené. Napriek viacerým súdnym výzvam a urgenciám   požadované   nároky   boli   oznámené   právnym   zástupcom   navrhovateľky   až   v podaní doručenom súdu 9. 3. 2005. Ďalší prieťah bol spôsobený v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 149/2010. Od 5. 1. 2011 do 30. 8. 2011 právny zástupca navrhovateľky na výzvy a urgencie súdu ohľadne oznámenia mimosúdneho plnenia od posledného pojednávania a vyčíslenia nárokov nereagoval. 30. 8. 2011 došlo k späťvzatiu návrhu celkom.

Pri   posudzovaní   plynulosti   konania   zo   strany   súdu   nebolo   možné   prehliadnuť žiadosti navrhovateľky o konanie vo veci z 30. 7. 2001 a 4. 10. 2001. Od právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. 7 C 625/00 - 17. 3. 2001 z 19. 11. 2001, kedy bol určený termín pojednávania na 10. 12. 2001 konajúcim sudcom, nebol zo strany súdu vykonaný žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Jedná sa o prieťah v konaní, ktorý možno označiť za zbytočný. V období po 11. 2. 2004, kedy bol spis pridelený náhodným výberom sudkyni Mgr. D. P. bol platný a účinný zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení. Tento právny predpis nadobudol účinnosť 1. 1. 2004. Táto skutočnosť mala za následok to, že spor sa stal právne zložitým. Zo strany sudkyne bolo potrebné naštudovať obsiahlu novú právnu   matériu   predpisu   upravujúceho   sociálne   zabezpečenie.   Ten   menil   spôsob odškodňovania pracovného úrazu úrazovou rentou. Bolo potrebné riešiť i otázku súdnej právomoci o nárokoch na náhradu úrazovej renty po 1. 1. 2004. I preto sudkyňa poverila vyššiu súdnu úradníčku k právnemu rozboru veci. Tá následne vyzývala právneho zástupcu navrhovateľky k oznámeniu uplatnených nárokov na náhradu škody vo svetle novej právnej úpravy. To malo za následok pomerne zdĺhavé vybavovanie veci v období od 11. 2. 2004 do 22. 2. 2005, kedy bol vo veci určený termín pojednávania. Z uvedených dôvodov nemožno daný časový úsek pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov súdom považovať za zbytočný prieťah.

Zdĺhavosť vo vybavovaní občianskoprávnych vecí spôsobovala i navrhovateľka tým. že v podanom   návrhu z 26.   6.   2000   nevyčíslila   uplatnený nárok   na náhradu škody.   K vyčísleniu došlo až v podaní doručenom súdu 6. 11. 2000. Ďalším podaním z 26. 11. 2001 rozšírila svoje nároky nielen čo do sťaženia spoločenského uplatnenia ale uplatnila si i náhradu   straty   na   zárobku.   Toto   podanie   bolo   nezrozumiteľné,   pretože   popri   týchto nárokoch   navrhovateľka   požaduje   i   náhradu   mzdy   /tretí   odsek   petitu/.   Z   dôvodu nepripravenosti   právneho   zástupcu   navrhovateľky   bolo   pojednávanie   dňa   22.   1.   2004 odročené. Právnemu zástupcovi bola poskytnutá na jeho žiadosť lehota 14 dní k presnej špecifikácii   uplatnených   nárokov.   Sám   právny   zástupca   totiž   správnosť   výpočtu   výšky dovtedy   uplatnených   nárokov   spochybnil.   Napriek   urgenciám   súdu   výšku   uplatnených nárokov špecifikoval až v podaní doručenou súdu 9. 3. 2005. Preto zdĺhavé vybavovanie veci v období od 22. 1. 2004 do 9. 3. 2005 treba pripísať na vrub navrhovateľky. Skutkovú zložitosť veci znásobilo i nepresné písomné vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľky zo dňa 3. 3. 2005, ktorého chyby na pojednávaní 29. 1. 2005 sám právny zástupca oznamoval a odstraňoval. Prieťah v konaní 6 C 149/2010 za obdobie od 5. 1. 2011 do 31. 8. 2011 spôsobila navrhovateľka tým, že jej právny zástupca nereagoval na viaceré súdne urgencie k oznámeniu,   či   od posledného   pojednávania   došlo k mimosúdnym   plneniam zo strany vedľajšieho účastníka a k vyčísleniu jej nárokov. Až písomným podaním z 30. 8. 2011 navrhovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   reagovala   tak,   že   návrh   vzala   späť celkom.

