znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 328/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. Ľ., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a   čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 103/2007 zo 17. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., spol. s   r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 103/2007 zo 17. februára 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   1   M   Cdo   15/2004   z 24.   februára   2005   zrušil ako nezákonné   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 36 Er 1736/03-80 zo 14. novembra 2003, ktorým sa podľa jej vyjadrenia nezákonne „rozvinula“   exekúcia, čo   malo   za následok   spôsobenie   škody,   ktorú   vyčíslila   v sume 1 352 011,70 Sk zodpovedajúcej uhradeným trovám exekučného konania.

Sťažovateľka   konštatovala,   že   na   základe   týchto   skutočností   si   žalobou z 29. decembra 2005 uplatnila na okresnom súde nárok na náhradu škody v uvedenej sume podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30. júna 2004 (ďalej len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“).   Sťažovateľka   uviedla,   že   tento   nárok   na   náhradu   škody si uplatnila   z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   zamestnankyne   krajského   súdu, ku ktorému   došlo   pri   vyznačovaní   doložky   právoplatnosti   a vykonateľnosti   exekučného titulu,   ktorý   bol   podkladom   vykonania   exekúcie,   v rámci   ktorej   mala   byť sťažovateľke spôsobená   škoda,   ako   aj   pre   nezákonnosť rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý   námietky sťažovateľky ako povinnej proti exekúcii zamietol, hoci podľa jej názoru mal exekúciu pre neexistenciu   vykonateľného   rozhodnutia   zastaviť.   Sťažovateľka   uviedla,   že   o jej   žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 15/2006 z 2. októbra 2006 tak, že ju zamietol s odôvodnením,   že medzi   zrušeným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   nesprávnym vyznačením   doložky   právoplatnosti   a vykonateľnosti   na   exekučnom   titule   a uhradenými trovami   exekúcie   predstavujúcimi   škodu   nebola   daná   príčinná   súvislosť.   O odvolaní proti rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8 Co 103/2007 zo 17. februára 2009 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka zhrnula svoje námietky takto:

«Svojvôľa krajského súdu sa teda prejavila pri hodnotení a konštatovaní skutkových a právnych záverov ohľadne

- vzniku škody, ku ktorej nedošlo 25. 8. 2003, ale až odpísaním exekvovanej sumy z účtu sťažovateľa, ku ktorému došlo po doručení neskôr zrušeného uznesenia okresného súdu zo 14. 11. 2003, t. j. 28. 11. 2003...;

-   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a   nesprávnym   úradným   postupom   súdnej úradníčky   pri   vyznačovaní   doložky   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   exekučného   titulu, pretože podľa judikatúry všeobecných súdov (viď Přehled judikatury Odpovědnost státu za nesprávný výkon veřejné moci, 2004, č. 206) nesprávnym úradným postupom v zmysle ust. § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je aj vyznačenie doložky právoplatnosti na rozhodnutí, ktoré nebolo   dovtedy   právoplatné   a   pri   tomto   nedostatku,   mal   byť   návrh   oprávneného na vykonanie exekúcie zamietnutý...;

- v prípade vyhovenia námietkam sťažovateľa a následnému zastaveniu exekúcie, by sťažovateľ neplatil žiadne trovy exekúcie, ale správne by mal nárok na ich náhradu voči oprávnenému, ktorému by žiadna škoda nevznikla, lebo by išlo o procesný nárok závislý od úspechu v exekučnom konaní (zásade úspechu pri platení trov konania)...;

- ak by bol rozsudok vo veci samej najvyššieho súdu sťažovateľovi riadne doručený, v patričnej   lehote   by   bol   judikovanú   -   teda   spornú   -   pohľadávku   dobrovoľne   uhradil, čo sa už urobiť nedalo po tom, čo mal v dôsledku nezákonného postupu exekútora, ktorý „odobril“ exekučný súd, zablokovaný jediný účet v banke...;

