znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 329/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. Ch., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. M., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie jej práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom súdneho   exekútora   JUDr. L.   J.,   Exekútorský   úrad,   B.,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. EX 422/03,   ako   aj   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   V   sp. zn. 36 Er 1134/2004 zo 17. mája 2005 a sp. zn. 36 Er 1134/2004 zo 17. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Ch.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2005 doručená   sťažnosť   E.   Ch.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. O. M., B., v ktorej namieta porušenie jej práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   súdneho   exekútora   JUDr.   L.   J.,   Exekútorský   úrad,   B.   (ďalej   len „súdny   exekútor“),   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   EX 422/03,   ako   aj   uzneseniami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 Er 1134/2004 zo 17. mája 2005 (ďalej aj „uznesenie zo 17. mája 2005“) a sp. zn. 36 Er 1134/2004 zo 17. júna 2005 (ďalej aj „uznesenie zo 17. júna 2005“).

Z   obsahu sťažnosti   sťažovateľky   a jej príloh   vyplýva, že   17.   apríla   1997   jej   bol doručený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 69/96-85 z 26. marca 1997, ktorým právo spoločného nájmu bytu sťažovateľky a Ing. E. Ch., bytom B. (v rámci exekučného konania oprávnený, ďalej len „oprávnený“), zrušil.   Za výlučného nájomcu bytu a člena družstva okresný   súd   určil   oprávneného   a sťažovateľke   bola   predmetným   rozsudkom   uložená povinnosť vysťahovať sa z bytu a byt vypratať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. mája 1997.

Dňa   14.   septembra   2004   bolo   sťažovateľke   doručené   upovedomenie   o začatí exekúcie č. EX 422/2003 vydané podľa § 47 a § 184 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Sťažovateľka   podala   17.   septembra   2004   námietky   proti   bytovej   náhrade a 24. septembra 2004 námietky proti exekúcii.

Dňa 25. mája 2005 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky v exekučnom konaní doručené uznesenie okresného súdu zo 17. mája 2005, ktorým jej námietky proti bytovej náhrade zamietol, a 14. júla 2005 uznesenie zo 17. júna 2005, ktorým okresný súd zamietol jej námietky proti exekúcii.

Súdny exekútor 6. septembra 2005 vykonal exekúciu vyprataním z bytu. O priebehu vypratania bytu bola spísaná zápisnica, v ktorej právny zástupca sťažovateľky namietal, že exekúcia   je   nezákonná,   pretože   do   dňa   výkonu   exekúcie   nebol   sťažovateľke   doručený exekučný príkaz a nebol jej zabezpečený náhradný byt.

Exekučný príkaz bol sťažovateľke doručený 9. septembra 2005, teda po vykonaní exekúcie. Súdny exekútor podľa sťažovateľky porušil jej základné práva podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľka bola podľa nej nezákonne vyprataná z bytu, ku ktorému   ešte stále v tom   čase mala a má riadne   zákonné a súdom   priznané užívacie právo.

K porušeniu jej práva podľa čl. 13 ods. 1 ústavy došlo podľa sťažovateľky tým, že súdny exekútor konal v rozpore s ustanovením § 184 ods. 3 a § 185 ods. 1 Exekučného poriadku,   pretože   nájomná   zmluva   z 30.   júna   2003   nespĺňala   podmienky   zabezpečenia náhradného bytu (vzhľadom na rozdiel vo výške nájmu vypratávaného a náhradného bytu), ako aj preto, že náhradný byt vzhľadom na charakter štvrte a obyvateľstva nezabezpečuje podľa nej ľudsky dôstojné bývanie pre ňu a členov jej domácnosti a že do dňa podania ústavnej sťažnosti s ňou nebola uzavretá nájomná zmluva k náhradnému bytu a v prípade nasťahovania sa do tohto bytu bez uzavretej nájomnej zmluvy by sa podľa nej dopustila trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona.

