znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 329/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. V. – Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 5 Cob/20/2008-221 z 2. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. – Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2009 doručená   sťažnosť   J.   V.   –   Z.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Cob/20/2008-221 z 2. apríla 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «V   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   vo   Vranove   nad   Topľou   pod   sp.   zn. 8 Cb1/18/2006 bol sťažovateľ účastníkom konania o určenie neplatnosti zmluvy, v ktorom sa navrhovateľ - obec P. domáhala určenia neplatnosti zmluvy uzavretej dňa 10. 05. 2000 medzi navrhovateľom ako objednávateľom a odporcom ako zhotoviteľom (sťažovateľom) na realizáciu   diela   Oprava   a   rozšírenie   vodojemu   Prístupová   komunikácia   k vodojemu, 1. a 2. úsek (ďalej len Zmluva o dielo).

Dňa   23.   06.   2007   Okresný   súd   vo   Vranove   nad   vyniesol   v   konaní   sp.   zn. 8 Cb/18/2006 rozsudok, ktorým určil, že zmluva o dielo uzavretá dňa 10. 05. 2000 medzi navrhovateľom   ako   objednávateľom   a   odporcom   ako   zhotoviteľom   (sťažovateľom) na realizáciu diela Oprava a rozšírenie vodojemu Prístupová komunikácia k vodojemu, 1. a 2. úsek v rozsahu požiadaviek objednávateľa formou subdodávky diela je neplatná. Cit. rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 21. 05. 2009.

Okresný súd rozsudok odôvodnil absolútnou neplatnosťou zmluvy o dielo zo dňa 10. 05. 2000 podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 9 ods. 2 písm. c) zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení vtedy platnom (ďalej len „z. č. 138/1991 Zb.“) a s § 11 ods. 4 písm. a) zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení vtedy platom (ďalej len „z. č. 369/1990 Zb.“), a to pre to, že predmetnú zmluvu neodsúhlasilo obecné   zastupiteľstvo.   Okrem   práve   uvedeného   neplatnosť   podľa   §   39   Občianskeho zákonníka okresný súd vyvodil aj pre rozpor s dobrými mravmi...

V podanom odvolaní sťažovateľ vo vzťahu k údajnému porušeniu § 11 ods. 4 písm. a) z. č. 369/1990 Zb. uviedol, že bolo dokazovaním zistené, že žalobca nemal schválené zásady hospodárenia   s   obecným   majetkom   v   čase   podpisovania   neprospech   žalovaného, keď s poukazom na povahu diela, rozpočet obce a cenu diela uzavrel, že išlo o dôležitý úkon, ktorý malo schváliť obecné zastupiteľstvo. Všetky tri použité kritériá, podľa ktorých okresný súd Zmluvu o dielo vyhodnotil ako dôležitý úkon, nie sú nijakým spôsobom bližšie špecifikované   a   preto v tomto   smere je rozsudok   nepreskúmateľný.   Čo   súd myslel pod povahou diela a z akého rozpočtu obce vychádzal, nie je zistiteľné z napádaného rozsudku. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje i tá skutočnosť, že v rámci dokazovania bolo preukázané, že cena diela podľa Zmluvy o dielo mala byť prefinancovaná z fondov a nie z rozpočtu obce (nevedno akého), z ktorého okresný súd vychádzal, čo samo osebe vylučuje kritérium „rozpočet obce“, ktoré súd použil, hoci v neurčitej forme...