-   okresný   súd   dodnes   odmieta   vydať   tzv.   konečné   rozhodnutie   po   zrušujúcom rozsudku   najvyššieho   súdu,   preto   sme   podali   dve   sťažnosti,   ale   bezvýsledne,   takže sme podali aj ústavnú sťažnosť..., o ktorej nebolo doteraz rozhodnuté, ale aj napriek tomu rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je uznesenie zo 14. 11. 2003, ktoré ako nezákonné bolo rozsudkom najvyššieho súdu zrušené...;

- v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) sú súdy v zmysle ust. § 135 ods. 2 OSP povinné vychádzať z rozhodnutia iného súdu, ak preň rieši podstatnú otázku - tu otázku nezákonnosti uznesenia okresného súdu zo 14. 11. 2003, ktoré umožnilo rozvinúť a dokončiť nútenú exekúcia, ktorá nezákonne dovolila odčerpať z majetku sťažovateľa trovy exekúcie   v   požadovanej   výške...   čím   sa   naplnil   nami   tvrdený   zásah   odvolacieho   súdu do ústavou   a   dohovorom   zaručených   práv   na   súdnu   ochranu,   spravodlivý   proces, v primeranej dobe, v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ústavy.

Dĺžka odvolacieho konania vzhľadom na predmet sporu od 1. 3. 2007 do 20. 4. 2009, kedy   nám   bol   odvolací   rozsudok   doručený,   bola   podľa   nás   neprimeraná,   čo   uznal aj podpredseda krajského súdu v odpovedi na našu sťažnosť z 15. 11. 2007, ale žiadnu inú nápravu nezjednal.

Je   vecou   štátu   organizovať   svoje   súdnictvo   tak,   aby   jeho   princípy   v   zakotvené v ústave   a   dohovore   boli   rešpektované,   prípadné   nedostatky   v   tomto   smere   nemôžu   ísť na ťarchu účastníkov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v „primeranej dobe“. Keďže sa vec už skončila, žiadame priznať za celkovú dĺžku konania primeranú satisfakciu 3 000 EUR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Z., spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   na   skončenie   veci v primeranej dobe podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru, konaním a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. 2. 2009, sp. zn. 8 Co 103/2007, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. 2. 2009, sp. zn. 8 Co 103/2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva Z., spol. s r. o. finančnú satisfakciu vo výške 3 000 EUR, ktorú istinu mu vyplatí Krajský súd v Bratislave v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Z., spol. s r. o. B. trovy právneho zastúpenia v sume 412,10 EUR - za dva úkony 346,31 EUR + 19 % DPH, t. j. 65,79 EUR - na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 15/2006 a zberného spisu krajského súdu sp. zn. 8 Co 103/2007 ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cb 78/98-175 z 18. apríla 2002 zaviazaná   zaplatiť   žalobcovi   priznanú   sumu   s príslušenstvom.   Následne   krajský   súd vyznačil na tomto rozsudku jeho právoplatnosť 28. júla 2003 a vykonateľnosť 13. augusta 2003. Na základe takto vyznačenej právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučnom titule – rozsudku krajského súdu – bolo okresným súdom v dôsledku návrhu oprávneného a žiadosti súdneho   exekútora vydané   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   predmetom   ktorej   bola pohľadávka   v sume   2   529   867   Sk   s   príslušenstvom.   Exekúcia   bola   na   okresnom   súde vedená pod sp. zn. 36 Er 1736/03 (Ex 334/03). Proti upovedomeniu súdneho exekútora o začatí exekúcie sťažovateľka ako povinná vzniesla námietky pre neprípustnosť exekúcie podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   keďže,   ako   tvrdila,   rozsudok   krajského   súdu č. k. 41 Cb   78/98-175   z 18.   apríla   2002   jej   nebol   doručený,   a tým   nemohlo   existovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia.

