SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 328/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietanéhoporušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žilinev konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesenímz 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2013, a to konkrétne vo výrokoch napadnutých uznesení,ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 31/2013 na strane žalovaného, v ktorom sažalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe konkretizovanýmnehnuteľnostiam a ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcami prvým výrokomnapadnutého uznesenia prvostupňového súdu z 25. februára 2014 zastavené.
Druhým výrokom označeného rozhodnutia okresný súd uložil žalobcom povinnosťspoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným, t. j. aj sťažovateľovi trovy právneho zastúpeniav sume 249,90 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Gabriely Kľačanovej.
Tretí a štvrtý výrok uznesenia súdu prvého stupňa č. k. 10 C 31/2013-209z 25. februára 2014 sa týkal vrátenia zaplateného súdneho poplatku žalobcom.
Proti druhému výroku o uložení povinnosti žalobcom uhradiť trovy právnehozastúpenia žalovaným podali žalovaní (teda aj sťažovateľ) odvolanie, o ktorom krajský súdnapadnutým uznesením č. k. 8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014 rozhodol tak, že prvýmvýrokom uznesenie okresného súdu z 25. februára 2014 vo výroku II potvrdil, v druhomvýroku účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a tretím výrokom rozhodol,že ostatných výrokov uznesenia okresného súdu sa krajský súd nedotkol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „potvrdil uznesenie prvostupňového súdu čo do výroku o trovách konania, pričom však svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne neodôvodnil. Uviedol len, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol okresný súd... a odkázal na tieto dôvody. V odôvodnení ešte uviedol, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 na Okresnom súde Martin nebolo pojednávaním, na ktorom sa vec prejednala.“. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „Týmto svojím postojom... pokračoval v konaní prvostupňového súdu, ktoré znevýhodňovalo odporcu v rade 2/ pred navrhovateľmi, aj keď mal možnosť porušenie princípu rovnosti účastníkom konania odstrániť... Citované odôvodnenie Krajského súdu v Žiline nemá kvalitu na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu... a ani práva na spravodlivý proces... Sťažovateľ bol pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu, týkajúci sa skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci, ako odporca v rade 2/, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.“.
Ako sťažovateľ ďalej uvádza „Podľa Zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Martin zo dňa 18. 09. 2013... sa pojednávať začalo o 12.15 hod. Samosudkyňa na začiatku pojednávania zistila prítomnosť predvolaných osôb. Podstatnou okolnosťou je to, že na pojednávaní boli prítomné jednak právne zástupkyne tak navrhovateľov, ako aj odporcov a zároveň všetci účastníci konania osobne. Následne samosudkyňa podala správu o doterajšom priebehu konania, ďalej doručila žalovaným zmenu žalobného návrhu došlú... 12. 08. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu zo dňa 16. 09. 2013...“.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že „18. 09. 2013 sa pojednávanie začalo osobitným formálnym úkonom samosudkyne, ktorým dala osobám prítomným na pojednávaní najavo, že proces prípravy pojednávania bol zavŕšený, predpoklady na uskutočnenie pojednávania boli zistené a občianske súdne konanie pokročilo tak, že súd začína pojednávanie s cieľom prejednať vec v jej merite...
... samosudkyňa upozornila žalujúcu stranu, že... mali by účastníci zvážiť vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, pri zrušení podielového spoluvlastníctva je nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania. Výsledkom upozornenia samosudkyne bolo, že navrhovatelia si premyslia, vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov budú žalovať. Následne pojednávanie bolo odročené na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľov na neurčito a bolo skončené o 13.15 hod.“.
Sťažovateľ zastáva právny názor, že „konanie, ktoré iniciovali navrhovatelia, je konaním sporovým a má protichodne definované strany procesu. Prvostupňový súd nemal povinnosť poučovať navrhovateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátom. V prejednávanej veci však okresný súd poskytol navrhovateľom poučenie o hmotnom práve, nakoľko pojem vecnej legitimácie v súdnom konaní je primárne otázkou hmotného práva a ako inštitút vyplýva z hmotného práva. Podľa právneho názoru sťažovateľa je poučenie súdu o vecnej legitimácii účastníka neprípustné a je porušením ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní judikovanú štrasburskými orgánmi ochrany práva. Uvedené rovnako platí i pre otázky žalobného petitu. Ak bolo podanie navrhovateľov zo dňa 03. 09. 2012 nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, okresný súd mal vyzvať navrhovateľov na odstránenie vád podania podľa ust. § 43 ods. (1) O. s. p. pod hrozbou odmietnutia podania, resp. pokiaľ podanie podľa svojho obsahu nemalo náležitosti návrhu, nemal naň okresný súd vôbec prihliadať.“.
