znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III ÚS 328/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. R., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave z 20. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/20/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2014 doručená   sťažnosť   K.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 20.   februára 2014 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   To/20/2014   (ďalej   aj „namietané uznesenie“ alebo „postup krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T/93/2013   z 1.   októbra   2013   bol   P.   B.   (ďalej   len „obžalovaný“)   uznaný   vinným   zo   spáchania   prečinu   výtržníctva   v jednočinnom   súbehu s prečinom   ublíženia   na   zdraví   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   č.   300/2005   Z.   z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov za fyzické napadnutie sťažovateľa (ďalej len „poškodený“), za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 500 €, náhradný trest odňatia slobody a povinnosť nahradiť poškodenému náhradu škody v sume 628,80 €.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal obžalovaný odvolanie, ktoré však „žiadnym spôsobom neupresnil, neuviedol v akom rozsahu rozsudok napáda, či odvolanie smeruje proti všetkým výrokom, alebo len proti niektorým, prípadne aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, a to ani po výzve súdu“.

Napriek tejto   skutočnosti   bola vec predložená   na rozhodnutie   odvolaciemu   súdu, ktorý namietaným uznesením podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“) rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec okresnému súdu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Sťažovateľ je toho názoru, že „odvolací súd konal nad rámec zákona, keď podľa uvedeného ustanovenia postupoval napriek nesplneniu jednotlivých podmienok a zároveň dospel na základe absolútne neznámeho a neodôvodneného hodnotiaceho procesu k úplne odlišným záverom ako súd prvého stupňa. Aj keď sťažovateľovi neprináleží posudzovať hodnotiace postupy odvolacieho súdu z hľadiska ich formálnej ev. vecnej správnosti, súd by nemal byť vo svojej argumentácii nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. V danom prípade však dôvody, ktoré viedli odvolací súd k uvedeným záverom, s prihliadnutím na obsah vyšetrovacieho spisu, vykonané   dokazovanie,   obsah   jednotlivých   výpovedí   a   pod.,   sa   z   pohľadu   logického, právneho či iného javia byť minimálne vágne a nepresvedčivé.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   postup   odvolacieho   súdu   bol   v   danom   prípade nezákonný,   a   navyše   pokiaľ   sú   právne   závery v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými   zisteniami   alebo   z   nich   v   žiadnej   možnej   interpretácii   súdneho   rozhodnutia nevyplývajú, výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 02. 2014, č. k.: 2 To/20/2014 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 Ústavy...“.

Sťažovateľ je teda presvedčený, že krajský súd nemal splnené zákonné podmienky ustanovené v Trestnom poriadku (§ 317 ods. 1 a § 316 ods. 1 a 3) na posudzovanie jeho odvolania,   ktoré   nemalo   žiadne   odôvodnenie,   pretože „nie   je   možné   usúdiť,   či   takto realizovaným odvolaním ev. vyhlásením o opravnom prostriedku obžalovaný napáda aspoň niektorý výrok odsudzujúceho rozsudku, ak áno, ktorý...“.

Podľa názoru sťažovateľa «vyhlásenie obžalovaného „Podávam odvolanie“ nie je odvolaním,   nakoľko   z   neho   nie   je   možné   určiť   revízny   rozsah , a   teda   neboli   splnené podmienky vyžadované existujúcou právnou úpravou, aby odvolací súd vôbec o odvolaní mohol rozhodovať...», preto sa sťažovateľ domnieva, „že odvolací súd v danom prípade konal   nad   rámec   právnej   úpravy   vymedzenej   ust.   §   317   ods.   1   Trestného   poriadku, v dôsledku čoho bolo postupom a výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.   02.   2014,   č.   k.:   2 To/20/2014   u   sťažovateľa   uplatňujúceho   práva   poškodeného v trestnom konaní porušené práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Uvedený   postup   odvolacieho   súdu   však   nie   je   jediným   porušením   práva sťažovateľa...

V prvom rade ide o posúdenie konania obžalovaného. Odvolací súd dospel k záveru absolútne prekvapivému a rozpornému s vykonaným dokazovaním o tom, že obžalovaný mal napadnúť poškodeného preto, že chcel zabrániť ďalšiemu útoku, a dokonca, že obžalovaný mal v podstate brániť svoju osobu po tom, čo bol fyzicky napadnutý.