Po   týchto   zisteniach   krajský   súd   doručil   sťažovateľke   rozsudok   a   vyznačil   jeho právoplatnosť   16.   septembra   2003   a   vykonateľnosť   2.   októbra   2003.   Podľa   názoru sťažovateľky tým, že súdny exekútor jej zablokoval účet v banke už 25. augusta 2003, teda pred   vykonateľnosťou   exekučného   titulu,   zabránil   jej   dobrovoľne   splniť   svoj   záväzok v súdom   stanovenej   lehote,   čím   jej   bola   spôsobená   škoda   v sume   1 352 011,70   Sk pozostávajúca z trov exekúcie.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   o námietkach   sťažovateľky   proti   exekúcii   rozhodol okresný   súd   uznesením   č.   k.   36   Er   1736/03-80,   Ex   334/03 zo 14.   novembra   2003   tak, že ich zamietol s odôvodnením, že v čase jeho rozhodovania už exekučný titul so správne vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti existoval.

Na   základe   podnetu   sťažovateľky   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 14. novembra 2003 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). V rámci konania o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   1   M   Cdo   15/2004   z 24.   februára   2005   uznesenie   okresného   súdu ako nezákonné zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší   súd   konštatoval,   že   takýmto   nezákonným   postupom   okresného   súdu,   ktorý mal správne   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   pre   neexistenciu právoplatného a vykonateľného exekučného titulu zamietnuť, bola sťažovateľke spôsobená škoda zodpovedajúca zaplateným trovám exekúcie, keďže svoj záväzok voči oprávnenému nemohla kvôli zablokovaniu účtov v banke splniť v súdom stanovenej lehote.

Žalobou doručenou okresnému súdu 30. decembra 2005 si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. v sume pozostávajúcej zo zaplatených trov exekúcie. Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 15/2006-90 z 2. októbra 2006 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   103/2007   zo   17.   februára   2009   tak,   že   napadnutý   rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Okresný súd svoje rozhodnutie založil na týchto právnych názoroch: „Podmienky   vzniku zodpovednosti štátu za   škodu podľa   z.   č.   58/1969   sú   určené kumulatívne   a to   vznik   škody,   nesprávny   úradný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nimi a škodou. Priznať náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3 z. č. 58/1969). V konaní nebolo sporné, že žalobca nevzniesol proti trovám   exekúcie   u exekútora   námietky   do   3   dní   od   doručenia   upovedomenia   o začatí exekúcie, keď na pojednávaní dňa 22. 06. 2006 sama PZ žalobcu uviedla, že výška trov exekúcie nebola namietaná...

Trovy exekúcie tak určuje exekútor, pričom s konečnou platnosťou o nich rozhoduje po vznesení námietok súd. Rozhodnutím o zastavení exekúcie súd nerozhoduje o trovách exekúcie. Zamietnutím námietok uznesením Okresného súdu Bratislava III sa zo dňa 14. 11. 2003 sp. zn. 36 Er/1736/2003 sa nerozhodlo o trovách, keďže tieto boli určené exekútorom už pri upovedomení o začatí exekúcie. Pokiaľ teda žalobca namieta vznik škody nesprávnym rozhodnutím,   v dôsledku   ktorého   vznikli   trovy   exekúcie,   týmto   rozhodnutím   nemôže   byť rozhodnutie,   ktorým   boli   zamietnuté   námietky   proti   exekúcii   (§   50   ods.   1   Exekučného poriadku) a nebolo rozhodnuté o trovách konania. Medzi zrušeným uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 11. 2003 sp. zn. 35 Er/1736/2003 a výškou trov exekúcie, ktoré je povinný znášať žalobca tak nie je daná príčinná súvislosť. Keďže žalobca nevyužil možnosť   podať   proti   rozhodnutiu   exekútora,   ktorým   určil   predbežné   trovy   exekúcie, námietky, pričom nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, nie je možné priznať žalobcovi náhradu škody.

