znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 328/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   P.  ,   N.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   Š., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn. 1 Tpo   11/2011 z 15. apríla 2011 a opatrením prezidenta   Policajného zboru   Slovenskej republiky z 20. decembra 2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2011 doručená sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeho družky, obvinenej M. M., uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1   Tpo   11/2011   z   15.   apríla   2011   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a opatrením prezidenta   Policajného zboru   Slovenskej   republiky z 20. decembra   2010,   ktorým   došlo k odňatiu veci vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N. a prikázaniu na ďalšie   vyšetrovanie   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného zboru Slovenskej republiky.  

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol: „Závery Krajského súdu v N.   sú zjavne neodôvodnené a ústavne neudržateľné, a preto nemôžu predstavovať právne obhájiteľný podklad pre zásah do základného práva obvinenej na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   o   väzbe   na   skutočnostiach,   ktoré   nemôžu zakladať dôvodnosť akýchkoľvek obáv z možného úteku obvinenej M. M...

M. M... nemala o svojom obvinení žiadnu vedomosť a tomuto bolo tak až do 6. 4. 2011, kedy sa sama dostavila na políciu v N., aby zistila, z akého dôvodu sa o ňu zaujíma polícia. Je objektívne preukázané, že k oznámeniu obvinenia M. M. od 8. 3. 2011 až do 6. 4. 2011 zákonným spôsobom nedošlo, a preto nemôže obstáť ani tvrdenie krajského súdu, že táto sa nezdržiavala doma s vedomím, že je obvinená a skrývala sa za účelom toho, aby sa vyhla trestnému stíhaniu...

Takýto záver súdu nemôže obstáť a je v príkrom rozpore s objektívnym zistením, že boli   to   práve   orgány   prípravného   konania,   ktoré   vážnym   spôsobom   pochybili,   keď obvinenie M. M., z nezistených dôvodov, zákonným spôsobom neoznámili, čím jej umožnili riadne vycestovať a zdržiavať sa tam, kde sa ako každý slobodný občan tejto republiky mala právo   zdržiavať   a   to   bez   toho,   aby   jej   to   ktokoľvek   mohol   vyčítať   a   robiť   ju   právne zodpovednou   za   to,   že   mala   povinnosť   zdržiavať   sa   v   mieste   svojho   bydliska   a   byť   k dispozícii orgánom polície... Z obsahu nepravdivých a zavádzajúcich úradných záznamov polície, ktoré mali účelovo vzbudiť dojem, že obvinená je na úteku, k čomu využíva aj svoje motorové vozidlá a z tohto dôvodu vyňala svojho maloletého syna aj z povinnej školskej dochádzky, vychádza aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu...

V prípade M. M. nemožno hovoriť o neodkladnosti veci ani len v náznakoch, pretože táto   nebola   zastihnutá   na   úteku   a   dôvody   väzby   neboli   zistené   ani   pri   jej   výsluchu policajným orgánom. Obvinená sa dostavila dňa 6. 4. 2011 v riadnom pracovnom čase na Políciu,   kde   bola   okamžite   a   ešte   pred   svojím   výsluchom   policajtkou   zadržaná   s odôvodnením, že v jej prípade sú dané dôvody väzby. Z konania policajtky jasne nevyplýva, kedy zistila, že u obvinenej sú dané zákonné dôvody väzby, ale za predpokladu, že tomu bolo ešte pred 6. 4. 2011, bolo potrebné aby zabezpečila okamžité vydanie príkazu na zatknutie,   k   čomu   preukázateľne   z   jej   strany   nedošlo   a   to   aj   napriek   skutočnosti,   že rozhodnutie o obvinení M. M. bolo políciou vydané ešte dňa 8. 3. 2011. Pokiaľ policajtka dospela k takémuto záveru až po príchode obvinenej dňa 6. 4. 2011, bolo jej zákonnou povinnosťou predviesť obvinenú ihneď pred zákonného sudcu, aby rozhodol o jej vzatí, alebo nevzatí do väzby a nie túto zadržať.