Vzhľadom k tomu, že sťažovateľka sama spôsobovala zbytočné prieťahy v konaniach, menila   svoje   nároky,   podávala   nepresné   podania   a   vyjadrenia,   navrhujeme   sťažnosti vyhovieť   v   časti   tak,   že   sa   prizná   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   za obdobie od 17. 3. 2001 do 19. 11. 2001.“

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený   na previerku 9. septembra 2011.

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2011, v ktorom okrem iného uviedla:

„Stanovisko Okresného súdu Michalovce obsahuje chronológiu vedeného konania, z   ktorého   vyplýva,   že   toto   konanie   trvalo   viac   ako   11   rokov.   Súd   sa   v   priebehu   tohto konania zaoberal vždy len jeho určitou malou časťou. Vždy rozhodol len o časti nároku sťažovateľky a zvyšnú časť nároku, o ktorej vôbec nekonal, vylúčil na samostatné konanie, čím bezdôvodne odďaľoval uspokojenie nárokov sťažovateľky v ich celku. Podaním zo dňa 09. 03. 2005 sťažovateľka zobrala návrh čiastočne späť, no ani toto jej podanie nemalo za následok   právoplatné   skončenie   konania,   pretože   o   zvyšnej.   časti   nároku   sťažovateľky musel súd rozhodnúť.

Právoplatné skončenie jednej časti konania nemá za následok právoplatné skončenie celej veci. Rozhodol o tom aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vo svojom rozsudku zo dňa 11. 04. 2011 vo veci Radvák a Radváková v. Slovensko. V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vyslovil, že posudzuje trvanie konania ako celku, až kým sa neskončí konečným rozhodnutím vo veci. Preto ani v tomto konaní, ktoré bolo   vedené   pod   sp.   zn.   6   C/149/2010   (predtým   sp.   zn.   7   C   625/00,   7   C/1344/01, 13 C/10/2008) nie je možné považovať právoplatné skončenie jednej jeho časti za skončenie celého konania...

Chcem poukázať na skutočnosť, že zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, účinný od 01. 01. 2004, bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27. 11. 2003, a teda viac ako mesiac predtým, ako nadobudol účinnosť, čo je dostatočný čas na naštudovanie novej právnej matérie.

Chcem   zdôrazniť,   že   súd   má   poznať   právo,   a   teda   povinnosťou   sudcu   je   mať naštudované právne predpisy a ovládať   ich ešte predtým,   ako mu je pridelený spis na rozhodnutie.   Preto   argument   súdu   o   tom,   že   spor   sa   stal   právne   zložitým   a   zo   strany sudkyne bolo potrebné naštudovať novú právnu, matériu, nepovažujem za relevantný, a teda súd prispel k zbytočným prieťahom v tomto konaní...

Z   chronológie   konania   uvádzanej   v   stanovisku   podpredsedu   Okresného   súdu Michalovce vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného súdu Michalovce.

Vzhľadom   na   charakter   sporu   nevie   sťažovateľka   o   skutočnosti,   ktorá   by   mohla ospravedlniť čas viac ako 11 rokov, v priebehu ktorého Okresný súd Michalovce vo veci právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľka trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietala aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania je nárok na náhradu za škodu z titulu choroby z povolania, resp. za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu na zárobku. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti treba uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo i právne   zložité,   avšak   všeobecné   súdy   majú   dostatok   skúseností   s   ich   prejednávaním a rozhodovaním.   Existuje   k   nim   dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov,   v   ktorých   je upravený postup a metodika pri ich rozhodovaní. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05) takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu aj osobitne starostlivý prístup, pretože sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami. Ústavný súd pripúšťa istú zložitosť veci, ako to uviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, ale táto v tomto prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. V danom prípade ide o vec, v ktorej je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd zistil,   že   sťažovateľka   bola   na jednej   strane v   konaní aktívna   a   súčinnostná   a   viackrát žiadala okresný súd, aby vo veci konal, a podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy, ale na druhej   strane   podstatne   prispela   k   predĺženiu   konania   v   predmetnej   veci.   Uplatňované nároky neboli presne vyčíslené, čo je povinnosťou účastníka, a podľa obsahu spisu nebolo úplne jasné, aký je rozsah   požadovaných nárokov   už na začiatku konania, čo   viedlo k predĺženiu   konania   a   odročeniu   pojednávaní.   Jej   súčinnosť   s   okresným   súdom   nebola aktívna aj v tom,   keď jej právny   zástupca   vôbec nereagoval na výzvy okresného súdu (najmä v roku 2004 a 2011).