Podľa mienky sťažovateľa „nie je možné vykonané pojednávanie v prejednávanej veci v rozsahu jednej hodiny považovať za vykonané bez prejednania veci. Je to v rozpore i s princípmi logiky. Po vykonanom pojednávaní navrhovatelia vzali svoj návrh v celom rozsahu späť písomným podaním zo dňa 22. 12. 2013, pričom okresný súd odporcov požiadal o vydanie súhlasu so späťvzatím návrhu na začatie konania. Pokiaľ by však nebol býval okresný súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 18. 09. 2013, v zmysle ust. § 96 ods. (3) O. s. p. by súhlas, resp. nesúhlas odporcov so spätvzatím návrhu nebol účinný. Okresný súd týmto svojím písomným podaním - dotazom na odporcov v rade 1/ a 2/ zo dňa 21. 01. 2014 preukázal, že vo veci dňa 18. 09. 2013 riadne vykonal pojednávanie......je neprípustné, aby úspešný účastník súdneho konania nemal právo na náhradu trov konania od účastníka neúspešného, aj s prihliadnutím na charakter a povahu sporu.“.
Sťažovateľ si „myslí, že svojím Uznesením Okresný súd Martin zo dňa 25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C/31/2013-209 a Krajský súd v Žiline Uznesením zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.: 8 Co/264/2014-235 vo výroku o trovách konania porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu..., ľudské právo na spravodlivý proces.., základné právo na rovnosť účastníkov konania... a základné právo vlastniť majetok...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Co/264/2014 a Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp, zn.: 10 C 31/2013 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.: 8 Co/264/2014-235 a Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa 25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C 31/2013-209 vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.
3. P. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,00 EUR..., ktoré sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. ⬛⬛⬛⬛... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR... za dva úkony právnej služby..., ktorú sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohoto, nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému postupu a uzneseniu okresnéhosúdu, ako aj proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v častiach týkajúcich sarozhodnutia o trovách konania.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôbvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadnepreskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkachporušenia jeho základných práv napadnutým postupom a uznesením okresného súdu.Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania protitomuto uzneseniu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje protinapadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jehouzneseniu z 25. februára 2014, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľačl. 127 ods. 1 ústavy domáha vyslovenia porušenia ním označených základných právzaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014,ku ktorému malo dôjsť konečným rozhodnutím o trovách konania, ktoré sťažovateľ považujeza nedostatočne odôvodnené a ako také, ktoré „nemá kvalitu na naplnenie“ jeho „práva na súdnu ochranu“.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v súvislosti s rozhodovaním o trovách konaniavo veci konajúce všeobecné súdy pojednávanie vykonané 18. septembra 2013 okresnýmsúdom považovali v rozpore s názorom sťažovateľa za pojednávanie, ktoré bolo odročenébez prerokovania veci, a súčasne na tomto pojednávaní samosudkyňa okresného súdu podľapresvedčenia sťažovateľa neprípustne nad rámec povinností poskytla „poučenie“ právnezastúpeným účastníkom konania – žalobcom, „o hmotnom práve“, t. j. „vecnej legitimácii účastníka“. Tieto skutočnosti mali mať dopad na rozhodnutie o trovách právneho zastúpeniasťažovateľa, ktoré mu boli vzhľadom na uvedené okolnosti priznané v nesprávnej (nižšej)sume.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,IV. ÚS 27/2010).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ale je oprávnenýposúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnychprincípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôdsťažovateľov.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jejúčel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiamvšeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickúpovahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku otrovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniuzákladného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášťextrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň ajk neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
V nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry ústavný súdkonštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, resp.ich výške, čo však z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania podľa názoruústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciuako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k.8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014 uviedol:
„Pokiaľ okresný súd nepriznal žalovaným ako účelne vynaložené trovy odmenu za nahliadnutie do spisu, ktoré ich advokátka vykonala dňa 01. 02. 2013 a tiež dňa 15. 10. 2013, okresný súd správne hodnotil tieto úkony z hľadiska, či boli v prejednávanej veci vykonané účelne. V tomto smere správne v odôvodnení uznesenia uviedol, že advokátka žalovaných po nahliadnutí do spisu nepodala žiadne relevantné podanie vzťahujúce sa na prejednávanú vec a už len z tohto dôvodu nemožno úkony nahliadnutia do spisu hodnotiť ako účelné z hľadiska priznania náhrady za ich vykonanie. Odvolací súd námietky žalovaných vyhodnotil ako nedôvodné, keď závery prvostupňového súdu o hodnotení účelnosti úkonov právnej služby – nahliadnutie do spisu, považuje za dostatočné, ktoré odvolací súd už nepovažuje ďalej rozvádzať a bližšie vysvetľovať. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaných, že na pojednávaní konanom dňa 18. 09. 2013 sa vec prejednala. Preskúmaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. 09. 2013 zistil, že konajúca sudkyňa po podaní správy o doterajšom priebehu konania doručila právnemu zástupcovi žalovaných zmenu žaloby, ale zároveň pred meritórnym prejednaním veci upozornila stranu žalobcov, aby vzhľadom na navrhovanú zmenu žaloby zvážili problém účastníctva v prejednávanej veci. Následne sa vec meritórne neprejednala, nakoľko právny zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania. Z uvedeného možno bez dôvodných pochybností i podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 bolo odročené bez prejednania veci. Pokiaľ sa advokátka žalovaných na tomto pojednávaní zúčastnila, okresný súd jej za účasť správne priznal odmenu v súlade s ust. § 13a ods. 4 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom v čase vykonania úkonu označenej právnej služby.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, žejeho závery treba považovať za dostatočne odôvodnené, a to vzhľadom na uvedenierozhodujúcich skutkových zistení a ich riadne subsumovanie pod príslušné konkrétneustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov. Ústavný súd preto hodnotí toto rozhodnutie ako ústavne konformné, bez znakovarbitrárnosti alebo vnútornej rozpornosti, prípadne svojvoľnosti.
