SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 328/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietanéhoporušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   Ústavy   Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosťúčastníkov   v konaní   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žilinev konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesenímz 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2013, a to konkrétne vo výrokoch napadnutých uznesení,ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 31/2013 na strane žalovaného, v ktorom sažalobcovia   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k v žalobe   konkretizovanýmnehnuteľnostiam a ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcami prvým výrokomnapadnutého uznesenia prvostupňového súdu z 25. februára 2014 zastavené.

Druhým výrokom označeného rozhodnutia okresný súd uložil žalobcom povinnosťspoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným, t. j. aj sťažovateľovi trovy právneho zastúpeniav sume 249,90 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Gabriely Kľačanovej.

Tretí   a štvrtý   výrok   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   č.   k.   10   C   31/2013-209z 25. februára 2014 sa týkal vrátenia zaplateného súdneho poplatku žalobcom.

Proti   druhému   výroku   o uložení   povinnosti   žalobcom   uhradiť   trovy   právnehozastúpenia žalovaným podali žalovaní (teda aj sťažovateľ) odvolanie, o ktorom krajský súdnapadnutým uznesením č. k. 8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014 rozhodol tak, že prvýmvýrokom uznesenie okresného súdu z 25. februára 2014 vo výroku II potvrdil, v druhomvýroku účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a tretím výrokom rozhodol,že ostatných výrokov uznesenia okresného súdu sa krajský súd nedotkol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „potvrdil uznesenie prvostupňového súdu čo do   výroku   o trovách   konania,   pričom   však   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie   riadne neodôvodnil.   Uviedol   len,   že   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s dôvodmi,   ktoré   uviedol okresný súd... a odkázal na tieto dôvody. V odôvodnení ešte uviedol, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013   na   Okresnom   súde   Martin   nebolo   pojednávaním,   na   ktorom   sa   vec prejednala.“. Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   krajský   súd „Týmto   svojím   postojom... pokračoval v konaní prvostupňového súdu, ktoré znevýhodňovalo odporcu v rade 2/ pred navrhovateľmi,   aj   keď   mal   možnosť   porušenie   princípu   rovnosti   účastníkom   konania odstrániť...   Citované   odôvodnenie   Krajského   súdu   v Žiline   nemá   kvalitu   na   naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu... a ani práva na spravodlivý proces... Sťažovateľ bol   pre   nesprávny   právny   názor   odvolacieho   súdu,   týkajúci   sa   skutočnosti   dôležitej pre posúdenie veci, ako odporca v rade 2/, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.“.

Ako   sťažovateľ   ďalej   uvádza „Podľa   Zápisnice   o pojednávaní   Okresného   súdu Martin zo dňa 18. 09. 2013... sa pojednávať začalo o 12.15 hod. Samosudkyňa na začiatku pojednávania   zistila   prítomnosť   predvolaných   osôb.   Podstatnou   okolnosťou   je   to,   že na pojednávaní boli prítomné jednak právne zástupkyne tak navrhovateľov, ako aj odporcov a zároveň   všetci   účastníci   konania   osobne.   Následne   samosudkyňa   podala   správu o doterajšom priebehu konania, ďalej doručila žalovaným zmenu žalobného návrhu došlú... 12. 08. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu zo dňa 16. 09. 2013...“.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domnieva,   že „18. 09. 2013   sa pojednávanie   začalo   osobitným   formálnym   úkonom   samosudkyne,   ktorým   dala   osobám prítomným   na   pojednávaní   najavo,   že   proces   prípravy   pojednávania   bol   zavŕšený, predpoklady   na   uskutočnenie   pojednávania   boli   zistené   a   občianske   súdne   konanie pokročilo tak, že súd začína pojednávanie s cieľom prejednať vec v jej merite...

... samosudkyňa upozornila žalujúcu stranu, že... mali by účastníci zvážiť vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom pozemkom... okruh účastníkov konania a pokiaľ ide o navrhovanú zmenu žaloby, pri zrušení podielového spoluvlastníctva je nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania. Výsledkom upozornenia samosudkyne bolo, že navrhovatelia si premyslia, vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov budú žalovať. Následne pojednávanie bolo odročené   na   žiadosť   právnej   zástupkyne   navrhovateľov   na   neurčito   a   bolo   skončené o 13.15 hod.“.