Súdny   exekútor   podľa   sťažovateľky   porušil   ustanovenie   §   184   ods.   2   písm.   b) Exekučného poriadku aj pri samotnom vypratávaní bytu, pretože jej nedoručil do vlastných rúk do dňa výkonu exekúcie exekučný príkaz, ktorý si prevzala až 9. septembra 2005. Ak si už súdny exekútor a okresný súd osvojili názor, že v uvedenom konaní bola bytová náhrada zabezpečená, mali ju podľa nej vysťahovať do zabezpečeného náhradného bytu.

Okresnému   súdu   pre   jeho   rozhodnutie   o zákonnosti   exekúcie   v uvedenej   veci postačovalo vyhlásenie oprávneného podľa § 5 ods. 4 „zákona č. 182/1992 Zb.“ (správne 189/1992, pozn.) o tom, že uzavrie so sťažovateľkou nájomnú zmluvu. Uvedené zákonné ustanovenie   je   podľa   názoru   sťažovateľky   v rozpore   s ústavou,   pretože   jej   na   základe takéhoto vyhlásenia nevzniká k náhradnému bytu žiaden nájomný vzťah, a teda v prípade nasťahovania sa do neho by sa dopustila trestného činu.

Napriek tomu, že oprávnený 2. marca 2005 vyhlásil, že uzavrie so sťažovateľkou nájomnú zmluvu na náhradný byt, do dňa podania ústavnej sťažnosti tak neurobil, čo podľa sťažovateľky   svedčí   o špekulácii   z jeho   strany   a zavádzaní   aj   okresného   súdu   s cieľom dosiahnuť vypratanie z bytu.

Súdny exekútor, ako aj okresný súd podľa sťažovateľky porušili aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z neho vyplývajúci „princíp rovnosti strán“, resp. „princíp rovnosti zbraní“   tým,   že   im   pre   rozhodnutie   a vykonanie   exekúcie   postačovalo   vyhlásenie oprávneného podľa § 5 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov o tom, že so sťažovateľkou uzavrie nájomnú zmluvu, a okresný súd jej v rámci exekučného   konania   nedal   možnosť   sa   k nemu   vyjadriť,   čím   bola   podľa   nej   porušená rovnosť   účastníkov   konania   a akceptovaním   spomínaného   vyhlásenia   okresným   súdom došlo podľa nej aj k porušeniu zásady rovnosti zbraní.

Postupom súdneho exekútora a okresného súdu boli podľa sťažovateľky porušené aj jej práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa sťažovateľky v tomto prípade došlo aj k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého súd zriadený zákonom je oprávnený rozhodovať len v zmysle príslušných procesných predpisov a za splnenia podmienok hmotnoprávnych predpisov, čo však v tomto prípade podľa nej „absentovalo“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že jej „nezákonným konaním vznikla vážna psychická ujma, z ktorej sa budem zotavovať pravdepodobne celý život, ale predovšetkým skutočnosť, že týmto nezákonným konaním som sa stala bezdomovkyňa“.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené skutočnosti   sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález tohto znenia:

„JUDr. L. J. - súdny exekútor, Exekútorský úrad, výkonom rozsudku Okresného súdu Bratislava   V,   sp.   zn.   5   C   69/96-85,   dňa   6.   9.   2005,   č.   k.   EX 422/2003   a Okresný   súd Bratislava   V rozhodnutím   o námietkach   proti   bytovej   náhrade   a exekúcii,   č. k.   36   Er 1134/2004 porušil právo sťažovateľky podľa čl. 2 ods. 2, podľa čl. 12 ods. 4, podľa čl. 13 ods. 1, podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk.“

II.

1. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c)   nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

2. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 17. mája 2005 a uznesením zo 17. júna 2005

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie jej práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12   ods.   4,   čl.   13   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   ústavy,   ako   aj   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   okresného   súdu   zo   17.   mája   2005,   ktorým   rozhodol o sťažovateľkiných námietkach proti bytovej náhrade, ako aj uznesením okresného súdu zo 17. júna 2005, ktorým rozhodol o sťažovateľkiných námietkach proti exekúcii. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   zistenia ústavného súdu   uznesenie zo 17. mája 2005, ktorým okresný súd námietky sťažovateľky proti bytovej náhrade zamietol, nadobudlo právoplatnosť 25. mája 2005   a uznesenie   zo   17.   júna   2005,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o   námietkach sťažovateľky proti exekúcii, nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2005.