Štát   tiež   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   v rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov nesprávnym úradným postupom tých, ktorý tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 z. č. 58/1969). Rovnako v týchto prípadoch musia byť kumulatívne splnené podmienky a to vznik škody, nesprávny   úradný   postup   a príčinná   súvislosť   medzi   škodou   a nesprávnym   úradným postupom. Žalobca v konaní namietal nesprávny úradný postup spočívajúci vo vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 04. 2002   č.   k.   41   Cb/78/1998-175...   Zamestnankyňa   štátneho   orgánu   tak   pri   plnení   úloh nesprávne postupovala a to v rozpore s § 23 vyhl. č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy a vyznačila právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku v nesprávny deň. Takýto nesprávny úradný postup však nemá priamo za následok vznik trov exekúcie, keď   je   len   vecou   oprávneného,   kedy   po   vyznačení   právoplatnosti   a vykonateľnosti rozhodnutia podá návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca skutkovo vymedzil vznik škody ako náklady trov exekúcie. Exekúcia sa začína len na návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 1 Exekučného poriadku). Na to, aby sa exekúcia začala nestačí len samotné vyznačenie   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku,   ale   je   potrebná   tiež   aktivita oprávneného   (§   36   ods.   1   Exekučného   poriadku),   pričom   táto   môže   a nemusí   nastať. Z uvedeného   má   teda   súd   za   to,   že   nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym vyznačením   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku   a vznikom   škody.   Žalovaný   tak na základe   uvedeného   nemôže   zodpovedať   za   nesprávny   úradný   postup   pracovníčky štátneho orgánu plniacej úlohy štátneho orgánu (§ 24 vyhl. č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy) spočívajúci v predčasnom vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom apelovala na   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   škody   na   jednej   strane   a nesprávnym úradným postupom krajského súdu pri vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na jeho rozsudku sp. zn. 41 Cb 78/98 z 18. apríla 2002 a nezákonným uznesením okresného súdu   sp.   zn.   36   Er   1736/03,   Ex   334/03   zo   14.   novembra   2003   na   strane   druhej. Sťažovateľka v odvolaní podrobne prezentovala splnenie podmienok na priznanie náhrady škody, ktorej sa domáhala podľa zákona č. 58/1969 Zb.

O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn. 8 Co 103/2007 zo 17. februára 2009 tak,   že ho ako vecne správne potvrdil. Krajský súd sa v ňom plne stotožnil so závermi okresného súdu, keď okrem iného konštatoval: „V posudzovanej veci súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,   vykonané   dôkazy   správne   vyhodnotil,   vec   posúdil   správne   po   právnej   stránke a odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   s jeho   záverom,   že   nie   je   daná   príčinná súvislosť medzi žalobcom uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom pracovníka Krajského súdu v Bratislave pri vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku a tiež nie je daná príčinná súvislosť medzi žalobcom uplatnenou škodou a uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 11. 2003, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, a nie je teda v danom prípade splnená jedna zo základných podmienok zodpovednosti za škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   a nesprávnym   úradným   postupom   podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Podmienka príčinnej súvislosti je splnená vtedy, ak medzi protiprávnym konaním a vznikom škody existuje vzťah príčiny a následku. Ak by teda príčinou vzniku žalobcom uplatnenej škody bolo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 11. 2003, škoda by mu ako následok vydania tohto rozhodnutia mohla vzniknúť až po jeho vydaní, avšak žalobca si vyčíslil škodu, ktorá mu podľa jeho tvrdení mala vzniknúť od zablokovania jeho účtu dňa 28. 8. 2003, odkedy nemohol dobrovoľne zaplatiť pohľadávku spoločnosti I., spol.   s   r.   o.   Predmetné   rozhodnutie   bolo   však   vydané   až   dňa   14.   11.   2003,   t. j. po zablokovaní účtu žalobcu a nemohlo byť preto príčinou vzniku škody, ktorá žalobcovi mala vzniknúť zablokovaním účtu.