Sťažovateľ   zastáva   právny   názor,   že „konanie,   ktoré   iniciovali   navrhovatelia,   je konaním sporovým a má protichodne definované strany procesu. Prvostupňový súd nemal povinnosť poučovať navrhovateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátom. V prejednávanej veci však okresný súd poskytol navrhovateľom poučenie o hmotnom práve, nakoľko pojem vecnej legitimácie v súdnom konaní je primárne otázkou hmotného práva a ako inštitút vyplýva z hmotného práva. Podľa právneho názoru sťažovateľa je poučenie súdu o vecnej legitimácii   účastníka   neprípustné   a   je   porušením   ústavnoprávneho   princípu   práva na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní judikovanú štrasburskými orgánmi ochrany práva. Uvedené rovnako platí i pre otázky žalobného petitu. Ak bolo podanie navrhovateľov zo dňa 03. 09. 2012 nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, okresný súd mal vyzvať navrhovateľov na odstránenie vád podania podľa ust. § 43 ods. (1) O. s. p. pod hrozbou   odmietnutia   podania,   resp.   pokiaľ   podanie   podľa   svojho   obsahu   nemalo náležitosti návrhu, nemal naň okresný súd vôbec prihliadať.“.

Podľa mienky sťažovateľa „nie je možné vykonané pojednávanie v prejednávanej veci v rozsahu jednej hodiny považovať za vykonané bez prejednania veci. Je to v rozpore i s princípmi logiky. Po vykonanom pojednávaní navrhovatelia vzali svoj návrh v celom rozsahu   späť   písomným   podaním   zo   dňa   22. 12. 2013,   pričom   okresný   súd   odporcov požiadal   o   vydanie   súhlasu   so   späťvzatím   návrhu   na   začatie   konania.   Pokiaľ   by   však nebol býval okresný súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 18. 09. 2013, v zmysle ust. § 96 ods. (3) O. s. p. by súhlas, resp. nesúhlas odporcov so spätvzatím návrhu nebol účinný. Okresný súd týmto svojím písomným podaním - dotazom na odporcov v rade 1/ a 2/ zo dňa 21. 01. 2014 preukázal, že vo veci dňa 18. 09. 2013 riadne vykonal pojednávanie......je neprípustné, aby úspešný účastník súdneho konania nemal právo na náhradu trov konania od účastníka neúspešného, aj s prihliadnutím na charakter a povahu sporu.“.

Sťažovateľ si „myslí, že svojím Uznesením Okresný súd Martin zo dňa 25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C/31/2013-209 a Krajský súd v Žiline Uznesením zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.: 8 Co/264/2014-235   vo   výroku   o   trovách   konania   porušili   základné   právo   sťažovateľa na súdnu   ochranu...,   ľudské   právo   na   spravodlivý   proces..,   základné   právo   na   rovnosť účastníkov konania... a základné právo vlastniť majetok...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Co/264/2014 a Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp, zn.: 10 C 31/2013 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základné   právo na rovnosť   účastníkov   konania   podľa   Článku   47   ods.   (3)   Ústavy   Slovenskej   republiky a základné právo vlastniť majetok podľa Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 30. 05. 2014,   sp.   zn.:   8   Co/264/2014-235   a   Uznesenie   Okresného   súdu   Martin   zo   dňa 25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C 31/2013-209 vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3.   P. ⬛⬛⬛⬛...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 2.000,00 EUR..., ktoré sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. ⬛⬛⬛⬛... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške   284,08   EUR...   za   dva   úkony   právnej   služby...,   ktorú   sú   Okresný   súd   Martin a Krajský súd v Žiline povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohoto, nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   napadnutému   postupu   a   uzneseniu   okresnéhosúdu, ako aj proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v častiach týkajúcich sarozhodnutia o trovách konania.

II.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   31/2013   a jeho   uznesením z 25. februára 2014

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôbvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavujev   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhaniavšetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadnepreskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia   jeho   základných   práv   napadnutým   postupom   a   uznesením   okresného   súdu.Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania protitomuto uzneseniu.