Sťažnosť   sťažovateľky   z 29.   septembra   2005,   ktorou   namietala   porušenie   vyššie označených   práv   uznesením   zo   17.   mája   2005   a uznesením   zo   17.   júna   2005,   bola ústavnému súdu doručená 3. októbra 2005.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky z 29. septembra 2005 (odovzdaná na poštovú prepravu v ten istý deň) bola v časti týkajúcej sa   namietaného   porušenia   jej   vyššie   označených   práv   uzneseniami   okresného   súdu zo 17. mája 2005 a 17. júna 2005 podaná ústavnému súdu po uplynutí lehoty ustanovenej pre   podanie   sťažnosti   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   ju   bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho exekútora pri výkone exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 422/2003

Sťažovateľka porušenie svojich vyššie označených práv videla v tom, že v dôsledku postupu   súdneho   exekútora   v exekučnom   konaní   sp.   zn.   EX   422/2003   bola   podľa   nej nezákonne vyprataná z bytu, ďalej v tom, že bytová náhrada poskytnutá v rámci exekučného konania nespĺňala podľa nej podmienku náhradného bytu, ktorý jej mal byť zabezpečený v zmysle exekučného titulu, ako aj že exekučný príkaz jej bol doručený až 9. septembra 2005 t. j. po vykonaní vypratania bytu, a že pri vykonávaní exekúcie nebola vysťahovaná do náhradného bytu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka sa mohla so svojimi námietkami proti zákonnosti exekúcii, ako aj proti zabezpečenej   bytovej   náhrade   (vrátane   námietky   neuzavretia   nájomnej   zmluvy   s ňou v rámci exekučného konania) dovolávať ochrany svojich práv a slobôd v rámci exekučného konania   prostredníctvom   viacerých   právnych   prostriedkov   obrany   a ochrany   svojho postavenia,   ktoré   možno   využiť,   ak   sa   v nútenom   výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučného orgánu.

Z Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50. Ďalším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne   podať   návrh   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   Exekučného   poriadku   bez ohľadu   na to, či boli alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne že sa takým námietkam nevyhovelo. Proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie   vo   vzťahu   k ochrane   povinného   je   prípustné   v prevažnej   väčšine   prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku) (mutatis mutandis IV. ÚS 211/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   na   ochranu   namietaného   porušenia vyššie   označených   práv   právne   prostriedky   upravené   v Exekučnom   poriadku,   ako   aj v Občianskom   súdnom   poriadku,   a preto   v súlade   s princípom   subsidiarity   ustanoveným v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľky je potrebné sťažnosť sťažovateľky považovať za neprípustnú.

Vo vzťahu ku sťažovateľkinej námietke týkajúcej sa doručenia exekučného príkazu po   vykonaní   exekúcie   v uvedenej   veci   ústavný   súd   konštatuje,   že   súdny   exekútor postupoval v súlade s Exekučným poriadkom, ktorý v § 184 a nasl. neurčuje povinnosť vykonať opatrenia súvisiace s faktickým výkonom exekúcie až po doručení exekučného príkazu povinnému. Proti exekučnému príkazu sa navyše nemožno procesne brániť žiadnym prostriedkom, a preto súdny exekútor uvedeným konaním nemohol sťažovateľku podstatne obmedziť v jej možnosti predložiť jej argumenty súdu za podmienok, ktoré by ju podstatne znevýhodnili voči druhému účastníkovi. Vo vzťahu k tejto námietke možno teda sťažnosť sťažovateľky považovať za zjavne neodôvodnenú.

5. Z dôvodov uvedených v bode 3 a 4 II. časti tohto uznesenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005