znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 329/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., pre namietané porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/107/2010-55 z 25. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/107/2010-55 z 25. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ   je   právnickou   osobou,   založenou   podľa   slovenského   práva;   v   rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 24. 06. 2003 poskytol Sťažovateľ   úver   vo   výške   165,97   Eur   (t.   j.   5   000,02   Sk).   Zmluva   o.   i.   obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý   úver   v 13-ich   dvojtýždňových   splátkach   v sume   19,92   Eur   (600,11   Sk) dvojtýždenne od 08. 07. 2003.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   stal   v   zmysle   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru,   úver   okamžite splatný. Dňa 13. 10. 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 13. 02. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom dňa 12. 03. 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.

Dňa 08. 02. 2007 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené dňa 12. 03. 2004 poverenie na výkon exekúcie....

Okresný súd Žiar nad Hronom ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 03. 02. 2010, sp. zn. 10 Er 77/2004-44 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 24. 02. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „Krajský   súd“)   ako   súd   odvolací uznesením zo dňa 25. 05. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 03. 02. 2010 ako vecne a právne správne....

Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už prebiehajúcom   exekučnom   konaní)   a   zároveň   exekúciu   zastavil,   čím   znemožnil   plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva....

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru....»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu   č.   k.   14   CoE/107/2010-55   z 25.   mája   2010   bolo   porušené   jej   právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 798,01 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 179,80 €.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/107/2010-55 z 25. mája 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 77/2004-44 z 3. februára 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení z dôvodu absolútnej neplatnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sformuloval   dôvody   vyhlásenia   exekúcie   za neprípustnú a jej zastavenia takto:

„Súd zistil, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne bola notárom napísaná notárska zápisnica, kde za povinného konal a zápisnicu podpísal splnomocnený advokátsky koncipient na základe substitučného plnomocenstva. Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu,   pretože   zo   zmluvy   je   zrejmé,   že   pri   jej   uzatváraní   bola   použitá   predtlač vyhotovená   veriteľom,   oprávneným,   v   ktorej   už   bola osoba   splnomocnenca   -   advokáta, určená.   Udelenie   takéhoto   plnomocenstva   (uzavretia   dohody   o   plnomocenstve) splnomocniteľom,   povinným,   nerešpektuje   základný   predpoklad   jeho   udelenia   a   to,   že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Z uvedeného je zrejmé, že záujmy splnomocneného advokáta sú   v   rozpore   so   záujmami   povinného   a   preto   dohoda   o   plnomocenstve   je   absolútne neplatná.   Absolútna   neplatnosť   dohody   o plnomocenstve   má   za   následok,   že   substitút nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a teda notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou a nie je exekučným titulom.“

Krajský   súd sa   s argumentáciou   okresného súdu   stotožnil   a jeho rozhodnutie   ako vecne správne potvrdil, pričom okrem iného uviedol:

«Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté   právo   namietať   výšku   „uznaného“   dlhu   v čase   uznania,   pretože   neistý   záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný,   navyše nemožno ani predpokladať,   či vôbec   určité   právne   významné   okolnosti   (omeškanie   dlžníka   a v akom   rozsahu)   vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté   v zmluve   o úvere   vytvára   široký   priestor   pre   konanie   a právne   úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem   už   konštatovaných   vád   „udeleného“   plnomocenstva   na   dôvažok   je   potrebné spomenúť   i zásadnú   skutočnosť,   že   povinného   zmluvná   voľnosť   pri   „zvolení“   si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť.   Tým   je   spochybnený   základný   predpoklad   pri   udelení   plnej   moci,   teda   to,   že splnomocnenec   bude   hájiť   záujem   povinného   ako   aj   slobodná   voľba   pri   výbere   svojho splnomocnenca.   Už   len   všetky   tieto   skutočnosti,   konštatované   jednak   v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok   vyslovenie   absolútnej   neplatnosti   udeleného   plnomocenstva.   Pokiaľ   teda plnomocenstvo   udelené   platne   nebolo,   nemohli   z neskorších   právnych   úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky   pre   osobu   v mene   ktorej   „konal“.   Ak   teda   z neplatne   udeleného   plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.»V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1   Exekučného poriadku)   alebo na základe ktorých   fakultatívne   pristúpi k   takémuto rozhodnutiu   (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, určenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého bola exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je neplatná, a teda nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania (m. m. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010).

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného súdu dospel k záveru, že nimi nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku) a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom.   Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože zmluva   o úvere   nebola   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   vôbec   dotknutá   a jej posúdenie   nebolo   ani   pre   rozhodovania   okresného   súdu   a krajského   súdu   v danej   veci relevantné.   Z okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť   notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za   neprípustnú   z dôvodu   neplatnosti   exekučného   titulu   (a   tým   absencie   jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa   platných   procesných   predpisov   vydania   rozhodnutia   znejúceho   na   plnenie   dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd   stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi   označeným   právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a napádaným   uznesením krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd o ďalších   nárokoch   uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010