znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 328/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť maloletého D. P., a jeho zákonnej zástupkyne Mgr. Ľ. R., obaja bytom D., zastúpených advokátkou Mgr. E. G., D., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní sp. zn. P 371/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95 p o r u š e n é b o l o.

2. Základné právo Mgr. Ľ. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95 p o r u š e n é b o l o.

3.   Maloletému   D.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť   do   rúk   jeho   zákonnej   zástupkyne   matky   Mgr. Ľ.   R.   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. Ľ. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Považská Bystrica je p o v i n n ý   uhradiť maloletému D. P. a Mgr. Ľ.   R.   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   9 064   Sk   (slovom   deväťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. E. G., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2006 doručená sťažnosť maloletého D. P. a jeho zákonnej zástupkyne Mgr. Ľ. R., obaja bytom   D.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“,   „sťažovateľka“   alebo   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou Mgr. E. G., D., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. P 371/95.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   matkou   maloletého   sťažovateľa, narodeného 7. mája 1992, a 22. januára 1993 podala prostredníctvom sociálneho oddelenia Obvodného   úradu   Trenčín   Okresnému   súdu   Trenčín   návrh   na   zverenie   maloletého sťažovateľa   do   jej   výchovy   a starostlivosti,   ako   aj uloženie   povinnosti   otcovi   dieťaťa   - H. J. P., žijúcemu v Spolkovej republike Nemecko (ďalej len „otec dieťaťa“), prispievať na výživu sťažovateľa.

V predmetnej veci nebolo do času doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté aj napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 13 rokov. Okresný súd Trenčín (jeho postup v konaní už nebol podľa sťažovateľov efektívny a plynulý) postúpil 7. augusta   1995   vec   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu.   Okresný   súd   podľa   právnej zástupkyne sťažovateľov nevykonal od 28. októbra 1996 vo veci také procesné úkony, ktoré by   smerovali   k meritórnemu   rozhodnutiu   veci.   Nesprávnym   postupom   znemožňoval vykonanie dožiadania do cudziny a nesprávne vyznačenie ukončenia súdneho spisu a jeho následné založenie do spisovne (v období od 25. júna 2001 do 18. júna 2003 v súvislosti so späťvzatím ďalšieho návrhu sťažovateľky z decembra 2000 na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého D. P.) je podľa sťažovateľky neospravedlniteľným pochybením   z jeho   strany.   Po   telefonáte   sťažovateľky   a zistení   tohto   pochybenia   bol okresný súd viac ako dva roky opäť bezdôvodne nečinný a konať začal až koncom roka 2005.

Sťažovateľka   sa   ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súvislosti   s označeným   konaním   domáhala   podaním   podnetu verejnému   ochrancovi   práv   (19.   októbra   2005)   a neskôr   podaním   sťažnosti   predsedovi okresného   súdu   (podaním   zo   17.   júla   2006)   v zmysle   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Fotokópie uvedených   podaní,   ako   aj   fotokópie   odpovede   verejného   ochrancu   práv   (listu   sp.   zn. 3778/2005/VOP z 3. februára 2006) a predsedu okresného súdu (listu sp. zn. Spr. 1420/06 z 10. augusta 2006) predložili sťažovatelia ústavnému súdu v prílohe sťažnosti.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Okresný súd v Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95 porušil základné právo Mgr. Ľ. R. a mal. D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Mgr.   Ľ.   R.   a mal.   D.   P.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk (slovom: tristotisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Mgr. Ľ. R. a mal. D. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 9.064,-   Sk...,   ktorú   je   im   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   povinný   zaplatiť   spoločne a nerozdielne,   poukázaním   na   účet   ich   advokátky   Mgr.   E.   G...   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. III. ÚS 328/06-11 z 10. októbra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   ku sťažnosti   vyjadril.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   a predsedu   okresného súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   keďže   od   ústneho   pojednávania   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. decembra 2006 s pripojeným vyjadrením sudcu - prehľadom procesných úkonov vykonaných v danej veci. Predseda okresného súdu sa k dôvodom vzniku zbytočných prieťahov v predmetnom konaní nevyjadril.

Sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom na to, vo veci samej o sťažnosti sťažovateľov rozhodoval IV. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu   vo veci. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je návrh na zverenie maloletého dieťaťa do výchovy matky a uloženie povinnosti otcovi dieťaťa prispievať na jeho výživu, teda po právnej stránke štandardná rodinnoprávna vec patriaca do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (II. ÚS 26/95, III. ÚS 112/03, III. ÚS 299/04) zastáva názor, že konanie vedené voči cudziemu štátnemu príslušníkovi s trvalým pobytom v inej krajine nepatrí ku skutkovo zložitým veciam. Táto skutočnosť môže spôsobiť iba zdĺhavosť konania - vykonávanie úkonov v súčinnosti s orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a potreba časovej rezervy pri nariaďovaní pojednávaní.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo ku zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia   prispeli   ku zbytočným   prieťahom   v   konaní,   naopak,   sťažovatelia   podali sťažnosť na prieťahy v konaní (17. júla 2006), ktorou vyjadrili nespokojnosť s rýchlosťou jeho priebehu a domáhali sa účinnej ochrany svojich práv.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Sťažovateľka podala 22. januára 1993 Okresnému súdu Trenčín návrh na zverenie maloletého   sťažovateľa   do   jej   výchovy   a starostlivosti   a na   uloženie   povinnosti   otcovi dieťaťa prispievať na jeho výživu. Spis bol 19. septembra 1995 postúpený na ďalšie konanie okresnému súdu (pokyn súdnej kancelárie na č. l. 44). Okresný súd nariadil až 26. júla 1995 predvolať sťažovateľku na informatívny výsluch.

Následne okresný súd plynule vykonával úkony smerujúce k zisteniu relevantných skutočností až do 16. septembra 1997 (pojednávanie nariadené na 20. august 1997 bolo uznesením odročené na neurčito), keď nastalo obdobie nečinnosti až do 18. novembra 1999. Okresný súd v ďalšom období uznesením č. k. P 371/95-47 z 18. novembra 1999, ktorým nariadil   predbežné   opatrenie,   uložil   otcovi   dieťaťa   prispievať   na   jeho   výživu   sumou 1 000 Sk mesačne k rukám sťažovateľky od 1. júla 1998.

Sťažovateľka doručila 7. decembra 2000 okresnému súdu návrh na udelenie súhlasu na   podanie   žiadosti   o zmenu   priezviska   maloletého   sťažovateľa,   pričom   okresný   súd následne prípismi (z 29. marca 2001 a zo 7. júna 2001) vyzval sťažovateľku na oznámenie adresy otca dieťaťa. Sťažovateľka na výsluchu, ktorý sa uskutočnil 25. júna 2001, vzala svoj návrh späť. Okresný súd uznesením č. k. P 371/95-53 z 25. júna 2001 konanie vo veci návrhu na udelenie súhlasu na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého sťažovateľa zastavil a spis bol 12. septembra 2001 uložený do spisovne. V ďalšom období okresný súd vo veci nekonal až do 18. marca 2004.

Okresný súd prípisom z 18. marca 2004 vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na podanom návrhu a uviedla adresu pobytu otca dieťaťa, pričom od 30. septembra 2004 do 18.   novembra   2005   bol   opäť   nečinný.   Následne   v novembri   2005   uzneseniami nariadil preklad relevatných listín do nemeckého jazyka a vydal pokyn na ich vypravenie príslušným justičným orgánom v Spolkovej republike Nemecko. V ďalšom roku okresný súd urgoval vybavenia tohto dožiadania (28. marca 2006 a 10. mája 2006). Odpoveď príslušného súdu Spolkovej republiky Nemecko bola okresnému súdu doručená 27. júla 2006. Po vydaní pokynu na preklad týchto dokumentov (zistené, že otec dieťaťa zomrel 6. decembra 1996) okresný   súd uznesením   č.   k.   P   371/95-96   z 9.   októbra   2006   konanie zastavil   (uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. novembra 2006).

Ústavný   súd   na   základe   predloženého   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol   bez relevantného dôvodu nečinný v obdobiach od 19. septembra 1995 do 26. júla 1996, od 16. septembra 1997 do 18. novembra 1999, od 12. septembra 2001 do 18. marca 2004 a od 30. septembra 2004 do 18. novembra 2005. Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že v označených   obdobiach   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a teda   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   namietané   konanie   bolo   do   času   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. P 371/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, zaoberal sa aj ich žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Napriek   skutočnosti,   že posudzované   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   P   371/95   bolo   v čase rozhodovania   ústavného   súdu   už   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   v rámci   svojej právomoci   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľov   priznať   im primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 300 000 Sk s odôvodnením, že „sťažovatelia sa dostali do zlej materiálnej situácie, v ktorej len matka zabezpečuje potreby mal. dieťaťa od jeho útleho veku. Pocity krivdy, zúfalstva,   neistotu   v tom,   kedy   sa   tento   stav   odstráni,   ktoré   sú   spôsobené   nekonaním okresného súdu, sťažovatelia znášajú veľmi zle“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   ku   zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, pôsobenie sťažovateľov ako účastníkov konania, povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre každého zo sťažovateľov v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátkou Mgr. E. G. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia žiadali uhradiť   trovy   svojho   právneho   zastupovania   vo   výške   9 064   Sk   (slovom deväťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) podľa žiadosti advokátky. Vzhľadom na to, že trovy   konania   žiadané   sťažovateľmi   neprekročili   sumu   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007