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP). Ak v dôsledku toho dôjde k predĺženiu konania, pôjde to na ťarchu toho účastníka, ktorý to spôsobil. Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotná sťažovateľka (jej právni zástupcovia) sa svojím konaním   čiastočne   podieľali   na   predĺžení   tohto   konania,   čo   zohľadnil   pri   rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní.

Hoci okresný súd vo veci samej konal priebežne, aj napriek tomu jeho konanie v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   právoplatne   skončené   v   časti   o   zaplatenie náhrady   za   stratu   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   s   prísl.   Ústavný   súd   je   toho názoru, že stav právnej neistoty sťažovateľky však bol z veľkej časti odstránený už v roku 2010, hoci tiež v neprimeranej dĺžke od podania žaloby (rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 13 C/10/2008 z 2. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5   Co   192/01   zo   17.   mája   2010   z   titulu   požadovanej   náhrady   sťaženia   spoločenského uplatnenia   a   časti   náhrady   straty   na   zárobku   sa   stalo   právoplatným   22.   júla   2010) Sťažovateľka (jej právny zástupca) po vylúčení zvyšného nároku za stratu na zárobku na samostatné konanie nereagovali na viaceré výzvy okresného súdu na presné špecifikovanie tohto nároku, ani pod hrozbou uloženia pokuty.

Až v podaní z 30. augusta 2011 právny zástupca sťažovateľky vzal žalobu v tejto časti späť a konanie v merite veci bolo 31. augusta 2011 zastavené (rozhodnutie podľa priložených doručeniek nadobudlo právoplatnosť vo vzťahu k sťažovateľke 21. septembra 2011).   Dôvody   späťvzatia   návrhu   však   spočívali   iba   v   tom,   že   sťažovateľka „nevie nespochybniť“ komplikované výpočty náhrady za stratu na zárobku vedľajším účastníkom, ktorý ich doručil okresnému súdu ešte 26. mája 2008.

Táto skutočnosť teda svedčí o tom, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu síce nebolo konanie ešte právoplatne skončené, ale právny zástupca sťažovateľky už v tom čase vedel o stanovisku vedľajšieho účastníka k jej nároku na náhradu straty na zárobku, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj skutočnosť, že aj samotný okresný súd priznal čiastočne prieťahy v namietanom konaní.

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností preto dospel k názoru, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 625/00, 7 C/1344/01 a sp. zn. 13 C/10/2008), s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (takmer 11 rokov), spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo už namietané konanie zastavené, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/149/2010 postupoval bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   žiadala   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   12   000   € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodnila najmä dĺžkou stavu právnej neistoty v tomto konaní.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   zistenia   ústavného súdu   sťažovateľka   (jej   právny   zástupca)   v   namietanom konaní 30. augusta 2011 vzala svoj návrh o nerozhodnutom nároku späť (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 4. júla 2011), pričom 31. augusta 2011 bolo uznesením okresného súdu predmetné konanie zastavené. Sťažovateľka tým, že svoj návrh medzitým vzala späť, dala najavo, že ďalej netrvá na vedení súdneho sporu, a jej právna neistota sa vzhľadom na túto skutočnosť už v čase rozhodovania ústavného súdu stala bezpredmetnou.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti danej veci a riadiac sa úvahou, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie   ujmy pociťovanej   v dôsledku   zbytočných   prieťahov,   dospel   k záveru,   že sťažovateľka   tým,   že   vzala   svoj   návrh   späť,   prezentovala,   že   už   nemá   záujem   na pokračovaní napadnutého konania a že rezignuje na odstránenie svojej právnej neistoty. Vzhľadom na dátum doručenia sťažnosti ústavného súdu a na dátum späťvzatia návrhu sťažovateľkou   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   jej   požiadavka   o   priznanie   finančného zadosťučinenia bola účelová, a preto jej ju nepriznal, pretože by to bolo v rozpore s účelom konania   o sťažnostiach   (obdobne   IV.   ÚS   171/2010),   keďže   stav   právnej   neistoty sťažovateľky bol odstránený v časti v roku   2010 a vo   zvyšnej   časti   o jej nároku bolo konanie   zastavené   v   dôsledku   späťvzatia   návrhu   na   začatie   konania   samotnou sťažovateľkou

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila sumou 471,28 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala   sumu   741   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v   znení neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Nárok   právnej   zástupkyne na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   ústavný   súd nepriznal,   pretože   jej   vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu   z   19.   septembra   2011 neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   slúžili   ako   podklad   pre   rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v sume 314,18 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011