Pokiaľ   ide   o príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   vyznačením   právoplatnosti a vykonateľnosti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   18.   4.   2002   č.   k. 41 Cb 78/1998-175, správne súd prvého stupňa poukázal na to, že pre začatie exekučného konania   nestačí   len   samotné   vyznačenie   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku, ale potrebné   je   podanie   návrhu,   keď   exekúcia   môže   začať   len   na   návrh   oprávneného. Príčinou   vzniku   škody   nemohol   byť   teda   len   nesprávny   úradný   postup   pri   vyznačení právoplatnosti   a vykonateľnosti   exekučného   titulu,   keď   exekučné   konanie   v dôsledku ktorého mala žalobcovi škoda vzniknúť začalo na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného oprávneným. O neexistencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučnom titule a vznikom škody svedčí aj skutočnosť, že   v prípade   vyhovenia   námietkam   žalobcu   podaným   v exekučnom   konaní   a v prípade následného   zastavenia   exekúcie,   hradil   by   povinnému   (t.   j.   žalobcovi)   trovy   exekúcie oprávnený   a v prípade   neexistencie   právoplatného   a vykonateľného   exekučného   titulu ba teda týmto postupom vznikla škoda oprávnenému a nie povinnému... Keďže   žalobca   sa   domáhal   proti   žalovanému   zaplatenia   žalovanej   istiny   z   titulu náhrady škody zaťažuje ho dôkazné bremeno o preukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom jednou z týchto základných predpokladov je existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným   rozhodnutím   a   vznikom   škody   a   túto   podmienku   nemožno   považovať za splnenú, keď žalobca nepreukázal, že po zablokovaní jeho účtu v rámci exekúcie nemal dostatok finančných prostriedkov, a to i na ďalších účtoch, na dobrovoľné plnenie svojho záväzku voči spoločnosti I., spol. s r. o. (oprávnenému)...

Žalobca v odvolaní namietal, že právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o zrušení uznesenia okresného súdu v exekučnom konaní je súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, viazaný. Túto námietku odvolací súd posúdil ako nedôvodnú, pretože z ustanovenia § 226 O. s. p. vyplýva, že právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení, ktorým bola zároveň vec vrátená na ďalšie konanie, je viazaný súd prvého stupňa konajúci   v   predmetnej   veci.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti   žalobcom   uplatneného   nároku nemožno vychádzať len z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predmetnom rozhodnutí, vydanom v exekučnom konaní, ale pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody   musí   žalobca   v   konaní   preukázať   splnenie   všetkých   zákonom   stanovených predpokladov vzniku tohto nároku.“

Po   zhrnutí   zistených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   podstatou sťažovateľkiných   námietok   boli   tvrdenia o svojvoľnosti napadnutého   rozsudku krajského súdu,   ktorý   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   o nepriznaní   náhrady škody   sťažovateľke spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím príslušných súdov. Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   v danom   prípade   nesprávne   a svojvoľne   vyložil príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v otázkach týkajúcich sa existencie príčinnej súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a nezákonným   rozhodnutím   na   jednej strane   a vzniknutou   škodou   na   strane   druhej.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľky   došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Okrem   toho   sťažovateľka   namietala   aj   zdĺhavosť   odvolacieho   konania   vedeného na krajskom súde, a tým aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán   štátnej   organizácie   (ďalej   len   „štátny   orgán“).   Štát   zodpovedá   taktiež   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh   štátneho   orgánu,   ktoré   na   túto   organizáciu   prešli.   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   priznať   len   vtedy, ak účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   odvolanie,   rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Z citovaných   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   vyplýva,   že   štát   zodpovedá aj za škodu,   ktorú   spôsobili   jeho   orgány   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nesprávnym úradným   postupom   či   nezákonným   rozhodnutím.   Keďže   pojem   nesprávneho   úradného postupu tento zákon neupravuje, je potrebné vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej   činnosti   orgánov   štátu,   ako   aj   v rámci   činnosti,   ktorá   nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať, že za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy.

