znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 329/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Eduarda   Báránya a Juraja Babjaka vo   veci   sťažnosti   Jurija   Antalu, bytom B. n. B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, T., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 3/01, na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 3/01   p o r u š i l   základné právo Jurija Antalu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 3/01   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jurijovi   Antalovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Jurija Antalu v sume   11   117   Sk   (slovom   jedenásťtisícstosedemnásť slovenských   korún)   na   účet   jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. K., Advokátska kancelária, T. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Jurija Antalu vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 329/04-9 z 3. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Jurija   Antalu,   bytom   B.   n.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   D. K.,   Advokátska   kancelária, T.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 3/01.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   je   účastníkom   konania   vedeného   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   24   S 3/01,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Návrh na začatie predmetného konania bol okresnému súdu doručený   7. mája   2001   a sťažovateľ   sa   ním   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   výboru Miestnej   organizácie   Slovenského   rybárskeho   zväzu   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len „miestna organizácia“) z 9. januára 2001, ktorým bolo zmenené rozhodnutie disciplinárnej komisie   miestnej   organizácie   z 20.   novembra   2000   tak,   že   sťažovateľovi   bola   uložená sankcia, ktorou bol vylúčený zo Slovenského rybárskeho zväzu na dobu troch rokov, a to od 1. januára 2001 do 1. januára 2004.

V dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   si   sťažovateľ preveroval   doručenie   svojho   návrhu   súdu   a listom   z 19.   septembra   2001 „vec   urgoval, domáhal   sa   podania   vysvetlenia   a uvedenia   dôvodov   nečinnosti   súdu“. Podľa   názoru sťažovateľa podanie z 19. septembra 2001 vzhľadom na jeho obsah možno považovať za sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú   príslušnému   orgánu   štátnej   správy   súdov   – predsedovi okresného súdu. Okresný súd na toto podanie sťažovateľovi do dnešného dňa žiadnym spôsobom neodpovedal. Sťažovateľ podaním zo 17. mája 2002 z vlastnej iniciatívy písomne doplnil dôvody svojho žalobného návrhu.

Konanie v predmetnej veci trvá už 40 mesiacov. Okresný súd za tento čas vykonal v predmetnej veci jediný úkon, ktorým 30. augusta 2004 sťažovateľovi zaslal výzvu na potvrdenie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov na oslobodenie od súdnych poplatkov.   V priebehu   konania   sa   sťažovateľ   telefonicky   snažil   zistiť,   aký   je   dôvod nečinnosti okresného súdu a taktiež urgoval vybavenie svojej veci, avšak bezvýsledne.

Rozhodnutím, ktorého preskúmania sa na okresnom súde domáha, mu bola uložená sankcia, ktorá už bola v celom rozsahu vykonaná. Ku dňu podania tejto sťažnosti je teda sťažovateľ   už   viac   ako   9   mesiacov   opätovne   členom   Slovenského   rybárskeho   zväzu. Pokračovanie konania v predmetnej veci pre sťažovateľa nemá už prakticky žiaden význam. Vylúčením   sťažovateľa   zo   Slovenského   rybárskeho   zväzu   utrpela   jeho   povesť   medzi ostatnými členmi zväzu aj medzi tretími osobami a žiadne rozhodnutie súdu už nemôže tento stav zvrátiť a ani mu priniesť morálne zadosťučinenie. V dôsledku prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom bola sťažovateľovi fakticky odňatá možnosť zvrátiť stav, keď   mu   bola   uložená   napadnutým   rozhodnutím   najprísnejšia   možná   sankcia,   ktorá   mu jednak znemožnila vykonávať rybárske právo a jednak mu spôsobila určitú spoločenskú difamáciu.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   postupom,   resp. nečinnosťou okresného súdu v predmetnom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Zároveň   sa domnieva, že vzhľadom na dôsledky nečinnosti okresného súdu (úplné vykonanie trojročnej sankcie   zakazujúcej   výkon   rybárskeho   práva)   je   namieste   aj   jeho   žiadosť   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný   súd   v predmetnej   veci   nálezom   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 3/01 porušené, ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré by mu bol povinný okresný súd vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a napokon, aby ústavný súd zaviazal okresný súd aj k úhrade jeho trov konania.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópiu   svojho   podania z 19. septembra   2001   preukazujúcu   využitie   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy vo vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   podaním z 8. decembra 2004 oznámila, že v predmetnej veci súhlasí s upustením od konania ústneho pojednávania   súdu   o prijatej   sťažnosti   a súčasne   v ňom   vyčíslila   náhradu   trov   konania v celkovej výške 11 117 Sk.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním zo 4. januára 2005 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„1) Spis je od 15. 12. 2004 na Krajskom súde v Žiline – odvolanie proti rozhodnutiu o neoslobodení od súdnych poplatkov. Súčasne žiadam odvolací súd o jeho zapožičanie.