Vo   vzťahu   k   dôvodom   zakladajúcim   rozpor   s   dobrými   mravmi   z   dôvodu   kolízie záujmov odporcu ako živnostníka,   ktorý vykonáva živnosť za účelom dosiahnutia zisku, so záujmami starostu obce, ktorý má zveľaďovať majetok (zrejme obecný) a hájiť záujmy obyvateľov obce. Pokiaľ okresný súd prevzal z komentovaných publikácií definíciu rozporu s   dobrými   mravmi,   potom   si   mohol   všimnúť,   že   ostatná   súdna   judikatúra   sankciou neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi postihuje iba tie zmluvy, ktoré hrubo urážajú verejnú mienku, mravy spoločnosti a zároveň nie sú v rozpore so zásadami, ktoré ovládajú občiansky zákonník (viď Švestka, Hulmák a spol: Občiansky zákonník, Komentár, r. 2008, C. H. BECK, s. 331). Podľa názoru sťažovateľa o žiadnu kolíziu v postavení živnostníka a starostu obce sa nemôže jednať, pretože dosahovanie zisku je zákonnou charakteristikou podnikania podľa Obchodného zákonníka ako aj podľa Živnostenského zákona a povinnosti starostu obce nemajú žiadny dopad na postavenie podnikateľa, ak v danom čase platná právna úprava starostovi obce nezakazovala vykonávanie podnikateľskej činnosti... Sťažovateľ sa nazdáva, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 02. 04. 2009 č. k. 5 Cob/20/2008-224, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to jednak porušením zásady „rovnosti zbraní“ a „prejednacej zásady“, z dôvodu krajne nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. krajne nesprávnej aplikácii ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zák. č. 369/1190 Zb. v spojení s § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ako aj v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka (i v nadväznosti na dobré mravy) a jednak z dôvodu „absencie“ relevantného a dostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Máme za to, že   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   môže   byť   predmetom   kritiky   ústavného   súdu, pretože závery, ktorými sa krajský súd riadil boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne.»

Sťažovateľ je toho   názoru,   že namietaný rozsudok   krajského súdu   porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 5 Cob/20/2008-221 z 2. apríla 2009 potvrdil rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Cb/18/2006-179 z 23. júna 2008, ktorým   bolo   určené,   že   zmluva   o dielo   uzavretá   10.   mája   2000   medzi   Obcou   P. ako objednávateľom a sťažovateľom ako zhotoviteľom je neplatná.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Cob/20/2008-221   z 2.   apríla   2009,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a priznal mu náhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   sp. zn.   Spr   10125/09 zo 14. septembra   2009   vyjadril   predseda   okresného   súdu.   Prílohou   vyjadrenia   bolo stanovisko predsedu senátu JUDr. J. Š., v ktorom sa uvádza:

„Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   zo   dňa 2.   4.   2009   č.   k.   5   Cob   20/2008-221 potvrdil rozsudok Okresného súdu vo Vranove nad Topľou č. k. 8 Cb/18/2006 zo dňa 23. 6. 2007. Pri zdôvodňovaní svojho rozhodnutia Krajský súd využil právnu možnosť uvedenú v § 219 ods. 2 O. s. p. a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   z   dôvodu,   že   sa   stotožnil   s   odôvodnením prvostupňového rozsudku. Naviac ním uvedené dôvody sledovali len zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Za týchto okolností sa odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa   stalo   súčasťou   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Takéto   odôvodnenie súdnych rozhodnutí reagovalo na všetky tvrdenia oboch účastníkov.

Podaný návrh vo svojej podstate je snahou docieliť zmenu skôr uvedených súdnych rozhodnutí   v   súvislosti   s   preskúmavaním   právneho   názoru   vysloveného   v   tejto   veci konajúcimi   súdmi,   a   to   prostredníctvom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky.   Takúto snahu treba považovať za prinajmenšom diskutabilnú vzhľadom k publikovanému názoru, že Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať alebo posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani posudzovanie skutkových otázok...

Zaujatý právny názor konajúcich súdov je v súlade s doterajšou súdnou praxou, a to tak,   pokiaľ   ide   o   hospodárenie   s   obecným   majetkom   v   zmysle   §   11   ods.   písm.   a) z. č. 349/1990 Zb. a § 9 ods. 2 písm. c) z. č. 138/1991 Zb., ako aj o posudzovaní konania štatutárnych   zástupcov   obcí   podľa   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   v   prípade, že ich prejavu   vôle   o   schválenie   právneho   úkonu   nepredchádza   súhlas   obecného zastupiteľstva.