Odvolací   súd   však   zrejme   prehliadol   skutočnosť,   že   útok   poškodeného   na obžalovaného   bol   predmetom   samostatného   konania,   pričom   podľa   názoru   organu príslušného na prejednanie priestupku nešlo ani len o priestupok, a konanie poškodeného bolo   konaním   v krajnej núdzi,   nakoľko poškodený   chránil   majetok -   svojho psa   (šteňa jazvečíka), ktorého obžalovaný zdvihol a v stoji začal škrtiť (psa). Konania poškodeného bolo   posúdená   a   to   je   výsledkom   rozhodnutia   Okresného   úradu   Bratislava,   Odboru všeobecnej vnútornej správy, č. ObU-BA-OVVS3-2013/02540, Pr-2274/4-2012/LM-P40 zo dňa 05. 06. 2013, právoplatného 02. 07. 2013. Súd prvého stupňa sa navyše s predmetnou otázkou náležité vysporiadal a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie dospel k názoru, že voči konaniu poškodeného   v krajnej núdzi nie   je   prípustné konanie obžalovaného   v nutnej obrane, pričom navyše s prihliadnutím na časový úsek medzi jednotlivými útokmi (cca 10 sekúnd), konanie obžalovaného bolo posúdené ako príprava na ďalší útok (zložil si šiltovku   a   okuliare),   ako   aj   z   postavenia   osôb   (poškodený   bol   otočený   chrbtom   k obžalovanému, keďže po oslobodení psa z rúk obžalovaného ho podával svojej priateľke), takéto   konanie   ani   náznakom   nemôže   byť   posudzované   v   medziach   nutnej   obrany. Z uvedeného dôvodu sa právny záver odvolacieho súdu javí byť jednoznačne ako prekvapivý a v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia a vykonaného dokazovania k nemu podľa názoru sťažovateľa nie je možné dospieť.

Naviac odvolací súd mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa by malo byť predčasné z dôvodu, že znalec sa vo vzťahu k otázke mechanizmu vzniku zranení pridržal písomného znaleckého posudku. Znalec MUDr. Marek Vician, PhD. sa však osobne dostavil na   hlavné   pojednávanie   dňa   01.   10.   2013   na   základe   návrhu   podaného   obžalovaným. Napriek   skutočnosti,   že   obžalovaný   navrhol   vypočutie   znalca,   za   ktorého   účelom   bolo hlavné pojednávanie odročené,   obžalovaný nemal na znalca žiadne otázky a súhlasil s prečítaním   znaleckého   posudku,   ktorého   písomné   vyhotovenie   bolo   konajúcim   súdom následne   oboznámené.   Postup   odvolacieho   súdu   je   preto   zrejme   nezákonný a protiústavný...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 02. 2014, č. k.: 2 To/20/2014 bolo porušené základné právo K. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

... Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 20. 02. 2014, č. k.: 2 To/20/2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na nové rozhodnutie.

... Postupom Krajského súdu... v odvolacom konaní vedenom pod č. k.: 2 To/20/2014 bolo porušené základné právo K. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

... Krajský súd... je povinný uhradiť K. R. trovy konania vo výške 340,90 EUR na účet advokáta JUDr. Ivana Jánošíka, Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).Predmetom sťažnosti sťažovateľa ako poškodeného v trestnom konaní (po podaní obžaloby   na   obžalovaného)   je   nezákonnosť   a neústavnosť   postupu,   resp.   uznesenia krajského   súdu,   ktorý   napriek   tomu,   že   podľa   sťažovateľa   nemal   splnené   zákonné podmienky   ustanovené   v Trestnom   poriadku   (§   317   ods.   1   a   §   316   ods.   1   a   3)   na posudzovanie   odvolania   obžalovaného   (odvolanie   neobsahovalo   žiadne   odôvodnenie), zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Okrem toho sťažovateľ nesúhlasí aj s odôvodnením uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr.   Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd ešte konajúci v trestnej veci, ako aj odvolací   súd   v   prípade   podania   odvolania   sú   súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   základe   princípu   subsidiarity.   Tu   treba konštatovať, že napadnuté uznesenie (postup) krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým by sa trestné konanie vedené proti obžalovanému ukončilo v merite veci, keďže krajský súd ešte nevydal konečné rozhodnutie o vine či jeho nevine.

Sťažovateľ navyše ako poškodený môže naďalej aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového   stavu   veci   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   má   právo   robiť   návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a právo predkladať dôkazy či právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 46 ods. 1 Trestného poriadku), má aj právo podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, ale len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody [§ 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a podobne.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014