znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 328/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Š., Advokátska kancelária, J., ČR, vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa   čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných   práv   a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 62/05 z 24. novembra   2005,   rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   sp.   zn. MF/16084/2004   z 22.   decembra   2004,   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky   sp.   zn.   14446/04/521/04/1204   z 21.   júla   2004   a rozhodnutím   Colného   úradu Žilina č. 0606801130 z 20. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie jej základných   práv   a   slobôd   podľa   čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   19/2005   z 19.   decembra   2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 62/05 z 24. novembra 2005, ako aj porušenie svojich svojich základných práv a slobôd podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) sp. zn. MF/16084/2004 z 22. decembra 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   sp. zn.   14446/04/521/04/1204   z 21.   júla   2004 a rozhodnutím Colného úradu Žilina (ďalej len „colný úrad“) č. 0606801130 z 20. januára 2003.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že «Dňa 20. 1. 2003 sťažovateľ (pred ústavným súdom   ako   „sťažovateľka“   –   pozn.) ako   deklarant   vyplnil   podľa   výslovného   pokynu Colného úradu Žilina colný formulár č. k. 0606801300094 s tým, že vyplnil odstavec 39 (s uvedením   kódu   pre   uplatnenie   zníženia   dovozného   cla)   a nevyplnil   časť   týkajúcu   sa preferenčnej colnej sadzby, aj keď túto mal v úmysle uplatniť. K uvedenému konaniu bol sťažovateľ   vedený   Colným   úradom   Žilina,   ktorý   mu   dal   tento   jednoznačný   pokyn s odôvodnením, že mu v súčasnej dobe nie je známe, či nie je vyčerpaná dovozná kvóta, a že v pozitívnom prípade bude sťažovateľovi stanovená colná sadzba vo výške 0%.

Dňa 21. 1. 2003 colný úrad oznámil sťažovateľovi, že mu bola pridelená dovozná kvóta   vo   výške   0%   s tým,   že   sám   colný   úrad   uskutočnil   storno   formulára   č.   k. 0606801300094 a ďalej sťažovateľovi predložil ďalšie colné vyhlásenie č. 1606801300094 s pokynom, aby do odstavca 36 bol uvedený kód 10, teda žiadosť o priznanie preferenčnej colnej sadzby a sťažovateľovi následne preferenčnú colnú sadzbu vo výške 0% priznal.

Následne   dňa   21.   7.   2004   Colné   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím   č.   k. 14446/04/521/04/1204 rozhodnutie colného úradu č. 1606801300094 zrušilo. Sťažovateľovi tak bolo vymerané dovozné clo vo výške 449 034 Sk.

Rozhodnutie   Colného   riaditeľstva   SR   č.   k.   14446/04/521/04/1204,   ktoré   bolo napadnuté odvolaním, bolo následne potvrdené rozhodnutím Ministerstva financií SR zo dňa 22. 12. 2004 č. k. MF/16084/2004-75».

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu krajskému súdu,   kde   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   financií   č.   k. MF/16084/2004-75   z   22.decembra   2004.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S 62/05-16 z 24. novembra 2005 žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky “Základným   meritom   sporu   je   skutočnosť,   že sťažovateľ postupoval presne podľa pokynov colného orgánu, ktorý mal smerovať k tomu, aby   sťažovateľovi   bola   priznaná   0   %   colná   sadzba   na   ním   dovážané   mäsové   výrobky, k čomu tiež v rámci rozhodnutia colného orgánu č. 1606801300094 aj došlo. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, rozhodnutie č. 1606801300094 bolo následne ako protiprávne zrušené a sťažovateľovi bolo vymerané clo...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že je „... z ústavnoprávneho hľadiska ťažko akceptovateľné, pokiaľ štátny orgán pri výkone verejnej moci, autoritatívne určí postup, čím u jednotlivca vyvoláva dobru vieru v spravodlivosť tohto postupu a v následný individuálny správny akt a následne jednotlivca sankcionuje za to, že konal týmto autoritatívne určeným postupom a určí, že predchádzajúce rozhodnutie verejnej moci je protizákonné...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006, rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 62/05 z 24. novembra 2005, rozhodnutie ministerstva financií sp. zn. MF/16084/2004 z 22. decembra   2004,   rozhodnutie   colného   riaditeľstva   sp.   zn.   14446/04/521/04/1204 z 21. júla 2004 a rozhodnutie colného úradu č. 0606801130 z 20. januára 2003 zrušil.

