znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 329/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   H.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   D.   F.,   Advokátska   kancelária,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 1. marca 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 192/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny H. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2007 doručená   sťažnosť   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny,   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 1. marca 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 192/2005 došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu sťažnosti i napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ mal v konaní pred krajským súdom postavenie orgánu verejnej správy, ktorého rozhodnutie bolo   preskúmavané v   správnom   súdnictve   podľa   §   247   až 250k   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd rozsudkom z 1. marca 2007 rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie sťažovateľa zo 17. októbra 2005 č. 13487/2005-ÚR a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP.

Podľa   názoru   sťažovateľa   týmto   rozhodnutím   došlo   zo   strany   krajského   súdu k porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   krajský   súd   nemohol   v tom   čase   v dôsledku prebiehajúceho   konania   o proteste   prokurátora   proti   rozhodnutiu   orgánu   nadriadeného sťažovateľovi,   ktoré   malo   mimoriadny   význam   pre   rozhodnutie   krajského   súdu,   uložiť sťažovateľovi vydanie nového rozhodnutia. Nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu vidí sťažovateľ aj v tom, že krajský súd mal v dôsledku protestu prokurátora podaného proti rozhodnutiu orgánu nadriadeného sťažovateľovi prerušiť konanie. Nakoniec, porušenie označeného základného práva nastalo podľa sťažovateľa aj tým, že krajský súd „uložil sťažovateľovi rozhodnúť o právnom vzťahu, ktorý v čase rozhodovania KS v Prešove už objektívne neexistoval a ani v súčasnej dobe neexistuje“, i tým, že vo svojom   rozsudku nevyslovil   konkrétny   právny   názor,   ako   má   sťažovateľ   vo   veci   opätovne   rozhodnúť, „ale použil len príliš všeobecnú a neurčitú formuláciu, keď uviedol, že v ďalšom konaní je povinný   správny   orgán   rozhodnúť   meritórne   vo   veci   štátnozamestnaneckého   pomeru a dôsledne rešpektovať ustanovenia zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, ako aj zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v H., právo na súdnu ochranu upravenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Prešove spis. zn. 1S/192/2005 – 57 zo dňa 1. 3. 2007 bolo porušené.

2.   Rozsudok   1S/192/2005   –   57   zo   dňa   1.   3.   2007   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Súd priznáva sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania a právnemu zástupcovi sťažovateľa nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd skúmal aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 2 písm. c) zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 453/2003 Z. z.“) úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je orgánom štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti. Zároveň podľa § 5 ods. 2 zákona č. 453/2003 Z. z. je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny rozpočtovou organizáciou štátu, ktorá   je   svojimi   príjmami   a   výdavkami   zapojená na rozpočet Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ je právnickou   osobou   (§   21   ods.   1   zákona   č.   523/2004   Z.   z.   o rozpočtových   pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom vystupoval síce ako účastník konania, ale v postavení orgánu podľa citovaného § 2 zákona č. 453/2003 Z. z., ktorého zákonnosť rozhodnutia bola predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Ako orgán verejnej správy vykonávajúci verejnú moc konal a rozhodoval v mene štátu.

V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť a realizovať   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   len   účastník   konania   vedeného sťažovateľom, a to podaním žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu sťažovateľa. Ústavný súd už judikoval, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 až § 250k OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na   začatie   konania   podľa   §   247   až   §   250k   OSP,   pretože   jeho   procesné   postavenie   sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré   boli   vynesené   v procesnom   postupe,   kde   sťažovateľ   mal   nadradené,   mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, ustanovenia OSP o správnom súdnictve, IV. ÚS 194/04).

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   čl.   34   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   súd   môže   prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek   jednotlivca,   mimovládnej   organizácie   alebo   od   skupiny   osôb,   ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi.   V   tomto   článku   dohovoru   je   definované postavenie   sťažovateľa   spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na   tomto   prístupe   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa názoru ústavného súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu   nositeľa   základných   práv   a   slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Článok 127 ústavy v znení účinnom od 1. januára 2002 podľa názoru ústavného súdu zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa ústavy okrem iného aj tým, že   z hľadiska   ochrany   poskytovanej   ústavným   súdom   už   nerozlišuje   medzi   ochranou základných   práv   a slobôd   zaručených   v ústave   a ochranou   ľudských   práv   a základných slobôd   zaručených   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve o ľudských   právach   a základných slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené, primerané finančné   zadosťučinenie,   čo   sú   právne   prostriedky   nápravy   svojou   povahou   typické pre individuálnu   ochranu   základných   práv   a slobôd,   a nie   pre   ochranu   orgánov   verejnej moci a na ich roveň postavených právnických osôb (I. ÚS 69/04).

Predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   má   spôsobilosť   byť   nositeľom   základných   práv   a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Avšak môžu tak urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených   základných   práv   alebo   slobôd. Orgán   verejnej   moci   môže   podať   sťažnosť, len pokiaľ sa ho to týka tak ako „každého“, a nie ako „nositeľa verejných úloh (verejného záujmu)“. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04).

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   preto   ústavný   súd   odmietol   jeho   sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007