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   protinapadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jehouzneseniu z 25. februára 2014, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   264/2014   a jeho   uznesením z 30. mája 2014

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   podľačl. 127   ods.   1   ústavy   domáha   vyslovenia   porušenia   ním   označených   základných   právzaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom aj postupom krajského súduv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   264/2014   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2014,ku ktorému malo dôjsť konečným rozhodnutím o trovách konania, ktoré sťažovateľ považujeza nedostatočne odôvodnené a ako také, ktoré „nemá kvalitu na naplnenie“ jeho „práva na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v súvislosti s rozhodovaním o trovách konaniavo veci konajúce všeobecné súdy pojednávanie vykonané 18. septembra 2013 okresnýmsúdom považovali v rozpore s názorom sťažovateľa za pojednávanie, ktoré bolo odročenébez prerokovania veci, a súčasne na tomto pojednávaní samosudkyňa okresného súdu podľapresvedčenia sťažovateľa neprípustne nad rámec povinností poskytla „poučenie“ právnezastúpeným účastníkom konania – žalobcom, „o hmotnom práve“, t. j. „vecnej legitimácii účastníka“. Tieto skutočnosti mali mať dopad na rozhodnutie o trovách právneho zastúpeniasťažovateľa, ktoré mu boli vzhľadom na uvedené okolnosti priznané v nesprávnej (nižšej)sume.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07,IV. ÚS 27/2010).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhaťzákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov(m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ale je oprávnenýposúdiť,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprávnychprincípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôdsťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jejúčel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, súzjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tietodôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiamvšeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickúpovahu, postupuje nanajvýš   zdržanlivo a   k prípadnému   zrušeniu   napadaného výroku   otrovách   konania   sa   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo   k   porušeniuzákladného   práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé súdne konanie) zvlášťextrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   ajk neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súdkonštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, resp.ich   výške,   čo   však   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   súdneho   konania   podľa   názoruústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciuako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemuk rozhodnutiu vo veci samej.

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   č.   k.8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014 uviedol:

„Pokiaľ   okresný   súd   nepriznal   žalovaným   ako   účelne   vynaložené   trovy   odmenu za nahliadnutie   do   spisu,   ktoré   ich   advokátka   vykonala   dňa   01. 02. 2013   a tiež   dňa 15. 10. 2013, okresný súd správne hodnotil tieto úkony z hľadiska, či boli v prejednávanej veci vykonané účelne. V tomto smere správne v odôvodnení uznesenia uviedol, že advokátka žalovaných po nahliadnutí do spisu nepodala žiadne relevantné podanie vzťahujúce sa na prejednávanú vec a už len z tohto dôvodu nemožno úkony nahliadnutia do spisu hodnotiť ako   účelné   z hľadiska   priznania   náhrady   za   ich   vykonanie.   Odvolací   súd   námietky žalovaných   vyhodnotil   ako   nedôvodné,   keď   závery   prvostupňového   súdu   o hodnotení účelnosti úkonov právnej služby – nahliadnutie do spisu, považuje za dostatočné, ktoré odvolací   súd   už   nepovažuje   ďalej   rozvádzať   a bližšie   vysvetľovať.   Odvolací   súd   sa nestotožnil ani s námietkou žalovaných, že na pojednávaní konanom dňa 18. 09. 2013 sa vec   prejednala.   Preskúmaním   zápisnice   o pojednávaní   zo   dňa   18. 09. 2013   zistil,   že konajúca sudkyňa po podaní správy o doterajšom priebehu konania doručila právnemu zástupcovi   žalovaných   zmenu   žaloby,   ale   zároveň   pred   meritórnym   prejednaním   veci upozornila stranu žalobcov, aby vzhľadom na navrhovanú zmenu žaloby zvážili problém účastníctva v prejednávanej veci. Následne sa vec meritórne neprejednala, nakoľko právny zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania. Z uvedeného možno bez dôvodných pochybností i podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 bolo odročené bez prejednania veci. Pokiaľ sa advokátka   žalovaných na tomto pojednávaní zúčastnila, okresný súd jej za účasť správne priznal odmenu v súlade s ust. § 13a ods. 4 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom v čase vykonania úkonu označenej právnej služby.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, žejeho   závery   treba   považovať   za   dostatočne   odôvodnené,   a to   vzhľadom   na   uvedenierozhodujúcich   skutkových   zistení   a ich   riadne   subsumovanie   pod   príslušné   konkrétneustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov. Ústavný súd preto hodnotí toto rozhodnutie ako ústavne konformné, bez znakovarbitrárnosti alebo vnútornej rozpornosti, prípadne svojvoľnosti.