FII.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   jej základného práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 62/05 z 24. novembra 2005 a porušenie jej základného práva podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny rozhodnutím ministerstva financií sp. zn. MF/16084/2004 z 22. decembra 2004, rozhodnutím colného riaditeľstva   sp. zn.   14446/04/521/04/1204   z 21.   júla   2004   a rozhodnutím   colného   úradu č. 0606801130   z 20.   januára   2003,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie už uvedených rozhodnutí colného úradu, colného riaditeľstva a ministerstva financií, pretože preskúmanie týchto rozhodnutí patrí v prvom   rade   do   právomoci   všeobecného   súdu   (v   danom   prípade   krajského   súdu) rozhodujúceho   v rámci   správneho   súdnictva.   Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanej   veci sťažovateľka   podala   krajskému   súdu   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia ministerstva financií, ktorým ministerstvo financií odmietlo odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu colného riaditeľstva a súčasne napadnuté rozhodnutie potvrdilo. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 62/05 z 24. novembra 2005 žalobu sťažovateľky zamietol, ktorá proti rozsudku   krajského   súdu   v zákonnej   lehote   podala   odvolanie   najvyššiemu   súdu,   ktorý svojím rozsudkom sp. zn 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006 sťažovateľkou napadnutý rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   teda   príslušný   ani   na preskúmanie   označeného   rozsudku   krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 II. 27/07).

Na   základe   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   len   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02, III.   ÚS   117/06).   Tento   postup   je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad je v súlade s ústavou, inými slovami, ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniu,   resp.   podmienke   (čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), ako je napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené formy návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a podobne.

Tejto ochrany sa však možno dožadovať len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú (I. ÚS 64/96).

Ústavný súd už vyslovil, že postup správneho orgánu je akákoľvek administratívna činnosť,   ktorá   sa   pre   potreby   preskúmania   správnosti   a zákonnosti   takéhoto   postupu zaznamenáva   formou   či   už   právnych   úkonov   v   podobe   rozhodnutí   alebo   písomných neformálnych aktov v zápisnici alebo iným overiteľným spôsobom. Každé tvrdenie, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie veci,   a teda   najmä tvrdenie sťažovateľky, že bola zaviazaná pokynom colného orgánu určitým spôsobom vyplniť colnú deklaráciu, musí byť v súdnom konaní o preskúmavaní colného rozhodnutia preukázané. V opačnom prípade nemožno na takéto tvrdenia prihliadať pri meritórnom rozhodnutí.

Za autoritatívne rozhodnutia orgánov verejnej moci nemožno považovať rôzne rady, odporúčania, stanoviská alebo iné nevynútiteľné právne akty, ktoré orgán verejnej moci nevydáva na základe postupu, ktorý ustanovuje zákon alebo ústava. V prípade donútenia účastníka konania konať zákonom nedovoleným spôsobom sa v rámci všeobecnej teórie takýto úkon považuje za neplatný, resp. nemožno na takýto úkon relevantne prihliadať. (I. ÚS 124/07).

Krajský súd a najvyšší súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy posúdili právnu a skutkovú vec, a to tak, že postupovali v rámci zákona. Všeobecný súd podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nemá povinnosť preskúmavať zákonnosť rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu   nad   rámec   dôvodov   nezákonnosti   uvedených v žalobe.   Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žalobou   namietala   porušenie   §   3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,   s ktorým   sa   všeobecné   súdy   vysporiadali.   Sťažovateľka   musí   presne   uviesť znenie právnej normy, ktorá podľa jej tvrdenia bola porušená, v opačnom prípade nie je povinnosť všeobecného súdu určovať rozsah a dôvod preskúmania zákonnosti rozhodnutia (§ 250j ods. 1 OSP).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozsudok krajského súdu uviedol: „Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že jeho žaloba nesmerovala proti nesplneniu poučovacej povinnosti colných orgánov, ale proti ich faktickému postupu a namietal,   že sa domáhal   nápravy toho,   že musel   konať podľa   jednoznačného pokynu colného úradu, ktorý sa dodatočne ukázal ako nesprávny a dôsledky tohto nesprávneho pokynu   má   znášať   on,   zdôrazniac,   že   sám   predkladal   najskôr   colnému   úradu   správne vyplnený formulár so žiadosťou o priznanie preferenčnej sadzby 0% a na pokyn colného orgánu   bol   nútený   vyplniť   formulár   colného   prehlásenia   s uplatnenou   zníženou   colnou sadzbou, odvolací súd sa týmito námietkami v odvolacom konaní nemohol zaoberať, pretože uvedené námietky so žaloby nevyplývali. Odvolací súd môže preskúmať zákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa len v rozsahu dôvodov žaloby podanej v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250h ods. 1.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   právo   priznané čl. 36 ods.   1   a 2   listiny   bolo   v danom   prípade   rešpektované   najvyšším   súdom,   pretože žaloba bola prerokovaná najvyšším súdom ako odvolacím súdom spôsobom a v rozsahu, ktorý   prikazuje   zákon,   a aj   rozhodnutie   zodpovedá   kritériám   uvedeným   v   § 157   ods. 2 v spojení   s §   246c   OSP.   Neúspech   v konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   práv zaručených medzinárodným dohovorom.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 117/06, III. ÚS 146/07).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu a zistil, že je riadne a náležite odôvodnený. Ústavný súd je toho názoru,   že   z rozsudku   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu,   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie označených   základných   práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 19/2005 z 19. decembra 2006 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

So zreteľom na to, že sťažovateľka v sťažnosti neupresnila, ktorá alinea ustanovenia čl. 6 dohovoru sa namieta ako porušená, bolo nevyhnutné aj vzhľadom na uvedený záver posúdiť rovnako túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007