2) Pripájam prehľad úkonov vo veci.

3) Súhlasím s upustením od ústneho prejednania veci.

4)   Stanovisko   k veci   –   všetko   je   zrejmé   z prehľadu   úkonov   alebo   zo   spisu.   Inak sťažovateľ uplatniť svoj nárok po lehote – akceptujem, že aj na negatívne stanovisko má nárok včas.“

Predseda okresného súdu podaním z 3. februára 2005 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a súčasne v ňom poukázal aj na skutočnosť, že žaloba žalobcu je podľa neho „hmotnoprávne nedôvodná (preklúzia)“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému   súdu   bol   7.   mája   2001   doručený   návrh   sťažovateľa   na   preskúmanie rozhodnutia Prezídia Rady Slovenského rybárskeho zväzu č. I-168/01 zo 16. marca 2001 proti žalovanému Slovenskému rybárskemu zväzu – RADA, so sídlom A. Kmeťa 20, Žilina (ďalej len „žalovaný“).

Úpravou   z   11.   mája   2001   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   podaný   návrh žalovanému,   aby   sa   k nemu   v lehote   12   dní   písomne   vyjadril,   a taktiež   ho   vyzval   na predloženie disciplinárneho spisu č. DK-24/00.

Dňa 24. mája 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného z 21. mája 2001   k podanému   návrhu,   v ktorom   okresný   súd   upozornil   na   skutočnosť,   že   návrh sťažovateľa   bol   okresnému   súdu   podľa   neho   doručený   po   uplynutí   lehoty   na   podanie opravného prostriedku.

Sťažovateľ listom z 19. septembra 2001 požiadal okresný súd o oznámenie, čo sa s jeho návrhom „deje a ako sa rieši“.

Podaním zo 17. mája 2002 sťažovateľ svoj návrh doplnil.

Dňa 28. júla 2004 dal vo veci konajúci sudca pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi vykonať   viaceré   úkony   smerujúce   k príprave   prerokovania   a   meritórneho   rozhodnutia v predmetnej veci.

Úpravou   z 29.   júla   2004   dal   vo   veci   konajúci   sudca   pokyn   vyššiemu   súdnemu úradníkovi „ignorovať“ predchádzajúci pokyn a vypracovať uznesenie o zastavení konania a následne mu vec predložiť.

Úpravou zo 17. augusta 2004 dal vo veci konajúci sudca pokyn pre ďalší postup vyššieho súdneho úradníka.

Okresný súd listom z 25. augusta 2004 vyzval žalovaného, aby mu v lehote 7 dní zaslal   spisy   sp.   zn.   DK   24/2000,   9/2001,   1-168/01   týkajúce   sa   žalobcu   a zároveň   mu v prílohe k nemu zaslal podanie sťažovateľa zo 17. mája 2002.

Listom   z 30.   augusta   2004   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   v lehote   10   dní predložil podklady, na základe ktorých bude môcť rozhodnúť o jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Žalovaný v prílohe svojho listu z 8. septembra 2004 okresnému súdu zaslal spisový materiál   týkajúci   sa   disciplinárneho   konania   proti   sťažovateľovi   a zároveň   ho   požiadal o zaslanie podania sťažovateľa zo 17. mája 2002, pretože toto sa v prílohe jemu doručenej výzvy nenachádzalo.

Sťažovateľ 10. septembra 2004 doručil okresnému súdu vyplnené a potvrdené tlačivo potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie právneho zástupcu.

Okresný súd listom z 20. septembra 2004 žalovaného opätovne požiadal o zaslanie spisov   týkajúcich   sa   disciplinárneho   konania   proti   sťažovateľovi   v lehote   15   dní   od doručenia výzvy súdu.

Žalovaný listom z 23. septembra 2004 okresnému súdu oznámil, že žiadaný spisový materiál v predmetnej veci už okresnému súdu doručili v prílohe svojho listu z 8. septembra 2004.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   S 3/01-37   z 28.   septembra   2004   sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal.

Pokynom   z 29.   septembra   2004   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   uznesenie z 28. septembra 2004 doručiť sťažovateľovi.