V podstatnej   časti   zápisnice   o pojednávaní   z 18.   septembra   2013   okresný   súduviedol:

„Samosudkyňa   podala   správu   o doterajšom   priebehu   konania.   Konštatuje,   že krátkou cestou pred pojednávaním doručila právnej zástupkyni žalovaných zmenu žaloby došlú na súd 12. 8. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu, došlo na súd 16. 9. 2013. Samosudkyňa predtým, ako pristúpila k meritórnemu prejednaniu veci upozornila stranu   žalujúcu,   že   pokiaľ   ide   o pôvodnú   žalobu   mali   by   účastníci   zvážiť   vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia žiadajú určiť spoluvlastníctvo každý v jednej tretine k dvom pozemkom...   okruh   účastníkov   konania   a pokiaľ   ide   o navrhovanú   zmenu   žaloby,   súd poukazuje na skutočnosť, že pri ich zrušení podielového spoluvlastníctva jej nutné rovnako zvážiť okruh účastníkov konania.

Právna   zástupkyňa   žalobcov   žiada   o odročenie   pojednávania   s tým,   že   žalujúca strana premyslí vzhľadom na upozornenie súdu, čo, ako a proti akému okruhu účastníkov bude žalovať.

Samosudkyňa ukladá právnej zástupkyni   žalobcov, aby... prípadnú zmenu   žaloby súdu doručila do 7 dní od dnešného pojednávania.

Bolo vyhlásené uznesenie: Pojednávanie   sa   odročuje   na   neurčito   s tým,   že   súd   vyčká   na   úkony   žalujúcej strany...“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   zápisnice   o   dotknutom   pojednávaníkonštatuje, že záver všeobecných súdov o jeho odročení bez prerokovania veci rozhodnenemožno považovať za taký, ktorý by neprípustným spôsobom zasiahol do základných právsťažovateľa, a už vôbec nie za taký extrémny zásah do týchto práv, ako to za danýchokolnosti   (keďže   predmetom   sťažnosti   je   namietané   rozhodnutie   o trovách   konania)vyžaduje prípadná ústavnoprávna ochrana zo strany ústavného súdu.

Nad rámec je potrebné uviesť, že žalobcom (v rámci toho aj sťažovateľovi) bolapriznaná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 249,90 € namiesto požadovanej sumy446,19 € (ktorá vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu), o   predstavuje   rozdiel   196,29   €.   Navyše,   keďže   sťažovateľ   v sťažnosti   podanejústavnému súdu neoponuje verdiktu všeobecných súdov o nepriznaní trov za dva úkonynahliadnutia do spisu (argumentácia v tomto zmysle absolútne absentuje), tak za skutočnýrozdiel, o ktorý podľa sťažovateľa bola žalovaným priznaná nižšia náhrada trov právnehozastúpenia, treba považovať sumu 45,05 €. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil právnynázor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u vecí nižšej významnosti(tzv. bagateľných   vecí)   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   (§   238ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva   (obdobne   IV.   ÚS   358/08,IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keďsťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnúsumu,   poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu   sťažovateľom   len   v   celkom   výnimočnýchprípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôdv mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavnéhosúdu zjavne nejde.

Rovnako   námietky   sťažovateľa   neodôvodňovali   ani   záver,   že   by   napadnutýmuznesením   krajského   súdu   z 30.   mája   2014   bola   porušená   zásada   rovnosti   účastníkovkonania podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konaniajednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosťv konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakýchprocesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právacha povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnomkonaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prváveta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnomkonaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba taképrocesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesuobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovaťsvoje   záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane(IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Upozornenie   žalobcov   samosudkyňou   okresného   súdu   na   zváženie   okruhuúčastníkov   konania,   proti   ktorým   bude   žaloba   smerovať,   rozhodne   nemožno   považovaťza znevýhodnenie sťažovateľa ako žalovaného v zmysle ústavnoprávneho chápania rovnostiúčastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a už vôbec nie v súvislosti s namietaným nesprávnymrozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia. V tejto súvislosti, keďže sťažnosťsmeruje   výslovne   proti   výrokom   všeobecných   súdov   o náhrade   trov   konania,   absentujeakákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   namietanou   okolnosťou   a označeným   základnýmprávom na rovnosť účastníkov v konaní.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručenéhov čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu,   ústavný súduvádza, že ak nekonštatoval v tejto veci porušenie základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie základnéhopráva vlastniť majetok, zásah do ktorého je v konkrétnostiach danej veci bez akýchkoľvekpochybností podmienený zásahom do základného práva na súdnu ochranu, príp. do právana spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosťmedzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 264/2014-235 z 30. mája 2014a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47ods. 3 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ktorá   by   signalizovala,   ženapadnutým   uznesením   krajského   súdu   by   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   právsťažovateľa.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   postupu   a   uzneseniukrajského súdu 30. mája 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní   odmietolv celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   ďalšími   návrhmi   v nejobsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015