V podstatnej časti zápisnice o pojednávaní z 18. septembra 2013 okresný súduviedol:
„Samosudkyňa podala správu o doterajšom priebehu konania. Konštatuje, že krátkou cestou pred pojednávaním doručila právnej zástupkyni žalovaných zmenu žaloby došlú na súd 12. 8. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu, došlo na súd 16. 9. 2013. Samosudkyňa predtým, ako pristúpila k meritórnemu prejednaniu veci upozornila stranu žalujúcu, že pokiaľ ide o pôvodnú žalobu mali by účastníci zvážiť vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, súd poukazuje na skutočnosť, že pri ich zrušení podielového spoluvlastníctva jej nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania.
Právna zástupkyňa žalobcov žiada o odročenie pojednávania s tým, že žalujúca strana premyslí vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov bude žalovať.
Samosudkyňa ukladá právnej zástupkyni žalobcov, aby... prípadnú zmenu žaloby súdu doručila do 7 dní od dnešného pojednávania.
Bolo vyhlásené uznesenie: Pojednávanie sa odročuje na neurčito s tým, že súd vyčká na úkony žalujúcej strany...“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom zápisnice o dotknutom pojednávaníkonštatuje, že záver všeobecných súdov o jeho odročení bez prerokovania veci rozhodnenemožno považovať za taký, ktorý by neprípustným spôsobom zasiahol do základných právsťažovateľa, a už vôbec nie za taký extrémny zásah do týchto práv, ako to za danýchokolnosti (keďže predmetom sťažnosti je namietané rozhodnutie o trovách konania)vyžaduje prípadná ústavnoprávna ochrana zo strany ústavného súdu.
Nad rámec je potrebné uviesť, že žalobcom (v rámci toho aj sťažovateľovi) bolapriznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 249,90 € namiesto požadovanej sumy446,19 € (ktorá vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu), o predstavuje rozdiel 196,29 €. Navyše, keďže sťažovateľ v sťažnosti podanejústavnému súdu neoponuje verdiktu všeobecných súdov o nepriznaní trov za dva úkonynahliadnutia do spisu (argumentácia v tomto zmysle absolútne absentuje), tak za skutočnýrozdiel, o ktorý podľa sťažovateľa bola žalovaným priznaná nižšia náhrada trov právnehozastúpenia, treba považovať sumu 45,05 €. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil právnynázor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u vecí nižšej významnosti(tzv. bagateľných vecí) prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi (§ 238ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (obdobne IV. ÚS 358/08,IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavnéhosúdu zjavne nejde.
Rovnako námietky sťažovateľa neodôvodňovali ani záver, že by napadnutýmuznesením krajského súdu z 30. mája 2014 bola porušená zásada rovnosti účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konaniajednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosťv konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakýchprocesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právacha povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnomkonaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prváveta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnomkonaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba taképrocesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesuobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane(IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).
Upozornenie žalobcov samosudkyňou okresného súdu na zváženie okruhuúčastníkov konania, proti ktorým bude žaloba smerovať, rozhodne nemožno považovaťza znevýhodnenie sťažovateľa ako žalovaného v zmysle ústavnoprávneho chápania rovnostiúčastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a už vôbec nie v súvislosti s namietaným nesprávnymrozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia. V tejto súvislosti, keďže sťažnosťsmeruje výslovne proti výrokom všeobecných súdov o náhrade trov konania, absentujeakákoľvek príčinná súvislosť medzi namietanou okolnosťou a označeným základnýmprávom na rovnosť účastníkov v konaní.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručenéhov čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súduvádza, že ak nekonštatoval v tejto veci porušenie základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie základnéhopráva vlastniť majetok, zásah do ktorého je v konkrétnostiach danej veci bez akýchkoľvekpochybností podmienený zásahom do základného práva na súdnu ochranu, príp. do právana spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosťmedzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, ženapadnutým uznesením krajského súdu by mohlo dôjsť k porušeniu označených právsťažovateľa.
Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému postupu a uzneseniukrajského súdu 30. mája 2014 ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietolv celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi v nejobsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015