Pokiaľ nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím (pri splnení zákonom   ustanovených   podmienok   na   úspešnosť   uplatnenia   náhrady   škody), ktoré je potrebné   charakterizovať   ako   príčinu,   má   byť   spôsobený   následok   –   škoda, musí ich spájať príčinná súvislosť, ktorá ak by chýbala, štát by nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch.

Práve na absencii príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom založil krajský súd svoj   verdikt.   Stotožnil   sa   so   závermi   okresného   súdu,   ktorý   jednoznačne   konštatoval, že takáto   príčinná   súvislosť   medzi   nezákonným   rozhodnutím   okresného   súdu zo 14. novembra   2003   a škodou,   ktorej   vznik   sťažovateľka   identifikovala   zablokovaním bankového   účtu   súdnym   exekútorom   (25.   augusta   2003),   nemohla   nastať,   a teda že rozhodnutie okresného súdu   nebolo príčinou vzniku škody, keďže táto nastala oveľa skôr, ako došlo k prijatiu tohto uznesenia. Krajský súd ďalej konštatoval absenciu príčinnej súvislosti aj medzi nesprávnym úradným postupom krajského súdu pri vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu a vznikom škody, keď uviedol, že tento nesprávny postup zamestnankyne krajského súdu nebol jedinou príčinou vzniknutej situácie, pretože exekučný titul na vykonanie exekúcie sám osebe nestačí, ale že začatie exekučného konania je podmienené využitím práva oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   v podstate   odôvodnil   nesplnením   kumulovaných podmienok   spojených   s priznaním   náhrady   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb., ktorými sú príčina (v danom prípade nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup), následok – škoda, ktorú sťažovateľka vyčíslila v sume zodpovedajúcej uhradeným trovám exekučného konania, a príčinná súvislosť medzi nimi, ktorú podľa názoru krajského súdu sťažovateľka nepreukázala, čím neuniesla dôkazné bremeno, čo sa napokon odzrkadlilo v pre ňu nie priaznivom výsledku súdneho sporu.

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Vychádzajúc   zo   zistených   skutočností,   ako   aj   z konštantnej   judikatúry   ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržania zásad spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   kompetentnými   orgánmi   verejnej   moci   dospel   ústavný   súd k záveru,   že   prezentácia   spomenutých   právnych   názorov   s primeraným   použitím príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany krajského súdu ho presvedčila o nevyhnutnosti označiť rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 103/2007 zo 17.   februára   2009   ako   odôvodnený   bez   akýchkoľvek   známok   arbitrárnosti.   V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že to, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľky,   nemožno   zamieňať   s nutnosťou   vysloviť   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka sa odvolávala na princíp spravodlivosti,   ktorý   sa   mohol   naplniť   aj   splnením   právoplatného   rozhodnutia   mimo exekučné konanie.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (či práva na spravodlivé súdne konanie) nie je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   porušenia   zásad   spravodlivého   procesu   v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré garantujú ochranu vlastníckemu právu,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 103/2007.

Ústavný   súd   pri   prejednaní   týchto   námietok   vychádzal   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádzalo, alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (II. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, III. ÚS 246/08).

Sťažovateľka   namietala   prieťahy   v konaní   krajského   súdu   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 19. júna 2009, teda v čase, keď konanie už bolo právoplatne skončené, pretože, ako vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 15/2006, rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2009 bol odporcovi doručený 17. apríla 2009 a právnej zástupkyni sťažovateľky 20. apríla 2009, pričom v ten istý deň nadobudol právoplatnosť.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom, lebo vo   veci   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   (IV.   ÚS   219/03,   II.   ÚS   184/06),   a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009