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 S 3/01-37 z 28. septembra 2004 odvolal listom z 9. októbra 2004, ktoré bolo okresnému súdu doručené 13. októbra 2004.

Vo veci konajúci sudca dal 13. októbra 2004 pokyn požiadať žalovaného o pripojenie „kompletného správneho spisu podľa § 250d ods. 1 OSP obratom“.

Žalovaný   listom   z 20.   októbra   2004   zaslal   všetky   originály   podaní,   ktoré   sa nachádzali v ich spise, a súčasne mu oznámil, že ostatné materiály už majú k dispozícii iba ako kópie a boli už okresnému súdu predložené.

Okresný súd spis v predmetnej veci listom z 8. decembra 2004 predložil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Vo   veci   konajúci   sudca   krajského   súdu   dal   20.   decembra   2004   pokyn   vyššiemu súdnemu   úradníkovi,   aby   vypracoval   právny   rozbor   veci   a   podklad   pre   rozhodnutie o odvolaní, resp. vrátenie spisu vo veci podľa § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ako   predčasne   predloženého,   pretože   spis   neobsahoval   vyjadrenie   sudcu,   či   úplne nevyhovuje podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   listom   z 22.   decembra   2004   vrátený okresnému súdu späť spolu so žiadosťou, aby okresný súd do spisu založil vyjadrenie podľa § 374 ods.   3 (posledná veta) Občianskeho súdneho poriadku a spis krajskému súdu   po odstránení uvedeného nedostatku predložil za účelom rozhodnutia o opravnom prostriedku.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba   proti rozhodnutiu   správneho   orgánu.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, v dôsledku ktorej by mohlo dôjsť k predĺženiu konania v predmetnej veci.

B)   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu a zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní. V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie začalo 24. mája 2001, keď bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   žalovaného   na   jeho   výzvu,   a trvalo   viac   ako tridsaťosem mesiacov, t. j. až do 28. júla 2004, keď vo veci konajúci sudca dal pokyn súdnej kancelárii vykonať viacero úkonov smerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu v predmetnej veci. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá viac ako tri roky a desať mesiacov. Z uvedenej doby takmer tridsaťosem mesiacov (t. j. tri roky a dva mesiace)   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

V súvislosti s námietkou predsedu okresného súdu, podľa ktorej sťažovateľ podal žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu po uplynutí prekluzívnej lehoty, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že lehota na podanie žaloby v správnom súdnictve je procesnoprávna lehota. Tento záver vychádza nielen z toho, že táto lehota je upravená v procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok je takým všeobecne záväzným právnym predpisom), ale takýto záver má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na vykonanie procesného úkonu - podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže   byť v   žiadnom   prípade   obmedzené   hmotnoprávnymi   lehotami,   ktorých   účel   je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú. V spojitosti s tým treba uviesť, že nedodržanie procesnoprávnej lehoty (jej   zmeškanie)   má   dôsledky   na   prípustnosť   žaloby,   resp.   iného   úkonu   v   konaní   pred všeobecným   súdom,   t.   j.   na   otázku   splnenia   procesných   podmienok.   Zmeškanie hmotnoprávnej lehoty má iný následok a vedie k záveru o nedôvodnosti žaloby, čo znamená procesný neúspech v konaní - zamietnutie žaloby meritórnym rozhodnutím - rozsudkom vo veci samej (pozri IV. ÚS 62/03).

Vzhľadom   na   uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, ktoré je podľa neho vzhľadom na dôsledky nečinnosti okresného súdu (úplné vykonanie trojročnej sankcie zakazujúcej výkon rybárskeho práva) namieste. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (tridsaťosem mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 11 117 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, spísanie ústavnej sťažnosti) vykonané v roku 2004 vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk po zaokrúhlení odmeny + 2 x   136   Sk   =   9   342   Sk)   a zvýšenie   odmeny   o 19   %   DPH   z uvedenej   sumy   (zvýšenie o 1 774, 98 Sk).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal v súlade s § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   od   1.   januára   2005 a z ustanovení § 1 ods. 3 a § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu sumu 136 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania sťažovateľa vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk po zaokrúhlení + 2 x 136 Sk = 9 342 Sk). Keďže právna zástupkyňa je podľa zistenia ústavného súdu platiteľom dane z pridanej hodnoty, jej odmena bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty (9 342 Sk x 19 % = 1 774,98 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 11 117 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 11 117 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005