Z týchto dôvodov Krajský súd v Prešove navrhuje podaný návrh navrhovateľa buď odmietnuť podľa § 25 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. z niektorého z tam uvedených dôvodov, alebo takémuto návrhu na vyhlásenie nálezu nevyhovieť.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 9 ods. 1 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinného v čase uzavretia   zmluvy   o dielo   (ďalej   len   „zákon   o majetku   obcí“)   zásady   hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí obecné zastupiteľstvo, upravia najmä, ktoré úkony organizácií podliehajú schváleniu orgánmi obce.

Podľa   § 9 ods. 2 písm.   c)   zákona   o majetku   obcí   schváleniu   obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy: nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote.

Podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (účinného v čase uzavretia zmluvy o dielo), obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä jemu vyhradené: určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce   a   s   majetkom   štátu   dočasne   prenechaným   do   hospodárenia   obce, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 5 Cob/20/2008-221 z 2. apríla 2009 sa uvádza:

«Súd   prvého   stupňa   uzavrel,   že   žalobca   preukázal   naliehavý   právny   záujem na určení   neplatnosti   zmluvy   o   dielo.   Jej   vyhlásením   za   neplatnú   sa   zmení   postavenie žalobcu v tom, že už nebude musieť zaplatiť žalovanému ako zhotoviteľovi požadovanú cenu diela. Počas funkčného obdobia starostu Obce P. J. V. (v tomto konaní žalovaného) nemala obec schválené zásady hospodárenia s jej majetkom. Neboli teda určené základné pravidlá, ktoré by stanovili, aké právne úkony môže v mene obce urobiť sám starosta a aké úkony podliehajú   schváleniu   obecným   zastupiteľstvom.   Z   predložených   zápisníc   a   uznesení obecného zastupiteľstva a zo svedeckej výpovede svedka P. V. vyplýva, že zmluva o dielo zo dňa 10. 5. 2000 nebola prerokovaná obecným zastupiteľstvom, pričom s prihliadnutím na povahu   diela,   rozpočet   obce   a   cenu   diela   išlo   o dôležitý   úkon,   týkajúci   sa   majetku obce. V danom prípade starosta obce - jeho zástupca J. M. vykonal právny úkon - uzavrel zmluvu o dielo bez rozhodnutia obecného zastupiteľstva, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu, a to pre rozpor so zákonom, konkrétne s § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a s § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.   Subjekt,   ktorý   uzatváral   zmluvu   s obcou,   by   nemal   byť   postihnutý   následkami neplatnosti   zmluvy,   ak   nebola   schválená   obecným   zastupiteľstvom.   Špecifikum   daného prípadu   však   spočíva   v   tom,   že   predmetnú   zmluvu   o   dielo   uzavrela   Obec   P.,   ktorej starostom   bol   práve   J.   V.,   s J.   V.   -   živnostníkom,   pričom   starosta   obce   je   ten   istý, ako živnostník (v tomto konaní žalovaný). Zhotoviteľ diela (J. V.) a zároveň starosta obce si musel   byť   vedomý   potreby   schválenia   zmluvy   obecným   zastupiteľstvom,   naviac, ak funkciu starostu vykonával od roku 1990, a pri zložení sľubu sa zaviazal dodržiavať Ústavu a zákony. V neposlednom rade okresný súd považoval zmluvu o dielo za neplatnú aj pre rozpor s dobrými mravmi. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah alebo   účel   ocitne   v   rozpore   so všeobecne   uznávanou   mienkou,   ktorá   vo   vzájomných vzťahoch   medzi   ľuďmi   určuje,   aký má   byť   obsah   ich   konania,   aby   bolo   v   súlade so základnými   zásadami   mravného   poriadku   spoločnosti.   Za   rozpor   s   dobrými   mravmi považoval kolíziu záujmov žalovaného ako živnostníka, ktorý vykonáva živnosť za účelom dosiahnutia zisku, so záujmami starostu obce, ktorý má zveľaďovať majetok a hájiť záujmy jej   obyvateľov.   Tento rozpor záujmov je preukázaný   aj   tým,   že prístupová komunikácia k vodojemu,   ktorej   výstavba   bola   predmetom   zmluvy,   pokračuje   od   vodojemu k rekreačnému   zariadeniu   žalovaného.   Výstavbou   prístupovej   komunikácie   nedošlo k zveľadeniu   majetku   obce,   pretože   cesta   bola   zhotovená   na   pozemkoch,   ktoré   obec nevlastnila...