Policajtka   pri   zadržaní   M.   M.   takto   predpísaným   spôsobom   nepostupovala   a bezdôvodne obmedzila jej osobnú slobodu.“

Sťažovateľ   namietal   závažné   pochybenia   v   postupe   polície,   osobitne   prezidenta Policajného zboru, ktoré „viedli k svojvoľnému obvineniu M. M., ako členky organizovanej skupiny a jej následnému pozbaveniu osobnej slobody“, na čo upozornila tiež Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky,   ktorá   však   považujúc   jej   podnet „za   sťažnosť   proti uzneseniu o vznesení obvinenia, rozhodla tak, že túto zamietla“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že „uznesením Krajského súdu v N. zo dňa 15. 4. 2011, č. k. 1 Tpo 11/2011 bolo porušené základné právo M. M. na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a tiež vysloví, že „opatrením Policajného prezidenta SR zo dňa 20. 12. 2010, ktorým bola vec príslušnému vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v N. odňatá a prikázaná na ďalšie vyšetrovanie - miestne nepríslušnému policajtovi - Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Pol. zboru SR, kde sa táto vedie pod ČVS: PPZ-327/BOK-ZA-2010, bolo porušené základné právo obvinenej na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Súčasne navrhol napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a M. M. prepustiť na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovalaa   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje na   svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej sťažnosť nemôže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb ako svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   ústavný   súd   už   pri predbežnom   prerokovaní   odmieta   ako   podané   osobami   zjavne   neoprávnenými (III. ÚS 41/00, I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95, I. ÚS 343/09).

Návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   možno   za   iného   podať   len   v prípadoch, pre ktoré zákon určuje zákonného zástupcu, za splnenia podmienky, že návrh nie je v rozpore s účelom zastúpenia. V ostatných prípadoch ústava ani zákon fyzickej alebo právnickej   osobe   nepriznáva   právo   podať   za   inú   osobu   návrh   na   začatia   konania   pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 19/95).

Z   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo/11/2011   z   15.   apríla   2011,   ktoré sťažovateľ   priložil   k sťažnosti,   vyplynulo,   že   obvinená   M.   M.   (družka   sťažovateľa), nevystupovala v trestnom konaní ako osoba mladistvá, prípadne osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov. Nevznikol preto ani dôvod, aby mohol sťažovateľ za ňu podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie jej základných práv a slobôd.

Aj   keď   Trestný   poriadok   v   § 186   ods.   2   priznáva určitým   osobám   právo podať v prospech obvineného sťažnosť proti uzneseniu o väzbe a o ochrannom liečení vydanému v trestnom   konaní,   neznamená   to,   že   tieto   osoby   sú   rovnako   tak   oprávnené   podať   aj sťažnosť   pre   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   vyplývajúceho   z   ústavy   alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Kto je osobou oprávnenou podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, totiž explicitne definuje čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy, pričom za osobu oprávnenú podať sťažnosť nemožno akceptovať druha obvinenej.

Navyše, ústavný súd zistil, že lehota na podanie sťažnosti proti uznesenie krajského súdu   začala   v   okolnostiach   danej   veci   plynúť dňom,   ktorým   uznesenie   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť, t. j. 15. apríla 2011 [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku dňom vyhlásenia uznesenia]. Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu však bola podaná na pošte   až   20.   júna   2011,   teda   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia. Nedodržanie uvedenej lehoty je preto súčasne dôvodom na odmietnutie tejto časti   sťažnosti   z   dôvodu   jej   oneskorenosti.   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrh sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, bez toho, aby sa súčasne zaoberal aj argumentmi opísanými v jeho návrhu, k hodnoteniu ktorých, ako aj k rozhodnutiu v merite veci ústavný súd vôbec nepristúpil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011