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.   Preto   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s   odôvodnením   napadnutého rozsudku, na ktoré zároveň poukazuje...

V   konaní   nebolo   sporné,   že   Obec   P.   (žalobca)   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   dielo nemala schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce. V prípade absencie takýchto zásad zásadne platí právny predpis. V tejto súvislosti práve ustanovenie § 11 ods. 4 písm.   a)   zákona   č. 369/1990 Zb.   o   obecnom   zriadení   pojednáva   o   tom,   že   obecné zastupiteľstvo   rozhoduje   o   základných   otázkach   života   obce,   najmä   jemu   vyhradené: schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa jej majetku. Za takýto „najdôležitejší úkon“ je potrebné   považovať   aj   uzavretie   takej   zmluvy   o   dielo   zo   strany   obce,   keď   sa   v   nej dojednáva prinajmenšom cena diela vo výške 1.500.378,- Sk s DPH. Vzhľadom na rozpočet obce teda nejde o zanedbateľnú cenu diela čo do jej výšky. Keďže predmetná zmluva o dielo nebola schválená obecným zastupiteľstvom Obce P., takýto jej úkon je absolútne neplatným úkonom, pretože svojím obsahom a účelom nielenže odporuje zákonu, ale ho aj obchádza (§ 39 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na zaužívanú judikatúru v súvislosti s ustanovením § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb., v zmysle ktorej   majetkoprávne   úkony,   o   ktorých   prislúcha   rozhodovať   obecnému   zastupiteľstvu, sú pre   obec   záväzné   len   v   prípade   predchádzajúceho   kladného   rozhodnutia   tohto zastupiteľstva. Bez   takéhoto   rozhodnutia   starosta   obce   nemôže   v uvedených   prípadoch urobiť platný právny úkon za obec.

O nedovolenosť, teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď   sa   tento   prieči   dobrým   mravom.   Ide   o   prípady,   keď   niekto   koná   v   rozpore so základnými,   všeobecne   uznávanými,   v   spoločnosti   panujúcimi   morálnymi   zásadami ohľadom vzťahu a konania medzi ľuďmi (subjektmi). O takúto nedovolenosť, priečiacu sa dobrým mravom, ide aj v tomto prípade, ak v čase, keď funkciu starostu Obce P. vykonával J. V., obec uzavrela zmluvu o dielo s tou istou osobou – J. V. ako zhotoviteľom diela. Takýto právny úkon obce, pokiaľ nebol schválený jej obecným zastupiteľstvom, má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu.»

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Cob/20/2008-221 z 2.   apríla   2009 nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé, aby krajský súd napadnutým rozsudkom porušil označené práva sťažovateľa. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu nebol dostatočne odôvodnený,   pretože   krajský   súd   len   skonštatoval   správnosť   dôvodov   obsiahnutých v rozsudku   okresného   súdu,   resp.   tieto   dôvody   doplnil,   takýto   postup   krajského   súdu umožňoval § 219 ods.   2 OSP. Týmto postupom   nedošlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Rozhodnutie   krajského   súdu   takéto   závery,   ktoré   by   svedčili   o arbitrárnosti a neodôvodnenosti rozhodnutia, nevykazovalo.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009